Prečo sa o cirkvi nepíše ľahko

Na začiatok osobné priznanie. I keď na Postoji zodpovedám za rubriku Svet kresťanstva a kresťanským témam sa venujem aj na akademickej pôde, nestaviam ich na piedestál. Nezdieľam presvedčenie niektorých ľudí, že najdôležitejšie sú len tie témy, ktorým sa venujú práve oni.

Čo si však dovolím tvrdiť, je, že náboženské témy patria medzi najnáročnejšie. A to hneď z niekoľkých dôvodov.

Keď novinári píšu o ekonomických, právnických či vedeckých témach, ktoré taktiež nepatria medzi najľahšie (tým sa nechcem dotknúť športu, kultúry či lifestylu), píšu o uchopiteľných veciach. Náboženstvo je však čosi medzi nebom a zemou.

Napríklad katolícka cirkev samu seba považuje za božsko-ľudskú inštitúciu. Kým jej štruktúry sú ako-tak zrozumiteľné, ako novinársky uchopiť vierouku či morálku? Nehovoriac o osobitej terminológii a špecifickom náboženskom jazyku, ktorý je pre dnešného človeka často nielen nezrozumiteľný, ale aj neznesiteľne nasladlý.

Prečítajte si aj
Z biskupov nás verejne ocenil iba kardinál DukaZdieľať

Ako do všeobecne zrozumiteľného jazyka preložiť pomenovania typu Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatosti či postulátor procesu svätorečenia? Ministerstvo pre liturgiu či manažér procesu svätorečenia sú síce pre neznalých omnoho jasnejšie, ale pre veriacich príliš sprofanované. Vy ako novinár však chcete osloviť jedných aj druhých.

Tým sa dostávame k ďalšiemu problému – publiku. Môžeme ho rozdeliť do štyroch skupín:

aktívni veriaci, pre ktorých sú náboženské témy prirodzene dôležité a zároveň sú v nich doma;

nepraktizujúci veriaci a neveriaci, ktorých minimálne niektoré náboženské témy zaujímajú, ale mnohému nerozumejú;

nábožensky indiferentní, ktorých náboženské témy nezaujímajú tak, ako iných nezaujíma napríklad šport;

antiklerikáli, pre ktorých sú náboženské témy nielen odpudivé, ale cítia potrebu proti nim bojovať, či už ich zosmiešňovaním, alebo otvorenou konfrontáciou.

Pre novinára venujúceho sa náboženským témam sú z pochopiteľných dôvodov dôležité najmä prvé dve skupiny. Členovia zvyšných dvoch o jeho články aj tak nemajú, resp. majú negatívny záujem. Výhodu majú, samozrejme, náboženské médiá, ktoré oslovujú len prvú skupinu či bulvár, od ktorého konzumenti čakajú skôr emóciu ako informáciu. 

Ilustračné foto – TASR/AP

Taliansky novinár a spisovateľ Piero Bianucci, ktorý bol dlhoročným vedúcim vedeckej rubriky v denníku La Stampa, v jednej zo svojich kníh píše o dvoch mlynských kameňoch, medzi ktorými stoja novinári špecializujúci sa na vedecké témy. Na jednej strane sa od nich očakáva zaujímavosť a zrozumiteľnosť, na druhej strane pravdivosť a presnosť. S tým, že ich texty môžu mať vplyv na rozhodnutia nemalého počtu ľudí.   

Čosi podobné možno povedať o spracovaní náboženských tém, na ktoré sú čitatelia zväčša omnoho citlivejší ako na vedecké. Zlúčiť zaujímavosť, zrozumiteľnosť, pravdivosť a presnosť si občas vyžaduje priam nadľudské úsilie.

„Zlúčiť zaujímavosť, zrozumiteľnosť, pravdivosť a presnosť si občas vyžaduje priam nadľudské úsilie.“Zdieľať

S tým súvisí tretí problém – kvalita autorov. Svetové médiá si môžu dovoliť ostrieľaných novinárov špecializujúcich sa len na vedecké, investigatívne či náboženské témy. Existujú dokonca veľké združenia spájajúce a pomáhajúce trebárs vedecky špecializovaným novinárom. V USA je to napríklad National Association of Science Writers, vo Veľkej Británii zasa Association of British Science Writers.

Novinári špecializujúci sa na náboženské témy (takzvaní vatikanisti) možno nie sú natoľko inštitucionalizovaní, ale v mnohých významných redakciách majú vytvorené skvelé podmienky.

Zaujímavú iniciatívu vyvíja napríklad Fakulta komunikácie Pápežskej univerzity svätého Kríža v Ríme, ktorá tento rok organizovala už siedmy kurz určený náboženským redaktorom. Podobné neformálne vzdelávanie by bolo užitočné aj v slovenskom priestore, kde popri niekoľkých fundovaných novinároch pôsobí viacero kolegov, pre ktorých je cirkev „španielskou dedinou“, aj keď o nej pravidelne informujú.

Poslanie Sveta kresťanstva tak vidíme nielen v spracovaní náboženských tém, ktoré bude spĺňať vyššie spomínané atribúty a tak osloví nielen rôzne skupiny publika, ale aj v príprave mladých autorov, akými sú Adam Takáč, ktorý v júli absolvoval stáž vo Vatikánskom rozhlase, či Monika Ostrovská, ktorá nateraz zamenila písanie za starostlivosť o malú Paulínku.

Keďže v hľadaní a výchove mladých autorov vidíme veľký zmysel, chceme v tomto úsilí pokračovať aj naďalej.