„Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní.“
– Druhý list Timotejovi; 3,12

Správy o stave náboženskej slobody vo svete spolu s rebríčkami krajín, kde je prenasledovanie najhoršie, čítame každoročne. Teraz je ale k dispozícii unikátny projekt, ktorý sa venuje tomu, ako kresťania na prenasledovanie reagujú.

Projekt sa volá Under Caesar’s Sword (Pod cisárovým mečom) a stojí za ním spoločný tím autorov z Religious Freedom Institute, University of Notre Dame a Georgetown University. 

„Pod cisárovým mečom je projekt, ktorý sa snaží poukázať na spôsoby, akými kresťanské komunity po celom svete reagujú na rozličné obmedzenia svojich náboženských slobôd,“ uvádza webová stránka projektu. Ten zafinancovala Templeton Religion Trust, jeho realizácia trvala tri roky. Vo výskumnom tíme bolo 14 ľudí, ktorí analyzovali viac ako 30 najviac zasiahnutých krajín sveta. 

Štúdia v úvode najprv pomenúva kontext prenasledovania, potom opisuje, akými spôsobmi kresťania na perzekúcie zvyknú odpovedať, následne tieto reakcie analyzuje po jednotlivých regiónoch. Záverom projekt ponúka odporúčania dotknutým komunitám. 

Štúdia najprv prehľadne vysvetľuje, aké typy prenasledovateľov utláčajú kresťanské komunity. 

Prvým sú islamské režimy (Irán, Saudská Arábia), druhým komunistické aparáty (Čína, Vietnam, Laos, Kuba, KĽDR). Samostatným typom sú štáty s náboženským nacionalizmom, ktorý ohrozuje kresťanské menšiny (India, Srí Lanka, Rusko). Štvrtým typom sú režimy, ktoré pretláčajú tvrdú sekularistickú ideológiu ako niektoré postsovietske štáty v strednej Ázii. 

Podľa štúdie môžu byť miestom prenasledovania kresťanov aj demokracie. Dokazuje to India, najväčšia demokracia na svete, kde si ľudia zvolili hinduistickú nacionalistickú vládu, ktorá spolupracuje s militantnými skupinami, takže kresťanské a moslimské komunity sú ohrozované.

Okrem štátov sú prenasledovateľmi aj rôzne skupiny, zväčša teroristické organizácie, ako napríklad Taliban v Afganistane, Boko Haram v Nigérii, al-Shabaab v Somálsku a Keni. 

Hlavné zistenia: 

  • Kresťanské komunity sa najčastejšie rozhodnú pre stratégiu boja o prežitie, robia tak v 43 percentách prípadov prenasledovania.
  • Stratégia „združovania sa“ je druhý najčastejší spôsob reakcie na perzekúcie (38 %). Komunity sa snažia vieru v tomto prípade zachovať tak, že rozvíjajú vzťahy s ďalšími aktérmi, cirkvami, inými náboženstvami. 
  • Stratégia „konfrontácie“ je najmenej častá reakcia. Slúži na vydanie svedectva o viere, mobilizuje ostatných postaviť sa spravodlivosti a nahradiť ju náboženskou slobodou. 
  • Odpoveď kresťanov na prenasledovanie je takmer vždy nenásilná. Ozbrojené zložky z radov kresťanských komunít existujú v šiestich krajinách. 
  • Reakciu kresťanskej komunity na prenasledovanie výrazne ovplyvňuje teológia, najmä teológia utrpenia. Pritom platí, že odlišné teológie sa prejavujú aj v odlišnom prístupe k perzekúciám. 
  • Výskum ukázal, že s väčšou pravdepodobnosťou budú prenasledovaní protestantskí evanjelikáli a pentekostálni kresťania než protestantské cirkvi, katolíci a ortodoxní. Intenzita prenasledovania len sčasti vysvetľuje odpoveď kresťanov. 
  • Hoci úspech je v prípade reakcií na prenasledovanie ťažké definovať, niektoré stratégie priniesli hmatateľné výsledky.

Prežiť – združovať sa – bojovať

Spôsob, ako sa kresťania vyrovnávajú s perzekúciami, report kategorizuje do troch skupín, podľa stupňa aktivity voči režimu, respektíve utláčateľovi. 

Prvým je „prežitie“, ktoré tvorí 43 percent reakcií kresťanských komunít. Druhým je „združovanie“ (v 38 percentách prípadov). Tretia stratégia je „konfrontácia“ s podielom 19 percent. 

Tieto kategórie sa môžu v prípade niektorých komunít kombinovať. Autori projektu tiež prízvukujú, že nie sú odstupňované z pohľadu morálky. Inými slovami, snaha o holé prežitie nemusí byť o nič menej hrdinská ako pokračovanie v bohoslužbách či zhromažďovaní.  

Prvú kategóriu – prežitie – štúdia definuje ako snahu komunity zachovať si život a základné aktivity komunity (bohoslužby, vzdelávanie, komunitný život). Zväčša sa to deje v utajení, pričom v mnohých prípadoch kresťania navonok akceptujú miestnu kultúru, zvyky, prejavujú patriotizmus. Jedným z prejavov „prežitia“ je aj útek.

„Združovanie sa“ predstavuje vyšší stupeň z hľadiska aktivity. Cieľom nie je len čisté prežitie, ale aj budovanie štruktúr, spojenectvá s rôznymi organizáciami, spolupráca s inými kresťanskými denomináciami, medzináboženský dialóg a vytváranie kontaktov mimo krajiny. 

Dobrým príkladom tohto prístupu je severná Nigéria, kde katolíci a protestanti vytvorili ekumenické partnerstvo, rovnako ako silné väzby s islamskými lídrami, a spoločne tak čelia hrôzam skupiny Boko Haram. 

Pri tretej stratégii – konfrontácii – dochádza k otvorenému konfliktu medzi kresťanmi a režimom, respektíve neštátnym utláčateľom. Prejavom tejto odpovede je tiež samotná akceptácia obmedzenia osobnej slobody, väzenia, prípadne mučeníctva – ako prejavu svedectva o viere. 

Príkladom je Šahbáz Bhattí, pakistanský politik, minister pre menšiny a jediný kresťan vtedajšej pakistanskej vlády. Zastrelili ho v marci 2011. Celý čas si bol vedomý, že pre obhajobu menšín bude čeliť atentátu. 

Štúdia potvrdila, že v rámci „konfrontácie“ kresťania len zriedkavo použijú zbrane na svoju obranu, zväčša sa snažia poukázať na porušovanie svojich práv, kontaktujú zahraničné organizácie, ktoré sa téme venujú. Niekedy, zvlášť v otvorenejších režimoch, zorganizujú nenásilné protesty voči nepriateľskej vláde alebo spoločenskej skupine (pamätáme našu Sviečkovú manifestáciu v bývalom Československu z roku 1988). 

Prejavy troch možných stratégií autori štúdie analyzovali v 25 krajinách s najhoršou situáciou v oblasti náboženskej slobody. Súčasťou výstupu sú prehľadné tabuľky o prítomnosti jednotlivých odpovedí kresťanov na perzekúcie. 

Celá štúdia Pod mečom cisára (anglicky)


Poznámka k Západu

V rámci kapitoly o regiónoch spomeňme len poznámku k Západu, čím majú autori na mysli poväčšine kresťanskú Severnú a Latinskú Ameriku, západnú a strednú Európu a Austráliu. V týchto regiónoch síce nie je priama perzekúcia (s výnimkou Kuby, Kolumbie a Mexika), no projekt poukazuje na nové formy reštrikcií náboženskej slobody, ktoré sa týkajú najmä inštitúcií manželstva a rodiny. 

Tím autorov cituje výskum z dielne Pew Research Center, ktorý uvádza, že medzi rokmi 2007 a 2013 vzrástli vládne reštrikcie smerom k náboženstvu v 37 zo 43 európskych krajín a tiež Kanade a USA. Spoločenské nepriateľstvo vrástlo za rovnaké obdobie v 38 zo 43 štátov Západu. 

Tento fenomén nazval pápež František „zdvorilostným prenasledovaním“, keďže sa čo do druhu i stupňa podobá na zjavné perzekúcie. Za týmto druhom reštrikcií je ideológia sekularizmu, pričom následky znášajú podnikatelia, učitelia, univerzity, nemocnice, charity a podobné inštitúcie i jednotlivci.

A čo je odpoveďou v prípade „zdvorilostného prenasledovania“ na Západe? 

Dominuje reakcia kategórie „združovania sa“ a tiež „konfrontácie“, čo umožňujú demokracie. Prítomné sú takisto právne kroky, lobing, kampane, pochody, manifestácie, vzdelávanie a podobné aktivity, ktorých cieľom je pôsobiť na čoraz sekulárnejšiu kultúru. 

Štúdia Pod cézarovým mečom zhŕňa hlavné zistenia do ôsmich bodov. 

1: Stratégia „prežitia“

Kresťanské komunity sa najčastejšie rozhodnú pre stratégiu prežitia, robia tak v 43 percentách prípadov prenasledovania. 

Hoci sa zvykne tento postoj označovať ako najmenej aktívny, často si vyžaduje veľkú dávku kreativity a odvahy. Zostať a bojovať o holé prežitie má veľký význam, napríklad komunity v Iraku nesú svojou prítomnosťou v regióne historické dedičstvo z prvých storočí kresťanstva. V rámci stratégie prežitia musia kresťania často verejne podporovať miestne autority, ale to automaticky neznamená, že zapredali vieru. Vďaka tomu ju môžu pokojne žiť za zatvorenými dverami.  

2: Stratégia „združovania sa“

Ide o druhý najčastejší spôsob reakcie na perzekúcie (38 %). Komunity sa snažia vieru v tomto prípade zachovať tak, že rozvíjajú vzťahy s ďalšími aktérmi, cirkvami, inými náboženstvami. 

Stratégia „združovania“ je často prítomná v tzv. „polootvorených režimoch“ ako Pakistan, India, Sri Lanka, Nigéria, Keňa či Indonézia.

Utláčatelia sa vždy usilujú, aby cirkvi zostali izolované, mimo spojenia so zvyškom svojej štruktúry či s ostatnými aktérmi. 

Špecifikom je Severná Kórea, kde je silné prenasledovanie kresťanov, no zároveň je to krajina, o ktorej v tomto meradle veľa nevieme, čiže ani samotná nesloboda sa nedá dobre zmerať, priznávajú autori. 

Typickým príkladom „združovania sa“ sú malé protestantské cirkvi v Rusku, ktoré sa kvôli diskriminácii spojili a vytvorili strešnú organizáciu. V Indonézii sa zase kresťania snažia čeliť islamistickému násiliu tak, že posilnili svoje väzby na moslimské obyvateľstvo, vrátane veľkých moslimských organizácií, ktoré majú záväzok k tradícii tolerancie v krajine. 

Ďalší prejav tejto stratégie je budovať hodnoty pre spoločnosť, napríklad sociálne služby ako hospice, nemocnice a podobne, čím kresťania tvoria veci, ktoré lokálne vlády oceňujú, a tým posilňujú svoju slobodu. Napríklad spomínané protestantské cirkvi v Rusku rozbehli aktivity na pomoc alkoholikom, čím získavajú plusové body v miestnych úradoch.

Autori štúdie zaradili do kategórie „združovania“ sa aj fenomén odpúšťania. Rozhodnutie vzdať sa pomsty a volanie utláčateľa k dialógu a konverzii. Christian de Chergé, predstavený trapistických mníchov z kláštora v pohorí Atlas v Alžírsku, napísal počas miestneho povstania list potenciálnym vrahom v zmysle, že im odpúšťa a pozýva k spoločnému životu v mieri. Mnísi boli napokon vyvraždení v roku 1996. (Príbeh bol sfilmovaný v snímke O bohoch a ľuďoch.)

3: Stratégia konfrontácie

Je to najmenej častá reakcia. Slúži na vydanie svedectva o viere, mobilizuje ostatných postaviť sa spravodlivosti a nahradiť ju náboženskou slobodou. 

Vo väčšine otvorených režimov má podobu demonštrácií a verejných prejavov nespokojnosti. 

V šiestich prípadoch (Sýria, Irak, Nigéria, Keňa, Indonézia a India) má konfrontácia podobu ozbrojeného konfliktu, pričom nejde o útok proti samotnému režimu, ale skôr voči militantným skupinám, ktorým režim nedokázal zabrániť v ohrozovaní kresťanských komunít. 

4: Bez násilia

Odpoveď kresťanov na prenasledovanie je takmer vždy nenásilná a až na výnimky nikdy neobsahuje prvky terorizmu. Ozbrojené zložky z radov kresťanských komunít sme spomínali vyššie. 

Prípady, keď kresťania zlyhali, sa nájdu, hoci sú ojedinelé. (Napríklad masaker civilistov vrátane moslimov v Indonézii počas nepokojov v Maluku medzi rokmi 1999 – 2003.) 

Výskumníci si kládli otázku, ako si vysvetliť takú nízku úroveň násilia použitého proti prenasledovateľom.

Jedna z možných odpovedí znie, že svoju rolu hrá vedomie doktríny spravodlivej vojny. Teda princíp, podľa ktorého možno zbraň použiť len v sebaobrane pri útoku na komunitu a nesmie zasiahnuť civilistov. 

Druhou odpoveďou môže byť kresťanská tradícia a spiritualita, ktorá obsahuje učenie o tom, že existujú aj iné formy reakcií na násilie ako len ďalšie násilie.

5: Vplyv teológie

Odpoveď komunity na prenasledovanie výrazne ovplyvňuje teológia, najmä teológia utrpenia. 

Pritom platí, že odlišné teológie sa prejavujú aj v odlišnom prístupe k perzekúciám. 

Na prenasledovanie sa možno pozerať ako na Božiu vôľu, ktorú treba prijať, alebo ako na skúšku, ktorou treba prejsť. No iní môžu vidieť v rovnakom útlaku stelesnené Zlo, ktorému sa treba postaviť a bojovať so všetkými dostupnými a spravodlivými prostriedkami. 

V tomto sa líšia aj regióny. Napríklad kresťania v Nigérii čelia agresii hnutia Boko Haram medzináboženským dialógom a ozbrojenými zložkami. No kým katolíci a väčšina protestantov sú za medzináboženský dialóg a väzby s moslimami, evanjelikálni kresťania sú voči takejto angažovanosti skeptickí.  

Alebo vo Vietname, kde sa evanjelikáli držia doktríny neangažovania sa v politike od rozdelenia krajiny v roku 1954. Miestni katolíci sú v tejto otázke rozdelení, jedni verejne vystupujú proti nespravodlivostiam, kým iní sú zdržanliví.

Zničené kostoly po ISIS v okolí irackého Mosulu. (Foto: Anton Frič pre ADF International)

6: Vzorce medzi cirkvami

Výskum ukázal, že s väčšou pravdepodobnosťou budú prenasledovaní protestantskí evanjelikáli a pentekostálni kresťania než protestantské cirkvi, katolíci a ortodoxní. 

V odpovedi na prenasledovanie sú evanjelikáli a pentekostálni kresťania viac za stratégiu „prežitia“ a v ojedinelých prípadoch za „konfrontáciu“, avšak je menej pravdepodobné, že sa budú „združovať“. Kým protestanti, katolíci a ortodoxní kresťania majú väčšiu tendenciu k stratégii združovania.

7: Nielen pasívni svedkovia

Intenzita prenasledovania len sčasti vysvetľuje odpoveď kresťanov. 

Sila a spôsob prenasledovania ovplyvňuje spôsob, ako sa s ním kresťania vyrovnávajú. Nejakú striktnú rovnicu tu však nehľadajte. Dokazujú to prípady, keď komunity čelia rovnakým perzekúciám, ale konajú odlišne. 

Je to prípad už spomínanej Nigérie a Boko Haram. Alebo v stredoázijských republikách, kde Ruská pravoslávna cirkev vytvorila úzke vzťahy s vládnymi režimami, no ostatné cirkvi šli do podzemia. 

Čína je tiež ideálny príklad tohto javu, keď je v krajine prítomná „oficiálna“ cirkev aj podzemná.

8: Úspešné reakcie

Hoci úspech je v prípade reakcií na prenasledovanie ťažké definovať, niektoré stratégie priniesli hmatateľné výsledky, ktoré stoja za zmienku. 

Čo je vlastne úspechom v tejto oblasti? Je to koniec potláčania náboženskej slobody? Ak hej, tak len málo stratégií je ozaj úspešných. Prípadov, ako bol vplyv Jána Pavla II. na pád komunizmu v Poľsku, nie je veľa a aj tu ide o externé pôsobenie. 

Skôr by sa dalo hovoriť o úspechu v zmysle, že niektorá epizóda alebo dimenzia represálií sa zastavila alebo zmiernila. Alebo môže byť úspechom aj to, že sa zvolená stratégia vôbec podarí uskutočniť, napríklad komunite sa podarí emigrovať, vytvoria sa väzby na iné denominácie či medzináboženský dialóg, zadokumentuje sa porušovanie ľudských práv. 

Existujú, samozrejme, aj príklady, keď sa zvolená stratégia hmatateľne prejavila v úspechu. 

Napríklad prezidentské voľby v Indonézii z roku 2014, z ktorých vzišiel víťazne moslim Joko Widodo, líder, ktorý silno podporuje multináboženskú a pluralistickú tradíciu Indonézie. Podľa indonézskych kresťanov ide o výsledok stratégie spolupráce miestnych kresťanov s hlavnými islamskými hnutiami.

Reverend Khamphone Pounthapanya je pastorom z Laosu. Strávil roky vo väzení, kde sa spriatelil so svojimi väzniteľmi. Po prepustení sa stal generálnym sekretárom Laoskej evanjelikálnej cirkvi a z tejto pozície mohol vyjednávať a obhajovať záujmy svojej cirkvi. 

Spomínané malé protestantské cirkvi v Rusku sa združili do strešnej asociácie, čím sa im podarilo získať registráciu, keďže po sprísnení zákona o registrovaní cirkvi s tým mali problém. 

V Indii, v meste Mangalore, sa spojili katolíci s moslimami a sekulárnymi hinduistami s cieľom poraziť nacionalistickú hinduistickú stranu Bharatiya Janata v miestnych voľbách v roku 2009. Bola to reakcia na nepokoje, ktoré vyvolali hinduistickí extrémisti proti kresťanom v štáte Karnataka.

Pri analýze prenasledovania kresťanov nemožno vynechať otázku o mučeníctve. Možno preliatie krvi považovať za úspech? 

Autori štúdie píšu, že hoci z pohľadu sveta určite nie, z perspektívy kresťanskej viery ide o najväčšie možné víťazstvo. Navyše, v krajinách ako Čína či Irán vedie k inšpirácii ostatných a k rastu kresťanských komunít.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo