Lev IX. - stredoveký "brat" Benedikta XVI.

V deň, keď si Benedikt XVI. pripomína výročie svojho zvolenia za pápeža, katolícka cirkev každoročne oslavuje aj iného Nemca na Petrovom stolci. Sv. Lev IX. bol pápežom v 11. storočí a so súčasným pontifikom má spoločnú viac než iba národnosť.

Lev IX., vlastným menom Bruno, gróf z Eguisheimu-Dagsburgu sa narodil v júni 1002, na začiatku storočia, ktoré zaznamenalo výrazný zlom v dejinách katolíckej cirkvi - tzv. Veľkú schizmu, rozdelenie cirkvi na západnú a východnú vetvu.

Pokorný šľachtic
Svätý pápež je považovaný za jedného z najvýznamnejších pontifikov stredoveku, a to nielen kvôli povesti svätosti, ktorá sa šírila už počas jeho života. Rodák z Eguisheimu v Hornom Alsasku, dnes ležiacom vo Francúzsku, sa napriek svojmu urodzenému pôvodu vyznačoval skromnosťou a zbožnosťou.

Dosvedčuje to aj spôsob, akým biskup z francúzskeho Toulusu prijal svoju pápežskú voľbu, ktorá prebehla v decembri 1048 vo Wormse. „Niektorí jeho životopisci uvádzajú,“ píše Claudio Rendina vo svojej knihe Príbehy pápežov: dejiny a tajomstvá (Praha: Volvox Globator, 2005, s. 276), že (voľbu) prijal iba pod podmienkou, že jeho zvolenie schváli rímsky klérus a ľud, aby sa vyhol obvineniu, že sa pápežského trónu zmocnil neprávom.“ Nový pápež navyše prišiel do Večného mesta „odetý v prostom odeve“, aby si tak naklonil Rimanov, ktorí sa „v poslednom čase zvykli búriť proti svojmu biskupovi“.

„Pracovná agenda“
Vo februári 1049, v čase svojho uvedenia do úradu, mal už nový pápež jasno v tom, čo chce v cirkvi vykonať. Potrebné bolo vyriešiť problematiku konkubinátu kňazov a simónie, teda kupčenia s cirkevnými úradmi. Zaoberať sa musel aj herézou Berengára, kanonika z Tours, ktorý popieral reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Okrem toho ako Damoklov meč visela nad cirkvou hrozba jej rozštiepenia, vychádzajúca zo sporov Ríma s konštantinopolským patriarchátom. Tieto problémy nebolo možné riešiť bez spojenectva so svetskou mocou, ktorú v tom čase reprezentoval cisár Henrich III.

Sv. Lev IX. sa snažil čo najúčinnejšie vyrovnať so všetkými problémami. Do dejín vstúpil ako veľký reformátor, a to aj vďaka počtu rozličných synod, biskupských snemov, ktoré zvolal a vďaka ktorým vyriešil aj nemálo z uvedených sporov. Spomínaného Berengára sa rozhodol na jednej z rímskych synod na Veľkú noc 1050 exkomunikovať. Neskôr sa heretik na koncile v Tours rozhodol podpísať vyznanie, ktorým sa vzdal svojich bludných názorov. Práve tomuto zhromaždeniu predsedal jeden z Levových početných poradcov, Hildebrand zo Soany, ktorý sa o pár rokov na to, v roku 1073, stal pápežom Gregorom VII. Po čase bol tiež vyhlásený za svätého. Medzi jeho ďalších spolupracovníkov patrili napr. kardinál sv. Peter Damiani, vtedajší opát benediktínskeho kláštora vo Fonte Avellana neďaleko Gubbia, lyonský arcibiskup Halinard, clunyjský opát Hugo či kardinál a benediktínsky opát Humbert.

Schizma pred bránami
Práve kardinál Humbert sa stal pápežovým osobným vyslancom na dvore konštantinopolského patriarchu Michaela I. Kerularia. Urovnať mal nezhody, ktoré vypukli po tom, čo sa Lev „pokúsil zaviesť latinskú liturgiu v južnej Itálii, na území, ktoré sa skôr obracalo k východnej cirkvi, než k Rímu“ (Collins, M.: Vatikán. Tajomstvá a poklady svätého mesta. Bratislava: Ikar, 2009, s. 50). Odpoveďou patriarchu bolo, že všetkých kresťanov západného rítu označil za kacírov, nariadil im opustiť Konštantinopol, pričom nechal zavrieť všetky latinské kostoly a kláštory v meste. Ešte predtým Kerularios dostal od Leva list, v ktorom sa jeho autor dožadoval primátu v cirkvi, citujúc (ako sa neskôr ukázalo falošnú) slávnu listinu, tzv. Konštantínovu donáciu.

Napriek tomu, že misia kardinála Humberta mala viesť k „mierovému“ urovnaniu sporu, pápežov legát sa vo svojom konaní unáhlil a po príchode do konštantinopolského Chrámu svätej Sofie vzdorovitého patriarchu exkomunikoval. Napriek tomu, že tento akt v tom čase nemohol byť právoplatný – Lev IX. zomrel už predtým, 19. apríla – patriarcha odpovedal rovnakým spôsobom, vydaním exkomunikačnej buly voči Humbertovi a jeho spoločníkom, čím došlo k Veľkej schizme, rozdeleniu cirkvi na západnú a východnú časť. Napriek tomu, že tento rozkol trvá dodnes, exkomunikácia bola po niekoľkých stáročiach vzájomne sňatá, a to v roku 1965 pápežom Pavlom VI. na jednej strane a ekumenickým patriarchom Atenagorasom I. na strane druhej.

Benedikt XVI. a Lev IX.: spoločné črty pontifikátu
Nielen národnosť a 19. apríl spájajú pápežov Benedikta XVI. a jeho dávneho predchodcu, sv. Leva IX. Aj druhý z menovaných sa, podobne ako jeho dnešný nástupca, zúčastňoval mnohých zahraničných ciest, vďaka čomu „počas svojho päťročného pontifikátu napokon pobudol v Ríme iba niekoľko mesiacov“, čím „sa stal prvým cestujúcim pápežom v histórii“ (Rendina, s. 277).

Obaja spravovali cirkev v búrlivých časoch, bohatých na rozličné vnútorné pnutia, hriechy kléru nevynímajúc. Obaja sa usilovali o jej reformu znútra: Lev konaním synod a Benedikt formulovaním jasných vieroučných zásad publikovaných v dokumentoch a najrozličnejších verejných prejavoch. Obaja sa snažili o zmierenie s východom, aby tak cirkev mohla naplno „dýchať oboma časťami pľúc“. Obaja si vyberali spolupracovníkov, ktorí – s väčším či menším úspechom – napomáhajú realizovať rozhodné kroky. V neposlednom je pre život oboch pápežov už počas ich života príznačná skromnosť, pokora a zbožnosť, spojená s odhodlaním púšťať sa aj do náročných pastoračných „projektov“.

Marián Sekerák

Foto: wikipedia.org