Drogy a hľadanie šťastia

Drogy a hľadanie šťastia

Ilustračné foto: pexels.com

Dobrí duchovní spisovatelia varujú pred intenzívnymi duchovnými zážitkami.

Aristoteles na začiatku Etiky Nikomachovej skúma rozličné ľudské snahy – o rozkoš, česť, poznanie atď. – a prichádza k záveru, že po žiadnej z týchto vecí netúžime kvôli nej samej. Jediným dobrom, po ktorom túžime kvôli nemu samému, je blaženosť. Bolo by absurdné pýtať sa ľudí, prečo túžia po blaženosti. Túžba po blaženosti je v ľuďoch akoby „naprogramovaná“. Túži po nej dokonca i masochista či samovrah, i keď skresleným spôsobom.

Aristoteles sa následne snaží konkrétnejšie definovať ideálnu blaženosť ako dlhý a cnostný život v dobrom zdraví s dostatočným materiálnym vlastníctvom a uplatňovaním vrodených rozumových schopností s niekoľkými dobrými priateľmi a možno i s dobrými deťmi.

Tento ideál si zjavne vyžaduje určitú mieru šťastia, ako aj určité vlohy. Pripúšťa však, že „veľké a trvalé nešťastia“ dokážu skomplikovať dosiahnutie blaženosti dokonca i najcnostnejšiemu človeku.

Jediným dobrom, po ktorom túžime kvôli nemu samému, je blaženosť. Zdieľať

Prístupnejšiu verziu blaženosti možno vidieť v motte, ktoré som vídal v rekreačnom centre svojej univerzity – „snaž sa o prirodzenú extázu“ – čo malo zjavne odhovárať od užívania drog a povzbudzovať k používaniu tenisových kurtov, kúpaliska, vzprieracieho zariadenia či (v mojom prípade) racquetballových kurtov na posilnenie ducha i tela.

Toto motto v rekreačnom centre obsahuje veľké zrnko pravdy. Športovanie, pomoc druhým, kreativita v umení, hudbe a filozofii dokážu spôsobiť prirodzenú extázu. Ak však budeme svoje nádeje upínať na niektorú z týchto činností, stále sme na zlej ceste.

Problémom je „príliš ľudský“ sklon hľadať takmer nekonečnú a dokonalú blaženosť. Ako povedal sv. Augustín vo svojich Vyznaniach: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, [Bože].“ Neuspokojí nás žiadne bohatstvo, žiadna rozkoš, moc, popularita a podobne, nech by boli akékoľvek veľké. Vždy nasleduje nepokoj.

P. Robert Spitzer vo svojej nedávnej knihe Nahor stúpajúca túžba duše (The Soul’s Upward Yearning) ponúka filozofické, psychologické a vedecké argumenty pre veľmi rozšírenú ľudskú snahu o transcendenciu. Takéto tendencie môžu viesť k úprimnému hľadaniu – alebo ich môžeme ignorovať. Človek známy tým, že tieto tendencie ignoroval (a predefinoval transcendenciu jednoducho na vzťah k „inakosti“), bol francúzsky existencialista Jean-Paul Sartre, ktorý sa uchádzal o titul jedného z mála veľkých ateistických filozofov. Vo svojej knihe Slová z roku 1964 spomína, ako mal raz konkrétny zážitok Božej prítomnosti a tento zážitok rezolútne odmietol.

Teológ Henri de Lubac v knihe Cirkev – paradox a tajomstvo (The Church – Paradox and Mystery) píše:

Hlboko v ľudskej prirodzenosti (a teda v každom človeku) je vtlačený obraz Boha, ktorý je (kvalita, ktorá sa v ňom konštituuje – a dokonca i bez nej) akýmsi tajným povolaním k predmetu plného a nadprirodzeného zjavenia, ktoré priniesol Kristus.

Možno je Nový zákon „zodpovedný“ za to, že dal každému ponuku zazrieť určitý nekonečný, no dosiahnuteľný zážitok transcendencie. Pokiaľ ide o blaženosť, Ježiš rozhodne „dvíha latku“ našich očakávaní, keď hovorí: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona“ (Lk 6,38) a ponúka „prameň vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14), ako aj „stonásobne viac“ blaženosti tým, čo idú za ním (porov. Mt 19,29).

Dokonca i Aristoteles v Etike naznačuje, že azda každý má v sebe „určité prirodzené dobro silnejšie než on sám, ktoré sa zameriava na jeho skutočné dobro.“

V každom prípade „prirodzená extáza“ rekreačného centra (či priateľstva, tvorivých činností, hudby atď.) mnohým zjavne nestačí, ale hľadajú čosi oveľa intenzívnejšie a uspokojivejšie.

Nemocnice v celej krajine sú momentálne zaplavené prípadmi predávkovania drogami. V roku 2015 prišlo neskoro 52 000 Američanov a nebolo možné ich resuscitovať. Niektoré z týchto prípadov vznikli z toho, že ľudia hľadali „okamžitú extázu“ (možno prešli od marihuany či experimentovali s opiátmi, ktoré našli v lekárničke u starej mamy, a potom hľadali stále intenzívnejšie „extázy“, až kým sa nepriblížili k smrteľnej hranici). Iní sa do toho dostali neúmyselne po legitímnych predpisoch.

Ak je jednou z hlavných príčin pokusov o drogami navodené „okamžité šťastie“ naša „prirodzená orientácia na nadprirodzeno“ (ako povedal jeden teológ), možno by mala nadprirodzená pomoc obsadiť vysokú priečku na zozname hľadaných liekov. Niektorí evanjelizátori sa teda pri boji proti drogovej závislosti vydali touto cestou.

Tento „nadprirodzený prístup“ nepriamo prispel k založeniu „katolíckeho charizmatického“ hnutia, pri ktorom som sa náhodou ocitol. V roku 1966 som končil štúdium na Duquesnovej univerzite a môj spolubývajúci ma prehováral, aby som nadviazal vzťahy s istou protestantskou charizmatickou skupinou, ktorá čítala a rozoberala knihu od pastora Davida Wilkersona Dýka a kríž rozprávajúcu príbeh o záchrane mladých ľudí v New Yorku od drog a násilných gangov mocou Ducha Svätého.

Drogová závislosť je zvrátene šikovná kópia transcendentného Božieho pokoja, ktorý je úplne niekde inde než falošný raj drog. Zdieľať

Súhlasil som, že si prečítam knihu, ktorá sa stala bestsellerom, no povedal som, že mám priveľa práce s písaním diplomovky, aby som šiel na ich stretnutia či na duchovnú obnovu. Na tejto obnove však boli silné prejavy charizmatickej povahy, čo nik nemohol poprieť. Potom ma môj spolubývajúci a iní prehovárali, aby som šiel na akési modlitbové stretnutia. Šiel som, no nikdy som, pokiaľ viem, neprijal „krst Ducha“ ani som na rozdiel od iných nehovoril v jazykoch. Možno som bol príliš intelektuálsky.

Nemám žiaden dôvod pochybovať, že moji priatelia na univerzite mali zážitok podobný zážitku turíčnemu, o ktorom sa rozpráva v Skutkoch, a vyliatiu Ducha v novozákonných listoch. Som však presvedčený, že nakoniec žili normálny život s „prirodzenými extázami“ bez nejakého intenzívneho ponorenia do charizmatického hnutia.

Musíme pochopiť, že „prirodzené extázy” prichádzajú nečakane a nikdy by sme ich nemali vyhľadávať. Dobrí duchovní spisovatelia varujú pred intenzívnymi duchovnými zážitkami. A čo je najdôležitejšie, je vážnou chybou s možnými smrteľnými účinkami hľadať „okamžité šťastie“ v drogách. Ako radí Francis Seeburger v knihe Závislosť a zodpovednosť (Addiction and Responsibility), drogová závislosť je „zvrátene šikovná kópia transcendentného Božieho pokoja,“ ktorý je úplne niekde inde než falošný raj drog.

Howard Kainz
Autor je emeritný profesor filozofie na Marquettovej univerzite. Medzi jeho ostatné publikácie patria The Philosophy of Human Nature (Filozofia ľudskej prirodzenosti, 2008) a The Existence of God and the Faith-Instinct (Existencia Boha a inštinkt viery, 2010).

Pôvodný text: Drugs and the Pursuit of Happiness.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo