Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
10. apríl 2020

Byzantský obrad: Svätý a Veľký piatok

Áno, je to už dvetisíc rokov, čo zlí ľudia zabili Krista, ale my, dobrý kresťanský ľud, dnes inštalujeme prepychové hroby v našich chrámoch...
Byzantský obrad: Svätý a Veľký piatok

Kristov hrob v gréckokatolíckej farnosti v Poprade. Foto: gr. kat. farnosť Poprad

Od svetla Svätého štvrtka prechádzame k temnote Veľkého piatka, ktorý je dňom Kristovho umučenia, smrti a pochovania. Raná Cirkev nazývala tento deň „Pascha kríža“, pretože je naozaj začiatkom tejto Paschy alebo Prechodu, ktorého celý zmysel nám bude odhalený postupne; predovšetkým v pokoji požehnanej a Veľkej soboty, potom v radosti dňa Vzkriesenia.

Ale predovšetkým temnota. Keby sme len mohli pochopiť, že temnota Svätého a Veľkého piatka nie je čisto symbolická a spomienková! Často s pocitom svojej spravodlivosti a integrity kontemplujeme slávnostnú krásu i smútok týchto bohoslužieb. Áno, je to už dvetisíc rokov, čo zlí ľudia zabili Krista, ale my, dobrý kresťanský ľud, dnes inštalujeme prepychové hroby v našich chrámoch; nie je to dôkaz našej spravodlivosti? No Svätý a Veľký piatok sa netýka len minulosti. Je to deň Hriechu, deň Zla, deň, v ktorý nás Cirkev povzbudzuje, aby sme pochopili hroznú realitu hriechu a jeho sily v „tomto svete“. Pretože hriech a zlo nevymizli, ale, naopak, zostávajú základným zákonom sveta a nášho života. Či  azda my, ktorí si hovoríme kresťania, si neosvojujeme často túto logiku zla, ktorá priviedla Synedrium a Piláta, rímskych vojakov a celý zástup k nenávisti, mučeniu a zabitiu Krista? Na ktorú stranu by sme sa pridali, keby sme žili v Jeruzaleme v Pilátovej dobe? Je to otázka, ktorú nám kladie každé slovo bohoslužieb Veľkého piatka. Je to naozaj deň tohto sveta, jeho skutočného a nie iba symbolického odsúdenia, a skutočného a nie iba rituálneho súdu nad naším životom... Je to odhalenie pravej povahy sveta, ktorý uprednostňoval v tejto dobe a naďalej uprednostňuje temnotu pred svetlom, hriech pred dobrom, smrť pred životom. „Tento svet“ tým, že odsúdil Krista na smrť, odsúdil seba na smrť a v miere, v akej prijímame jeho ducha, jeho hriech a jeho zradu Boha, aj my sme  odsúdení. Taký je prvý, hrozne realistický význam Svätého piatka: rozsudok smrti...

Ale tento deň zla, ktorého manifestácia a triumf sú na svojom vrchole, je aj dňom Vykúpenia. Kristova smrť je nám zjavená ako spásna smrť za nás a za našu spásu.

Ide o spásnu smrť, pretože je plnou, najvyššou a dokonalou obetou. Kristus daruje svoju smrť Otcovi a súčasne ju daruje aj nám. Daruje ju svojmu Otcovi, pretože niet iného prostriedku na zničenie smrti a vyslobodenie ľudí z nej; je Otcovou vôľou, aby ľudia boli zachránení zo smrti. Kristus nám daruje svoju smrť, pretože celá pravda je taká, že zomrie namiesto nás. Smrť je prirodzeným plodom hriechu, neodlučiteľným trestom. Človek si vybral už nebyť v spoločenstve s Bohom; no pretože nemá život v sebe samom a zo seba samého, zomiera. Avšak v Ježišovi Kristovi niet hriechu, teda niet smrti. Je to len z lásky k nám, že akceptuje zomrieť; chce prijať a mať účasť na našej ľudskej situácii až do konca. Akceptuje trest našej prirodzenosti rovnako, ako prijal ťarchu ľudskej prirodzenosti. Ježiš Kristus zomrie, pretože sa naozaj s nami stotožnil, vzal na seba tragédiu života človeka. Jeho smrť je teda najvyšším zjavením jeho súcitu a jeho lásky. A pretože jeho smrť je láskou, súcitom a spolutrpením, bola v nej zmenená samotná prirodzenosť smrti. Z trestu sa stane úžasným aktom lásky a odpustenia, koncom odcudzenia a samoty. Odsúdenie je premenené na odpustenie...

Kristova smrť je spásnou smrťou, pretože ničí samotný prameň smrti: zlo. Kristus tým, že ju akceptoval z lásky, tým, že sa vydal svojím katom, tým, že im dovolil zdanlivé víťazstvo, manifestuje, že v skutočnosti toto víťazstvo je rozhodujúcou a totálnou porážkou zla. Zlo, aby bolo víťazné, musí zničiť dobro, musí dokázať, že je celou pravdou života, musí zdiskreditovať dobro a, jedným slovom, ukázať svoju nadradenosť; ale počas celého svojho Umučenia len Kristus triumfuje. Zlo nemôže nič urobiť proti nemu, pretože ho nemôže priviesť k akceptácii zla ako pravdy. Pokrytectvo sa odhaľuje ako pokrytectvo, vražda ako vražda a strach ako strach. A zatiaľ čo Kristus potichu napreduje ku krížu a koncu, keď ľudská tragédia je na svojom vrchole, postupne sa ukazuje v plnom svetle jeho triumf, jeho víťazstvo nad zlom a jeho oslávenie. Na každom kroku je toto víťazstvo uznávané, vyznávané, ohlasované: Pilátovou manželkou, Jozefom, kajúcnym lotrom, stotníkom. Keď Kristus zomrie na kríži po tom, čo akceptoval najvyššiu hrôzu smrti, absolútnu samotu („Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“), zostáva len vyznávať: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Takto táto smrť, táto láska a táto poslušnosť, táto plnosť života zničí to, čo robí zo smrti univerzálny osud. „A hroby sa otvorili“ (Mt 27,52). Už sa objavujú prvé predtuchy vzkriesenia...  

Také je tajomstvo tohto Svätého piatka; bohoslužby tohto dňa nám to odhaľujú a umožňujú nám mať na tom účasť. Na jednej strane, bohoslužby neustále zdôrazňujú Kristovo umučenie, pretože ide o hriech všetkých hriechov, zločin všetkých zločinov: na utierni nám dvanásť čítaní z pašiového rozprávania umožňuje sledovať krok po kroku Krista v jeho utrpení; na hodinkách (ktoré nahradzujú božskú liturgiu, pretože zákaz sláviť Eucharistiu v tento deň znamená, že sviatosť Kristovej prítomnosti nepatrí „tomuto svetu“ hriechu a temnoty, ale je sviatosťou „budúceho sveta“); na večierni obrad uloženia Kríža, čítania a hymny sú plné slávnostných obvinení proti tým, ktorí sa dobrovoľne a slobodne rozhodli zabiť Krista, pričom svoj zločin ospravedlňovali v mene svojho náboženstva, svojej politickej lojálnosti, svojich praktických úvah a svojej „profesionálnej“ poslušnosti.

Inzercia

Na druhej strane, od začiatku bohoslužby nachádzame druhý aspekt tajomstva tohto dňa, obetu lásky, ktorá pripravuje finálne víťazstvo. Od prvého evanjeliového čítania (Jn 13,31), ktoré sa začína Kristovým slávnostným uistením – „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ –, až po stichiry na konci večierne, svetlo je čoraz živšie a súčasne rastie nádej a istota, že „smrť premohla smrť“:

„Keď si bol uložený do nového hrobu za celý svet, Vykupiteľ sveta, podsvetie sa naľakalo, keď ťa videlo; rozlámali sa veraje, boli polámané brány, otvorili sa hroby, mŕtvi vstávali. Vtedy Adam plný vďačnosti s radosťou ti prevolával: Sláva tvojmu súcitu, Priateľ ľudí.“

A keď je na konci večierne plaštenica, t. j. ikona Krista v hrobe, vystavená v strede chrámu, keď sa tento dlhý deň končí, vieme, že aj dlhé dejiny spásy a vykúpenia sú vo svojom závere. Začína sa siedmy deň, deň oddychu, požehnaná sobota a ňou zjavenie hrobu, ktorý daruje život... 

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. Prečítajte si aj predošlé články od protojereja Alexandra Schmemanna.

Odporúčame

Byzantský obrad: Svätý a Veľký štvrtok

Byzantský obrad: Svätý a Veľký štvrtok

Každý rok, keď sa ponárame do svetla a nepreskúmateľných hĺbok tohto Svätého štvrtka, kladie sa nám tá istá kľúčová otázka: Odpoviem na Kristovu lásku a akceptujem ju ako svoj život, alebo budem nasledovať Judáša v tme jeho noci?