Zosnutie Bohorodičky

V auguste cirkev oslavuje zakončenie pozemského života Márie, oslavuje jej smrť, ktorú označujeme slovom zosnutie: slovom, v ktorom sa spája spánok s blaženosťou, mierom, pokojom a radosťou.

Cirkev si pripomína smrť ženy, ktorej Syn porazil smrť, vstal z mŕtvych a prisľúbil nám konečné zmŕtvychvstanie a víťazstvo nesmrteľného života. Ikona, ktorej v deň zosnutia patrí miesto v strede chrámu a ktorá tak zároveň tvorí centrum slávnosti, azda najlepšie podáva podstatu a zmysel tejto smrti.

Na tejto ikone je stvárnená Bohorodička na smrteľnom lôžku. Božia matka je mŕtva. Okolo nej stoja Kristovi apoštoli, nad ňou vidíme Krista. Ježiš drží na rukách svoju Matku, ktorá je teraz živá a naveky s ním spojená.

Takýmto spôsobom vidíme smrť a súčasne to, čo sa pri tejto smrti už uskutočnilo: žiadne oddelenie, ale zjednotenie, žiaden smútok, ale radosť a napokon, v ostatnej hĺbke žiadna smrť, ale život.

„Ty, ktorá si po pôrode panenská a po smrti živá,“ spieva cirkev, pozerajúc na ikonu a dodáva: „Pri pôrode si panenstvo uchovala, pri zosnutí svet si neopustila...“

Prichádzajú nám na um slová jednej z najhlbších a najkrajších mariánskych modlitieb. Slová modlitby, v ktorej sa Mária nazýva „žiarou tajuplného dňa“. „Raduj sa, žiara tajuplného dňa!“ Svetlo tejto žiary sa vylieva práve zo sviatku zosnutia – pozerajúc na túto smrť a stojac pri smrteľnom lôžku chápeme, že už neexistuje smrť, že samotné zomieranie človeka sa stalo skutkom života, vstupom do väčšieho života, do života bez konca.

Kristus prijíma pri svetlej bráne zomierania ženu, ktorá sa mu úplne odovzdala a milovala ho až do konca – a smrť sa stáva radostným stretnutím, život oslavuje víťazstvo a nad všetkým žiari radosť a láska. Mária, Panna a Matka, je jedna z nás.

Cirkev si celé stáročia všímala smrť ženy, ktorá bola matkou Ježiša, ktorá dala život nášmu Spasiteľovi a Pánovi, ktorá sa mu úplne – až po svoje státie pod krížom – odovzdala. Cirkev sa pohružovala a prenikala do tejto smrti. A pri tomto všímaní nezbadala, nenašla a nespozorovala strach, hrôzu, koniec, ale vyžarujúcu, skutočne veľkonočnú radosť.

„K tvojmu nesmrteľnému zosnutiu sme sa zhromaždili,“ spieva cirkev pri tomto sviatku v prvej piesni a vyjadruje už v počiatočných slovách podstatu tejto radosti. „Nesmrteľné zosnutie“. „Nesmrteľná smrť“.

Prečítajte si aj
Boh s nami počíta Zdieľať

Čo znamená toto protirečivé, na prvý pohľad absurdné slovné spojenie? Pri sviatku zosnutia sa otvára celkové radostné tajomstvo tejto smrti a stáva sa našou radosťou... Keď totiž smrť znamená hrôzu a utrpenie oddelenia, zostup do strašnej samoty a tmy, toto všetko pri smrti Panny Márie neexistuje. Lebo jej smrť je – tak ako jej celý život – iba stretnutím, láskou, kráčaním k nepominuteľnému, nikdy nezapadajúcemu svetlu večnosti a vstupovaním do tohto svetla.

„Dokonalá láska vyháňa strach,“ hovorí apoštol lásky Ján Teológ (1Jn 4, 18). A preto neexistuje pri nesmrteľnom zosnutí Panny Márie strach. Smrť je porážaná zvnútra, oslobodzovaná od všetkého, čo nás napĺňa hrôzou a zúfalstvom. Dá sa povedať: samotná smrť sa stáva životom a víťazstvom života. Smrť sa stáva „žiarou tajuplného dňa“.

A preto neexistuje pri tomto sviatku smútok, nárek pri hrobe, žiaľ: len svetlo, iba radosť. Akoby sa už pre každého z nás, ktorý sa približuje k tejto nevyhnutnej hranici, otvárala brána a akoby z nej už prenikali a svietili lúče budúceho víťazstva, budúceho Božieho kráľovstva.

V týchto augustových dňoch, keď svet prírody dosiahol vrchol krásy a dokonca sa stáva chválou, nádejou a znakom iného sveta, zaznievajú v jedinečnom svetle sviatku slová modlitby: „V príhovoroch neúnavnú Bohorodičku hrob a smrť nepremohli; lebo ako matku Života ju previedol k životu Ten, ktorý si kedysi vzal za príbytok jej ustavične panenské lono.“

Smrť prestane byť smrťou. Smrť je prežiarená večnosťou a nesmrteľnosťou. Smrť nie je oddelením, ale zjednotením. Žiaden smútok, ale radosť. Žiadna porážka, ale víťazstvo. To je to, čo oslavujeme v deň zosnutia Prečistej Matky, uchvátení a posilnení, vopred pociťujúc už vyžarujúcu žiaru tajuplného dňa. 

Alexander Schemann predniesol túto kázeň po rusky v Rádiu Slobodná Európa. Jeho poslucháčmi boli prevažne neveriaci v komunistickom Sovietskom zväze.

Z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo