K veci Americká Cirkev: po prvé, po druhé...

Mnohých ľudí tento rok vo Veľkom týždni prekvapili výsledky nového Gallupovho prieskumu, podľa ktorého sa v súčasnosti menej ako polovica všetkých Američanov hlási k nejakému konkrétnemu kostolu, synagóge či mešite. No pre tých, ktorí sledujú nárast počtu ľudí „bez vyznania“ a s ním súvisiaci pokles náboženskej identity v Amerike, to vôbec nie je nová správa.

Treba povedať, že ľudia, ktorí sa prihlásili ku katolicizmu, vyšli z Gallupovho prieskumu relatívne nie až tak zle. K tomu či onomu kostolu sa stále hlási 58 percent z nich, kým celkové číslo za Američanov bolo 47 percent. No akákoľvek útecha, ktorú by katolíci mohli v tomto hľadať, sa stráca, keď si uvedomíme, že toto číslo predstavuje pokles o 18 percentuálnych bodov oproti 76 percentám, ktoré Gallup hlásil za katolíkov pred dvomi desaťročiami.

V každom prípade treba tieto čísla vnímať v širšom kontexte. Zdá sa fér povedať, že v poslednom čase americkí katolíci hľadeli na nemeckých katolíkov zhora, no mali by sa pozrieť do zrkadla. Lebo kým nemeckí katolíci hlučne pochodovali po svojej „synodálnej ceste“ ku schizme, my Američania sme sa potichúčky kĺzali do stavu blížiacemu sa k živoreniu.

Vezmime si účasť na nedeľnej omši. Podľa správy Centra pre aplikovaný výskum apoštolátu chodilo v roku 1970 každú nedeľu na omšu 54,9 percenta amerických katolíkov. Po polstoročí, v predvečer pandémie, toto číslo padlo na 21,1 percenta. A v súčasnosti odhaduje Centrum pre správu Cirkvi na Villanovovej univerzite mieru účasti na omši za budúci či nasledujúci rok niekde okolo 12 percent.

Kto dokáže povedať, kedy tento úpadok dosiahne dno? Dosť veľa objasňuje Stephen Bullivant vo svojej štúdii o odcudzovaní sa katolíkov v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii, ktorá už na základe údajov spred pandémie zisťuje, že miera účasti na omši v oboch krajinách za posledných 50 rokov klesá „bez známky toho, že by sa to malo zastaviť“. Ľudia, ktorí sa považujú za katolíkov, no iba málokedy chodia do kostola, sú možno milí k zvieratám a svedomito platia dane, ale je zvláštne a prehnané dávať ich dohromady s „pravidelne praktizujúcimi“, ako to robí Bullivant.

Účasť na omši predstavuje len jednu oblasť úpadku. Nemenej znepokojivá je skutočnosť, že zhruba dvaja z piatich „rodených katolíkov“ v USA sa už s Cirkvou nestotožňujú. A v kľúčových faktoroch, ako sú katolícke manželstvá a krsty detí, idú počty veľmi prudko dolu. Pred pár rokmi som gratuloval istému úradníkovi, ktorý pracuje na cirkevnom súde, k výraznému poklesu anulácií manželstiev v jeho diecéze. „To nie je dôvod na oslavu,“ povedal mi ponuro. Mnohé katolícke páry to dnes robia tak, že sa pri rozchode jednoducho rozvedú, idú si vlastnou cestou a v mnohých prípadoch sa znovu zosobášia mimo Cirkvi.

Vo svetle tohto všetkého momentálne prekvapuje okrem iného aj to, ako málo pozornosti tomuto scvrkávaniu sa amerického katolicizmu akoby venovali tí, od ktorých by sme právom mohli očakávať vedenie.

Konferencia katolíckych biskupov USA o ňom doteraz nepovedala nič. Jednotliví biskupi vo vlastných diecézach horúčkovito zatvárajú a konsolidujú farnosti a do pastorácie nasadzujú stále menší počet prepracovaných kňazov. Ale to, ako vnímajú budúcnosť, je dobre stráženým tajomstvom.

Katolícke univerzity, ktoré sa pýšia úžasným množstvom inštitúcií a think tankov, sa situácii nevenujú.

A okrem príležitostných správ o zatváraní škôl a o konsolidácii farností mlčia aj katolícke médiá.

Nie je možno dobrý nápad aspoň spoločne preskúmať, aké máme možnosti do budúcnosti, než iba sedieť a sledovať, ako prebieha veľký kolaps?

Máme prorocký hlas Roda Drehera, ktorý nás v Benediktovej voľbe a v knihe Neži v lži z minulého roka upozorňuje na prebiehajúcu krízu a dáva návrhy, čo robiť. V poslednej knihe Dreher radí „kresťanským disidentom“ zorganizovať sa do malých skupín („buniek“) a tak vzdorovať útokom „bojovníkov za sociálnu spravodlivosť“ zo súčasnej „woke“ kultúry, ktorí majú sklon k otvorenému prenasledovaniu s cieľom vynútiť si poslušnosť a potrestať odporcov.

Tu a tam vidíme znamenia toho, že niektorí ľudia výzvu na prebudenie pochopili. Jeden môj viac než len obvykle premýšľajúci priateľ, katolík, reagoval na čosi, čo som kedysi napísal, takto: „Máš pravdu, že laici nemôžu sedieť a čakať, až ,Cirkev‘ – čiže klérus – niečo spraví. Myslím, že vieru uchovajú rodiny, ktoré sa spoja s cieľom vychovávať svoje deti. Táto úloha si určite bude vyžadovať aj kňazov – sympatizujúcich i nesympatizujúcich –, no nemôže čakať na nich.“

Na prahu budúcnosti, ktorá možno bude mnohým pripadať pochmúrna, je užitočné spomenúť si na prorocký výrok Josepha Ratzingera (budúceho pápeža Benedikta XVI.) z roku 1969.

Hoci sa často cituje jeho predpoveď, že „Cirkev sa zmenší a bude musieť začať odznova, viac-menej od začiatku“, pričom dodal, že tento proces scvrkávania bude „náročný“ a popri ňom nastanú „hrozné otrasy“, predsa len povedal aj toto:

„Keď sa skúška tohto preosievania pominie, bude z tejto zduchovnenejšej a zjednodušenej Cirkvi prúdiť veľká sila. [Ľudia, ktorí stratili zo zreteľa Boha,] objavia malé stádo veriacich ako čosi úplne nové. Objavia ho ako nádej, ktorá je tu pre nich, odpoveď, ktorú v kútiku srdca vždy hľadali.“

Čím viac – a čím skôr – prijmeme toto ako dosiahnuteľný cieľ, tým bude mať americká Cirkev lepšie vyhliadky do budúcnosti. Ťažké časy sa ešte len začínajú. No viera nás zaväzuje veriť, že Cirkev ešte nie je odpísaná.

Napokon, ako hovorí otrepaná mantra pokoncilového katolicizmu, sme veľkonočný ľud. A nie je pravda, že pred zmŕtvychvstaním musí byť smrť, či už ide o americkú Cirkev, alebo aj o každého jedného z nás?

Russell Shaw je bývalý sekretár pre verejné záležitosti Národnej konferencie katolíckych biskupov/Katolíckej konferencie Spojených štátov. Napísal vyše 20 kníh vrátane knihy Eight Popes and the Crisis of Modernity (Osem pápežov a kríza moderny, vyjde v Ignatius Press).

Pôvodný článok si môžete prečítať TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.