Skutky lásky

„Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1 Jn 3, 18)

Sedíš za večerného šera na stoličke a oddávaš sa svojim myšlienkam, myšlienkam na ľudstvo – tam vonku náhlia sa ulicami veľkomesta oni, ľudia, deti časnosti a jednako deti večnosti, deti malých ťažkostí a zároveň deti veľkého Boha, bezmála všetci sú ti cudzí a predsa tvoji bratia... A náhle sa ťa zmocní pocit lásky k všetkým tým ľuďom. Zmäkneš a potom vstaneš a chodíš po izbe sem a tam... nepokojne... ako keby ťa bol niekto volal.

Čo je to za volanie, čo z diaľky doráža k môjmu sluchu, do mojej duše? Volanie, ktoré moje srdce zrazu oberá o pokoj? Je to výkrik ľudstva, ktorý ťa volá, vyzýva ku skutku lásky. Čo je príčinou takejto zmeny v srdci u citlivého (a možno občas i už u otupeného) človeka?

Možno si práve dopozeral televízne noviny, ktoré ti priniesli správy napríklad o obetiach hurikánu v New Orleans či zemetrasenia v Pakistane. Alebo si sa kdesi dočítal o hladomore v Somálsku, alebo si bol v kine a tam si sa stal – cez film – priamo vtiahnutým do občianskej vojny v Rwande, ako to robí napríklad film Hotel Rwanda.

Alebo si možno práve dočítal jednu z mnohých kníh opisujúcich biedu ľudí v tej či onej časti tohto sveta. Možno si sa dozvedel o príbehu mnohodetnej rodiny, ktorých je aj v našej krajine dosť – ktorá žije od rúk k ústam, pretože jej otec nemá prácu. Alebo o inej, kde práve stratili matku. Alebo si sa práve vrátil z návštevy štvrte chudobných, z malej, studenej podkrovnej izbičky, kde žije v osamelosti stará žena, či z útulku pre bezdomovcov. Všetko to, čo si zažil, ti teraz neustále krúži mysľou a pred tebou sa neustále nanovo vynárajú obrazy toho, čo si videl, čítal či prežil.

Aké môžu byť motívy pre naše skutky lásky? Odporné aj šľachetné

V tvojej duši cez tieto konkrétne obrazy – ak, samozrejme, máš dobré srdce a citlivé svedomie – ti neustále zaznieva „bedákanie ľudstva“. I trpiace ľudstvo môže zo svojej strany povedať ako Mater dolorosa (Matka Bolestná): „Veľká ako more je moja bolesť!“ Tento všetok neutíšený hlad na zemi, táto všetka zimou sa trasúca, bezprístrešná nahota, táto všetka pokorená ľudská pýcha, všetka starosťami ubíjaná, biedou udúšaná ľudská radosť, táto všetka ťažkou prácou vyčerpávaná ľudská sila, všetko toto odumierajúce ľudské zdravie, celé toto v tôni nešťastia vädnúce ľudstvo volá, kričí... a po čom kričí?

Kričí nie po frázach a lacných rečiach, nie po mäkkých citoch a náladách – ešte radšej má otvorené sebectvo bohatého hýrivca než nie menej krutú, ale krásnymi slovami zdobenú neláskavosť údajného ľudomila. Bieda sveta volá po skutkoch lásky – alebo lepšie povedané po láske skutku.

Možno tieto hlasy a posvätné nutkania nemáš. Je zopár takých ľudí, ktorými už nič nepohne, žiadna bieda nikoho. Takýto stav je možný! No je to stav tragický. Nič nie je tak strašne poľutovaniahodné ako zatvrdnuté, stvrdnuté, ľahostajné, iba do seba zahľadené ľudské srdce.

Niektorí bezcitní, ku skutkom lásky a dobra už nevyburcovateľní ľudia si na to nachádzajú aj náboženské vysvetlenie. V dávnom Izraeli bol udomácnený názor, že ak má človek veľa bohatstva a iných dobrodení, je to znak toho, že ho Boh požehnáva.

A ak sa dobre nemá, to je zasa – naopak – znak toho, že ho Boh nepožehnáva. A ak Boh niekoho nepožehnáva a iného požehnáva, má na to asi svoj dôvod. My ľudia by sme to ratovať nemali. Veľmi nerád, ale predsa poukážem na kresťanskú podobu toho názoru: nachádza sa v kalvinizme a on to bol a je, ktorý stojí za bezcitným kapitalizmom (dosť rozšírený napríklad v USA).

No väčšina ľudí je stále schopná nechať sa vyburcovať biedou iných a pohnúť sa ku skutkom lásky. Aké motívy nás môžu viesť k rozhodnutiu vykonať niečo dobré pre ľudí, ktorí sú v núdzi a potrebujú naše skutky lásky?

Tým najnižším môže byť predvádzanie sa. Už Ježiš tento motív pre dobré skutky považoval za odporný, keď neustále kritizoval farizejov, ktorí sa ním špeciálne vyznamenali. Oni nemilovali svojho blížneho. Milovali iba seba a svoje ego. Skutky lásky boli pre nich jednou z ciest k tomu, aby si u ľudí získali dobrú reputáciu. Farizeji nechýbajú ani dnes.

Ďalším motívom pre skutky lásky je pre niektorých ľudí strach: z toho, že keď im nepomôžeme, oni sami si od nás vymôžu to, čo potrebujú, a to proti našej vôli, ba dokonca násilím. Veď o čom všetkom sú všetky tie revolúcie z ľudských dejín? Vyhladovaní, uzimení, zbedačení ľudia v pocite, že nemajú už čo stratiť, si sami vymohli to, čo potrebovali od tých, ktorí mali viac, než potrebovali.

Urobili to často tým, že nielenže ich násilne orabovali alebo celkom im odňali ich majetok, ale dokonca ich hnali na šibenicu. Spomeňme si na zúčtovanie s kráľom počas Francúzskej revolúcie alebo napríklad nedávne zúčtovanie Rumunov s diktátorom Ceausescuom a jeho manželkou Elenou.

Mnohí bohatí to vedia, preto si domy stavajú buď v oddelených štvrtiach, alebo si stavajú vysoké ploty a zabezpečujú sa strážami. Iní, rozumnejší, sa občas stávajú ľudomilmi a na chudobných prispievajú, pomáhajú im, vytvárajú nadácie... Aj keď to určite nerobia celkom bez nezištných dôvodov – určite je za tým aj veľa dobrých motívov –, predsa tým najzákladnejším motívom je strach a kalkulácia.

Iní, hlavne tí, ktorí veria v Boha, to robia z vyšších motívov. Aj tam je síce kalkulácia, no je to kalkulácia šľachetnejšia ako tá, ktorá vyplýva zo strachu, ba mohli by sme povedať, že je za tým matematika hlbokej viery. Táto vyplýva z poznania, že šľachetného darcu miluje Boh a že iba vtedy budem mať, keď začnem sám dávať.

Štedrý človek nikdy netrpí núdzu, nikdy to, čo dáva, nestráca; naopak, to, čo dal, sa mu znásobí. Pekne to vyjadruje myšlienka, ktorá sa nachádza na tričkách, ktoré sa dajú kúpiť vo Svätej zemi. Je na nich mozaika z dlažby v Tabghe, kde sa udial zázrak rozmnoženia chlebov a rýb, a nápis: „S láskou je to tak, ako s tými piatimi chlebmi a dvomi rybami. Stále jej je málo až do chvíle, keď sa začneš o ňu deliť!“

Ak teda chceš mať lásku, dávaj lásku. Ak chceš mať viac lásky, dávaj viac lásky. Toto je osvedčená, evanjeliová matematika.

Omnoho vyšším motívom ku skutkom lásky je však motív povolania. Človek, ktorý uveril v Boha – Lásku, jednoducho prijme fakt, že Boh ho volá, aby žil a šíril to, čo sám prijal. Takýto človek zistí, že jeho povolaním je láska. A vo svojej činnosti lásky bude pokračovať, aj keď mu bude jasné, že to, čo robí, je také malé a nepatrné, že je to ako zrnko piesku na pláži či ako kvapka vody v mori. Že on síce jednému človeku pomôže, no bude stále toľko iných, ktorí by potrebovali jeho pomoc, no ktorým pomôcť nebude môcť, pretože nemá na všetkých dostatok ani prostriedkov, ani času, ba ani príležitostí.

Malý efekt ho však neznechutí. Príkladom je tu Matka Tereza. Hovorí sa, že za ňou prišli raz „múdri“ ľudia a pýtali si sa jej: „Čo zo všetkých tých vašich skutkov lásky na uliciach Kalkaty, keď vo svete je toľko biedy, ktorej nebudete nikdy schopná pomôcť. Vaša aktivita je taká málo efektívna. Biedu ľudstva treba riešiť komplexne a systémovo. A to môžu len politici...“

Matka Tereza na to odpovedá: „Mojou úlohou nie je byť efektívna, ale verná!“ Áno, verná. A čomu verná? Verná volaniu Boha, ktorý nás vyzýva, aby sme milovali nie slovom a jazykom, ale skutkom. Verná ceste, ktorou je naša viera. Je jedno, koľko ovocia naša láska prinesie. Dôležité je to, že sme verní tejto ceste svojho povolania.

Nečinná, spiaca láska je umierajúca láska

Je tu aj ďalší motív pre skutky lásky, ktorý je – možno – v istom zmysle podobný predchádzajúcemu: Láska sama chce ísť z nás von. Čo spravíš z nádržou, ktorá je plná a do ktorej stále, neustále priteká? No predsa zabezpečíš odtok. Či nás teda neženie vlastné srdce, ak má v sebe čo len trocha lásky, ku skutkom lásky? Caritas urget (láska nalieha).

Láska sama, ak je pravou láskou, nie je spokojná s krásnymi snami a rečami, ona chce pôsobiť, chce sa realizovať, ako každá pravá sila, chce sa osvedčiť, konať skutky. Už malá telesná sila dieťaťa chce niečo robiť, géniova sila ducha chce tvoriť. Energiu predsa nemôžeš sputnať alebo kdesi uzavrieť. Nádoba by sa roztrhla. Tak je to aj s najšľachetnejšou silou, aká len existuje pod slnkom, so silou lásky.

Aj ona v sebe cíti túžbu konať, pomáhať, liečiť, slúžiť, darovať, chrániť, utešovať. Ak toto vnútorné pobádanie k láskyplným skutkom necítime, potom je to bezpečné znamenie, že v nás niet ani lásky. A ak ho aj cítime, ale nenasledujeme, potom sa vyplní aj na sile lásky to, na čom trvá Starý zákon: Každá sila, ktorá sa neosvedčuje, odumiera. Už stará anglická múdrosť hovorí: You use it or you loose it! (Čo sa nepoužíva, to sa stráca, odumiera).

Nečinná, spiaca láska je umierajúca láska. Spánok je naozajstným bratom smrti. Múdra znalkyňa duší (Mária Ebnerová-Eschenbachová) má pravdu: „Ak nechceš prestať milovať, nesmieš prestať konať dobro!“

Uviedli sme tu motívy pre konanie skutkov lásky. No neviem, či to treba takto deliť. Azda pre veriacu dušu je najdôležitejším motívom to, že chce byť ako Boh. On, ktorý nie je iba večná láska, ale i večný čin, ktorý neúnavne a bez prestania od večnosti ochraňuje a obdarúva a oblažuje každú bytosť. On, ktorý uspokojuje po potrave kričiacich vtákov, ako i po večnej blaženosti úpenlivo volajúcich ľudí, nechce nič iné, než aby sme mali účasť na jeho diele a na jeho bytí.

Dáva nám tisíc možností konať dobro ako on, byť spolupracovníkmi Boha a jeho pravými deťmi. Dáva nám nespočetné povzbudzovania a napomenutia, aby sme tieto možnosti využili. Starý a Nový zákon je plný týchto napomenutí. Azda nijaká vec nie je v nich častejšie zdôrazňovaná ako milovať blížneho, a to láskou účinnou, byť „slepému okom“ a „chromému nohou“ a „biednemu otcom“.

Vrcholom tohto božského pobádania je opis, ktorý Boží Syn tak silne načrtáva o poslednom súde a v ňom to zdrvujúce Božie slovo, ktorým sa raz obráti na nečinných: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení – lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť, smädný som bol a nedali ste mi piť, ako pocestný som prišiel a nepritúlili ste ma...“ (Mt 25, 41-43).

Ak nás tento obraz nepresvedčil, pretože – povieme si – nechceme byť motivovaní strachom, pozrime sa na iný, omnoho dojímavejší spôsob božského pobádania k láske. Pobádanie silou príkladu: Ježiš na sklonku svojho života po tom, čo uzdravil množstvo slepých a chorých, vzkriesil mŕtvych, poobracal hriešnikov, popotešoval zarmútených, na konci svojej pozemskej púte si kľakol na kolená a svojim učeníkom urobil to, čo v jeho dome robili otroci: svojim priateľom poumýval nohy.

A k tomu aktu praktickej a pokornej lásky pridal slová: „Dal som vám príklad!“ A aby toto gesto ešte viacej vysvetlil, po tom všetkom odišiel na Kalváriu, aby tam vykonal svoj posledný skutok lásky, keď za nás z lásky na kríži zomrel. Chápeme tento jeho hieroglyf lásky? Chápeme, čo chce Ukrižovaný svojím krížom povedať svetu?

Bedári a úbožiaci vo svete nás prosia, láska v našich srdciach nás pobáda i Boh na výsosti nám prikazuje: „Deti moje, nemilujte slovami ani jazykom, ale skutkom a pravdou!“

Na záver ešte jednu zaujímavosť. Mnohí z nás máme tendenciu lamentovať: „Ako môžem pomáhať iným, keď ja sám som na tom horšie než mnohí iní?“

Odpoveď: Ježiš povedal veľa podobenstiev. V žiadnom z nich nemajú postavy meno. Je to tak preto, aby sme sa sami mohli do týchto podobenstiev dosadiť za ktorúkoľvek postavu a snažiť sa tak o osobnú zmenu. Je však jedna – jediná – postava v podobenstvách, ktorá meno má: je to Lazár z podobenstva o boháčovi a Lazárovi. Je to tak preto, aby sa nám dalo najavo, že za Lazára sa dosadiť – pri meditácii o podobenstve – nemôžeme.

Dosadiť sa môžeme iba za boháča. Znamená to toľko, že vždy tu bude od nás niekto, kto bude chudobnejší ako my a my budeme voči nemu vždy boháčmi.