Cirkev, ktorá znepokojuje Rím i Moskvu

Cirkev, ktorá znepokojuje Rím i Moskvu

Katedrála sv. Juraja v Ľvove, sídlo archieparchie ukrajinskej gréckokatolícej cirkvi (Foto: Wikimedia Commons)

Prvá časť portrétu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Katolícka cirkev je dnes tvorená dvadsiatimi štyrmi cirkvami sui iuris (svojho práva). Ide o jednu západnú a dvadsaťtri východných katolíckych cirkví.

Východné katolícke cirkvi uznávajú jurisdikčný primát pápeža ako biskupa Ríma a so západnou cirkvou i medzi sebou navzájom sú v plnom vieroučnom i sviatostnom spoločenstve a zachovávajú si vlastnú liturgiu, teológiu, cirkevnú disciplínu a spiritualitu.

Západná cirkev používa latinský (rímsky) obrad. Štrnásť východných katolíckych cirkví pestuje byzantský obrad (ide o takzvané gréckokatolícke cirkvi). Dve východné katolícke cirkvi používajú etiópsky, dve chaldejský (východosýrsky), dve západosýrsky, jedna koptský, jedna maronitský a jedna arménsky obrad.

Najväčšou východnou katolíckou cirkvou je Ukrajinská gréckokatolícka cirkev. Podľa pápežskej ročenky Annuario pontificio z roku 2016 má 4 636 958 veriacich, o ktorých pastoráciu sa stará 42 biskupov a 3 405 kňazov. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev má svoje archieparchie, eparchie a exarcháty nielen na Ukrajine, ale aj v Poľsku, USA, Kanade, vo Veľkej Británii, v Austrálii, Nemecku (Škandinávii), Francúzsku, Brazílii a Argentíne (podrobný prehľad nájdete TU).

Najvyšším predstaviteľom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi je Jeho Blaženosť Svjatoslav Ševčuk (*1970), vyšší arcibiskup Kyjeva a Haliče.

Krátky dejinný prehľad o tejto cirkvi priniesol v publikácii Die katholischen Ostkirchen. Die Kirchen der Gegenwart 3 (Göttingen 2012, s. 111-117) ukrajinský gréckokatolícky kňaz Andrij Michalejko, ktorý je riaditeľom Inštitútu pre cirkevné dejiny na Ukrajinskej katolíckej univerzite vo Ľvove.

Všimnime si najstaršie dejiny najväčšej gréckokatolíckej cirkvi na svete.

Prirodzený dedič východnej tradície

Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je historicky spätá s Kyjevskou pravoslávnou metropóliou a cez ňu s jej materskou cirkvou – Konštantínopolským ekumenickým patriarchátom. Rozhodujúce pre identitu kresťanstva na teritóriu dnešnej Ukrajiny bolo prijatie kresťanstva okolo roku 988 v jeho byzantskej forme z Konštantínopola a jeho povýšenie veľkokniežaťom Vladimírom Veľkým (980 – 1015) na štátne náboženstvo Kyjevskej Rusi (ide o z veľkej časti dnešné teritóriá Ukrajiny, Ruska a Bieloruska).

Najvyšším predstaviteľom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi je Jeho Blaženosť Svjatoslav Ševčuk. (Foto: Wikimedia Commons)

Cirkevnoprávne podriadenie konštantínopolskému patriarchovi, ktoré sa prejavovalo okrem iného v tom, že ekumenický patriarcha ustanovoval kyjevských metropolitov (prevažne gréckeho pôvodu), nebránilo tomu, aby sa kyjevskí hierarchovia správali otvorene ku kresťanskému Západu.

Začiatok postupného rozpadu Kyjevskej Rusi v 12. až 13. storočí podstatne ovplyvnil ďalší osud metropólie. Sídlo metropolitu bolo preložené najskôr do Vladimira na Kľazme (1299/1300) a potom do Moskvy (1326). Toto viedlo k rastúcim nárokom Moskvy na dominantnú rolu na územiach bývalého Kyjevského veľkokniežatstva.

V polovici 14. storočia sa veľká časť tohto územia ocitla pod vládou Poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva, v ktorých väčšinu obyvateľstva tvorili kresťania latinskej tradície.

Za politicky a kultúrne zmenených okolností sa pokračovalo v tradícii kontaktov s Rímskou cirkvou. Kyjevskí metropoliti Petro Akerovyč (1242 – 1245/6) a Hryhorij Camblak (1415 – 1419) sa zúčastnili na západných konciloch v Lyone (1245) a Kostnici (1414 – 1418). Podobne kyjevský metropolita Isydor (1436 – 1458), pôvodom Grék, sa zúčastnil na Florentskom koncile.

Tam patril k signatárom únijného dekrétu „Laetentur coeli“ (6. júl 1439) z gréckej strany. Napriek nasledujúcim Isydorovým pokusom o šírenie únie vo svojej metropólii únia zostala neúčinná podobne ako v Konštantínopole a dokonca vyvolala ostrý odpor v moskovskej časti metropólie.

Únia viedla napokon k rozštiepeniu Kyjevskej metropólie v polovici 15. storočia (1448 vyhlásenie autokefálie Moskovskej časti) na Kyjevskú a Moskovskú, ktoré sa od toho času vyvíjali rôznym spôsobom.

Na ceste k cirkevnej únii s Rímom

V tej časti metropólie, ktorá bola začlenená do Poľského kráľovstva a Litovského veľkovojvodstva, od roku 1569 do Poľsko-litovského štátu, aj po neúspešnom pokuse o úniu vo Florencii existovali iniciatívy za zmierenie a obnovu cirkevného spoločenstva s Rímom.

Napríklad kyjevskí metropoliti Misael (1475 – 1480) a Josyf Bolharynovyč (1498 – 1501) rokovali s rímskymi biskupmi o právnom zrovnoprávnení oboch cirkví a odstránení rozštiepenia Cirkvi na základe Florentskej únie.

Silnejúca myšlienka cirkevnej únie medzi Kyjevskou metropóliou a Rímom nadobudla konkrétne formy v druhej polovici 16. storočia. Ochota kyjevského cirkevného vedenia znovu viesť rozhovory s Rímom bola stimulovaná viacerými faktormi. Všimnúť si treba politický, sociálny a kultúrny kontext únie.

Postavenie príslušníkov pravoslávnej Kyjevskej metropólie, ktorá bola pod jurisdikciou konštantínopolského patriarchu, bolo v Poľsko-litovskom štáte znižované dominanciou a poručníctvom latinskej cirkvi. Okrem toho samotná metropólia bola vo vnútornej kríze, nebola schopná sama uskutočniť potrebné reformy a v dôsledku chýbajúcich vzťahov nemohla očakávať žiadnu aktívnu podporu od materskej Konštantínopolskej cirkvi, ktorá pod osmanskou vládou len s ťažkosťami držala opraty cirkevného života.

Bez účinku nezostali ani výzvy protestantskej reformácie a reforiem Tridentského koncilu (1545 – 1563) a katolíckej protireformácie, ktoré sa vyznačovali obnovou cirkevného života a povznesením vzdelanostnej úrovne kléru, za čo treba ďakovať predovšetkým jezuitom.

Vyzývali Kyjevskú metropóliu, aby v zmenených cirkevno-politických konšteláciách hľadala odpovede, ktoré by dokázali dať cirkvi nové impulzy. V prekonaní cirkevného rozkolu pravoslávni biskupi videli nielen prostriedok zmierenia medzi cirkvami. Taktiež očakávali zabezpečenie svojich práv a sociálneho postavenia svojich veriacich pod poľsko-litovskou vládou, ako aj zastavenie konverzií pravoslávnych šľachtických rodín na latinský obrad.

Erb arcibiskupa Kyjeva a Haliče Svjatoslava Ševčuka.

Vychádzajúc z tohto želania biskupi na konci 16. storočia urobili rozhodnutie, že začnú rokovania s Rímskou cirkvou o cirkevnej únii.

Bezprostrednému uzavretiu únie s Rímom predchádzala séria biskupských synod v rokoch 1590 až 1595, na ktorých boli spísané podmienky únie v 33 článkoch. Teologickým pozadím bolo chápanie únie podľa Florentského koncilu. Tieto články vznikli v spolupráci s latinským biskupom Bernardom Maciejowským z Lucku a boli aprobované 1. júna 1595 pravoslávnou biskupskou synodou.

Obsahovali požiadavky na Rímsku cirkev a poľský štát, pri ktorých splnení bola Kyjevská metropólia ochotná vstúpiť do cirkevnej únie s pápežom. Popri už spomenutých spoločensko-politických očakávaniach tvorili podstatnú časť článkov otázky neporušiteľnosti východných tradícií.

Rím nerozlišoval medzi pravoslávnymi a protestantmi

V presvedčení, že príslušníci Kyjevskej metropólie a Rímskej cirkvi zostali napriek rozkolu synmi jednej a tej istej „svätej všeobecnej Cirkvi“, odovzdali koncom roka 1595 biskupi Ipatij Potij a Cyril Terleckyj z poverenia pravoslávnej biskupskej synody Kyjevskej metropólie posolstvo pápežovi Klementovi VIII., a tým tlmočili svoju ochotu nastoliť jednotu s Rímskou cirkvou.

Poverenci synody však nedokázali počas rímskych rokovaní presadiť svoje podmienky a s nimi spätý koncept jednoty. Narazili na úplne iné predstavy o jednote s Rímom, ktoré boli spísané v pápežských dokumentoch o únii. Únijná bula „Magnus Dominus“ pápeža Klementa VIII. z 23 decembra 1595 nepoznala Kyjevskú metropóliu a nespomenula ani len jediným slovom, že to bola synoda pravoslávnych biskupov, ktorá požiadala o cirkevné spoločenstvo.

Bula teda neodpovedá na synodálne rozhodnutie miestnej cirkvi, ale obracia sa na určitých biskupov.

V tom čase Rím chápal úniu ako prijatie „zablúdených ovečiek“ do pravej cirkvi. Takéto chápanie cirkevnej jednoty, pravdaže, nemohlo zostať bez následkov pre budúcnosť Kyjevskej metropólie, lebo už po návrate delegátov do vlasti sa vytvorila silná opozícia predovšetkým medzi pravoslávnymi šľachticmi proti týmto rímskym postupom, pričom ich interpretovali ako zradu viery.

Vrcholom vnútorných sporov v Kyjevskej metropólii sa stali udalosti októbra 1596, ktoré sa odohrali v Breste (v dnešnom Bielorusku). Tam zasadali paralelne dve synody, prívrženci a odporcovia cirkevnej únie s Rímom.

Prvé zhromaždenie, na ktorom sa okrem dvoch biskupov zúčastnili všetci hierarchovia metropólie na čele s kyjevským metropolitom Michaelom Rohozom, promulgovalo zjednotenie s Rímom a schválilo to, čo sa udialo takmer pred rokom v Ríme.

Druhé zhromaždenie, naopak, exkomunikovalo metropolitu a všetkých biskupov, ktorí súhlasili s úniou. Pretože v Breste sa nedosiahol žiaden konsenzus, rozhodnutia oboch zhromaždení viedli k rozštiepeniu Kyjevskej metropólie na gréckokatolícku a pravoslávnu.

Bula únie z Florentského koncilu (1439). Teologickým pozadím zbližovania ukrajinskej cirkvi s Rímom bolo chápanie únie podľa Florentského koncilu. (Foto: Wikimedia Commons)

Keď bola v roku 1620 vysvätená paralelná pravoslávna hierarchia, ktorú v roku 1632 napokon uznal aj poľský štát, bolo definitívne spečatené rozštiepenie Kyjevskej metropólie. Aj napriek tomu nechýbali v 17. storočí pokusy zmieriť dve súperiace cirkvi.

Za nimi stáli dvaja vyčnievajúci hierarchovia – pravoslávny metropolita Petro Mohyla (1633 – 1647) a gréckokatolícky metropolita Josyf Veljamyn Ruckyj (1614 – 1637). Ruckyj sa usiloval už v 20. rokoch 17. storočia zrealizovať spoločnú pravoslávno-gréckokatolícku synodu, aby dosiahol dohodu o únii s pravoslávnymi na základe spoločného patriarchátu.

Ruckyj, ktorý videl v patriarcháte šancu získať pravoslávnych pre úniu, vyhlásil, že je ochotný akceptovať pravoslávneho Mohylu ako patriarchu a odporučil ho vtedajšiemu nunciovi v Poľsku. Avšak Ruckého a Mohylove plány narazili na odmietnutie Ríma.

Inštrukcia kongregácie Propaganda fide zo 6. júla 1629 obsahuje zákaz uskutočniť spoločnú synodu. Rím požadoval ako prvý krok, aby pravoslávni biskupi a ich klérus zložili professio fidei. Až potom bude možné rokovať o patriarcháte.

Počiatky latinizácie gréckokatolíckej cirkvi

Po stroskotaných pokusoch o dohodu sa obidve časti metropólie vyvíjali svojím vlastným spôsobom. Dejiny únie gréckokatolíckej Kyjevskej metropólie boli v nasledujúcich troch storočiach silno ovplyvnené premenlivými cirkevnými, politickými a spoločenskými zmenami.

Mimoriadne dôležitá pre budúcnosť cirkevnej únie, ako sa to malo ukázať neskôr, bola akceptácia únie dvomi dovtedy pravoslávnymi eparchiami vo Ľvove (1700) a Przemysli (1691). Ich biskupi boli od októbra 1596 ešte v opozícii voči únii. Čoskoro potom sa gréckokatolícki biskupi zhromaždili na synode v Zamošči (1720) s cieľom unifikovať cirkevný život vo všetkých gréckokatolíckych diecézach podľa vzoru potridentského katolicizmu a podľa nariadení koncilu.

Synoda bola dôležitým bodom v procese latinizácie, lebo vyhlásila za právoplatné to, čo sa už začalo predtým, a oficiálne zaviedla celý rad latinských učení a zvykov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo