Nový prefekt Dikastéria pre náuku viery Františkovi údajne pomáha s encyklikami. Pápež nemusí bývať v Ríme, vyhlásil

Je to jeden z najmocnejších úradov v Katolíckej cirkvi. Pôvodne sa nazýval Posvätná Kongregácia Rímskej a univerzálnej inkvizície a založil ju pápež Pavol III. v roku 1542 s cieľom brániť cirkev pred herézami.

Na jej čele stáli naposledy kardinálske osobnosti ako Joseph Ratzinger, Gerhard Ludwig Müller či jezuita Luis Ladaria Ferrer.

Dnes pod Dikastérium pre náuku viery spadá aj agenda prípadov zneužívania, pričom jej teológovia naďalej vydávajú stanoviská či odpovede na tzv. dubiá.

Naposledy zarezonovalo vyhlásenie dikastéria z roku 2021 o tom, že požehnávanie homosexuálnych partnerstiev nie je povolené. Z čoho si však nerobili ťažkú hlavu delegáti tzv. nemeckej synodálnej cesty, ktorí v marci vo Frankurte túto spornú prax odhlasovali.

Od polovice septembra povedie Dikastérium pre náuku viery 60-ročný argentínsky arcibiskup La Platy Victor Manuel Fernández.

Rozhodol o tom v sobotu 1. júla pápež František. Svojmu spolupracovníkovi, ktorý mu údajne pomáhal napísať aj niektoré encykliky a dokumenty, adresoval k menovaniu do vysokej funkcie aj list, čo je netradičné.

Naháňali tam bludy, od vás čakám niečo iné, napísal pápež

Súčasťou sobotného oznámenia, že pápež menuje Fernandéza za prefekta dikastéria, bol aj osobný list Františka tomuto argentínskemu teológovi.

Pápež v liste konštatuje, že dikastérium v minulosti namiesto „podpory teologického poznania“ naháňalo možné „doktrinálne omyly“.

„To, čo od vás očakávam, je určite niečo úplne iné,“ napísal František.

Spomenul tiež disciplinárne záležitosti, keď pripomenul, že v súvislosti so zneužívaním detí bola na dikastériu nedávno vytvorená osobitná sekcia. A vzhľadom na to pápež žiada Fernandéza ako prefekta, aby svoju osobnú angažovanosť venoval priamo hlavnému cieľu dikastéria, ktorým je „zachovanie viery“.

Lenže argentínsky arcibiskup ešte ani neprevzal úrad a už čelí obvineniam práve v oblasti riešenia sexuálnych škandálov.

Krátko na to, ako pápež František oznámil menovanie Fernándeza za prefekta, objavili sa podozrenia o tom, že pomáhal kryť vo svojej arcidiecéze sexuálne zneužívanie detí.

S obvineniami voči Fernándezovi prišla organizácia Bishop Accountability so sídlom v USA, ktorá sleduje obvinenia voči kňazom. Fernándezovo vymenovanie označila za „mätúce a znepokojujúce“.

V prípade ide o kňaza v jeho domovskej arcidiecéze La Plata. Eduardo Lorenzo bol obvinený zo sexuálneho zneužívania detí vo februári 2019. Fernández ho podľa tvrdenia Bishop Accountability verejne podporil a uviedol, že obete mali inú motiváciu pre svoje obvinenia. Kým Lorenza vyšetrovala polícia, Fernández s ním celebroval omšu.

Aj keď sa neskôr prihlásili ďalšie obete zneužívania, Fernández ponechal Lorenza na jeho mieste. Odvolal ho až v októbri 2019, keď trestné stíhanie pokračovalo.

Lorenzo spáchal samovraždu v decembri 2019, niekoľko hodín po tom, čo sudca naňho vydal zatykač. Fernández sa následne nezmienil o obvineniach voči nemu.

„Za to, ako riešil tento prípad, mal byť Fernández vyšetrovaný, nie povýšený na jeden z najvyšších postov v cirkvi,“ povedala Anne Barrett Doyleová z organizácie Bishop Accountability.

Uvidíme, ako sa s týmito správami vyrovná novovymenovaný prefekt.

„Tieňový spoluautor“

Každý pápež má okolo seba spolupracovníkov, ktorým natoľko dôveruje, že im necháva pripravovať časti svojich textov či dokumentov. Je to prirodzené aj praktické. Pápež nemá kapacitu chystať všetky výstupy sám.

Jeden z prvých „tieňových spoluautorov“ pápeža Františka bol taliansky kňaz Paolo Luca Braida. Tento 55-ročný monsignor pripravoval pápežovi kázne a homílie. Niektoré iné texty, napríklad príhovor na Svetovom ekonomickom fóre, boli zase z dielne argentínskeho kňaza a člena Opus Dei Osvalda Nevesa de Almeida.

Keďže ghostwriteri požívajú nielen veľkú dôveru pontifika, ale majú k nemu zväčša blízko aj v názoroch a hodnotách, môžu nám čosi napovedať o tom, v akom kontexte vníma cirkev a svet ten, čo dáva pod ich tvorbu svoj podpis.

Zvlášť dôležité sa to zdá pri súčasnom pápežovi, ktorý vzbudzuje u jedných nadšenie, u ďalších rozpaky. Kto je teda Františkov „ghostwriter numero uno“?

Teológ o umení bozkávania

Za kľúčového ghostwritera pápeža Františka je považovaný práve Fernández.

Bol členom komisií, ktoré pripravovali záverečný dokument z mimoriadnej aj riadnej synody o rodine v roku 2014 a 2015. Fernándezovi sa takisto pripisuje veľký podiel na Františkovej „programovej“ exhortácii Evangelii gaudium, ďalej na encyklike Laudatio si' a tiež posynodálnej exhortácii Amoris laetitia.

A pritom si z neho niektorí uťahujú. Hoci má na svojom konte 350 položiek publikačnej činnosti, vatikanista Sandro Magister nevidí medzi nimi žiadnu, ktorá by urobila „dieru do sveta“. Naopak, ironicky pripomína, že prvá kniha teológa Fernándeza bola o bozkávaní. Vyšla v roku 1995 pod názvom Uzdrav ma svojimi ústami. Umenie bozkávania.

Autor v anotácii ujasňuje, že kniha nevznikla na základe jeho vlastnej skúsenosti, ale na zákade života tých, čo sa bozkávajú. „Na týchto stranách sa chcem venovať obľúbenému pocitu, tomu, čo ľudia cítia, keď myslia na bozk, o ich skúsenosti, keď sa bozkávajú...“

Samozrejme, nejde o najznámejšiu Fernándezovu knihu. Tou je zrejme obsiahla publikácia Teologia Espiritual Encarnada (Vtelená spirituálna teológia). V roku 2014 vydal spolu s vatikanistom Paolom Rodarim aj knihu Františkov projekt: kam chce doviesť cirkev.

Víctor Manuel Fernández



Narodil sa v Alcire v roku 1962. Študoval filozofiu a teológiu v seminári v argentínskej Córdobe a na Pontificia Universidad Católica Argentina. Za kňaza bol vysvätený v roku 1985, licenciát získal na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme, doktorát na PUCA v roku 1990. Aktuálne vyučuje morálnu teológiu a synoptické evanjeliá na Teologickej fakulte PUCA, kde je profesorom, medzi rokmi 2009 a 2018 bol rektorom. V roku 2013 ho pápež František vymenoval za arcibiskupa. Od marca 2014 je členom Pápežskej rady pre kultúru.

Amoris laetitia: Made in Argentina?

Poďme však k reálnemu vplyvu arcibiskupa Fernándeza.

Niektorí autori, medzi nimi aj spomínaný Sandro Magister, si po vydaní exhortácie Amoris laetitia v máji 2016 všimli, že niektoré pasáže 8. kapitoly sa podobajú na dva staršie články Víctora M. Fernándeza z rokov 2005 a 2006.

V tých rokoch bol Fernández profesorom teológie na Pápežskej katolíckej univerzite Argentíny (Pontificia Universidad Católica Argentina).

V roku 2004 sa na pôde tejto univerzity konala teologická konferencia o encyklike Jána Pavla II. Veritatis Splendor. Tá je kritická k tzv. situačnej etike, tendencii prítomnej medzi jezuitmi v 17. storočí a aj dnes miestami rozšírenej v cirkvi.

Konferencia sa uberala smerom, ktorý odsudzuje takéto vnímanie morálky. O rok, respektíve dva roky nato profesor Fernández reagoval dvoma článkami v teologickom časopise, ktoré zvýrazňujú okolnosti spáchania skutku. Tieto texty mu však neskôr údajne spôsobili aj problémy.

Fernándezovi totiž zablokovali prvú kandidatúru na rektora Pápežskej katolíckej univerzity Argentíny, na kreslo rektora si sadol až v roku 2009, keď bol arcibiskupom Buenos Aires Jorge Mario Bergoglio.

V roku 2013 ho čerstvo zvolený pápež František vymenoval za arcibiskupa. Odvtedy podľa Magistera strávil Fernández viac času v Ríme ako v Buenos Aires, keďže sa stal dvorným ghostwriterom svojho priateľa – pápeža.

Fernández kladie v spomínaných článkoch silný dôraz na význam podmienok a okolností, za ktorých dochádza ku skutku, ktorý je po objektívnej stránke hriechom. Faktom je, že niektoré jeho výrazy sa odrážajú v texte Amoris laetitia.

Napríklad:

/Amoris laetitia, čl. 301/

„Cirkev má solídnu reflexiu o podmienenostiach a poľahčujúcich okolnostiach. Preto nie je možné povedať, že všetci, ktorí sa nachádzajú v niektorej takzvanej ,iregulárnej‘ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu, bez posväcujúcej milosti.“

/Fernández v r. 2005/

„Berúc do úvahy podmienky, ktoré umenšujú alebo potláčajú zavinenie, existuje vždy možnosť, že objektívne hriešna situácia koexistuje so životom v posväcujúcej milosti.“

Alebo:

/Amoris laetitia, čl. 305/

„Kvôli podmienenostiam a poľahčujúcim faktorom je možné, že v rámci objektívnej situácie hriechu – ktorý nie je subjektívne zavinený alebo nie je zavinený naplno – možno žiť v Božej milosti, možno milovať a možno rásť v živote milosti a lásky, prijímajúc s týmto cieľom pomoc od cirkvi. (351) Rozlišovanie musí pomáhať nachádzať možné spôsoby odpovede Bohu i spôsoby rastu navzdory obmedzeniam.“

Pozn. 351: V určitých prípadoch by to mohla byť aj pomoc sviatostí...

/Fernández v r. 2006/

„Tento trojičný dynamizmus, ktorý odráža vnútorný život božských osôb, sa tiež môže realizovať v rámci objektívnej situácie hriechu, a to vždy, keď z dôvodu závažnosti okolností nemusí byť subjektívne zavinený.“

/Fernández v r. 2006/

„Niet pochybností, že katolícke učenie jasne pripúšťa, že skutok objektívne zlý, ako je prípad mimomanželského vzťahu alebo použitie prezervatívu v sexuálnom styku, nemusí nutne viesť k strate posväcujúcej milosti...“

Dva rozhovory, dve búrky

Hodnotenie kapacity Fernándeza a jeho pohľadu na katolícku morálku treba prenechať teológom, no kontroverziu vyvolávajú aj jeho mediálne výstupy. V uplynulých rokoch zarezonovali dva.

Prvý rozhovor poskytol Fernández v máji 2015 talianskemu denníku Corriere della Sera (talianska verzia TU, anglický preklad TU).

Fernández, ktorý bol v čase interview dva roky arcibiskupom, sa dosť „pohŕdavo“ vyjadruje o vtedajšom prefektovi Kongregácie pre náuku viery, kardinálovi Gerhardovi L. Müllerovi.

„Čítal som, že niektorí hovoria o Rímskej kúrii ako o esenciálnej súčasti misie cirkvi alebo že jeden prefekt vo Vatikáne je kompasom, ktorý zabráni cirkvi spadnúť na ,light‘ cestu, alebo že tento prefekt zabezpečí jednotu viery a garantuje pontifikovi serióznu teológiu. Ale katolíci, čo čítajú evanjelium, vedia, že Kristus obdaroval vedením a špeciálnym osvietením pápeža a jeho biskupov a nie jedného prefekta alebo inú štruktúru...“

O zmenách, ktoré zavádza pápež František, sa Fernández vtedy vyjadril, že ich robí pomaly, pretože si chce byť istý, že zmeny zasiahnu hlboko. „Pomalosť je nevyhnutná pre ich efektívnosť. Vie, že sú takí, ktorí dúfajú, že ďalší pápež všetko vráti späť. Ak sa ide pomaly, je ťažšie vrátiť ich späť,“ hovoril Fernández.

Mnohých pobúrila aj jeho relativizácia sídla pápeža. „Pápež môže ísť bývať preč mimo Ríma, mať dikastérium v Ríme a ďalšie v Bogote a trebárs telemostom sa spojiť s expertmi na liturgiu, ktorí sú v Nemecku. To, čo je v teologickom zmysle okolo pápeža, je kolégium biskupov...“

Arcibiskup Fernández v deň svojej vysviacky. Foto – wikipedia.org

V druhom rozhovore pre portál Vatican Insider v lete 2016 už trochu zjemňoval niektoré vyhlásenia. Podľa vlastných slov chcel len poukázať na to, že pápež je pastierom celej cirkvi. Obhajoval spojenie pápeža s Rímskou diecézou, avšak znovu si nenechal ujsť poznámku, že by nemusel bývať priamo vo Vatikáne či meste Rím.

„Verím, že by nebol problém, ak by sa pápež presťahoval do inej časti Rímskej diecézy,“ poznamenal Argentínčan.

Voči kúrii bol však ešte ostrejší. Podľa Fernándeza „jedna vec je Petrova diecéza a druhá vec štruktúry vatikánskej kúrie, ktoré majú význam len v tom, že pomáhajú pápežovi a kolégiu biskupov. A nič by sa nestalo, keby boli minimálne“.

Fernández si tiež myslí, že niektoré úrady a dikastériá by nemuseli sídliť v Ríme. „Verím, že by to bolo možné, hoci sa môžem mýliť. Napríklad Pápežská rada pre kultúru alebo Kongregácia pre kauzy svätých by mohli byť kdekoľvek vo svete,“ povedal Fernández.

O Amoris laetitia sa Fernández vyjadril, že významná väčšina veriacich prijala dokument dobre a že exhortácia skutočne má smerovať k väčšej decentralizácii. „V pastoračných otázkach sa široko deleguje reflexia na miestne cirkvi a biskupov. Tak pokračuje proces istej decentralizácie. Nehovorí sa z Ríma: takto musí vyzerať pastorácia rodín. Povie sa: každá diecéza nájde svoje spôsoby pastorácie.“

Na otázku, či by nebolo dobré viac spresniť tvrdenia pápeža z 8. kapitoly Amoris laetitia, odpovedal:

„To, čo pápež píše v 8. kapitole, sa nesmie redukovať iba na otázky rozvedených a znovu zosobášených. Je veľmi dôležité otvoriť nové dvere tak v morálnej teológii, ako aj v pastorácii, ktoré sa stanú viac milosrdné, bližšie ku konkrétnej realite ľudí.

Napokon, pápež nechcel viac rozvíjať otázku prístupu rozvedených a znovu zosobášených k sviatostiam, pretože chcel iba trochu naznačiť, že sa otvorili pastoračné dvierka, a niežeby šlo o fundamentálnu otázku. (…) Isteže ide o krok vpred oproti Familiaris Consortio. Je však lepšie dovoliť biskupom, aby v dialógu s pápežom uvažovali nad touto témou.“

Interpetoval pápežove slová o homosexuáloch?

Fernández sa neskôr ocitol v centre pozornosti aj na jeseň 2020. Išlo o kauzu „pápežových vyjadrení o homosexuáloch“, ktoré zazneli v dokumente ruského režiséra Jevgenija Afinejevského.

V dokumente vyvolávajú pápežove vyjadrenia zdanie, že homosexuáli majú právo založiť si rodinu, prípadne si aj adoptovať deti. Avšak neskôr sa ukázalo, že išlo o zostrih pápežových vyjadrení z viacerých video materiálov.

Najväčšia polemika sa viedla o dvoch vetách, ktoré zrejme Afinejevský použil z nezostrihanej verzie iného rozhovoru s Františkom, ktoré sa podľa všetkého nemali dostať na verejnosť.

„To, čo musíme zabezpečiť, je vytvoriť zákon o registrovaných partnerstvách, aby takýmto spôsobom mali právnu ochranu. Sám som sa za to zasadzoval. (Lo que tenemos que hacer es una ley de convivencia civil, tienen derecho a estar cubiertos legalmente. Yo defendí esa.)“

Pápežov spolupracovník Fernández vtedy prispel do polemiky o pápežových slovách statusom na Facebooku, ktorý však neskôr odstránil.

Argentínsky teológ v ňom tvrdil, že Bergoglio vždy uznával, bez toho, aby to nazval „manželstvom“, že v realite existujú veľmi blízke zväzky medzi osobami rovnakého pohlavia, ktoré samy osebe nemusia zahŕňať sexuálne vzťahy.

„Toto môže byť ukotvené v zákone a nazýva sa to ,registrovaným partnerstvom‘ (unión civil) alebo ,zákonom o civilnom spolunažívaní‘ (ley de convivencia civil), nie manželstvom. Bergoglio mal tento názor vždy a pred rokmi bola dokonca v rámci argentínskej biskupskej konferencie diskusia, kde Bergoglio toto obhajoval, ale prehral. Väčšina hovorila, že by sa to plietlo s manželstvom, a uprednostňovali to neinovovať,“ vysvetlil vtedy Fernández.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa novej funkcie ujme „pápežov teológ“. Dá sa predpokladať, že na bývalé Sväté ofícium budú oči upreté ešte o čosi pozornejšie.