Ako Mária Terézia predbehla dobu

Ako Mária Terézia predbehla dobu

Cisárovná Mária Terézia. Foto: wikimedia

Habsburskí vládcovia uvádzali späť do praxe mnohotvárnosť cirkvi, ku ktorej sa západná cirkev opäť prihlásila až na Druhom vatikánskom koncile.

Haličských zjednotených biskupov byzantského obradu Mária Terézia nepozvala na  Viedenskú synodu v roku 1773. Synodu síce ohlásili ešte pred pričlenením Haliče k Rakúsku, no konala sa v čase, keď Halič po prvom delení Poľska (1772) bola už súčasťou Habsburskej ríše (1). V tej dobe Viedeň považovala za správne zostať pri starej koncepcii synody a zrealizovať len stretnutie biskupov z jurisdikčnej oblasti uhorského prímasa. Preto na Haliči aj pod panstvom Rakúska zostal zachovaný poriadok, ktorý zjednotení biskupi byzantského obradu v Poľsko-litovskom štáte stanovili v roku 1720 na synode v Zamośći.

Mukačevské biskupstvo

Napriek podobnosti svojho kyjevského cirkevného dedičstva s cirkevným dedičstvom haličských Ruténov a napriek spoločnej príslušnosti s nimi k Habsburskej monarchii zostalo Mukačevské biskupstvo vo zväze biskupstiev, ktoré podliehali uhorskému prímasovi, teda ostrihomskému arcibiskupovi.

Rím nepričlenil Mukačevské biskupstvo k Ľvovsko-haličskej  metropólii, ktorú zriadil v roku 1806. A preto sa Ľvovská metropólia a Mukačevské biskupstvo v ďalšom období vzájomne ovplyvňovali len v malej miere. Mukačevo si uchovalo bezo zmeny poriadok, ktorý siaha k Viedenskej synode z roku 1773.

Dokiaľ bola dôležitá hornouhorsko-haličská hranica, gréckokatolícky cirkevný život na jednej i druhej strane sa rozvíjal samostatne. Osobitosti sa podarilo zachovať aj po roku 1918, lebo Mukačevské biskupstvo pripadlo najskôr Československu. Keď po druhej svetovej vojne komunisti pripojili Mukačevské biskupstvo k sovietskej Ukrajine, to už prebiehalo obdobie, keď Haličská i Mukačevská cirkev mohli existovať len v podzemí. Preto neudivuje, že až do dnešného dňa existujú napriek terajšej spoločnej príslušnosti oboch území k Ukrajine značné rozdiely medzi cirkevným životom gréckokatolíkov na Haliči a v Mukačevskej eparchii.  

Korunovácia Márie Terézie v Prešpurku. Foto: wikimedia

Útlak zjednotených katolíkov na Haliči

Halič priniesla do Dunajskej monarchie poľsko-ukrajinský antagonizmus z obdobia svojej príslušnosti k Poľsku, ktorý pod Habsburgovcami pokračoval. Bezprostredne po prvom delení Poľska, už v júli 1774, ľvovský biskup Leo Šeptyckyj využil otvorenosť Márie Terézie voči zjednoteným katolíkom byzantského obradu a v žiadosti Jeho Veličenstvu sa sťažoval na povýšenectvo, s ktorým latinský klérus pristupoval k jeho cirkvi. Namietal aj proti znevýhodňovaniu, ktoré musel znášať klérus a veriaci jeho diecézy. Okrem iného uviedol: veľmi často dochádza k prestupom z jeho cirkvi do latinskej bez nejakého spýtania sa biskupa tými, ktorí chcú prestúpiť; posmešné označenia pre klérus a chrámy Ruténov dokazovali, ako veľmi katolíci latinského obradu považovali zjednotených za menejcenných a občas ani nie za katolíkov; so synmi ruténskych kňazov sa zaobchádza ako s nevoľníkmi a zjednotení sú vylúčení zo všetkých úradov; niektorí latinskí biskupi a veriaci bránia zjednoteným dodržiavať cirkevné zvyky; podrýva sa cirkevná disciplína zjednotených, pretože klerikov a veriacich, na ktorých zjednotený biskup uvalil cirkevný trest, latinský klérus pripúšťa k bohoslužbám. Vyskytujú sa prípady, keď latinská hierarchia bráni pastoračnému pôsobeniu zjednoteného biskupa.

Reakcia cisárovnej

Mária Terézia odpovedala dvorným dekrétom z 28. júla 1774, ktorý uviedol do platnosti aj pre Halič tie body, ktoré boli nariadené 28. júna 1773 vo veci názvu zjednotených diecéz, kléru a veriacich v Uhorskom kráľovstve. Cisárovná nariadila, že aj na Haliči treba v budúcnosti používať označenie „grécko-katolícky“.

Praestantia ritus latini

Napriek ochote, s ktorou sa venovala žiadosti ľvovského zjednoteného biskupa, Mária Terézia bola nútená zostať zdržanlivá pri jednom oslovenom bode, a síce vo veci sťažnosti na mnohé prestupy Ruténov na latinský obrad z rokov 1758 až 1765. Lebo pápež Benedikt XIV. krátko predtým vyhlásil doktrínu o prednostnom postavení latinského obradu (praestantia ritus latini) a uľahčil takého prestupy.

Ani podrobný znalecký posudok podaný dodatočne ľvovským biskupom, v ktorom boli predstavené ustanovenia vydané v minulosti v Ríme na ochranu zjednotených cirkví, nemohol vzhľadom na nový pápežský postoj priniesť úspech, v ktorý vo Ľvove dúfali.

Táto záležitosť sa stala ešte zložitejšou, pretože latinský ľvovský arcibiskup v roku 1775 dokonca osobne prišiel do Viedne a odkazujúc na list Etsi pastoralis pápeža Benedikta XIV. žiadal, aby sa nevyhovovalo sťažnostiam Ruténov a aby prestup na latinský obrad naďalej zostal ponechaný na slobodné uváženie.

Keď habsburskí vládcovia predbehli dobu

Cisár Jozef II. o niečo neskôr zhrnul habsburskú náboženskú politiku, ktorá bola v tejto dobe nepresaditeľná, takto:

„Keďže na Haliči pozostáva katolícke náboženstvo z troch obradov, totiž z latinského, grécko- a arménsko-zjednoteného, preto treba dohliadať zvlášť na to, aby tieto tri dcéry jednej matky žili v sesterskej láske... všetky tri obrady treba mať v rovnakej vážnosti a žiadnemu sa nesmie pripúšťať prednosť pred obidvomi ostatnými, ktoré sú rovnako hodné úcty“ (2).

Keď od poslednej tretiny 18. storočia rakúska vláda podnikala konkrétne opatrenia, aby konečne nastolila rovnoprávnosť medzi latinskými a zjednotenými katolíkmi, habsburskí vládcovia vlastne uvádzali späť do praxe ranokresťanský názor, že mnohotvárnosť cirkvi je chcená Bohom.

Ako upozorňuje E. Ch. Suttner, latinská cirkev ako celok sa k tomuto názoru opäť prihlásila až na Druhom vatikánskom koncile, keď v dekréte o ekumenizme Unitatis redintegratio, čl. 7, vyhlásila, „že všetko to duchovné, liturgické, zvykové a teologické dedičstvo [východných cirkví] patrí vo svojich rozličných tradíciách k úplnej katolíckosti a apoštolskosti Cirkvi“.

Avšak Habsburgovcom chýbala kompetencia, aby už v tej dobe vyhlásili obrady za rovnocenné, lebo pápež Benedikt XIV. krátko predtým na základe svojej axiómy o praestantia ritus latini deklaroval prestup na latinský obrad dokonca za výstup k plnohodnotnejšej kresťanskej existencii.

Mnohé, čo nariadil cisár Jozef II., musel odvolať jeho nástupca Leopold II. Avšak to, čo bolo nariadené vo veci obradov katolíckej cirkvi na Haliči, potvrdil výslovne 8. júla 1790. V otázke otvorenosti voči mnohotvárnosti v katolíckej cirkvi habsburskí vládcovia z konca 18. storočia výrazne predbehli dobu.  

Viedenský seminár sv. Barbory

Aby Mária Terézia zaistila gréckokatolíkom rovnosť s latinskými katolíkmi, rozhodla sa postarať o primerané vzdelávanie pre ich vedúci klérus. Po zrušení jezuitskej rehole cisárovná rozhodla, že budovy bývalého jezuitského konviktu sv. Barbory využije na seminár.

Keď sa v roku 1774 začalo s realizáciou tohto zámeru, najskôr sa myslelo na klerikov len z tých diecéz Uhorska, ktorých hierarchovia sa rok predtým zúčastnili na Viedenskej synode. Avšak už v roku 1775 Mária Terézia oznámila, že treba prijímať aj študentov z Haliče.     

„Osobná zainteresovanosť Márie Terézie na tejto inštitúcii najlepšie presvitá z udalosti významnej pre všetkých jej účastníkov, keď cisárovná 20. októbra 1775 pozvala študentov na zámok Schönbrunn. Nechala si predstaviť každého jedného teológa a potom im ukázali všetky pozoruhodnosti zámku a parku. Napokon ich pozvali k jedlu. To isté sa stalo, keď v roku 1778 ukončil štúdium prvý ročník. Mária Terézia opäť prijala absolventov v Schönbrunne... Ešte aj v poslednom roku života cisárovnej, v roku 1780, sa zopakovalo vyznamenávajúce prijatie absolventov teológie zo seminára. Niet divu, že tieto udalosti zostali navždy zapísané v pamäti. Úplne sa odlišovali od zaobchádzania, ktoré zažívali hlavne Ukrajinci vo svojej haličskej vlasti“ (3). 

Avšak Regium Generale Seminarium Graeco-catholicum Viennae ad Sanctam Barbaram, ako sa úradne nazýval, existoval len 10 rokov, lebo cisár Jozef II. považoval za lepšie udržiavať regionálne semináre, ktoré boli bližšie k vlasti študentov. Takýto regionálny seminár otvoril svoje brány v roku 1784 vo Ľvove, v roku 1845 v Przemyśli. Viedlo to k zvýšenému počtu študentov a k minimalizácii nebezpečenstva odcudzenia študentov svojej domovskej cirkvi. Vo Viedni čoskoro otvorili nové inštitúcie, kam prichádzali študovať nadaní absolventi regionálnych gréckokatolíckych seminárov.

 

Poznámky:

1. V príspevku reprodukujem dlhoročný výskum Ernsta Christopha Suttnera: Staaten und Kirchen in der Völkerwelt des östlichen Europa. Entwicklungen der Neuzeit, Academic Press Fribourg 2007, s. 413-417

2. M. Harasiewicz, Annales Ecclesiae Ruthenae, s. 599n. 

3. W. M. Plöchl, St. Barbara zu Wien, Bd. I, Wien 1975, s. 40n.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo