Narodili ste sa v Piešťanoch, ale ste kňazom Banskobystrickej diecézy. Prečo?

Začiatkom 90. rokov, keď biskupi začali s obnovou kňazských seminárov, ma veľmi oslovila osobnosť banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža. V tejto diecéze som poznal viacerých kňazov a navyše ma vždy priťahoval hornatý kraj. Niečo možno bude aj na tom, že sa tu nachádza obec, ktorá sa nazýva takmer rovnako ako ja – Vígľaš.

Aký je príbeh vášho kňazského povolania?

Pochádzam z praktizujúcej katolíckej rodiny, do kostola a na náboženstvo sme chodili aj za komunizmu. Rodičia nikdy nehovorili o tom, že by chceli mať zo mňa kňaza, no často krútili nado mnou hlavou, čo len zo mňa bude. Ani ja sám som nevedel, čím chcem byť. Vedel som len, čím nechcem byť – kňazom, učiteľom a lekárom. Keďže som miništroval, občas zaznievali hlasy, že by som sa hodil za kňaza. Priznám sa, že som to vyslovene neznášal.

Podľa mňa nie je dobré, keď kňazi bez toho, aby chlapcov bližšie poznali, nadhadzujú otázku, či by nechceli byť kňazmi. Mladých treba najprv poznať a potom im klásť cielenejšie otázky, nie takéto prvoplánové. Aj keď nevylučujem, že povolanie sa môže prebudiť i takýmto spôsobom.

Ľudovo povedané, netreba hneď tlačiť na pílu...

Áno, niekedy dokonca treba skôr brzdiť. Ak chlapec príliš skoro uverí tomu, že bude kňazom, tak namiesto rozvoja povolania môže začať pestovať len nejakú ilúziu. Alebo predstavu veľadôstojného pána namiesto pokorného služobníka.

Študovali ste v Írsku, čo je trochu nezvyčajné, keďže kňazi zahraničné štúdiá väčšinou absolvujú v Ríme, v USA či v Nemecku. Ako ste sa tam dostali?

Po páde komunizmu viaceré západné krajiny chceli pomôcť cirkvi na východe a ponúkali štipendiá tunajším kňazom a bohoslovcom. Ponuka prišla aj z Írska, ale na Slovensku na ňu zareagoval len nitriansky a banskobystrický biskup. V polovici 90. rokov po skončení tretieho ročníka som sa teda ocitol na St. Patrick´s College v Maynooth, kde sa nachádza národný írsky seminár, ako aj pápežská univerzita. Tu som doštudoval teológiu, následne som ešte absolvoval postgraduálne štúdiá v Ríme.

Najhoršie je zatĺkať pravdu

Írsko je jednou z krajín, ktorú veľmi zasiahli sexuálne škandály kléru. Vnímali ste tento problém?

Práve počas mojich štúdií sa prevalila celá tá vlna. Nebolo to pre mňa prekvapujúce, čosi o tom som už počul, pričom jednotlivé prípady sa neobjavili zo dňa na deň, ale pribúdali postupne. Jednou z prvých káuz bol biskup, ktorý mal niekoľko detí. Ľudí sa však dotklo skôr to, že ich živil z cirkevných peňazí, na to sú veľmi citliví. Potom sa objavili prípady kňazov – homosexuálov a až neskôr sa prišlo aj na zneužívanie detí a mladistvých.     

Aké boli reakcie?

Keďže prvé prípady sexuálnych zneužívaní boli medializované ešte v 80. rokoch v USA, Íri sa poučili, že najhoršie by bolo zatĺkanie pravdy. Ešte aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí to celé vnímajú len ako útok proti cirkvi. Írski biskupi sa problému neotočili chrbtom, ale čelom, reagovali pre médiá, zapojili poradcov z USA, nadviazali spoluprácu so psychológmi a psychiatrami. Popri reálnych prípadoch sa neskôr objavili aj vykonštruované. Aj na to sa cirkev musela naučiť reagovať, lebo falošné obvinenia niektorých kňazov psychicky zničili.

Po cirkvi, ktorá si to odniesla v prvej vlne, sa začali objavovať aj prípady učiteľov či trénerov, ktorí sa taktiež dopúšťali zneužívaní. Ten rozsah bol až šokujúci. A potom sa začalo hovoriť aj o najväčšom výskyte zneužívaní, ku ktorým dochádza v rodinách. Tieto prípady sa ťažko odhaľujú kvôli blízkym vzťahom, ale aj preto, že obete sú neraz emocionálne a finančne závislé od svojho zneužívateľa.

Čo má cirkev robiť, aby sa takéto prípady neopakovali?

Najdôležitejšia je prevencia a neignorovanie situácií, ktoré indikujú zneužívanie. Ak k nim dôjde, treba ihneď riešiť zodpovednú osobu a zároveň vedieť, kam nasmerovať obete. Pri výbere kňazských a rehoľných povolaní je potrebné mať kvalitného psychológa, ktorý dokáže odhaliť možné problémy. Páchatelia sexuálnych deliktov spomedzi kňazov boli predtým neraz sami obeťami a kvalitné psychotesty dokážu odhaliť rôzne vnútorné zranenia a frustrácie.     

Čo znamená riešiť zodpovednú osobu?

Pokiaľ sú biskupovi predložené jednoznačné dôkazy o zneužívaní, musí kňaza nielen suspendovať, ale posunúť celý prípad do Vatikánu na Kongregáciu pre náuku viery, ktorá disciplinárne rieši takéto prípady. Zároveň sa postupuje v súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Aj na Slovensku sa už objavilo niekoľko prípadov sexuálneho zneužívania detí a mladistvých zo strany kléru, ale nie je ich veľa. Myslíte si, že u nás k takýmto situáciám nedochádza v takej miere, ako to vidíme inde, alebo sa o tom len nerozpráva a drieme to niekde pod povrchom?

Nie som odborník v tejto oblasti, ide o oveľa zložitejšiu problematiku, než sa zdá na prvý pohľad. V slovenskom kontexte asi treba rozlišovať medzi obdobím komunizmu a po jeho páde. Prípady, ktoré sa v predchádzajúcom období objavili na Západe, boli staré niekoľko desaťročí a zrejme boli dôsledkom sexuálnej revolúcie v 60. rokoch, keď vládla atmosféra absolútnej slobody, bolo zakázané čokoľvek zakazovať. Niektoré prípady biskupi riešili formou psychoterapie, keďže v tom čase existovalo presvedčenie, že sexuálnych delikventov je možné prevychovať. Keď biskupi dostali od psychológov potvrdenie, že liečba bola úspešná, spoliehali sa na ich odborný názor a kňaza zaradili znova do pastorácie.   

„Nevylučujem, že ak počas masových nástupov do kňazských seminárov v 90. rokoch nebol dostatočne zvládnutý proces rozlišovania, môžu sa prípady sexuálnych deliktov u nás ešte objaviť.“  Zdieľať

V tom čase bola cirkev v Československu pod drobnohľadom ŠtB, vedelo sa o každej slabine kňazov, a ak by existovali čo i len náznaky pedofilných sklonov, eštebáci by si to primerane vychutnali. Preto aj pápež Ján Pavol II. pristupoval veľmi opatrne k obvineniam kňazov zo zneužívania, lebo poznal praktiky komunistickej tajnej polície v Poľsku.

Po páde komunizmu bolo dôsledkom získania slobody aj morálne uvoľnenie vrátane nástupu ľahko dostupnej pornografie. S rozšírením internetu a anonymnej konverzácie sa otvorili ďalšie možnosti rôznych foriem zneužívania. Keďže väčšina zneužití zo strany kňazov sa odohrala desať až dvadsať rokov po vysviacke, nevylučujem, že ak počas masových nástupov do kňazských seminárov v 90. rokoch nebol dostatočne zvládnutý proces rozlišovania, môžu sa prípady sexuálnych deliktov u nás ešte objaviť.

Sú procesy v kňazských seminároch na Slovensku nastavené tak, aby sa do nich a neskôr ku kňazskej vysviacke nedostali problematické osoby?

Každý uchádzač o formáciu v kňazskom seminári prechádza psychotestami a pohovorom, cez ktoré vieme pomerne spoľahlivo odhaliť psychickú nezrelosť či iné problémy. Uchádzačov, ktorí uspejú, počas niekoľkoročnej kňazskej formácie sprevádzajú predstavení, ktorí taktiež dokážu identifikovať problémy. Spoločný život v seminári má tú výhodu, že prinesie veľa nečakaných situácií, keď sa človek musí rozhodovať nečakane, spontánne a tak odkrýva, čo je v ňom.

Celý proces rozlišovania v seminári však musí prebiehať v atmosfére dôvery. Našou úlohou nie je neustále striehnuť na bohoslovcov ani chrániť ich pred okolitým svetom. Práve naopak, usilujeme sa, aby vnímali, že sú slobodnými ľuďmi a môžu kedykoľvek odísť. Kto v seminári objaví povolanie do manželstva, treba, aby za tým išiel, lebo práve z jeho rodiny možno raz vzídu nové duchovné povolania.

Súčasné duchovné povolania sú veľmi krehké

Od roku 2010 ste rektorom obnoveného banskobystrického seminára. Čo si má človek predstaviť pod touto funkciou?

Rektor je po biskupovi hlavným zodpovedným za kňazské povolania v diecéze. Riadi chod seminára, je jeho štatutárom, zodpovedá za formáciu bohoslovcov, vydáva svedectvo o súcosti kandidátov prijať diakonské a kňazské svätenie.

Čo je úlohou ostatných predstavených?

Sú to formátori, ktorí sa delia na interné a externé fórum. Interné tvoria špirituáli, ktorí bohoslovcov duchovne sprevádzajú a spovedajú, externé fórum sú rektor a prefekti, ktorí dohliadajú na ich formáciu a majú vydávať svedectvo o ich spôsobilosti. Najdôležitejšou úlohou všetkých formátorov je dávať príklad dobrého kňazského života.

Ktoré oblasti pokrýva formácia?

Intelektuálnu, ktorá je zabezpečovaná prostredníctvom teologických fakúlt, spirituálnu, teda duchovnú, pastoračnú a ľudskú, ktorá je základom všetkého. Ak nie je zdravý základ, ťažko sa buduje duchovná stavba. Je veľkým omylom spoliehať sa, že Božia milosť vykompenzuje to, čo nie je v prirodzenosti.

Akí sú dnešní záujemcovia o kňazské povolanie?

Sú to ľudia, ktorí si nielenže nepamätajú komunizmus, ale už ani dobu bez mobilov. Je to digitálna generácia. Pápež František povedal, že súčasné povolania sú veľmi krehké. Za minulého režimu boli túžby, ale neboli možnosti. Dnes je možností toľko, že mladí sú zmätení, často si nevedia vybrať ani vysokú školu.

Občas sa nám stáva, že príde uchádzač, ktorý si podal prihlášku na teológiu, ale aj na inú vysokú školu alebo dokonca dve. Keď sa ho opýtame, čo urobí, ak ho prijmú na všetky tri školy, tak sa vôbec netají tým, že to preňho bude dilema. Pre starších kňazov je to nepochopiteľné, lebo oni zmýšľali úplne iným spôsobom. Vedeli, že kvôli kňazstvu musia a chcú obetovať všetko. Osobne týchto mladých mužov za to neodsudzujem, skôr za tým cítim akýsi výkrik „pomôžte mi, lebo sám si neviem vybrať“.

„Našou úlohou nie je neustále striehnuť na bohoslovcov, ani chrániť ich pred okolitým svetom. Práve naopak, usilujeme sa, aby vnímali, že sú slobodnými ľuďmi a môžu kedykoľvek odísť.“ Zdieľať

Postrehli ste ešte nejaké ďalšie charakteristické črty?

Dnešná generácia je kritická – má veľmi kritické postoje, ale zároveň slabé kritické myslenie. Tým, že som nielen rektorom, ale učím aj na teologickej fakulte, tak vidím, ako veľmi ich ovplyvňujú nové technológie. Na jednej strane si bez nich nevedia predstaviť život, na druhej strane nevedia využiť všetky akademické možnosti, skôr je to len konzum. Do písomných prác sú schopní skopírovať čokoľvek, napriek znalosti angličtiny nevedia vyhľadávať hodnoverné zdroje a kriticky triediť informácie.

Môžu bohoslovci voľne používať mobily, tablety, notebooky...?

Áno. Samozrejme, okrem času, ktorý je venovaný modlitbe alebo iným duchovným aktivitám. Zaujímavé je, že viacerí seminaristi mi na konci formácie povedali, že osobne by limitovali používanie týchto zariadení aspoň počas prvého ročníka. Stojíme pred veľkou výzvou formácie – naučiť adeptov kňazstva používať médiá tak, aby ostali slobodnými ľuďmi a nestali sa ich otrokmi. Aby boli ľuďmi reálnych vzťahov, nie virtuálnych, a aby nežili vo virtuálnej bubline.

Seminár nie je skleník ani kasáreň

Niektorí prirovnávajú kňazský seminár ku kasárňam, kde je istý hierarchický systém – bažanti, mazáci... Iní ho zasa prirovnávajú ku skleníku, ktorý chráni ľudí vnútri od okolitého sveta, čoho dôsledkom je komplikovaný prechod do reality. Čo vravíte na tieto prirovnania?

Obraz kasární musel použiť niekto, kto nikdy nebol na vojenčine. A skleník... Mimo seminára bohoslovci trávia celé letné prázdniny, vianočné i veľkonočné sviatky, Všetkých svätých, počas týždňa majú dva razy dlhšiu vychádzku, aby mohli ísť napríklad do neďalekej Banskej Bystrice... Spýtajte sa ktoréhokoľvek bohoslovca v našom seminári, či sa tu cíti ako v skleníku. Tieto prirovnania museli použiť ľudia, ktorí zo seminára odišli a majú v sebe niečo nedoriešené.

Osobne som zažil prostredie troch  seminárov – na Slovensku, v Írsku aj v Ríme a nikde som sa nestretol ani len s náznakom mazáckeho prístupu. Ak by však niekde naozaj existovala takáto atmosféra, tak ten seminár musí mať veľmi vážny problém.

Treba však povedať aj to, že pobyt v seminári musí byť časom ústrania od sveta. Ježiš predsa tiež formoval svojich učeníkov tak, aby bol čo najviac s nimi, nie aby ich čo najviac posielal do sveta. Ten čas príde po vysviacke. A s ním aj opačné pokušenie – uzavrieť sa pred svetom.

Nakoľko sú bohoslovci zapojení do každodenných činností, ako je upratovanie, pranie, varenie? Aj toto je predsa spôsob ľudskej formácie...

Upratujú si vlastné izby. V kuchyni musíme mať profesionálneho kuchára, aby sme spĺňali rôzne stanovené normy, ale prestieranie stolov majú na starosti bohoslovci, takisto umývanie riadu pri väčších akciách. Perú si taktiež sami. A prác okolo seminára je tiež dosť.

Momentálne máte v šiestich ročníkoch približne 25 bohoslovcov, pritom priestory vášho seminára sú naozaj obrovské. Už ste sa zamýšľali nad tým, čo s nimi?

Už niekoľko rokov jedno krídlo seminára slúži ako vysokoškolský chlapčenský internát, kde ubytovávame 50 študentov. Demografická kríza je však taká rozsiahla, že tento rok sme prvýkrát ani zďaleka nedokázali naplniť túto kapacitu. Nie je to len náš problém, internáty sú prázdne aj v Banskej Bystrici. A to ešte stále nie je konečný stav.

Viete si predstaviť, že budova seminára bude pre vás finančne natoľko neudržateľná, že sa presťahujete do komornejších priestorov?

Otvorených je niekoľko alternatív. Ak by k tomu došlo, tak to budeme riešiť v spolupráci s ostatnými biskupmi, lebo nejde len o ekonomickú stránku, ale predovšetkým o seminárnu formáciu.

Neprehnalo sa to pod vplyvom ponovembrovej eufórie pri rekonštrukciách seminárov? Obrovské priestory, ktoré sa pomaly vyprázdňujú, vidíme aj v ďalších slovenských diecézach.

Po vojne je každý generál, no v 90. rokoch bolo potrebné reagovať na obrovský záujem o kňazské povolanie. Na Spišskej Kapitule bolo v čase najväčšieho boomu viac ako 300 seminaristov, do roku 1994 tam študovali aj košickí seminaristi. Zároveň v našej krajine bolo tradíciou, že takmer každá diecéza mala svoj vlastný kňazský seminár.

„Osobne som zažil prostredie troch seminárov – na Slovensku, v Írsku aj v Ríme a nikde som sa nestretol ani len s náznakom mazáckeho prístupu.“ Zdieľať

Banskobystrický seminár sa nachádzal v centre mesta na Kapitulskej ulici. Keďže nebolo jasné, či tento objekt cirkev získa späť v rámci reštitúcií, biskup Baláž musel hľadať iné priestory. Zvažovalo sa niekoľko možností. Keby sme však hneď boli získali pôvodné priestory, určite by sa nový seminár nestaval.

Prečo napokon vyhral Badín?

Lebo miestny farár, nebohý kanonik Anton Zarevúcky, ponúkol biskupovi rozsiahly pozemok farskej záhrady. Vyjadril to peknou metaforou – nech tu namiesto starých stromov vyrastajú nové povolania. Keďže je to blízko Banskej Bystrice, v máji 1991 biskup Baláž požehnal základný kameň a v októbri 1993 bol seminár otvorený. Medzitým sme využívali prenajaté priestory na hrade v Slovenskej Ľupči.

Z akých prostriedkov je seminár financovaný?

Máme tri základné zdroje: financie pridelené bohosloveckej fakulte v Bratislave, pod ktorú patríme, diecézne prostriedky a milodary. Ubytovanie a stravu si hradia samotní bohoslovci.

Udržiavate kontakty so svojimi zverencami aj po tom, čo sa stanú kňazmi a rozídu sa po farnostiach?

Keď novokňazi odchádzajú preč zo seminára, zdôrazňujem im, že sa môžu na mňa kedykoľvek obrátiť. Zároveň existuje takzvaná permanentná formácia kňazov, ktorá trvá šesť rokov od kňazskej vysviacky. Počas tohto obdobia sa usilujeme prehlbovať jednotlivé oblasti života novokňazov. Zvyčajne v máji absolvujú niekoľkodňový pobyt v seminári.

Takisto jeden z biskupských vikárov má na starosti kontakt s novokňazmi, s ktorými sa počas prvého roka po vysviacke stretá raz do mesiaca. Najdôležitejšie však je, aby sa novokňazi dostali k dobrému principálovi, ktorý je vzorom kňazského života.

Zohľadňuje sa pri určovaní kaplánskeho miesta, či sa novokňaz cíti lepšie v meste alebo na dedine?

Novokňaz potrebuje prísť do kontaktu s rodinami, mladými, starými, deťmi, chorými, aby sa ukázalo, na čo má a na čo nie. Pri ďalšom umiestnení sa už potom biskup snaží zohľadňovať jeho schopnosti. Niekto sa  lepšie cíti na vidieku, iný v meste. Ak by mal trpieť na svojom mieste, bolo by to zlé, lebo by tým trpela celá farnosť.

Niekedy býva poslušnosť a pokora kňazov preverovaná aj tým spôsobom, že mestský typ kňaza je poslaný do najodľahlejšej dediny.

Za našu diecézu môžem povedať, že takýto prístup nevolíme.

Takže vo vašej diecéze nie sú farnosti za trest?

To sú aké?

Také, do ktorých sa kňazi veľmi nehrnú, takže tam biskup posiela tých, ktorí majú niečo za ušami.

Určite nie. Aj keď priznávam, že v našej diecéze je ťažšia pastorácia na Turci, ktorý je skôr protestantským krajom. Kňazi, ktorí tam pôsobili, však na toto miesto väčšinou spomínajú v dobrom. Pripomenul by som postoj českého kňaza a lekára Ladislava Kubíčka, ktorého zavraždili v roku 2004. V čase, keď o umiestnení kňaza rozhodovali komunisti, hovorieval, že s radosťou pôjde všade, kam ho milovaná strana a vláda pošle.

Ste pravidelným čitateľom Postoja, pričom redakcii ste niekoľkokrát tlmočili svoje znepokojenie nad niektorými diskusiami pod článkami. S čím konkrétne máte problém?

Prečítajte si aj
Krehkosť povolaní? Nevieme zdravo prežívať emócie Zdieľať

Ako morálny teológ, ktorého zaujíma etika médií, vnímam, že zodpovednosť médií sa rozšírila z obsahu článkov aj na obsah diskusií pod článkami. Redakcie by mali svojich čitateľov vychovávať a zároveň zvažovať, komu dajú priestor v diskusiách. Napokon, s nárastom terorizmu a extrémizmu súdy začínajú brať na zodpovednosť aj prevádzkovateľov sociálnych sietí, ktorí dostatočne a včas nezasiahli. Ináč Postoju fandím, no chýba mi napríklad ľahko dostupný kódex diskutéra.

Prihovárate sa teda za silnejšiu reguláciu?

Myslím, že mnohým čitateľom vôbec nie je jasný rozdiel medzi cenzúrou a reguláciou. Ak niekto vytvorí slobodný priestor pre diskusiu, musí ju moderovať a mať ju pod kontrolou. Je to predsa váš priestor, vy ho dávate k dispozícii, a tak redakcia má právo určovať minimálne to, aké názory sú pri jej hodnotovom nastavení neprípustné. Ja tiež rozhodujem o tom, komu dám v našom seminári priestor na vyjadrenie a komu nie. Ak administrátor zasiahne, treba vysvetliť prečo.

Ľudia, ktorí šíria nebezpečné, nenávistné, pomýlené názory, by nemali dostávať voľný mediálny priestor, kde ich nikto nekonfrontuje s pravdou a realitou. Moderovaná diskusia môže otvoriť nové aspekty a dať redaktorom tipy na nové témy. No ak redakcia nemá kapacitu sledovať a moderovať diskusie pod článkami, najmä na citlivé a výbušné témy, tak by ich podľa môjho názoru nemala otvárať.

Ján Viglaš (47) sa narodil 14. marca 1970 v Piešťanoch. Študoval na Teologickom inštitúte v Badíne, ktorý patrí pod RKCMBF Univerzity Komenského v Bratislave, v St. Patrick's College v Maynooth (Írsko) a na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme, kde získal licenciát z morálnej teológie. Po Tomášovi Galisovi, súčasnom biskupovi Žilinskej diecézy, a Vojtechovi Nepšinskom je tretím rektorom obnoveného Kňazského seminára Banskobystrickej diecézy. Do funkcie ho v roku 2010 vymenoval vtedajší diecézny biskup Rudolf Baláž.

Foto – Martin Buzna