Keď sa vo Vatikáne stretnú vplyvní ľudia, aby premysleli Európu

Keď sa vo Vatikáne stretnú vplyvní ľudia, aby premysleli Európu

Pápežov prejav na konferencii Rethinkg Europe, Vatikán 28. októbra 2017. Foto – Profimedia.sk

Kto by čakal, že išlo o uhladenú akciu, kde sa zídu ľudia s podobnými profilmi a názormi, mýlil by sa. Postoj vám prináša pohľad spoza zatvorených dverí.

Trojdňovú akciu na konci októbra zorganizoval jeden z najvyšších predstaviteľov európskej katolíckej cirkvi, šéf nemeckej biskupskej konferencie kardinál Reinhard Marx. Kardinál Marx je tiež predsedom v Bruseli sídliacej Komisie biskupských konferencií Európskeho spoločenstva. V cirkvi má aj silný neformálny výtlak. Známy je jeho blízky vzťah s pápežom Františkom, ktorý ho vymenoval za svojho poradcu.

Akciu zorganizoval vo veľkom štýle. Visačka na krku tri dni umožnila vstupovať na územie Vatikánu, bola vstupenkou na nočnú prehliadku Vatikánskych múzeí a Sixtínskej kaplnky a zabezpečila aj podanie ruky s pápežom.

Nečakané tváre

Počas troch dní sa tak formálne aj neformálne stretávali zástupcovia krajín z celej Európy a diskutovali o stave Európy a o tom, ako by sa k tomu mali postaviť kresťania, zvlášť katolícka cirkev. Slogan podujatia znel Rethinking Europe – Znova premyslieť Európu.

Kto by predpokladal, že išlo o uhladenú akciu, kde sa zídu ľudia s podobnými profilmi a názormi, mýlil by sa. Nebolo to tak, a to z viacerých dôvodov.

Prvým bol výber hlavných rečníkov. Len malá časť z nich by zniesla nálepku „praktizujúci katolík“, ako to býva zvykom pri iných konferenciách vo Vatikáne. Naopak, niektorí z nich sú známi skôr ako skeptici voči úlohe a zmyslu kresťanstva. Medzi rečníkmi, ktorých komisia biskupských konferencií vybrala, boli mená ako Frans Timmermans, labourista a prvý podpredseda Európskej komisie, Pat Cox, bývalý predseda Európskeho parlamentu, Manfred Weber, šéf Európskej ľudovej strany, Ivan Krastev, dnes známy najmä svojou knižnou esejou Po konci Európy, štátny sekretár Vatikánu Pietro Parolin či taliansky intelektuál a politik Rocco Buttiglione a mnohí ďalší.

Kardinál Reinhard Marx, predseda Komisie biskupských konferencií Európskeho spoločenstva (vpravo), v rozhovore so štátnym sekretárom Vatikánu Pietrom Parolinom počas konferencie Rethinking Europe, Vatikán 28. októbra 2017. Foto – Profimedia.sk

Aj tristočlenné publikum bolo na pomery Vatikánu heterogénne. V publiku sedeli desiatky biskupov, kňazov, diplomatov, politikov, niekdajších predsedov strán, premiérov, ministrov, vplyvných intelektuálov, ktorí zastupovali svoje krajiny, ľudí z bruselských inštitúcií, reprezentantov protestantských cirkví, ale napríklad aj anglikánska farárka.

Veľkosť delegácií zodpovedala počtu obyvateľov, slovenská delegácia mala osem členov. Tvorili ju biskup Jozef Haľko, výkonný tajomník KBS Anton Ziolkovský, zástupcovia Konferencií vyšších rehoľných predstavených, saleziánka Jana Kurkinová a redemptorista Václav Hypius, riaditeľ Dobrej noviny Maroš Čaučík, europoslanci Anna Záborská a Miroslav Mikolášik a šéfredaktor denníka Postoj. (Prítomný bol aj Ján Figeľ ako osobitný vyslanec EÚ pre náboženské slobody.)

Európa first

Ako môže cirkev a kresťania prispieť k udržaniu európskeho projektu? Ako veriaci v jednotlivých krajinách a regiónoch vnímajú situáciu v Európe? Čo môžu kresťania urobiť, aby zmenili svoj pohľad na Európu, ak nie je priaznivý?

Tak zneli paradigmatické otázky, okolo ktorých sa točili myšlienky hlavných rečníkov. Výnimiek, ktoré by si otázku postavili inak, bolo málo, medzi nimi napríklad Rocco Buttiglione, ktorý pre svetonázorovú nekompatibilitu neprešiel vypočúvaním na post eurokomisára, čo bol precedens (odporúčam môj vtedajší rozhovor s ním).

Takto nastavené východiská konferencie vzbudili najprv zákulisnú a neskôr aj v rámci pracovných skupín nahlas vypovedanú otázku, či je súčasné politické nastavenie a usporiadanie Európskej únie to najdôležitejšie, čo by inštitúcia ako katolícka cirkev v súvislosti so situáciou na starom kontinente mala riešiť ako prioritu.

Znovuobjavený mních

Niežeby sa cirkev a jej predstavitelia nezaoberali politickou situáciou. Práve v súvislosti s dejinnými udalosťami v Európe vzniklo viacero významných dokumentov, ktoré ovplyvnili katolícku cirkev na dlhé obdobia.

Lev XIII. pred sto dvadsiatimi rokmi tušil, že starý kontinent bude čeliť nástupu komunizmu a varoval pred jeho ničivou stranou, ktorú vtedy ešte málokto vnímal. Podobne, pred druhou svetovou vojnou pápež Pius XI. v liste Mit Brennender Sorge vystríhal režim v Nemecku, že zbožšťovanie ideológie môže vyústiť v katastrofu. Ján Pavol II. ako pápež v dokumentoch reflektoval pád železnej opony a najmä v druhej polovici pontifikátu stále častejšie hovoril o tom, ako Európa stráca svoju kresťanskú dušu, pričom použil termín apostázia. V tomto duchu na neho nadviazal v príhovoroch ešte ako kardinál aj Jozef Ratzinger a ako pápež sa k nej viac ráz vrátil.

Postava Benedikta z Nursie dnes začína byť opäť veľmi diskutovaná, čo tiež môže byť symptóm stavu doby. Zdieľať

Keď sa dnes spomína súčasný stav kresťanstva či západnej Európy, často sa pritom spomína meno Benedikta z Nursie. Ten žil na území dnešného Talianska pred tisícpäťsto rokmi a v čase rozvratu rímskej ríše a úpadku kresťanstva spôsobeného tlakom barbarských kmeňov vytvoril vlastný systém pre najväčších odhodlancov. Zakonzervoval tak kresťanskú kultúru v zlých časoch a tam, kde ju neskôr mohla znovuobjaviť celá Európa.

Postava Benedikta z Nursie dnes začína byť opäť veľmi diskutovaná, čo tiež môže byť symptóm stavu doby.

Keď mal pápež Benedikt XVI. známy príhovor o stave Európy, urobil tak práve na kopci pri mestečku Subiaco, kde Benedikt založil svoj prvý kláštor, resp. svoju prvú pevnosť rezistencie voči svetu. Aj pápež František, keď prehovoril so svojím príspevkom na konferencii, spomenul Benediktovo účinkovanie pred tisíc päťsto rokmi.

No nedalo sa nepostrehnúť, že pápež František si zvolil mierne odlišný uhol pohľadu. Zatiaľ čo jeho predchodca narážal najmä na mníchovu jasnozrivosť v tom, ako dokázal zakonzervovať a ochrániť ideály kresťanstva v čase, keď sa rúcali civilizačné istoty, pápež František podčiarkol iný aspekt. To, ako svätý Benedikt v období pádu Rímskej ríše, a teda aj počas zániku superpriviligovaného statusu rímskych občanov, pripomínal ľudskú rovnosť a dôstojnosť bez ohľadu na občiansky či majetkový status.

Rozdelenie

Tieto rozličné akcenty nespomíname náhodou. Môžu byť symbolom odlišných síl, ktoré dnes hýbu katolíckou cirkvou. A bolo možné ich vnímať aj počas samotnej konferencie.

Hoci výmeny názorov boli kultivované, bolo cítiť myšlienkové rozdelenie. Veľmi zjednodušene ho možno zakategorizovať takto: reprezentanti starej, resp. západnej Európy či progresívnejšej časti cirkvi majú pocit, že nová, resp. východná či tradičnejšia Európa musí ešte dozrieť. Že nerozumie dostatočne dnešnému vývoju, nie je solidárna s komplikovanými sociálnymi výzvami, nerozumie pastoračným potrebám moderného sveta a hlavne, že nenesie kľúčovú zodpovednosť za vývoj vecí. Preto nemá cit pre realitu a neprichádza s reálnymi riešeniami.

Nová Európa, resp. východná Európa či tradicionalistickejšie odnože katolíckej cirkvi na Západe zasa veria, že cesta, ktorou sa pustila západná Európa, je slepá ulička. Úpadok počtu praktizujúcich veriacich, stovky nových nepoužívaných kostolov ročne, vyprázdňujúce sa bohoslovecké fakulty a súvisiaci prudký prepad počtu kňazov a rehoľníkov, to všetko vnímajú ako dôkaz svojho tvrdenia.

Dávajú to do súvisu aj so vzďaľovaním sa od doktríny, resp. jej prispôsobovaním dobe. Kresťanstvo v „novej Európe“ je dnes oveľa bližšie k tomu, ako svoju vieru chápali a praktizovali predchádzajúce generácie na Západe, než ako ju tam vníma súčasná generácia.

Zvlášť silné sebavedomie dnes cítiť u Poliakov, hnaných aj spomienkou na Jána Pavla II., ale aj víziou Faustíny Kowalskej. No vymedzovanie sa voči Západu bolo cítiť prakticky v celej časti východného bloku – veľmi intenzívne napríklad aj u Chorvátov či Rumunov.

Zatiaľ čo prejavy delegátov zo západu, najmä Nemecka a Beneluxu (o niečo menej z Talianska a Španielska), pripomínali viac politické prejavy a ich slovník eurospeak, východná Európa viac pripomínala „vatikánsky speak“ dvadsiateho storočia.

Predzvesť?

Viac než o tom, ako môže katolícka cirkev alebo kresťanstvo prispieť k trvalej udržateľnosti európskeho projektu, sa na konferencii vo Vatikáne dal spraviť názor na to, aká dynamika dnes panuje v katolíckej cirkvi v Európe, resp. západnej civilizácii.

Podľa niekoho, napríklad aj kardinála Marxa, ktorý rád podnecuje diskusie, je to prínosná diverzita a konfrontácia je jej prirodzenou súčasťou. No takýto stupeň diverzity, zosilnený aj geografickým rozdelením, si európska cirkev už dlho nepamätá. Súčasné bublanie preto môže byť predzvesťou ďalších väčších pohybov.

Ak by sa podujatie, ktoré zažil Vatikán, odohralo v hociktorom európskom meste, bola by to špičková akcia, ktorá by vzhľadom na obsadenie splnila aj najnáročnejšie očakávania. No možno to bolo tou vatikánskou scenériou a dvetisícročným posolstvom, ktoré tam pripomínali takmer všetky artefakty, čo vyvolalo dojem, že celkovému vrcholovému zážitku ešte niečo chýbalo.

Niečo, čo by presahovalo rámec súčasného bežného rozmýšľania o stave Európy.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo