Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
11. apríl 2020

Byzantský obrad: Svätá a Veľká sobota

Nie je práve náš pozemský život medzi Kristovým zmŕtvychvstaním a dňom všeobecného vzkriesenia životom Veľkej soboty?
Byzantský obrad: Svätá a Veľká sobota

Protejerej Alexander Schmemann pri slávení božskej liturgie. Foto: wikimedia

„Veľká a Svätá sobota“ je deň, ktorý spája Svätý piatok, pamiatku Kríža, s dňom Vzkriesenia. Pravá povaha a zmysel tohto spojenia, reálna potreba tohto prostredného dňa zostávajú pre mnohých nejasné. Pre veľkú väčšinu tých, ktorí chodia do chrámu, sú „dôležitými“ dňami Veľkého týždňa piatok a nedeľa, Kríž a Vzkriesenie. Ale tieto dva dni zostávajú nejako „oddelené“. Máme tu deň smútku a potom deň radosti. V tejto postupnosti sa smútok jednoducho nahradí radosťou... No podľa učenia Cirkvi, ktoré je vyjadrené v jej liturgickej tradícii, pri tejto postupnosti nejde o jednoduché nahradenie. Cirkev ohlasuje, že Kristus „smrťou premohol smrť“, to znamená, že aj pred Zmŕtvychvstaním sa uskutoční udalosť, v ktorej sa smútok nenahradí jednoducho radosťou, ale samotný smútok sa premení na radosť. Veľká sobota je presne ten deň premeny, deň, v ktorom víťazstvo vyklíči zo samého vnútra porážky, keď ešte pred Vzkriesením sa nám dáva kontemplovať smrť samotnej smrti... A toto všetko sa vyjadruje – ba ešte viac, toto všetko sa skutočne sprítomňuje – každoročne v tejto nádhernej rannej bohoslužbe, v tejto liturgickej pamiatke, ktorá sa stane pre nás „prítomnosťou“ spásy a premeny.

Žalm 118 – láska k Božiemu zákonu

Keď v sobotné ráno prichádzame do chrámu, z liturgického hľadiska sa práve skončil piatok. Preto je piatkový smútok počiatočnou témou, východiskovým bodom sobotnej utierne. Táto bohoslužba sa začína ako pohrebná bohoslužba, ako nárek nad mŕtvym. Po speve pohrebných tropárov a pomalom okiadzaní chrámu celebranti pristúpia k plaštenici. Sme pred hrobom nášho Pána, kontemplujeme jeho smrť, jeho porážku. Spieva sa Žalm 118 a ku každému veršu sa pripája špeciálny spev, ktorý vyjadruje zdesenie ľudí a celého stvorenia nad Ježišovou smrťou:

„Ó, vrchy a údolia a vy, ľudské davy, a všetky stvorenia, nariekajte so mnou, nariekajte s Matkou vášho Boha.“   

A napriek tomu úvodnú tému smútku a náreku od začiatku sprevádza nová téma, ktorá je čoraz zreteľnejšia. Nachádzame ju predovšetkým v samotnom Žalme 118: „Blažení, ktorých cesta je nepoškvrnená, ktorí kráčajú podľa zákona Pánovho.“ V našej súčasnej liturgickej praxi sa tento žalm používa len na bohoslužbách za zosnulých, preto bežný veriaci si ho spája s pohrebom. Avšak v ranokresťanskej liturgickej tradícii bol tento žalm jednou z podstatných častí bdenia pred nedeľou, ktorá je týždennou pamiatkou Kristovho zmŕtvychvstania. Jeho obsah nie je úplne „pohrebný“: tento žalm je najplnším a najčistejším vyjadrením lásky k Božiemu zákonu, t.j. k Božiemu plánu pre človeka a jeho život. Pravý život, ktorý človek stratil hriechom, spočíva v opatrovaní, dodržiavajúc Boží zákon, tohto života s Bohom, v Bohu a pre Boha, pre ktorý bol človek stvorený. 

„V ceste tvojich svedectiev som našiel zaľúbenie ako v akomkoľvek bohatstve“ (v. 14).

„Budem meditovať o tvojich nariadeniach, nezabudnem na tvoje slová“ (v. 16).

A pretože Kristus je obrazom dokonalého naplnenia tohto zákona, keďže celý jeho život spočíval len v napĺňaní Otcovej vôle, Cirkev vykladá tento žalm ako Kristove slová adresované Otcovi z hrobu:

„Pozri, že som miloval tvoje prikázania, Pane; oživ ma pre svoje milosrdenstvo“ (v. 159).

Kristova smrť je najväčším dôkazom jeho lásky k Božej vôli, jeho poslušnosti Otcovi. Ide o akt čistej poslušnosti, úplnej dôvery tejto vôli; a pre Cirkev presne táto poslušnosť až do konca, táto dokonalá Synova pokora predstavuje základ a počiatok jeho víťazstva. Otec si želá túto smrť, Syn ju akceptuje, pričom takto zjavuje bezpodmienečnú vieru v dokonalosť Otcovej vôle a v potrebu tejto Synovej obety pre Otca. Žalm 118 je žalmom tejto poslušnosti a, preto, ohlasuje, že v poslušnosti sa začal triumf...

Stretnutie so smrťou

Ale prečo si Otec želá túto smrť? Prečo je potrebná? Odpoveď na túto otázku predstavuje tretiu tému našej bohoslužby, je vyjadrená predovšetkým vo velebeniach medzi veršami Žalmu 118. Tieto velebenia popisujú Kristovu smrť ako jeho zostup do podsvetia.

V konkrétnom biblickom jazyku „podsvetie“ je ríša smrti, stav temnoty, zúfalstva a zničenia, ktoré je smrť. A pretože je ríšou smrti, ktorú Boh ani nestvoril a ani nechcel, to tiež znamená, že knieža tohto sveta je všemocné v tomto svete. Satan, hriech, smrť: také sú „dimenzie“ podsvetia, jeho náplň. Pretože hriech pochádza od Satana a jeho ovocím je smrť: „Hriech vstúpil do sveta a s hriechom smrť“ (Rim 5,12). „Smrť panovala od Adama až po Mojžiša“ (Rim 5,14). Celý svet sa stal cintorínom a bol odsúdený na zničenie a zúfalstvo. Hľa, prečo „posledným nepriateľom je smrť“ (1Kor 15,26) a jej zničenie predstavuje konečný účel Inkarnácie.

Toto stretnutie so smrťou je Kristovou „hodinou“, o ktorej vravieval: „pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27). A teraz táto hodina nadišla a Boží Syn vstúpi do smrti.

Cirkevní otcovia obvykle popisovali túto chvíľu ako duel medzi Kristom a smrťou, medzi Kristom a Satanom, pretože táto smrť mala byť buď konečným triumfom Satana, alebo jeho rozhodujúcou porážkou. 

Duel sa vyvíja vo viacerých etapách. Na začiatku sa zdá, že sily zla triumfujú; Spravodlivý je ukrižovaný, opustený všetkými a znáša potupnú smrť; dokonca má účasť na podsvetí, na tomto miestne temnoty a zúfalstva...

Ale práve v tejto chvíli sa zjaví pravý zmysel jeho smrti. Ten, ktorý zomrie na kríži, má život v sebe samom, totiž nemá život ako dar prijatý zvonka, ako niečo, čo by sa mu dalo odňať, ale život je jeho podstatou. On je život a prameň každého života. „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ Človek Ježiš zomrie, ale tento človek je Boží Syn. Ako človek skutočne môže zomrieť; ale v ňom samotný Boh vstúpi do ríše smrti, aby okúsil smrť. Taký je jedinečný a neporovnateľný význam Kristovej smrti: človek, ktorý zomrie, je Boh, alebo, vyjadrené presnejšie, Bohočlovek. Boh je nesmrteľný Svätý; a len v jednote „bez zmiešania, zmeny, delenia, oddelenia“ medzi Bohom a človekom v Kristovi môže byť ľudská smrť „prijatá“ Bohom a porazená a zničená zvnútra, „premožená smrťou“...

Smrť je premožená Životom

Teraz chápeme, prečo si Boh želá túto smrť, prečo Otec vydá na smrť svojho jediného Syna. Otec si želá spásu človeka, totiž, aby zničenie smrti nebolo aktom jeho sily („Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov?“: Mt 26,53), ani násilia, hoci by aj bolo spásne, ale aktom tejto lásky, tejto slobody a tohto slobodného zasvätenia sa Bohu, pre ktoré Boh stvoril človeka. Akýkoľvek iný druh spásy by sa protivil prirodzenosti človeka a preto by nebol skutočnou spásou. Z toho pramení nevyhnutná potreba Inkarnácie a tejto božskej smrti... V Kristovi človek obnoví poslušnosť a lásku; v Kristovi človek porazí hriech a zlo. Bolo podstatné, aby smrť nielenže bola zničená Bohom, ale porazená a pokorená v samotnej ľudskej prirodzenosti človekom a skrze človeka. „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie“ (1Kor 15,21). 

Kristus bez nútenia akceptuje smrť a o svojom živote povie, že „nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18). Nerobí to bez zápasu: „I doľahli naňho smútok a úzkosť“ (Mt 26,37). Tak sa dovŕši plná miera jeho poslušnosti a ňou zničenie morálneho koreňa smrti, smrti ako ceny za hriech. Celý Ježišov život je v Bohu, ako by mal byť každý ľudský život; a táto plnosť života, tento život bohatý na zmysel a náplň, celý plný Boha, triumfuje nad smrťou a ničí jej moc. Pretože smrť je predovšetkým absenciou života, zničením života, ktorý sa odrezal od svojho prameňa. A keďže Kristova smrť je pohybom lásky smerom k Bohu, aktom poslušnosti a dôvery, viery a dokonalosti, je aktom života („Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“: Lk 23,46), ktorý ničí smrť. Kristova smrť je smrťou samotnej smrti...

Taký je zmysel Kristovho zostupu do podsvetia, jeho smrti, ktorá sa stane jeho víťazstvom. A svetlo tohto víťazstva osvecuje teraz naše bdenie pri hrobe:

„Ó, život, ako zomieraš? Ako pobývaš v hrobe, zatiaľ čo ničíš ríšu smrti a kriesiš zosnulých z podsvetia?“

„Ó, Kriste, ty, ktorý si život, si bol uložený do hrobu: svojou smrťou si zničil moc smrti a nechal si vytrysknúť život pre svet.“

„Och, aká radosť! Veľká je radosť, ktorou si naplnil mŕtvych väzňov v podsvetí, keď si dal zažiariť svetlu v ich temných priepastiach!“

Život vstúpi do ríše mŕtvych; božské svetlo prenikne jej hrôzostrašné temnoty a zažiari všetkým, ktorí tu bývajú, pretože Kristus je život všetkých, jediný prameň každého života. Kristus  zomiera za všetkých, pretože všetko, čo sa udeje v jeho života, udeje sa v samotnom Živote... Kristov zostup do podsvetia je stretnutím Života všetkých so smrťou všetkých:    

„Zostúpil si na zem, aby si zachránil Adama, a pretože si ho nenašiel na zemi, Vládca, zostúpil si do podsvetia, aby si ho hľadal.“

Inzercia

Smútok a radosť bojujú a teraz má prevahu radosť. Velebenia sa skončili; dialóg, duel medzi životom a smrťou je na svojom konci. A prvý raz zaznie spev triumfu a radosti: je to tropár na žalm 118 (evloghitária); tento tropár sa spieva počas každého bdenia pred nedeľou, keď sa približuje deň Zmŕtvychvstania:

„Žasol zástup anjelov, keď ťa videl pripočítaného medzi mŕtvymi, ó, Spasiteľ, ty, ktorý si zlomil silu smrti a so sebou si vzkriesil Adama a všetkých si vyslobodil z podsvetia.“

„Prečo vo svojom súcite, učeníčky, miešate slzy s arómami? Tak povedal myronosičkám anjel, ktorý žiaril v hrobe. Pozrite si hrob a zistite: Spasiteľ vstal z hrobu.“

Životodarný hrob

Potom prichádza pekný kánon Veľkej soboty, v ktorom sú ešte raz zhrnuté a prehĺbené všetky témy tejto bohoslužby, od pohrebného žalospevu až po víťazstvo nad smrťou; kánon sa končí pozvaním:

„Jasaj, stvorenie, nech sa veselia všetci obyvatelia zeme, bolo olúpené podsvetie, nepriateľ! Nech prídu ženy s voňavkami: vyslobodím Adama spolu s Evou, s celým ich rodom, a tretieho dňa vstanem z mŕtvych.“   

Od tej chvíle paschálna radosť osvecuje túto bohoslužbu. Ešte sme pred Kristom v hrobe, ale hrob nám bol odhalený ako životodarný hrob. V ňom prebýva Život. V ňom sa zrodí nové stvorenie a, ešte raz, siedmy deň, deň odpočinku, Stvoriteľ odpočíva od všetkých svojich diel. „Život spí, podsvetie sa trasie“ a my kontemplujeme túto požehnanú sobotu, slávnostný odpočinok, ktorý nám vráti život: „Príďte, kontemplujme náš Život, ktorý odpočíva v hrobe...“ Celý zmysel a mystická hĺbka tohto siedmeho dňa, dňa dokonalého zavŕšenia, sú nám teraz odhalené, pretože:

„Veľký Mojžiš tajuplne predobrazoval tento deň, keď povedal: A Boh požehnal siedmy deň. Toto je tá požehnaná sobota, toto je ten deň odpočinku, v ktorom Jednorodený Syn Boží odpočíval od všetkých svojich diel.“

Následne sa robí procesia okolo chrámu s plaštenicou, ale nie je to pohrebná procesia. Do temnôt podsvetia vstupuje Boží Syn, nesmrteľný Svätý, pričom zvestuje „Adamovi každej generácie“ radosť blízkeho zmŕtvychvstania; „také je ranné svetlo, ktoré žiari od noci“. On oznamuje, že „veštci mŕtvi vstanú, všetci tí, ktorí odpočívajú v hroboch, ožijú a celé stvorenie sa rozveselí...“

Očakávanie Života

Následne sa vraciame do chrámu. Poznáme už tajomstvo Kristovej oživujúcej smrti. Podsvetie je porazené, podsvetie sa trasie. A tak sa objaví posledná téma, téma zmŕtvychvstania.

Sobota, siedmy deň, dovršuje a dokončuje dejiny spásy, pretože jej posledným aktom je víťazstvo nad smrťou. Ale po sobote prichádza prvý deň nového stvorenia, nového života zrodeného z hrobu. Téma zmŕtvychvstania začína zaznievať v prokimene:

„Vstaň, Pane, príď nám na pomoc, a vysloboď nás pre lásku k tvojmu menu. Ó, Bože, na vlastné uši  sme počuli...“

Téma zmŕtvychvstania sa predlží v prvom čítaní z proroka Ezechiela o suchých kostiach (kap. 37): „Bolo ich na povrchu údolia veľmi mnoho a boli celkom zoschnuté.“ Vo svete triumfuje smrť, temnota, neoblomný a univerzálny rozsudok smrti. No Boh oznámi prorokovi, že toto nie je definitívny osud človeka. Suché kosti budú počuť Pánovo slovo a mŕtvi ožijú: „Hľa, ja pootváram vaše hroby, vyvediem vás z hrobov, ľud môj, a vovediem vás do izraelskej krajiny.“

Po tomto proroctve druhý prokimen povie rovnakú modlitbu, vyšle rovnaký apel:

„Vstaň, Pane, a vysloboď nás pre lásku k tvojmu menu!“

Ako sa to stane? Ako je možné toto univerzálne zmŕtvychvstanie? To nám povie druhé čítanie (1 Kor 5,6 a Gal 3,13-14): „trocha kvasu prekvasí celé cesto...“ Kristus, naša pascha, je týmto kvasom zmŕtvychvstania všetkých. Ako jeho smrť zničí samotný princíp smrti, tak je jeho zmŕtvychvstanie zálohou zmŕtvychvstania všetkých, pretože jeho život je prameňom každého života. Verše na Aleluja, ktorými sa otvára aj bohoslužba Paschy, potvrdzujú túto finálnu odpoveď, istotu, že sa už začala doba nového stvorenia, doba nikdy sa nekončiaceho dňa:

„Aleluja! Nech vstane Boh a nech sú rozprášení jeho nepriatelia a nech pred jeho tvárou utekajú tí, ktorí ho nenávidia!

Aleluja! Ako sa rozplýva dym; ako sa roztápa vosk v ohni. Tak nech hriešnici zmiznú pred Božou tvárou. A spravodliví nech sa radujú.“

Čítanie proroctiev je ukončené. Počuli sme len proroctvá. Sme ešte vo Veľkej sobote pred Kristovým hrobom. Treba ešte prežiť tento dlhý deň skôr, ako budeme o polnoci počuť: „Kristus vstal z mŕtvych!“ a vstúpime do oslavy jeho zmŕtvychvstania. Preto tretie čítanie (Mt 27,62-66) nám rozpráva ešte o hrobe: „Vojaci šli a hrob zabezpečili: zapečatili kameňom a postavili stráž.“

Pravdepodobne v tejto najposlednejšej chvíli utierne sa stane zrejmým konečný zmysel tohto prostredného dňa. Kristus vstal z mŕtvych; oslavujeme jeho zmŕtvychvstanie, deň Paschy. Avšak táto slávnosť pripomína jedinečnú udalosť z minulosti a anticipuje tajomstvo budúcich čias. Už je zmŕtvychvstanie, ale ešte nie to naše. My musíme zomrieť, prijať smrť, oddelenie, zničenie. Realita našej situácie v tomto svete, v tomto „veku“, je realitou Veľkej soboty; tento deň je reálnym obrazom našej ľudskej situácie. Veríme v zmŕtvychvstanie, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Očakávame zmŕtvychvstanie. Vieme, že Kristova smrť porazila moc smrti a že smrť už viac nie je záverom našej nádeje, koncom všetkého... Ako pokrstení v jeho smrť máme podiel na jeho živote, ktorý vystúpil z hrobu. Prijímame jeho telo a jeho krv, ktoré sú pokrmom nesmrteľnosti. V sebe samých máme zálohu, anticipáciu večného života... Celá naša kresťanská existencia sa meria činmi spoločenstva so životom „nového veku“ kráľovstva. Napriek tomu sme ešte tu a smrť je naším nevyhnutným osudom.

No nie je práve tento život medzi Kristovým zmŕtvychvstaním a dňom všeobecného vzkriesenia životom Veľkej soboty? Nie je očakávanie základnou a podstatnou kategóriou kresťanskej skúsenosti? Očakávame v láske, v nádeji a vo viere. A toto očakávanie „zmŕtvychvstania a budúceho veku“, tento skrytý život „s Kristom v Bohu“ (Kol 3,3-4), tento láskou a istotou sprevádzaný rast v nádeji, toto všetko predstavuje našu osobnú „Veľkú sobotu“. Postupne každá vec tohto sveta sa stáva priehľadnou vo svetle, ktoré vychádza z takéhoto života; „tvárnosť tohto sveta pomíňa“ a tento trvalý život s Kristom sa stáva našou najvyššou a konečnou hodnotou.

Každý rok na Veľká sobotu po bohoslužbe utierne očakávame noc Paschy a plnosti paschálnej radosti. Vieme, že sú blízko, a napriek tomu aký pomalý je tento príchod, aký dlhý je tento deň! Nie je ticho a úžasný pokoj Veľkej soboty symbolom nášho života v tomto svete? Nie sme neustále v tomto prostrednom dni, v očakávaní Kristovej paschy, pričom sa pripravujeme na nikdy sa nekončiaci deň jeho kráľovstva?

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. Prečítajte si aj predošlé články od protojereja Alexandra Schmemanna.     

Odporúčame