Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
06. apríl 2020

Byzantský obrad: pondelok, utorok a streda Svätého a Veľkého týždňa

Úlohou prvých troch dní Svätého týždňa je vlastne postaviť nás pred posledný, konečný zmysel paschy, aby sme sa pripravili pochopiť ju v celom jej rozsahu.
Byzantský obrad: pondelok, utorok a streda Svätého a Veľkého týždňa

Tieto tri dni, ktoré Cirkev nazýva sväté a veľké, majú v rámci liturgického vývoja Svätého týždňa jasne definovaný účel. Umiestňujú všetky slávenia do perspektívy Konca, pripomínajú nám eschatologický zmysel paschy.

Dosť často je Svätý týždeň považovaný za „peknú tradíciu“, „zvyk“, dôležitý dátum v kalendári. Berieme to ako samozrejmosť a tešíme sa z tejto každoročnej spomienky „zachovávanej“ už od detstva, obdivujeme krásu obradov, ich nádheru a – v neposlednom rade – páči sa nám zabaviť sa pri paschálnom stole... Len čo sa toto všetko skončilo, pokračujeme vo svojom normálnom živote.

Na kríž ho pribili „normálni“ ľudia

Ale uvedomujeme si, že od toho času, čo svet odmietol svojho Spasiteľa, od toho času, čo Ježiš bol „smutný a skľúčený“, jeho duša „smutná až na smrť“ a zomrel na kríži, „normálny život“ dospel k svojmu koncu a už nie je možný?

Tiež to boli „normálni“ ľudia, ktorí kričali „Ukrižuj ho!“, „normálni“ ľudia, ktorí na neho pľuli a pribili ho na kríž... Ak ho títo nenávideli a zabili, bolo to vlastne preto, lebo Ježiš prišiel, aby otriasol a vyrušil ich normálny život.

Tiež bol dokonale „normálnym“ svetom ten, ktorý uprednostňoval temnotu a smrť pred svetlom a životom... Ježišovou smrťou bol „normálny“ svet a „normálny“ život neodvolateľne odsúdený. Povedané výstižnejšie, „normálny“ svet a „normálny“ život odhalili svoju pravú a nenormálnu povahu, svoju neschopnosť prijať skutočné Svetlo. Odhalili hroznú moc, ktorú nad nimi má zlo. „Teraz je súd nad týmto svetom“ (Jn 12,31).

Ježišova pascha znamená koniec tejto moci „v tomto svete“, táto moc je odvtedy na svojom konci. Tento koniec môže trvať stovky storočí, no to vonkoncom nemení povahu doby, ktorú prežívame ako „posledné časy“. „Tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (1 Kor 7,31).

Pascha znamená „prechod“. Pre Židov bol tento sviatok každoročnou oslavou ich celých dejín ako spásy, a spásy ako prechodu z egyptského otroctva do slobody, z exilu do zasľúbenej zeme.

Pascha bola aj predobrazom posledného prechodu, ktorý vedie do Božieho kráľovstva. A Kristus bol naplnením paschy. Kristus vykonal posledný prechod, prechod zo smrti do života, z tohto „starého sveta“ do nového sveta, do nových čias kráľovstva. Kristus nám umožnil tento prechod.

Hoci žijeme „v tomto svete“, už môžeme „nebyť z tohto sveta“, t. j. môžeme byť slobodní od otroctva smrti a hriechu a mať účasť na „budúcom svete“. Ale kvôli tomu musíme urobiť svoj osobný prechod, odsúdiť starého Adama v sebe, obliecť si Krista v smrti krstu a mať pravý skrytý život s Kristom v Bohu, v „budúcom svete“...

Pascha preto už viac nie je len každoročnou peknou slávnosťou a spomienkou na minulú udalosť. Je samotnou jasne prejavenou udalosťou, ktorá je nám daná, je to vždy účinná udalosť, ktorá zjavuje, že náš svet, naša doba a náš život sú na svojom konci, a zvestuje Začiatok nového života.

Život Cirkvi je neustálym bdením a očakávaním

Úlohou prvých troch dní Svätého týždňa je vlastne postaviť nás pred tento posledný, konečný zmysel paschy, aby sme sa pripravili pochopiť ju v celom jej rozsahu.

Takéto eschatologické zameranie, totiž posledné, rozhodujúce a finálne, je jasne zdôraznené tropárom, ktorý sa spieva počas týchto troch dní: „Hľa, Ženích prichádza uprostred noci: blažený je sluha, ktorého nájde bdieť, nehodný je sluha, ktorého nájde zaháľať. Dávaj pozor, duša moja, aby ťa neovládol spánok, aby si nebola vydaná smrti a vylúčená z kráľovstva. Vstúp do seba a volaj: Svätý, svätý, svätý si, Bože, na príhovor beztelesných síl zmiluj sa nad nami.“

Boli to „normálni“ ľudia, ktorí kričali „Ukrižuj ho!“, „normálni“ ľudia, ktorí na neho pľuli a pribili ho na kríž... Zdieľať

Polnoc je chvíľou, keď starý deň dospieva k svojmu koncu, aby prenechal miesto novému dňu. A tak je táto hodina pre kresťana symbolom doby, v ktorej žije. Na jednej strane, Cirkev je ešte v tomto svete, zažíva jeho slabosti a tragédie. Na druhej strane, jej pravé bytie nie je z tohto sveta, pretože je Kristovou nevestou a jej misiou je ohlasovať a odhaľovať príchod kráľovstva a nový deň. Jej život je neustálym bdením a očakávaním, bdením zameraným na svitanie tohto nového dňa.

No my vieme, aká silná je ešte naša pripútanosť k starému dňu, k svetu s jeho žiadostivosťami a hriechmi. Vieme, ako hlboko ešte patríme do „tohto sveta“. Videli sme svetlo, poznáme Krista, počuli sme hovoriť o pokoji a radosti nového života v ňom, a napriek tomu nás svet ešte drží v otroctve.

Táto slabosť, toto neustále zrádzanie Krista a táto neschopnosť darovať úplnosť svojej lásky jedinému skutočnému objektu lásky, sú skvelo vyjadrené v exapostilárione týchto troch dní:„Vidím, Pane, tvoju vyzdobenú svadobnú sieň, a nemám odev, aby som sem mohol vstúpiť. Daj zažiariť odevu mojej duše, darca svetla, a spas ma.“  

Tá istá téma je ďalej rozvíjaná v evanjeliových čítaniach počas týchto dní. Ide predovšetkým o celý text štyroch evanjelií (až do Jn 13,31), čítaný počas hodiniek (prvej, tretej, šiestej a deviatej), ktorý ukazuje, že kríž je vrcholom celého Kristovho života a služby, kľúčom k ich správnemu pochopeniu. Všetko v evanjeliu vedie k tejto poslednej Ježišovej hodine a všetko treba vnímať v jej svetle. A ďalej každá bohoslužba má svoj evanjeliový úryvok.     

Pondelok

Na utierni: Mt 21,18-43: podobenstvo o neplodnom figovníku, symbole sveta, ktorý bol stvorený, aby prinášal duchovné plody, no zlyhal vo svojej odpovedi Bohu.

Inzercia

Liturgia vopred posvätených darov: Mt 24,3-35: Ježišova veľká eschatologická reč, znamenia a ohlásenie konca: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová na nepominú.“

Utorok

Utiereň: Mt 22,15.23-39: odsúdenie farizejizmu, totiž slepého a pokryteckého náboženstva tých, ktorí si namýšľajú, že sú vodcami ľudí a svetlom sveta, no v skutočnosti zatvárajú „nebeské kráľovstvo pred ľuďmi“.

Liturgia vopred posvätených darov: Mt 24,36-26,2: koniec; podobenstvá o konci: päť panien, ktoré majú dostatok oleja vo svojich lampách, a päť pochabých panien, ktoré neboli pripustené k svadobnej hostine; podobenstvo o desiatich talentoch: „buďte pripravení, pretože Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“ A nakoniec posledný súd.  

Streda

Utiereň: Jn 12,17-50: odmietnutie Krista: vyostrenie konfliktu, posledné varovanie: „Teraz je súd nad týmto svetom... Kto ma odmieta a neprijíma moje slová, má toho, ktorý ho odsudzuje: slovo, ktoré som hlásal, ho odsúdi v posledný deň.“

Liturgia vopred posvätených darov: Mt 26,6-16: žena, ktorá vyleje drahocenný olej na Ježišovu hlavu, je to obraz lásky a pokánia, ktoré ako jediné nás pripája ku Kristovi. 

Tieto evanjeliové úryvky sú vysvetľované a komentované v hymnografii týchto dní: stichiry, triódy (krátke kánony pozostávajúce z troch ód a spievané na utierni), v priebehu ktorých opakovane zaznieva táto výzva: koniec a súd sa približujú, pripravme sa!

„Keď Pán prichádzal k dobrovoľnému umučeniu, cestou povedal apoštolom: hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný, ako je o ňom napísané.

Poďme teda, vystúpme aj my s ním s očistenými mysľami, nechajme sa ukrižovať s ním a skrze neho odumrime pôžitkom tohto sveta, aby sme žili s ním a počuli ho zvolať: Už viac nevystúpim do pozemského Jeruzalema, aby som trpel, ale vystúpim k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu, a so sebou vás vyzdvihnem do nebeského Jeruzalema v nebeskom kráľovstve.“

(utiereň v pondelok)

„Hľa, duša moja, Vládca ti zveruje talent: s bázňou prijmi tento dar, nechaj ho priniesť plody pre toho, ktorý ti ho dal, jeho rozdávaním chudobným a získaj si za priateľa Pána, aby si mohla stáť po jeho pravici, keď príde v sláve, a aby si počula ten blažený hlas, ktorý ti povie: Vstúp, sluha, do radosti svojho Pána. Pre svoje veľké milosrdenstvo, Spasiteľ, uznaj tohto poblúdenca za hodného mať účasť na tejto radosti.“

(utiereň v utorok)  

Od Genezisu k Exodu, od Prísloví k Jóbovi

Počas celého obdobia Štyridsiatnice sa čítajú na večierni dve starozákonné knihy: Genezis a Príslovia. Na začiatku Svätého a Veľkého týždňa ich nahrádzajú knihy Exodus a Jób. Exodus je príbehom oslobodenia Izraela z egyptského otroctva, jeho paschy. Táto kniha nás disponuje, aby sme pochopili Kristov exodus k Otcovi, naplnenie celých dejín spásy v Kristovi. Jób, muž bolestí, je ikonou Krista v Starom zákone. Toto čítanie oznamuje veľké tajomstvo Kristovho utrpenia, jeho poslušnosti a jeho obety.     

Liturgická štruktúra týchto troch dní je rovnaká ako počas Štyridsiatnice: preto obsahuje modlitbu sv. Efréma Sýrskeho s veľkými poklonami, dlhšie čítanie žaltára, liturgiu vopred posvätených darov a veľkopôstny liturgický spev. Sme ešte v období pokánia, lebo iba pokánie nám môže umožniť účasť na pasche nášho Pána a otvoriť nám brány paschálneho sviatku.

V Svätú a Veľkú stredu, keď sa končí liturgia vopred posvätených darov a už boli odnesené sväté dary z oltára, kňaz posledný raz recituje modlitbu sv. Efréma. V tejto chvíli príprava dospeje k svojmu koncu. Pán nás teraz pozýva na svoju Poslednú večeru.  

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. Prečítajte si aj predošlé články od protojereja Alexandra Schmemanna.                          

Odporúčame