Bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák koncom leta oznámil, že bude pôsobiť ako učiteľ náboženstva a etiky na gymnáziu Cirkvi bratskej. Po piatich rokoch od jeho odvolania má ísť o jeho prvé trvalejšie pôsobenie. Zhovárali sme sa o jeho budúcnosti, ale aj posledných piatich rokoch.

Pred nástupom na gymnázium C. S. Lewisa ste v rozhovoroch spomínali, že ešte neviete, či vám budú študenti tykať alebo vykať. Ako ste sa napokon rozhodli?

Bol by som radšej, keby zbližovanie bolo postupné. Nepotrebujem síce voči sebe extrémnu úctu, ale začneme vykaním, možno sa to potom zmení.

Ako učiteľ ste nastúpili na plný úväzok?

To by bolo pre mňa veľa, mám ešte povinnosti voči svojej rodine. Budem mať trojpätinový úväzok, počas troch dní v týždni odučím 22 hodín.

Máte učiť náboženstvo a etiku, čo sú na iných školách dva predmety. Čoho bude vo vašom pôsobení viac, náboženstva alebo etiky v zmysle všeľudských hodnôt?

Na škole majú aj občiansku výchovu, takže do tohto predmetu nechcem zasahovať nejakými všeobecnými etickými vyjadreniami. Škola sama osebe chce byť kresťanskou školou, aj preto dáva dôraz na kresťanský príbeh, život Krista. Samozrejme, môj predmet nebude teologickým seminárom, budem učiť deti od 14 do 18 rokov, aj o evanjeliách, ale ťažké dogmatické otázky nebudeme riešiť.

Teda sa to bude podobať na náboženstvo na cirkevných školách?

Áno, myslím, že to bude niečo na takejto úrovni. Neprichádzam ako metodik novej výučby, budem sa držať daných osnov. Ale na začiatku mi pôjde o prirodzenú teológiu, chcem spoznať študentov, vytvárať vzťahy, pretože pokiaľ sa ľudia nemajú radi v spoločnom priestore, ťažko môžu ísť ďalej. Budeme diskutovať, pozrieme si filmy, vážnejšie náboženské témy prídu na rad od tretieho ročníka.



Na školách, na ktorých žiaci učiteľom tykajú, sa filozoficky pozerá na učiteľa ako na toho, ktorý sprevádza, neučí frontálne, ale dialogicky, už nie je autoritou v tradičnom zmysle. Vás si však celkom nevieme predstaviť ako kamaráta, vieme, že aj seminaristi, ktorých ste učili, vás vnímali ako charizmatickú autoritu, ktorá stála za katedrou.

Nemám 30 ani 40 rokov, nemôžem sa umelo vtesnávať do nejakej roly. To, čo môžem ponúknuť, je moja skúsenosť, vedomosť, ale verím, že dokážem byť priateľský aj pred svojou šesťdesiatkou.

Vaša práca učiteľa je perspektívou na najbližší školský rok či aj na neskôr?

Radšej uvažujem v menšom. Určite si to skúsim tento rok, uvidím, ako sa v tom budem cítiť, potom sa ukáže, čo ďalej. Mám rodičov, ktorí majú svoj vek, takže pre mňa je jednou z hlavných životných výziev zachovať štvrté Božie prikázanie vo svojom osobnom živote.

Ako vlastne došlo k ponuke, aby ste učili na tejto škole? Z inej cirkevnej školy ste ponuku nemali?

V Bratislave som žil roky, mnohých rodičov svojich nových študentov som poznal, krstil som im deti. Cez týchto rodičov mi bola táto ponuka sformulovaná, žiadna iná škola ma neoslovila. Ale som vlastne v priestore, ktorý je môj vlastný, učil som kedysi na teológii morálnu teológiu, to by mi bolo vlastne najbližšie, len to už nie je možné.

V minulosti sa špekulovalo, či nebudete mať prezidentské ambície. Prezidentské voľby sa blížia, súčasný prezident možno ani nebude kandidovať, tieto špekulácie sa zrejme opäť objavia. Aká je vaša odpoveď?

Som si vedomý istej popularity...

... ktorá vás zrejme teší.

... to je omyl, ja sa nevytešujem z popularity. Bral som to, keď som bol biskupom v Trnave, popularita spojená s takýmto úradom znamená, že ste pre ľudí ako biskup prijateľný, to k tomu patrí. Ale aká je to kombinácia byť populárny a emeritný arcibiskup? Viete, o ľuďoch, ktorí sú blízko mňa, sa v niektorých kruhoch hovorí, pozrite, akí liberáli! Toto si naozaj neviem užívať. Ja sa dobre cítim v chráme, rád by som v ňom účinkoval, ale nemám kľúče od žiadnych dverí.

Nechcem byť odpočívajúcim dôchodcom. Som kňazom, ostal som ním, budem ním do konca života. Zdieľať

V minulosti ste však sám niektorým špekuláciám o politickom angažovaní pomohli svojimi tajomnými vyjadreniami...

Možno som niekedy nejasne hovoril o svojej budúcnosti, nemal som potrebu presne hovoriť, čo ma čaká. Ale mňa politická scéna nepriťahuje, nie som naivný, že by som si myslel, že tu niečo zjednotím.

Ale z pohľadu ľudí, ktorí si vás projektovali ako človeka s charizmou a istým morálnym poslaním, táto projekcia má zmysel.

Áno, isté poslanie cítim, preto som prijal ponuku na školu, nechcem byť ešte odpočívajúcim dôchodcom. Lenže viete, som kňazom, ostal som ním, budem ním do konca života. Politika má celkom inú metodológiu, sú tam ľudia s rozličnými názormi, s ktorými sa musíte dohadovať. Ako kňaz však nemôžem mať rozličné názory, z ktorých by som ustupoval. Viete, ja si dnes pripadám ako prorok blúdiaci krajinou, ktorá mu pripadá zdevastovaná. Neviem nájsť niečo, čoho by som sa vedel chytiť, politická úroveň ma nezaujíma, horšie je, že sa neviem chytiť na náboženskej úrovni.

Pre Denník N ste povedali pozoruhodnú informáciu, ktorou ste akoby potvrdili svoju definitívnu rezignáciu na pôsobenie v Cirkvi. Uviedli ste, že koncom februára sa stretli vo Vatikáne kardináli a zapečatili váš prípad na 50 rokov. O aké konkrétne stretnutie išlo?

V pravidelnom režime sa stretávajú kardináli všetkých kongregácií, hovoria o činnostiach svojich kongregácií. V roku 2012, keď som bol odvolaný, som sa dozvedel, že prefekt pre východné cirkvi, ktorý je tiež kardinálom, sa pýtal, ktože je to Robert Bezák, pretože Oullet oznámil, že bude koniec jeho účinkovania. Tento kardinál bol zarazený, vravel, že takéto ukončenia sa vždy prerokovávali dlhšie, keďže ide o vážnu vec. Na týchto kongregáciách nehovoria len kardináli, počuje to širší okruh ľudí, nie všetci sú nadšení z toho, čo sa dialo. Takže takto sa dostala informácia ku mne aj teraz.

Hovoríte, že sa to malo stať vo februári, môžete prezradiť viac?

Po tom rozhovore pre Denník N som zistil, že som sa to nedozvedel poriadne. Z Ríma mi bolo oznámené, že som to zle pochopil, návrh bol na 50 rokov, schválilo sa 25 rokov. To je oveľa lepšie, to budem mať 82, nie 107 rokov, ako som si pôvodne pomyslel. (Úsmev.)


Čo to však znamená, že sa rozhodli, že na 25 rokov bude váš prípad uzavretý?

Je to uzavreté ako prípad pre pápeža, oni to už nebudú riešiť. Je to teda pod pápežským tajomstvom, už sa na to nikto nemá pýtať. Ak dostanú na kongregácii pre biskupov otázku týkajúcu sa Bezáka, povedia, že sa ich to už netýka, je to len na pápežovi.

Ale už pár posledných rokov to bolo tak, že nový pohyb do vašej kauzy mohol priniesť len pápež, či nie?

V istom zmysle to tak bolo. Teraz je to oficiálne, ale čo je dôležitejšie, pápež sa tým už 25 rokov nemusí nijako zaoberať. Problém je opäť to, že som sa to dozvedel spoza rohu.

Ste si istý, že to nie je kačica?

Čakal by som, že sa KBS ozve a buď to potvrdí, alebo to vyvráti.

Akú má to rozhodnutie formu, je z toho nejaký záznam?

To sa musíte opýtať ich, ale berte to tak, že tu sme v Katolíckej cirkvi. Kto môže povedať takejto hierarchii, či má alebo nemá byť z toho záznam?

Pýtame sa na ten formát rozhodnutia, či je to formálne alebo neformálne.

Chlapci, prepáčte, ale ste naivní. Tu hovoríme o najvyššej hierarchii, oni nikdy necítia potrebu niečo povedať.

V jej histórii to tak však často bolo, že časom sa zistí, že v archívoch sa niečo zaznamenalo.

Myslím, že žiadne archívy nič neprezradia.

Ale aj Baxantova správa o vizitácii musí byť predsa kdesi uložená.

Priateľ mi hovoril, že keď kardinál Oullet držal v ruke materiály na mňa, boli veľmi hrubé, ale tak to pevne držal, že sa mu z toho nič ani vytiahnuť nedalo. Čo tam asi tak proti mne bolo? Som z toho strašne znechutený, tu nikto nie je za nič zodpovedný.

Keď ste boli pred piatimi rokmi odvolaný, všetkých nás to ohromilo. Asi ste vnímali, že podaktorí sme najmä vaše správanie po odvolaní hodnotili kriticky, hoci sme chápali traumu, ktorú ste prežívali. Mali ste nám to za zlé?

Nie, nemal. Vnímal som, že nemôžete do toho vidieť, videli ste len to, čo sa dostalo von. Ja som bol už 15. februára 2012 za Benediktom XVI. prosiť ho o pomoc, mal som pre neho list, ktorý som mu odovzdal, zobral mu ho osobný sekretár Gänswein a všetko sa skončilo. Pochopil som, že sa nemám s kým stretávať. V máji prišlo tých 11 otázok, v polovici som bol za arcibiskupom Zvolenským, hovorím mu, Stanislav, pomôž mi, chystá sa niečo proti mne, čomu nerozumiem, len vnímam, že sa mraky nado mnou zosilňujú.

Hodinu som sa s ním tak rozprával ako teraz s vami, on mi na konci povedal, že kocky sú hodené. Pochopil som, že som ostal absolútne sám. Nechytilo sa, že som homosexuál, čo naznačovali tie otázky. Po internete nedávno kolovalo, ako žijem s jednou ženou, aby sa ukázalo, čo som za človeka. Bola to hnusná pornografia, ktorá bola rozposlaná kňazom, oni si mysleli, že sa to ku mne nedostane?

Kto sú tí oni?

Viem, kto za tým stojí. Už som mal pocit, že si to s niekým vybavím, kamarát psychológ mi vravel, chápem ťa ako chlapa, ale nebolo by to elegantné. Predstavte si, že do vás niekto kope, vykresľuje vás ako frajerkára, musíte to znášať, máte príbuzných, mamu, otca, ktorí boli veľmi nahnevaní, veď to je obrovský zásah do života.

Som arcibiskup, ale nemôžem nikam ani prísť a odslúžiť omšu, všetci sú vystrašení. To je tá hrôza. Zdieľať

Možno niečo kolovalo, faktom je, že ak to aj chcel niekto rozšíriť, nijako sa to neujalo. Napokon, v čase svojho odvolania aj po ňom ste boli vy hrdinom, hoci proti vlastnej vôli, kým povesť biskupov bola zlá, aj mediálne sa šírili fámy o tom, že celé to zosnoval arcibiskup Zvolenský a vďaka tomu sa stane kardinálom. Teda tých nepravdivých fám bolo veľa na jednej aj druhej strane.

Samozrejme, to je nezmysel, Stanislav to nezosnoval.

Prešlo päť rokov, a aj teraz, keď sa s vami rozprávame, máme pocit, ako keby sa vám to stalo včera, predvčerom, je to vo vás veľmi intenzívne. V životoch ľudí sa stane často niečo zlé, čo čas potom vylieči, zranenie ostane, ale treba sa pohnúť ďalej a nájsť novú perspektívu. Nemáte pocit, že ste sa v tom počas tých piatich rokov zasekli?

Ale nemôžete sa čudovať, že v tom aj budem stále zaseknutý, pretože cirkev je môj život. Tohto života sa nevzdám, nie som laicizovaný, nežiadam a ani o to žiadať nebudem, pre mňa je to krásny priestor. Horšie je, že v ňom nemôžem pôsobiť. Som arcibiskup, ale nemôžem nikam ani prísť a odslúžiť omšu, všetci sú vystrašení. To je tá hrôza.

Slúžite ešte omše?

Doma na stolíku. Stále trvá list arcibiskupa Zvolenského, ktorý napísal, že by to nebolo vhodné, aby som slúžil verejnú omšu. Pozvú ma na Šaštín, do Levoče, aby som sa zaradil medzi nich, ale to je len žart.

Ale oni to asi nemyslia ako žart.

Je to irónia. Všetci bývalí kolegovia sa nechali udupať k zemi, nechápem, ako môžu byť voči nunciovi takí submisívni. Nechápem ani úlohu vatikánskeho nuncia, ktorý má pozorovať, ale nemá určovať pravidlá. Dokonca sa raz jeden z biskupov po mojom odvolaní ohradil, že by to predsa len nemali tak nechať, ale nuncius Mario Giordana ho zahriakol, že predsa Vatikán tak rozhodol, a všetci následne stíchli.

Keby bol biskup Baláž žil, on bol bojovník, ten by sa bol ozval. Aj nebohý biskup Tondra bol po vizitácii Baxanta krátko pred svojou smrťou zhrozený, keď zistil, že ma chcú odvolať, on s tým nesúhlasil. Keby sa neskôr aspoň jeden-dvaja takto prejavili. Ako je možné, že to tak rýchlo zbehlo?

Vizitácia v januári však naznačovala, že sa niečo deje.

Myslel som si, že prišla kvôli mojim prosbám o vysvetlenie, ale keď som zistil, že si nepýtajú žiadnu faktúru, žiaden dokument, pochopil som, že to ide inou cestou. Naozaj by som chcel byť v tom priestore, ja som z neho nevycúval, ja som z neho bol vytlačený. Tak veľmi by som chcel v ňom ešte pôsobiť, veď ani arcibiskupom som sa nestal pre vlastnú slávu, chcel som pohnúť veci, spraviť internetovú televíziu, rádio, Noc kostolov. Táto túžba hýbať vecami je stále vo mne, len ju nemôžem realizovať.

Cítim sa človekom cirkvi, do seminára som išiel pred Novembrom, myslel som si, že celý život prežijem v rozmere možno aj prenasledovanej cirkvi.

Vy si viete predstaviť, že sa začleníte opäť do tej štruktúry?

Viem si to predstaviť. Ale nehovorím, že môžete len tak spolupracovať s ľuďmi, ktorí s vami nechcú spolupracovať. Na tej druhej strane nie sú ľudia, s ktorými sa dá ľahko spolupracovať.

Ale to je potom zacyklené, aj hovoríte, že chcete, aj hovoríte, že sa to nedá. Tak potom ako sa to dá vyriešiť?

Počkám.

Tiež už nemáte toľko rokov, ako keď ste sa stali arcibiskupom. Aké je potom riešenie z tejto situácie?

Ja ho nemám, chlapci. Ja som pacient v tejto veci.

Ale vy ste boli ten, o kom sa hovorilo, že má netradičné nápady.

Ale už nemám mandát. Netvrdím, že by som nechcel spolupracovať, ale nedokážem to s každým. Veď odvolanie schvaľuje aj metropolita a on to schválil ešte predtým, ako sme sa stretli. Preto povedal, že kocky sú hodené. Netvrdím, že sa mal za mňa biť ako lev, ale mohol byť voči mne aspoň úprimný.

Z viacerých zdrojov sme však počuli, že bola snaha sa s vami dohodnúť na nejakej dôstojnej pozícii, niekam vás začleniť, ale vraj ste maximalistom, ktorý nástojí na tom, že pokiaľ nedôjde k plnej rehabilitácii od pápeža, tak sa o tom nechcete baviť.

Nečakám na rehabilitáciu. Veď v liste pápežovi som prosil o to, aby mi povedali, kde je moje miesto.

Čiže tvrdíte, že za päť rokov ste nedostali žiadnu ponuku? Priamu či sprostredkovanú?

Nikto sa o tom so mnou vážnejšie nerozprával. Oficiálne som dostal päť podmienok. Prvá, že musím ísť do kláštora, potom sa vzdať biskupských insígnií, ďalej, že nebudem vystupovať v médiách, že sa zaradím ako jednoduchý rehoľník a piata, že budem informovať nuncia o svojej činnosti. To mi prišlo absurdné.

Za súčasných okolností si neviem predstaviť, ako sa dá spolupracovať s hierarchiou. Zdieľať

Ešte v čase, keď ste boli trnavským arcibiskupom, ale vaša pozícia už bola otrasená, sa hovorilo o tom, že by ste mali ponuku byť preložený za vojenského ordinára.

Táto ponuka neprišla a prekvapilo ma, že neprišla. Väčšinou sa to takto nejako zvykne riešiť.

Keby vám to bolo ponúknuté, prijali by ste to?

Keby mi to bolo ponúknuté v tej chvíli, keď sa hovorilo o mojom odvolaní, tak by som to prijal. Keby boli vtedy trošku múdrejší, diplomatickejší, dalo sa to vyriešiť. Aj do toho talianskeho Busolenga som šiel s tým, že uvoľním priestor a budem pripravený na nejaký dialóg.

No my zasa vnímame, že vy sám ste mnoho vzťahov uzavreli. Napríklad s vlastnou rehoľou, pričom redemptoristi sa vás predtým zastali. To je veľká, celosvetová rehoľa, má biskupov, kardinálov, tam by sa dalo dôstojne uplatniť. Pre vás to tiež mohla byť cesta, ako trochu uniknúť do iného sveta.

Na začiatku sa ma zastali, potom to už bolo inak, do ďalších podrobností nechcem ísť. Bol som provinciálom dvanásť rokov, mám známosti v rámci rehole po celom svete, nebol by problém niekam odísť. Ale to podľa mňa nie je riešenie, skôr by to niektorým zodpovedným za môj stav urobilo radosť.

Prečo vám záleží na tom, či niekto z toho bude mať radosť? Máte pred sebou ešte roky produktívneho života, z ktorého by niečo mohlo byť.

Za súčasných okolností si neviem predstaviť, ako sa dá spolupracovať s hierarchiou.

A neexistuje možnosť, ako si to zariadiť bez takýchto stretov?

Veď som si to vyriešil, som s rodičmi...

Vždy ste pôsobili ako človek, ktorý si je vedomý svojho talentu. Napokon, poslaním kňazov, biskupov, ako to hovorí cirkev, je starať sa o duše.

Bojím sa, že dnes si už nie som vedomý ničoho, posunul som sa ku skepse. Plány, ktoré som mal, boli vždy na prospech Cirkvi, mnoho sme v Trnavskej diecéze začali, čo už prinášalo ovocie. Ja nechcem ísť kamsi do Ameriky, to nech si riešia Američania, mňa to ťahá zostať tu. Vy to všetko hodnotíte tak pragmaticky, voľakedy by som to možno aj ja tak videl. Ale dnes sa skôr pýtam, či aj to moje ticho nie je prorocké.

Až tak ticho ste za tých posledných päť rokov neboli.

Nič väčšie som neorganizoval ani som sa do ničoho nemontoval, občas som niečo povedal.

Niektoré vaše vyjadrenia však pôsobili veľmi kontraproduktívne, zhoršovali vašu pozíciu.

Keď ste v kúte, nemáte toho veľa, čo môžete stratiť, a nemáte priestor na veľkú stratégiu. Mňa tiež prekvapili mnohé ich kroky a komentáre, z ktorých je mi jasné, že o mňa nestoja. Mám sa zaraďovať medzi ľudí, ktorí o mňa nestoja?

Podobne ste prerušili kontakt aj s mnohými ľuďmi zo svetského prostredia, s ktorými ste na začiatku dokonca spolu riešili celú situáciu. Prečo ste sa tak utiahli?

Neutiahol, ale dnes to nevnímam tak, ako keby som bol aktívny biskup, že mám priestor sa stretávať so širším okruhom ľudí. Mal som odísť, tak som odišiel, k tomu patrí aj menej stretávania a komunikácie. Necítim potrebu držať si nejaký zoznam patrónov, fun klub, ktorý by som navštevoval. A uvedomte si, že ja starnem, budem mať 58 rokov. Tak ako starnete, vystačíte si aj s menším priestorom, to je prirodzené.

Nachádzate vnútorný pokoj?

Už áno. Keď o tých veciach rozprávam, tak to, samozrejme, prežívam, ale ja o tom sám nerozprávam ani toto stretnutie som nevyvolal ja.

Prejde niekedy deň, keď na svoje odvolanie a súvisiace okolnosti nemyslíte?

(Ticho.) Nie som rád, ako to dopadlo. Mne to úplne zmenilo život. Možno sa to časom nejako porieši, neviem, kiežby. Veď ja si nemyslím, že to, že teraz budem učiť, je pre mňa dostatočným naplnením. Myslím, že nie som až taký neschopák, žeby som nemohol byť biskupom, veď mali sme tu aj výrazne horšie prípady. Viete, my sa tu tak bavíme o odvolávaní biskupov, akoby to bola nejaká rozšírenejšia vec. Ale tak to nie je, je to veľmi ojedinelé, a zvlášť takto expresne.

Okrem iného, veď to je relativizmus ako vyšitý. V jeden moment ste dosť dobrý a hovoria vám, že vás potrebujú, a potom vás rýchlo pošlú domov, bez nejakých faktov. Filozoficky môžeme diskutovať o čomkoľvek, ale toto je konkrétna vec.

Nám to pripadá ako vzdialené príbehy, ale ľudia sa zasa až tak nemenia, ich podstata je rovnaká, stále to je o zbabelom Petrovi, Kajfášovi či Pilátovi. Zdieľať

Zmenili tieto udalosti váš pohľad na Cirkev? Na jej štruktúru či učenie?

Čo sa týka štruktúry, tak áno. Mám pocit, že to trochu preháňame s takou glorifikácou. Keď sa pozriete do histórie, na pápežov, nájdete tam všeličo, aj Borgiovcov či Medicejovcov, ale aj mnohých iných, aj horších. Nám to pripadá ako vzdialené príbehy, ale ľudia sa zasa až tak nemenia, ich podstata je rovnaká, stále to je o zbabelom Petrovi, Kajfášovi či Pilátovi, čo si chcú udržať pozície. Aj vtedy, aj dnes sa mnohí zaštiťujú pápežstvom a prisvojujú si tú auru.

Povie sa, že Svätá stolica rozhodla. Kto to je Svätá stolica? Veď to sú konkrétni ľudia. Mnoho pekných veci v cirkvi sa niekedy posunie, zneužije. To som sa naučil, že to treba brať opatrnejšie, že netreba rozmýšľať len srdcom.

A čo sa týka učenia Cirkvi?

Na to nemôžem zmeniť pohľad. Beda je len to, keď sa nášho krásneho učenia zhostia nesprávni ľudia. Veď otcovstvo je krásny koncept, ale ak sa z otca stane tyran, to neznamená, že samotná ontológia otcovstva je zlá. Veď mňa celá tá vec netrápi najmä kvôli sebe, ale aj z globálnejšieho pohľadu. Majú naši slovenskí biskupi nejakú víziu, kam chcú viesť našu cirkev? Ja som rád, že som veriaci, náuku cirkvi poznám, dokonca som ju učil. Preto ma mrzí, že keď Kristus príde do chrámu, tak namiesto toho, aby sa tam modlili, mnohí tam majú biznis.

Povedal vám niekedy niekto aspoň off record, prečo vás odvolali?

Nie, nikdy. Do začiatku odvolávania to boli prakticky dva roky, za ten čas som nemal veľmi čo pokaziť. Kardinál Marc Oullet mi povedal, že z tých jedenástich otázok v tom dotazníku nebola žiadna na odvolávanie, ale že keď sa to spočíta spolu, tak to stačí.

Prišlo mi to nemorálne, že teraz budeme spočítavať všetky veci, aby sme mali niečo pokope. Takže konkrétne mi nikto nič nepovedal, celé to bolo v takom emotívnom duchu, že Svätý Otec je zo mňa smutný a podobne.

Viaceré vaše vzťahy boli napäté už predtým, hovorí sa, že ste voči svojmu predchodcovi aj ďalším, ktorí boli dovtedy v Trnave, zakročili až príliš tvrdo.

Keď som sa stal biskupom, sľúbili mi, že keď nastúpim, tak Ján Sokol z Trnavy odíde niekam na odpočinok. No vidíte, skôr som odišiel ja ako on z Trnavy. Je logické, že som sa ho snažil vytlačiť z toho priestoru, keď sa stal mojou kompetenciou. Nemohol som dovoliť, aby chodil na podateľňu a pozeral, aké listy mi prišli. Pýtal som sa ho, sú nejaké účty, o ktorých neviem? Vravel, že nič. Potom sme niečo našli, tak povedal, že možno sa niečo nájde. K čomu ste ho dotlačili, to priznal, čo ste nenašli, to zatajil.

Nemal by som problém, keby prišiel a povedal, že ako človek, čo má prehľad, mi pomôže, v čom potrebujem. Ale ja som zistil, že to tak nejako ďalej riešili mimo mňa s pomocnými biskupmi. Že som sa dozvedel len o tom, čo chceli. Preto som musel proti nemu zakročiť.

V takých veciach je veľa ľudských vrstiev, chémia tam nefungovala. Navyše, ja som v tom priestore nebol doma, nemohol som sa s ním pretláčať. Cítil som, že ma nemal rád, jeho ľudia potom chodili na nunciatúru.

Ako sa dnes pozeráte na to, že vás vôbec ustanovili za trnavského arcibiskupa?

Uznávam, že to možno nebol dobrý nápad. Patril som ja tam za arcibiskupa? Po Jánovi Sokolovi? Do Trnavy, kde som predtým nepôsobil?

Spätne pripúšťate, že ste spravili aj chyby?

Možno bolo mojou chybou, že som sa rozbehol príliš rýchlo, možno som mal riešiť veci pomalšie. Možno tiež to, že som každé svoje slovo vešal na internet a každé slovo mohli analyzovať. Prídete na Pohodu, poviete, že Boh je pohoďák, a už je zle. Mal som pocit, že je dobré, keď sa biskup ukáže na takýchto akciách, keď takto komunikuje so svetom mimo cirkvi. Myslel som, že by to pomohlo veci. Ale nepomohlo.

Foto – Fero Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo