Čína v roku 2030: Štát s najväčším počtom kresťanov na svete

Čína v roku 2030: Štát s najväčším počtom kresťanov na svete

Skupinka čínskych pútnikov so soškou Panny Márie čaká na pápeža Františka pred generálnou audienciou na Námestí sv. Petra vo Vatikáne 15. marca 2017. Foto - TASR/AP

Kde urobili súdruhovia chybu? Čína sa zrejme čoskoro stane krajinou s najväčším počtom kresťanov na svete.

Postoj dnes prináša rozhovor s čínskym kardinálom Josephom Zen Ze-kiunom, ktorý hovorí o živote kresťanov v najľudnatejšej krajine sveta a vysvetľuje, prečo je pre čínskych katolíkov neprijateľné, aby Vatikán robil kompromisné dohody s komunistickou vládou. V nasledujúcom texte ponúkame stručný kontext k rozhovoru a prehľad o tom, v akom stave je kresťanstvo v Číne. 

Kresťanstvo sa dostalo do Číny už v 7. storočí cez východných syriackych kresťanov. Rímskokatolícki misionári prišli do Číny v 13. storočí, no za skutočné ohlasovanie evanjelia na území Číny sa považujú až jezuitské misie, ktoré sa začali v 17. storočí.  

Jezuiti pôsobili v Číne sto rokov, až kým nedošlo k sporu o niektoré čínske zvyky (úcta k predkom a ku Konfuciovi či používanie čínskych božích mien). Kým jezuiti právo čínskych kresťanov na tieto obyčaje hájili ako súčasť kultúry, ostatné rády ich namietali. 

Pápež Klement XI. vydal v roku 1704 bulu, ktorou zvyky zakázal, čo malo za následok vyhostenie misionárov, zákaz kresťanstva a kruté prenasledovanie. 

Náboženstvo prežilo aj v sťažených podmienkach

V 19. storočí prišli do krajiny protestantskí misionári, ktorí takisto zo začiatku riskovali svoje životy. Číňanov však obracali na vieru pomaly, na konci 19. storočia bolo v krajine len okolo 100-tisíc protestantov. 

Prečítajte si rozhovor s kardinálom Zenom 
Kde majú kresťania odvahu, tam si komunisti len tak netrúfnu Zdieľať

Kresťanstvo sa dostalo otvorenejšie k slovu pri vzniku čínskej republiky začiatkom 20. storočia. Jeden z lídrov revolúcie Sun Yat-sen bol kresťanom. Navyše, ďalší čínsky líder Chiang Kai-shek sa oženil s metodistkou a v roku 1930 sa nechal pokrstiť. 

Po prevzatí moci komunistami v roku 1949 bolo v Číne 800-tisíc protestantov a tri milióny katolíkov. Významný zásah do náboženského života predstavovala Kultúrna revolúcia (1966 — 1969), ktorá spôsobila tvrdé prenasledovanie. 

Po smrti predsedu Komunistickej strany Mao Ce-tunga v roku 1976 sa Čína otvorila ekonomickým reformám a od roku 1979 povolila vláda päť náboženstiev (budhizmus, taoizmus, islam, katolicizmus a protestantizmus), samozrejme, pod kontrolou „vlasteneckých“ asociácií. 

Čínski predstavitelia si však mysleli, že mladá generácia formovaná komunistickým vzdelaním nebude mať o niečo také ako náboženstvo záujem. 

Stal sa však opak, kresťanov začalo pribúdať, a to vo veľkých počtoch aj v komunitách podzemnej cirkvi. „Čínski vodcovia si museli klásť otázku, kde urobili vedci chybu, keď tvrdili, že sekularizmus postupne náboženstvo vytlačí,” píše v magazíne Slate profesor Fenggang Yang, riaditeľ centra pre náboženstvo a čínsku spoločnosť na Purdue University. A kresťanstvo v Číne rastie ďalej. 

Kresťanská veľmoc?

Súčasné odhady počtu kresťanských veriacich v Číne sa pohybujú na úrovni 90 až 100 miliónov kresťanov (z toho okolo 80 miliónov protestantov a 10 - 12 miliónov katolíkov).

Toto číslo je už nezvratne väčšie, ako je členská základňa domácej Komunistickej strany, ktorá má približne 83 miliónov členov. 

Podľa prepočtov profesora Yanga rastie počet kresťanov od začiatku 80. rokov ročne približne 10-percentným rastom. (Rýchlejšie pribúdajú najmä protestanti.) Ak sa neudejú zásadné spoločenské či politické zmeny, počet protestantov by mal dosiahnuť v roku 2025 číslo okolo 255 miliónov. 

Hoci by sme brali do úvahy nižší rast (napríklad z dôvodu cyklických kampaní komunistov), ktorý by bol sedem percent, aj tak dosiahne Čína 257 miliónov protestantov v roku 2032.

A keď prirátame katolíkov, ktorých je v Číne okolo desať miliónov a tiež pribúdajú, do roku 2030 bude takmer isto Čína krajina s najväčším počtom kresťanov na planéte.

Číne by sa teda malo podariť predbehnúť USA okolo roku 2030 najmä preto, že v Spojených štátoch zaznamenáva kresťanstvo v posledných rokoch mierny pokles. Hoci by aj zostal v USA rovnaký počet kresťanov ako dnes, podľa Yanga je prvá priečka Číny do roku 2030 istá. 


Čínski veriaci sa modlia v kostole počas vianočnej omše 25. decembra 2005 v Pekingu. Foto - TASR/AP

Obavy v Strane

Rozrastanie kresťanstva vníma aj komunistický režim, ktorý sa začína znepokojovať. Yang tvrdí, že štátny aparát sa často odvoláva na príklad Poľska, pričom ľudia v Komunistickej strane sú presvedčení, že tam Katolícka cirkev prispela k páde komunistického režimu. „A hoci sa obe situácie nedajú úplne porovnať, strana stále vníma kresťanstvo ako serióznu hrozbu,“ tvrdí.  

Dôkazom obáv sú akési imidžové kampane, ktoré sú zamerané proti kresťanstvu. Naposledy zarezonovalo odstraňovanie krížov zo striech kostolov. Kampaň sa začala v apríli 2014 zbúraním protestantskej katedrály v meste Wenzhou. 

Odvtedy úrady odstránili kríže z približne 300 kostolov v celej provincii Zhejiang, pričom na niektorých miestach došlo aj k potýčkam s bezpečnostnými zložkami, viacerí kresťania sa dostali nakrátko do policajnej cely. Región mesta Wenzhou je však pomerne častým cieľom vlády, lebo kresťanstvo je tu najviac viditeľné. 

„Väčšina súčasných konverzií sa týka mladých, vzdelaných ľudí z miest a s dobrými príjmami.“ Zdieľať

Čo je však za kampaňou? Podľa denníka Financial Times nie je cieľom úplne potlačiť kresťanstvo, ale spomaliť jeho rast. Navyše, čo trápi vládu viac ako počet veriacich, je ich spoločenský status. 

Po Kultúrnej revolúcii, respektíve v 80. rokoch, keď poľavili vládne represálie, čínski kresťania boli zväčša chudobní, vidiecki ľudia s nižším vzdelaním a starší. Toto sa zmenilo. 

Väčšina súčasných konverzií sa týka mladých, vzdelaných ľudí z miest a s dobrými príjmami. Podľa Chiaretta Yana, ktorý vydal v roku 2014 knihu o evanjelizácii v Číne, sú tisíce nových kresťanov najmä mladí ľudia, ktorí v konzumne odcudzenej spoločnosti hľadajú duchovno a spoločenstvo.

Hoci sloboda vierovyznania je zakotvená v čínskej ústave, v praxi musí byť každá náboženská organizácia odsúhlasená vládou a jej činnosť regulovaná a monitorovaná. 

Vnútri kostolov, ktoré boli posvätené so súhlasom štátu, bývajú nainštalované policajné kamery, ktoré sledujú kázanie a správanie veriacich. 

Katolíci môžu chodiť len do kostolov v správe Vlasteneckého združenia čínskych katolíkov, ktorá je podriadená priamo Komunistickej strane a odmieta autoritu pápeža a Ríma. Protestanti môžu navštevovať kostoly obdobnej organizácie, ibaže určenej pre protestantské denominácie.

Financial Times dodáva, že mnohé podzemné cirkvi sú také silné, že vnímajú prípadné prenasledovanie od štátu ako skúšku viery a možnosť mučeníctva, čo štátne orgány demotivuje k zákrokom, keďže tým miestne komunity iba posilnia. 


Žena ukazuje leták s fotografiou duchovného Kua Ťin-cchaja po jeho vysvätení za biskupa v meste Čcheng-te na severovýchode Číny 20. novembra 2010. K vysviacke došlo napriek nesúhlasu vtedajšieho pápeža Benedikta XVI. Foto - TASR/AP

Zbytočná dohoda?

Diplomatické styky medzi Čínou a Vatikánom sú od prevratu v roku 1949 na bode mrazu. Podzemnú cirkev, ktorá je lojálna pápežovi, štát neuznáva, rovnako ani jej biskupov. Veriaci, ktorí k nej patria, sú často utláčaní, prenasledovaní alebo vo väzení. Vláda akceptuje iba štátom kontrolovanú vlasteneckú cirkev a robí si nárok aj na výber najvyšších duchovných predstaviteľov.

V poslednom období sa čoraz častejšie hovorí o uvoľnení napätia, dokonca o možnej dohode. Vatikánsky štátny sekretár Pietro Parolin odmieta, že v Číne žijú dve cirkvi. „Ide skôr o dve komunity a obe si želajú žiť plné spoločenstvo s Petrovým nástupcom,“ povedal kardinál vlani pre taliansky katolícky denník Avvenire. 

Podľa neho je želaním Svätej stolice „vidieť v blízkej budúcnosti, aby sa tieto dve komunity zmierili, prijali, darovali si a prijali milosrdenstvo pre spoločné ohlasovanie evanjelia, aby bolo naozaj hodnoverné“.

K téme: 
Úspech či osudová chyba? Názory na zbližovanie Číny a Vatikánu sa rôznia Zdieľať

Od jesene minulého roka sa tak hovorí o možnej dohode medzi Čínou a Vatikánom. Pričom najcitlivejšou otázkou vzájomných vzťahov je menovanie biskupov. Súčasný hongkonský kardinál John Tong informoval, že čínska vláda je ochotná v otázke menovania biskupov dospieť k dohode s Vatikánom. 

Akási neformálna dohoda o spoločnom schvaľovaní biskupov zo strany Pekingu aj Vatikánu však bola prijatá ešte v 80. rokoch za pontifikátu Jána Pavla II. Problémom je, že Čína viackrát dohodu porušila a nechala vysvätiť biskupov bez súhlasu Svätej stolice. V súčasnosti pôsobí v Číne sedem biskupov, ktorých vysvätili bez súhlasu Ríma. 

Na druhej strane, asi tridsiatka biskupov tajnej cirkvi čelí perzekúciám zo strany štátu. Pritom Čína s dynamicky rastúcim počtom katolíkov nových biskupov potrebuje. V približne tridsiatich zo sto diecéz je biskupský stolec uprázdnený a podobný počet diecéz riadia starnúci biskupi, ktorí majú 75 a viac rokov.

Nová, oficiálna dohoda je ale zahalená rúškom tajomstva. V médiách sa hovorí len toľko, že kompromis by mal spočívať v tom, že Vatikán uzná najmenej štyroch provládnych biskupov, na oplátku by vláda mala akceptovať viacerých podzemných biskupov. 

Spolu s týmto gestom by malo byť prijaté riešenie, podľa ktorého si nových biskupov bude vyberať čínske duchovenstvo, pričom zvolený kandidát bude potrebovať súhlas pápeža. Pápež by teda mal akési právo veta. 

Podľa Wall Street Journal je však takéto riešenie výhodné pre oficiálnu, ale nie podzemnú cirkev a za nových biskupov budú aj naďalej vyberaní kňazi prijateľní pre štát.

Najhlasnejším kritikom takejto dohody je emeritný biskup Hongkongu, kardinál Joseph Zen Ze-kiun, ktorý svoj názor vysvetlil aj v rozhovore pre Postoj

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo