Maroniti: potomkovia Féničanov, ktorí robia Libanon výnimočným

Maroniti: potomkovia Féničanov, ktorí robia Libanon výnimočným

Príbeh dôležitej kresťanskej cirkvi, ktorá robí Libanon iným oproti zvyšku arabského sveta.

Libanon s odhadovanými 4,2 miliónmi obyvateľov je v porovnaní so svojimi susednými štátmi Sýriou a Izraelom najmenší. Toto číslo zahŕňa v každom prípade len libanonských štátnych občanov. K nemu treba ešte prirátať palestínskych utečencov, ďalej irackých utečencov od zvrhnutia Saddáma Husseina v roku 2003 a hlavne utečencov zo Sýrie zmietanej od roku 2011 občianskou vojnou. UNHCR registruje vyše milióna sýrskych utečencov. Ich počet stúpa denne. K nim patrí aj neznámy počet neregistrovaných sýrskych utečencov.

Libanonský konfesionalizmus

Od roku 1926 je Libanon republikou a od roku 1943 nezávislý, avšak do roku 1947 zostal pod mandátnou správou Francúzov. V súčasnosti je táto republika parlamentnou demokraciou. Osobitosťou libanonského politického systému je politická proporcia pri vytváraní vlády a zostavovaní parlamentu, ktorá bola v ľahkej modifikácii potvrdená Taifskou dohodou v roku 1989 o ukončení libanonskej občianskej vojny (1975 – 1990). Všetkých 19 náboženských spoločenstiev v Libanone je uznaných a rovnoprávnych. Patrí medzi ne aj dvanásť cirkví rozličných tradícií. Podľa posledného sčítania ľudu z roku 1932 tvorili kresťania s približne 52 percentami väčšinu. Dnes sa odhaduje počet kresťanov na približne 40 percent z celkového počtu obyvateľstva. Civilné manželstvo neexistuje. Manželstvá sa uzatvárajú pri náboženských spoločenstvách. Stavovské právo nepozná situáciu, že niekto nepatrí k žiadnemu náboženstvu. Od februára 2009 je však možné nechať si vyčiarknuť náboženskú príslušnosť z občianskeho preukazu (1).

Svätý Maron, ruská ikona. Zdroj: wikimedia

Parlament, ktorý sa volí každé štyri roky, od roku 1992 zahŕňa 128 členov, z toho 63 pripadá na kresťanské spoločenstvá a ďalších 65 na nekresťanské náboženské skupiny. Vláda je zložená takto: prezidentom musí byť maronitský kresťan, premiérom sunnit a predsedom parlamentu šíit. Najvyšším veliteľom armády musí byť kresťan. Zo 128 parlamentných kresiel zaujímajú maroniti 34 kresiel, sunnitskí a šíitski moslimovia po 27 kresiel. Z odhadovaných 40 percent kresťanov Libanonu patrí cca 23 percent k maronitom.

Vatikánske Annuario Pontificio z roku 2016 vychádza z celosvetovo 3 537 690 veriacich Maronitskej katolíckej cirkvi (2). Pre Libanon Anuario udáva 1 591 176 maronitských veriacich. Počet maronitských veriacich žijúcich mimo Libanonu (1 946 514) značne prevyšuje počet libanonských maronitov.

Názov a sebachápanie

Označenie „Maronitská cirkev“ sa odvádza od mnícha Mar Marona, ktorý zomrel približne okolo roku 410 po Kristovi. Po ňom pomenovaný kláštor bol založený po štvrtom ekumenickom koncile v Chalcedóne (451). O polohe kláštora vieme len to, že stál v rímsko-byzantskej provincii Syria Secunda „v blízkosti alebo na brehu Orontu, v blízkosti Hamy, Apameie a Šajzaru“ (3).

Maroniti považujú samých seba za potomkov Féničanov, ktorí boli v starozákonnej dobe obyvateľmi pobrežia neskoršieho Libanonu. Preto sa bránia tendencii iných libanonsko-sýrskych cirkví byť arabskou cirkvou. Viac sa cítia byť zviazaní so Západom a hlavne s Francúzskom, ktoré sa stalo pre nich ochrannou veľmocou už počas nepokojov v prvej polovici 19. storočia a hlavne potom, počas samostatnosti Veľkého Libanonu v roku 1920 a počas francúzskeho mandátneho obdobia do roku 1947 (4). Tak je pre maronitov aj francúzsky jazyk spojivkom so Západom.

Pád križiackeho štátu, ako dôsledok bitky o Tripolis. Foto: wikimedia

V priebehu 8. storočia sa mnísi a prívrženci sýrskeho kláštora Mar Maron vysťahovali do Libanonského pohoria. Ako zástupcovia „monoteleticky ovplyvneného chalcedonizmu“ (5), teda smeru, ktorý vyzdvihuje jedinú vôľu Ježiša Krista, boli donútení k úteku do neschodného a chráneného Libanonského pohoria. Tu sa zariadili vlastným patriarchom menom Ján Mar Maron, pričom pre toto skoré obdobie chýbajú bližšie historické pramene. Podľa ich sebachápania bola Maronitská cirkev neustále katolíckou cirkvou, ktorá od počiatku stála na strane rímskeho pápeža a nebola orientovaná monoteleticky. Takto to videl už významný maronitský učenec Džibra´il ibn al-Qula'i (†1515) a maronitský patriarcha Štefan ad-Duwaihi (1630–1704) (6).

S križiackymi výpravami prišli na pobrežie Libanonu latinskí kresťania, s ktorými boli maroniti spätí chalcedónskou kristológiou. A tak únia uzavretá formálnym aktom v roku 1213 bola vlastne „samozrejmosťou“ (7). Osobitosťou tejto únie je skutočnosť, že celá maronitská cirkev sa stala maronitskou-katolíckou, bez toho, aby mala, ako to bolo bežné pri iných orientálnych cirkvách, aj pravoslávnu vetvu. V nasledujúcich storočiach k tomu pribudli silne latinské prvky v maronitskej teológii: zavedenie Gregoriánskeho kalendára v roku 1606 a v roku 1786 Rímsky katechizmus (*1566), pravdaže, v arabskom preklade. Latinské vplyvy sú takisto viditeľné na mníšstve s rehoľami a kongregáciami. Svoju samostatnosť si maroniti uchovali pri ženatých kňazoch, ktorí sú povolení tak v ich cirkvi, ako aj pri iných zjednotených cirkvách (8).  

Mapa Libanonu z roku 1862, ktorej autorom bol Francúz Beaufort d´Hautpoul a na základe ktorej boli v roku 1920 stanovené hranice Libanonu. Foto: wikimedia

Patriarcha a jeho diecézy

Bechara Boutros al-Rahi je 77. „patriarchom Antiochie Maronitov“.  Vo veku 71 rokov ho 15. marca 2011 zvolila biskupská synoda za nástupcu patriarchu Nasrallaha Bútrosa Sfeira. Pre túto voľbu bolo treba tri dni a dvanásť hlasovaní. Nakoniec pripadlo Becharovi al-Rahimu 34 z 39 hlasov, potrebných bolo 26 hlasov. Nový patriarcha bol predtým biskupom Jbeilu. Intronizovaný bol ako Moran Mor Bechara Bútros al Rahi 25. marca 2011 v katedrále v Bkerkeé, 40 km severne od Bejrútu. Bkerké je od roku 1970 sídlom maronitských katolíckych patriarchov. Nový patriarcha sa narodil 25. februára 1940 v Hemlaya, malej dedinke v centrálnom Libanone. Po školských rokoch vstúpil do maronitskej rehole Mariamitov (OMM) a 31. augusta 1962 zložil večné sľuby. Kňazskú vysviacku prijal 3. septembra 1967. Biskupská vysviacka nasledovala 12. júla 1986. Po vyše 200 rokoch bol prvým mníchom, ktorého zvolili za patriarchu (9). Pápež Benedikt XVI. ho 24. novembra 2012 vymenoval za kardinála.

Maronitskému katolíckemu patriarchovi podliehajú v Libanone nasledujúce biskupstvá (10): štyri arcidiecézy Antelias (pri Bejrúte), Bejrút, Tripolis a Tyros. Ďalej päť diecéz Baalbek/Deir al-Ahmar, Batrun, Jbeil/Byblos, Saida a Zahleh, ako aj patriarchálna diecéza Joubbe/Sarba/Jounieh.

Mimo územia Libanonu podliehajú patriarchovi na Blízkom východe štyri arcidiecézy (Cyprus, Hajfa a Svätá zem [od roku 1996], Aleppo a Damask) a dve diecézy (Káhira a Lattakia [Sýria]). A ešte dva patriarchálne exarcháty: Jordánsko (od roku 1996) a Jeruzalem/Palestína. Obidva patriarchálne exarcháty nie sú obsadené biskupmi. V Európe existuje doposiaľ len jedna diecéza: Notre Dame du Liban de Paris (od roku 2012). V Nemecku sú maronitské cirkevné spoločenstvá v Berlíne, Frankfurte, Hamburgu, Hannoveri, Düsseldorfe, Mníchove a Syke (11).

Maronitský mních a pútnici. Foto: wikimedia

V dôsledku vysťahovalectva z Libanonu do Južnej Ameriky, Austrálie, Kanady, Mexika a USA žije medzičasom s 1 780 200 členmi cirkevných obcí viac maronitov v diaspóre než v Libanone (1 591 176). Tamojšie diecézy však nepodliehajú patriarchovi, ale miestnym latinským arcidiecézam alebo bezprostredne Vatikánu. Diecéza Nassa Senhora do Libano v Sao Paulo (Brazília) existuje od roku 1971 a diecéza San Charbel v Buenos Aires (Argentína) od roku 1990. V USA existujú dve diecézy: Our Lady of Lebanon in Los Angeles, ktorá bola zriadená v roku 1994, a Brooklyn (New York) od roku 1971. Diecéza Saint Maron pre Austráliu má sídlo v Sydney a bola založená v roku 1973. Od roku 1982 existuje pre Kanadu diecéza Saint Maron. Mexiko má vlastnú diecézu od roku 1995. Od roku 2016 existuje Apoštolský exarchát západnej a centrálnej Afriky so sídlom v Nigérii. Annuario Pontificio 2016 pripisuje tomuto exarchátu 65-tisíc maronitov.

Celkovo je Maronitská katolícka cirkev vedená 19 biskupmi v Libanone a 24 biskupmi mimo územia Libanonu. Podlieha im 1 039 farností, z ktorých sa 828 nachádza v Libanone a 211 mimo Libanonu. Farnosti pastoračne spravuje 900 svetských kňazov, teda ženatých duchovných, a 461 kňazov žijúcich v celibáte.

Maronitská učenosť

Medzi maronitskými učencami, ktorí sa zaoberali arabskou a sýrskou kresťanskou literatúrou, je známy predovšetkým najstarší z rodiny učencov Assemani, Joseph Simonius Assemani (1687 – 1768). Vo svojej Bibliotheca Orientalis Clementino-Vaticana (Rím 1719-1728), ktorá bola v roku 1975 znovu vytlačená vo faximilnom vydaní, nám prináša v latinskom preklade poklad pravoslávnych (zv. 1), monofyzitických (zv. 2) a nestoriánskych spisovateľov (zv. 3,1-2) Vatikánskej apoštolskej knižnice. Jeho synovec Stephanus Evodius Assemani (1711 – 1782), ktorý bol podobne ako jeho strýko kustódom knižnice, vydal v dvoch zväzkoch v roku 1748 sýrske a západné mučenícke akty, ktoré boli takisto faximilne vydané v latinskom preklade v roku 1970 (12).

Vyčnievajúci význam pre formáciu maronitského kléru, ako aj pre sprostredkovanie sýrskych a arabských literárnych diel v Európe, malo Maronitské kolégium v Ríme. Založil ho v roku 1584 pápež Gregor XIII. Viackrát bolo zavreté a v roku 2001 opäť otvorené (13). Popri rodine Assemani mali ďalší maronitskí učenci veľký význam pre svoju cirkev, ako aj pre európsku orientalistiku, napr. Džibra´il ibn al-Qula'i (†1515) (14) a Štefan ad-Duwaihi (1630 – 1704), maronitský patriarcha a „otec maronitských dejín“ (15). Všetci uvedení učenci nadobudli vzdelanie v Maronitskom kolégiu. Toto kolégium je dodnes centrálnym vzdelávacím miestom pre maronitský klérus.

Rozmiestnenie jednotlivých náboženských skupín v Libanone, mapa podľa výsledkov volieb zhotovená Sergejom Kondrašovom, wikimedia

V Libanone v roku 1949 založila Libanonská maronitská rehoľa v Kasliku Université Saint-Esprit (Univerzitu Svätého Ducha), ktorú táto rehoľa dodnes spravuje. V roku 1962 libanonský štát oficiálne uznal Kolégium Svätého Ducha ako univerzitu a v roku 1982 sa jej dostalo aj pápežského potvrdenia (16). Zatiaľ čo Kaslik je určený pre teologický dorast, na druhej rehoľou založenej Université Notre-Dame (Univerzita Našej Panej) v Louaïzeh sa dá študovať hospodárska správa, hospodárstvo a jazyky. Toto zariadenie založili Mariamiti. V roku 1996 v Baabde založila rehoľa Maronitských Antoniánov Université des Pères Antoniens (Univerzitu otca Antona), na ktorej sa dá študovať medicína a hudba. Štvrtá univerzita, Université „La Sagesse“ (arab. al-Hikma, sl. Múdrosť), sa nachádza v Bejrúte pri sídle arcibiskupa. Tam je možné absolvovať rozličné právnické študijné odbory (17).

Mníšstvo

Mnohotvárne a rozmanité je aj maronitské mníšstvo (18). Zárodočnou bunkou pre mníšstvo bol kláštor Mar Maron. Tam existoval popri koinobitnom spôsobe života aj prísne eremitský spôsob života podľa sýrskej tradície. Pred kláštornou reformou v roku 1695 bol mních viazaný len na stav, nie však na kláštor. Pod vplyvom Ríma bol mních odvtedy viazaný na rehoľu, resp. na kongregáciu s určitými rehoľnými pravidlami. Početné rehoľné usadlosti v Libanone i mimo krajiny pôsobia v rozličných oblastiach: vo vede, v školstve, sociálnej práci a pastorácii.

Najdôležitejšími mužskými rehoľami sú v súčasnosti: Libanonská maronitská rehoľa so sídlom v Kláštore sv. Antona v Ghazire, Rehoľa mariamitských maronitov a Rehoľa maronitských antioniánov. Všetky tri rehole založili a spravujú univerzity v Libanone. K nim treba ešte prirátať Kongregáciu maronitských misionárov z Kraimu.

Maronitská rehoľníčka, kresba z konca 18. storočia. Foto: wikimedia

Pre ženy existujú početné ženské kláštory s prísnou klauzúrou, Rehoľa maronitských antioniánok, ako aj dve kongregácie: Kongregácia sestier Svätej Rodiny a Kongregácia sestier svätej Terezky od dieťaťa Ježiša. Ženské kongregácie pôsobia predovšetkým v školstve, v starostlivosti o siroty, v sociálnej práci a v nemocniciach. Podľa Annuario Pontificio 2016 existuje celkovo 617 mníchov, z nich 455 v Libanone a 146 mimo Libanonu. Mníšok je celkovo 1273, z nich 1 029 pôsobí v Libanone a 244 mimo krajiny.

Liturgia sýrskej tradície

Liturgicky patrí Maronitská katolícka cirkev do západosýrskej antiochijskej obradovej rodiny. Patriarcha Nasralla Bútros Sfeir schválil 24. júna 1992 nový dvojjazyčný misál v sýrskom a arabskom jazyku. Cieľom nového spracovania bol návrat k pôvodnej sýrskej tradícii. Bolo záväzne stanovené spievať sčasti spolu s cirkevnou obcou najdôležitejšie liturgické časti, ako trisagion, pred-anaforu, teda prenesenie darov na oltár, slová ustanovenia v sýrčine, ktorá je ich starobylou liturgickou rečou. Zatiaľ čo v minulosti boli pri eucharistických sláveniach (Quobono/Quddas) aktérmi len kňaz a kantor, nový misál predpokladá veľký počet spoluúčinkujúcich a hlavne aktívnu účasť cirkevnej obce, pričom bohoslužobné texty sa striedajú. Takto vychádza nový misál v ústrety potrebám súčasnosti. V misáli z roku 1992 je z množstva anafor (eucharistických modlitieb) vybraných šesť, pričom najčastejšie sa používa Anafora dvanástich apoštolov. Nedeľná eucharistická bohoslužba  sa v maronitských cirkevných obciach v diaspóre slávi v miestnych jazykoch, ako to stanovil Druhý vatikánsky koncil. Prijímanie sa podáva pod obidvoma spôsobmi: kňaz ponorí hostiu do kalicha a podá ju veriacemu do úst (19).

Výzvy do budúcnosti

V rámci ekumenizmu sa táto cirkev zúčastňuje na konzultáciách všetkých sýrskych cirkví, ktoré organizuje rakúska nadácia Pro Oriente. Ďalej je táto cirkev členom Middle East Council of Churches (MECC).

Jednou z najväčších výziev pre počtom najsilnejšiu cirkev v Libanone je vojnová situácia v Sýrii, sotva zvládnuteľný počet utečencov v krajine a prenikanie radikálnych moslimov. Z historického hľadiska Maronitská cirkev je nielen cirkvou, ale aj politickou mocou, ktorá na základe proporčného systému ovplyvňuje štátnu politiku.

Ako sa stavia patriarcha k Bašárovi al Assadovi? (20) Čo môže cirkev robiť proti silnej migrácii na základe odôvodneného strachu pred Islamským štátom, ktorý vystiera svoje  chápadlá aj do Libanonu? Táto cirkev stojí pred veľkými otázkami. 

Text vybral a preložil otec Ján Krupa. Vychádza so súhlasom autora.

 

Poznámky:

  1. Suermann, Harald: Libanon. In: Kaufhold, Hubert (Hg.): Kleines Lexikon des Christlichen Orients. Wiesbaden 2007, s. 296-297; Müller, Hannelore: Religionen im Nahen Osten 1. Wiesbaden 2009, s. 222-307.
  2. The Eastern Catholic Churches 2016: http://www.cnewa.org.
  3. Suermann, Harald: Die Gründungsgeschichte der Maronitischen Kirche. Wiesbaden 1998, s. 283. Rieka Orontes leží podobne ako uvedené miesta v dnešnej Sýrii.
  4. Hage, Wolfgang: Das orientalische Christentum. Stuttgart 2007, s. 391-396.
  5. Hage, Das orientalische Christentum (poznámka 4), s. 383.
  6. Hage, Das orientalische Christentum (poznámka 4), s. 388-389.
  7. Breydy, Michael: Art. Maroniten. In: Theologische Realenzyklopädie, Bd. XXII, Berlin 1992, s. 171.
  8. Hage, Das orientalische Christentum (Poznámka 4), s. 386-387. Výnimku v tomto ohľade tvoria iba indická Sýrsko-malabárska a Sýrsko-malankárska cirkev, ktoré poznajú celibát pre kňazov.
  9. Proche-Orient Chrétien 61 (2011), s. 366-371; Naoum, Jacques: Die Spaltung überwinden. Neuer maronitischer Patriarch von Antiochien ins Amt eingeführt. In: Der christliche Osten 66, 3-4 (2011), s. 166-168.
  10. Všetky údaje sú podľa: The Eastern Catholic Churches 2014; http://www.cnewa.org.
  11.  
  12. K rodine učencov Assemani porov. Pinggéra, Karl: Assemani. In: Kaufhold, Hubert (Hg.): Kleines Lexikon (poznámka 1), s. 64-65, ako aj Kaufhold, Hubert: Die Wissenschaft von Christlichen Orient. In: Bruns, Peter; Luthe, Heinz Otto (Hg.): Vom Euphrat an die Altmühl. Wiesbaden 2012, s. 30.
  13. Kaufhold, Die Wissenschaft (poznámka 12), s. 31; Ders.: Kollegien, päpstliche. In: Kaufhold, Hubert (Hg.): Kleines Lexikon (poznámka 1), s. 255.
  14. Graf, Georg: Geschichte der christlichen arabischen Literatur. Bd III. Vatikanstadt 1949 (=1966), s. 309-333, ako aj Breydy, Michael: Geschichte der Syro-Arabischen Literatur der Maroniten vom 7. bis 16. Jahrhundert. Opladen 1985, s. 179-206.
  15. Takto Graf, Geschichte der christlichen arabischen Literatur (poznámka 14), s. 306.
  16. Roncaglia, Martiniano Pellegrino: Guide oecuménique des institutions chrétiennes au Liban. I. Les Maronites. Beirut 2003, s. 23-26.
  17. s. 27-29.
  18. Madey, Johannes: Maronitisches Mönchtum. In: Kaufhold, Hubert (Hg.): Kleines Lexikon (Poznámka 1), s. 342-343; Hage, Das orientalische Christentum (Poznámka 4), s. 387-388 und Roncaglia, Guide oecuménique (Poznámka 16), s. 30-45.
  19. Heinz, Andreas: Die Heilige Messe nach dem Ritus der Syrisch-maronitischen Kirche (Sophia, Bd. 28). Trier 1996. Z tejto publikácie oddelene vyšlo: Die Maronitische Messe. Qurbono. Paulinus Verlag, Trier 1997, 32 Seiten.
  20. Porov. k tomu Naoum, Jacques: Zwischen den Fronten des Propagandakriegs. Maronitischer Patriarch löst heftige Debatten im Libanon aus. In: Der Christliche Osten 66, 6 (2011), s. 322-324.

Vychádza so súhlasom časopisu Religon und Gesellschaft in Ost und West.

Vybral a preložil otec Ján Krupa

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo