Luther po 500 rokoch

Z tejto spleti vyšlo Lutherovo charakteristické chápanie viery ako „reflexívnej“ či „uchopujúcej“ entity – veriaci sa načiahne ku Kristovi po spásu, uchopí ju (či jeho samotného) a nasmeruje ju (či jeho) späť na seba, aby mal uistenie o spáse a mieste medzi vyvolenými.

Túto kruhovú trajektóriu sleduje Paul Hacker vo svojej knihe Faith in Luther (Viera u Luthera). Hacker bol kontroverzný nemecký katolícky odborník na náboženstvo, konvertita z luteranizmu, ktorý zomrel v roku 1979. Viera u Luthera vyšla prvýkrát v roku 1966 s predslovom od vtedy pomerne mladého teológa, hviezdy nedávno skončeného 2. vatikánskeho koncilu Josepha Ratzingera, ktorý je dnes známejší ako pápež Benedikt XVI.

Nové vydanie obsahuje Ratzingerov predslov spolu s informatívnym úvodom od ďalšieho bývalého luterána Reinharda Huttera, ktorý momentálne učí na Americkej katolíckej univerzite.

Opätovné vydanie tejto knihy je aktuálnym príspevkom ku končiacim sa oslavám päťstoročnice Lutherovho zverejnenia slávnych 95 téz, ktoré sa malo uskutočniť 31. októbra 1517. Podľa historikov sa táto udalosť možno stala, možno nie, no tézy boli určite skutočné, rovnako ako rozchod s Rímom a následné rozdelenie európskeho kresťanstva.

Rovnako skutočný je i trvalý význam Lutherových úvah o viere. Prečo je to tak, ukazuje podtitul Hackerovej knihy – Martin Luther a pôvod antropocentrického náboženstva:

Lutherove „pokušenia“ boli výsledkom smrteľného napätia, ktoré vyvolala prvá snaha o presadenie sa trendu orientovaného na človeka v dovtedy nespochybňovanom rámci rozhodne teocentrického a kristocentrického náboženstva. Od Lutherových čias núti tento trend vieru stiahnuť sa do pozície „nenáboženského kresťanstva“. Antropocentrizmus dosiahol svoju poslednú etapu vtedy, keď splynul s výslovným ateizmom. Táto situácia spôsobuje nový druh vnútorného kŕča, a ten je súčasnou formou podstatnej skúsenosti pokušenia viery.

Celá nočná mora „pokúšanej viery“ sa stratí, len čo odmietneme reflexívnosť viery. Mnohým sa však zdá ťažké zbaviť sa hlboko zakoreneného zla.

Ak je to pravda, predstavuje to vážnu kritiku Luthera. No je to pravda? Aby sme na túto otázku odpovedali, je potrebné dobre si všimnúť Lutherove myšlienky o viere. Keď sa objavili, „z potenciálneho reformátora sa stal prvý protestant,“ ako píše Hacker.

Nové chápanie viery nevyhnutne spustilo vývoj, v ktorom sa náboženstvo najprv začalo orientovať na človeka a napokon sa naňho sústredilo. Bol to zárodok antropocentrizmu v náboženstve a idealizmu vo filozofii.Zdieľať

Hacker sa tu veľmi opiera o Lutherov nesmierne populárny Malý katechizmus. Prichádza k záveru, že podľa Luthera „úkon reflexívnej viery smeruje k božskej osobe Krista, no má sa stočiť späť na ego veriaceho, aby v ňom vyvolal vedomie svojho vlastného vzťahu k Bohu, vedomie útechy a spásy“.

Ako to vyjadril Luther vo svojej kázni z roku 1519: „Nik nemá ako vedieť, že je v Božej milosti a že Boh je k nemu milosrdný, len prostredníctvom viery. Ak tomu verí, je blahoslavený; ak nie, je zavrhnutý.“ Toto mal Luther na mysli, keď nazval takúto vieru „uchopujúcou“ (fides apprehensiva) – uchopuje spásu, ba uchopuje samotného Krista.

Paul Hacker: Viera u Luthera. Martin Luther a pôvod antropocentrického náboženstva. Emmaus Academic, 2017

Hacker zisťuje, že toto chápanie viery preniká všetko Lutherovo náboženské myslenie. Ako také silne ovplyvňuje jeho chápanie sviatostí. Aj keď napríklad nakoniec zavrhol pokánie ako skutočnú sviatosť, ušnú spoveď paradoxne oceňoval („je mi úžasným potešením“), lebo odpustenie vyslovené kňazom prináša „utrápenému svedomiu jedinečnú úľavu... Darujeme sebe samému pokoj v milosrdenstve Boha, ktorý k nám prehovára prostredníctvom nášho brata.“

Pri dvoch sviatostiach, ktoré Luther uznal – krste a Eucharistii („večeru Pánovu“) – je obzvlášť zaujímavý jeho prístup zo stanoviska reflexívnej viery k druhej z nich.

Omša je pre Luthera v podstate „prísľubom odpustenia hriechov“, a práve preto dôrazne trvá na reálnej prítomnosti. Ak je totiž zmyslom omše Kristov prísľub odpustenia hriechov, potom, Hackerovými slovami: „telesná prítomnosť sľubujúceho v čase vyhlásenia prísľubu istotne garantuje platnosť prísľubu a skutočnosť jeho splnenia.“

Medzi otázky rozdeľujúce katolíkov a evanjelikov by sa mala zaradiť aj viera. Inak budú partneri v ekumenickom dialógu pri teologických témach s najväčšou pravdepodobnosťou hovoriť každý o niečom inom.Zdieľať

Účinky Lutherovho myslenia sa, samozrejme, nepominuli spolu s ním. Naopak, ako hovorí Hacker, „nové chápanie viery nevyhnutne spustilo vývoj, v ktorom sa náboženstvo najprv začalo orientovať na človeka a napokon sa naňho sústredilo.“ Bol to „zárodok antropocentrizmu v náboženstve a idealizmu vo filozofii“.

Žiadny aspoň minimálne citlivý katolík nemôže neoceniť dramatické zlepšenie luteránsko-katolíckych vzťahov od 2. vatikánskeho koncilu, zvlášť Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení podpísané v roku 1999 v Augsburgu.

Pred dvomi rokmi prišla dialogická skupina zastupujúca Evanjelickú luteránsku cirkev v Amerike a Konferenciu katolíckych biskupov Spojených štátov k záveru, že počet „otázok rozdeľujúcich cirkev“, ktoré medzi nimi zostávajú, nie je veľký. Zostávajúce otázky sú však nemálo dôležité, lebo je medzi nimi autorita pápeža, potraty, rovnakopohlavné manželstvo a duchovenstvo (ELCA prijíma medzi duchovných aj ženy spolu s gejmi a lesbami v rovnakopohlavných zväzkoch).

Ak má Paul Hacker pravdu, je potrebné pridať k tomuto zoznamu vieru, a to na prvé miesto. Reinhard Hutter vo svojom úvode nazýva túto knihu „naliehavým pozvaním pre budúce bilaterálne ekumenické dialógy výslovne si položiť otázky: Čo je viera? Čo je spásna viera? Čo spásna viera predpokladá a znamená?”

Varuje, že ak ponecháme tieto otázky nepreskúmané, znamenalo by to, že „partneri v ekumenickom dialógu budú pri mnohých iných teologických témach s najväčšou pravdepodobnosťou hovoriť každý o niečom inom“. Ako povedal v roku 1966 vtedy ešte otec Joseph Ratzinger, ekumenizmus založený na „vzdaní sa pravdy by sa rovnal pochovaniu viery... [Hacker] má teda právo čakať, že sa jeho dielo bude hodnotiť podľa jedinej normy, o ktorú mu ide: hľadanie pravdy evanjelia, či už je príjemná, alebo nie a či sa zhoduje s naším vlastným myslením, alebo ho spochybňuje.“

Russell Shaw 
Autor knihy Papal Primacy in the Third Millennium (Pápežský primát v treťom tisícročí, 2000). Jeho najnovšia kniha má názov American Church: The Remarkable Rise, Meteoric Fall, and Uncertain Future of Catholicism in America (Americká Cirkev: Pozoruhodný vzostup, závratný pád a neistá budúcnosť katolicizmu v Amerike, 2013).

Pôvodný text: Luther: 500 Years After.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.