Na Slovensko prišiel, aby predstavil svoju knihu Eros a jeho poslanie, nedávno preloženú do slovenčiny. Profesor José Noriega Bastos je katolícky kňaz, predstavený rehoľného inštitútu Učeníkov sŕdc Ježiša a Márie a profesor špeciálnej morálnej teológie na Pápežskom teologickom inštitúte Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine v Ríme. 

V rozhovore pre Postoj objasňuje učenie Katolíckej cirkvi o manželstve a plodnosti, ako i zmätok, ktorý v týchto témach panuje medzi veriacimi i kňazmi. Rozprávali sme sa o podstate sexuality z pohľadu katolíkov i o vývoji v Cirkvi po apoštolskej exhortácii Amoris laetitia. 

Pôsobíte v Ríme na Inštitúte pre štúdium manželstva a rodiny. Tento inštitút pôvodne založil svätý Ján Pavol II., no nedávno ho pápež František založil nanovo. Prečo? 

V roku 1981 dostal Ján Pavol II. intuíciu založiť vo vnútri Cirkvi inštitút, ktorý by sa na vedeckom základe zaoberal pastoráciou rodín a manželstva. Vtedy založil okrem inštitútu aj Pápežskú radu pre rodinu, ktorá sa venuje podpore a propagácii rodiny.

Inštitút slúži Cirkvi ako akademická inštitúcia, ktorá sa venuje systematickému štúdiu manželstva a rodiny. Po dvoch synodách o rodine sa pápež František rozhodol nanovo založiť tento inštitút, aby mal silu a životaschopnosť pokračovať v dôležitej službe Cirkvi. 

Znamená to aj zmenu smerovania práce inštitútu? 

Motu proprio, ktorým pápež inštitút nanovo založil, stanovuje, že má ísť v kontinuite so svojím dedičstvom. Pričom by mal byť citlivý na línie načrtnuté v exhortácii Amoris laetitia, v zmysle sprevádzania rodín, ktoré sú dnes oveľa zraniteľnejšie ako pred tridsiatimi rokmi. Inými slovami, pápež chce, aby sme boli bližšie k týmto rodinám, ale hlavná línia inštitútu zostáva rovnaká. 

Takže sa skôr mení dôraz? 

Áno, akademická inštitúcia sa má venovať skúmaniu hlbokej pravdy povolania k manželstvu. V tomto zmysle sa od nás teraz očakáva, že prispejeme k lepšiemu pochopeniu veľkých bolestí a ťažkostí rodiny a jej vzťahov. Ak ich lepšie pochopíme, môžeme im účinnejšie pomáhať, tým, že im dáme oporu pre veľkú nádej, ktorú majú osoby v rodinách. 

Vy sa na inštitúte venujete tzv. teológii tela. Načo nám vlastne je? Nestačí morálna teológia? 

Všetko sa začalo katechézami Jána Pavla II., ktoré viedol každú stredu počas piatich rokov (1979 – 1984). Tieto rozsiahle reflexie o ľudskom tele boli pre nás všetkých veľkým prekvapením a novinkou. Nikto totiž nečakal, že Svätý Otec bude hovoriť o ľudskom tele s takou konkrétnosťou. Ale keď sa pýtate na význam, pridanou hodnotou celku, ktorý voláme teológia tela, je spojenie antropológie a morálky. 

Do pontifikátu Jána Pavla II. bola morálna teológia príliš legalistická, zameraná na morálne normy. Človek sa mal vo svedomí podriadiť prikázaniam, hoci im často nerozumel. Ján Pavol II. však teológiou tela ponúkol ďalší základ pre morálnu teológiu, ktorá nehľadí len na to, čo vraví svedomie, ale poukazuje na niečo, čo mu predchádza. Referenčným bodom nie je zákon. Svedomie nie je konfrontované so zákonom, ale s pravdou konkrétneho života. A táto pravda sa nám zjavuje v skúsenosti tela. Telo k nám hovorí, prihovára sa. 

V teológii tela nie je referenčným bodom zákon. Svedomie nie je konfrontované so zákonom, ale s pravdou konkrétneho života. A táto pravda sa nám zjavuje v skúsenosti tela. Zdieľať

Akýsi vyšší obraz? 

Ide o odkazy, ktoré nám Boh zanechal prítomné v tele. Ak načúvame telu, pochopíme a objavíme, čo do neho Boh pôvodne vložil. Vezmite si napríklad úžasný príbeh stvorenia Adama a Evy a ich prvého stretnutia. Ján Pavol II. hovorí, že to isté sa deje pri každom prvom stretnutí muža a ženy. Avšak nie vždy sme schopní to vnímať. Pápež Wojtyla nám dal nástroje, ako objaviť túto skúsenosť lásky. 

Teológia tela chce teda integrovať morálnu teológiu s víziou človeka, kým je človek a kým sa môže stať. Takto sa potom lepšie chápe aj morálna teológia. Morálka nám hovorí o plnosti života. A telo s jeho reakciou lásky nám umožňuje novú plnosť.

To sú vznešené myšlienky, no nie je teológia tela určená skôr pre úzku skupinu intelektuálne schopných veriacich? 

Uznávam, že teológia tela je predovšetkým akademická reflexia profesora, ktorý sa stal pápežom. Dokázal objaviť, kde sa nachádzajú najkrajšie a najvýznamnejšie pointy. Svoju úvahu následne ponúkol Cirkvi, ktorá postupne pracuje na tom, aby bola čoraz prístupnejšou pre ľudí. 

Samozrejme, keď vysvetľujem teológiu tela našim študentom, robím to iným spôsobom, ako keď kážem vo farnosti snúbencom či rodinám. Kľúčovou vecou však je, že teológia tela nám ukazuje, aký je Boží obraz. A keď to niekto pochopí, hneď uzná, že to je presne to, po čom túži, čo hľadá. 

V skúsenosti lásky je skrytá intuícia, že život je väčší, než sa zdá. Sme povolaní k niečomu väčšiemu. Je to niečo nádherné. Ale rovnako nám teológia tela ukazuje krehkosť tejto krásy, ako aj cestu, po ktorej za ňou kráčať. 

Aká je to cesta? 

Nachádza sa v túžbach. Pri vzťahu muž – žena ide predovšetkým o túžbu. V teológii tela hovoríme o tom, ako tieto túžby integrovať, aby sa dosiahla ich plnosť a ich napĺňaním aj plnosť života. Preto si nemyslím, že teológia tela sa týka nejakej elity, ale každého jedného človeka, ktorý túži po láske. 

Ako ste už spomenuli, teológia tela bola v čase Jána Pavla II. vnímaná ako niečo prevratné. Dnes sa na ňu mnohí pozerajú ako na príliš konzervatívnu. Prečo? 

Takýto prístup znie, akoby išlo o módu. Rozhodujúcim kritériom však je, či dané presvedčenie korešponduje s pravdou o človeku. Teológia tela dáva do centra pozornosti pravdu o láske. Platí, že ak existuje pravda o láske, tak sa môžeme stretnúť aj s klamstvom o láske. Pritom nikto z nás nechce byť milovaný nepravdivo a nesprávne. Dnes vidíme mnohých mladých, že majú problém sa rozhodnúť pre manželstvo, majú ťažkosti žiť opravdivú lásku, prijať deti. No tieto ťažkosti nepochádzajú zvonka, ale zvnútra. 

Ako to myslíte? 

Veci bývajú zložitejšie, ako sa môžu zdať. Ľuďom kdesi vo vnútri chýba odvaha, odhodlanie smerom k budúcnosti, majú strach. Zvykneme sa vyhovárať na súčasnú dobu, ale je to hlbšie. 

V čom? 

V tom, že nechápu nádej, ktorá vyplýva z lásky. Boja sa postaviť čelom k životu. Musíme veriť v lásku. 

 


Kňazi často hovoria, že mladí vnímajú vzťah medzi mužom a ženou výhradne cez emócie a city. Nie je to súčasťou problému? 

Iste, nastáva istá redukcia skúsenosti lásky. Láska podľa Jána Pavla II. je rozpínajúci sa horizont, je to novosť v živote. Preto sa má osoba darovať celá, aby mohla aj prijať všetko. 

Lenže čo sa dnes deje? Sexuálna túžba sa redukuje na uspokojenie. Zatiaľ čo sex hovorí o veľkosti života, ktorá môže doviesť k spoločenstvu osôb a k plodnosti. A práve toto dáva mladým ľuďom nádej. Podľa mňa mladým pri sexuálnej skúsenosti chýba práve nádej, budúcnosť. 

Nádej? 

Presne tak. Sústredia sa len na to, čo im môže dať láska dnes, v prítomnom okamihu. A to im stačí. Sex sa zredukoval na funkciu, stal sa nevyhnutným. Mladí dnes nechápu, že Boh nám nedal sex preto, aby sme sa zabavili, ale aby bol náš život veľkým. 

Myslíte si, že páry, ktoré počúvajú o teológii tela, prijmú jej princípy a žijú ich potom aj v konkrétnosti? 

Na základe svojej skúsenosti, ktorú mám s mnohými rodinami po celom svete, tak áno. Pokiaľ je teológia tela dobre vysvetľovaná, môže pôsobiť na ľudí. Je to ako keď obnovíte záhradu, ktorá sa opäť zaplní kvetmi. Viem, že teológia tela dokáže obnoviť radosť zo vzájomnej lásky, výchovy detí.

Dnešní manželia žijú v oveľa rýchlejšej dobe ako ich rodičia. Neostáva im čas ani na bežnú komunikáciu. Je reálne, aby dokázali dnešné rodiny študovať a žiť teológiu tela?

Práve pre spoločenský kontext, ktorý spomínate, je dnes veľmi potrebné, aby manželské páry pochopili dar, ktorý dostali. 

Keď som začínal pracovať s manželskými pármi a rodinami, požiadal som jeden španielsky manželský pár, aby pripravili formačný projekt. Sadli sme si a navrhli kurz, povedali sme si, aké problémy majú rodiny – komunikácia, zdroje, deti, antikoncepcia, potraty a ďalšie. Následne sme pripravili jeden predmet pre každý jeden problém. 

Potom sme zavolali jedného profesora z Ríma, žiaka Karola Wojtylu. Prišiel k nám na obed, aby nám povedal, čo si myslí o našom programe. Keď ho uvidel, hodil ho na zem a povedal: „Sú stovky takýchto programov. S rodinami neurobíte nič, ak budete hovoriť o ich problémoch, lebo v nich žijú, sú v nich ponorení. Ak chcete urobiť niečo s rodinami, musíte im nanovo ukázať krásu ich povolania. Teda k čomu ich Boh povoláva, aby hľadeli vyššie a mohli svoje problémy riešiť novým spôsobom.“

Toto je podľa mňa teológia tela. Žiadny vzdialený ideál. Jej myšlienky sú dosiahnuteľné skrze milosť, ktorá je prítomná vo sviatosti manželstva. 

Mnohé páry žijú podľa princípov, ktoré učí Cirkev, ale viac pre poslušnosť ako z radosti. 

Treba vysvetľovať pravdu, nielen komunikovať príkazy. Ak by som mal ja dnes napísať encykliku Humanae vitae, po všetkých vedomostiach, čo nám zanechal Ján Pavol II., napísal by som ju oveľa jasnejšie. Veď 50 rokov po vydaní Humanae vitae máme oveľa viac poznatkov o sexualite, takže dnes vieme všetky aspekty lepšie vysvetliť. 

Ako by ste ju písali vy? 

Predovšetkým by som písal, že manželský zväzok je darom. A platí, že buď je darom úplným, alebo darom nie je. 

Nebude trochu problém aj v tom, ako komunikujú organizácie, ktoré sa venujú prirodzeným metódam plánovania rodičovstva? Tieto témy prezentujú tak, ako keby mali manželia očakávať, že každý mesiac zažijú nanovo medové týždne. No realita je iná.  

Pointa Humanae vitae spočíva v zmene sexuálnych návykov. Keď príde do života páru situácia, keď je z rozličných dôvodov náročné mať deti, mali by manželia spoločne pochopiť, že musia zmeniť sexuálne návyky. Čo nie je jednoduché, veď manželia žijú v jednej posteli a prežívajú dynamiku vyplývajúcu zo sexuality. Táto zmena sexuálneho návyku je v skutočnosti skutkom lásky. 

V akom zmysle? 

Sexuálny návyk sa mení práve preto, aby sa zachoval zmysel daru, darovania sa. Ak začneme hľadať iné spôsoby prežívania sexuality, ktoré nie sú úplným darovaním sa, zo sexuality sa stane nevyhnutnosť, potreba. A tým sa spochybní všetko, čo sme doteraz žili, celá logika darovania sa. To, čo sme prežívali ako dar, sa tak stane nevyhnutnosťou. 

Pritom netreba spomínané situácie vnímať ako čas abstinencie, zdržanlivosti, ale naopak, ako obdobie rastu či posunu vo vzťahu. 

Nie je to však trochu mystický pohľad? Bežný život manželov býva dosť komplikovaný. Môžu dosiahnuť takúto cnosť? 

Dobre, že ste to spomenuli, je to ozaj cnosť. Gréci používali aj slovo excelentnosť, výnimočnosť. 

Problém je, že dnes sa nachádzame v dobe častej priemernosti. Keď sa zo sexu stane namiesto daru nevyhnutnosť, aj život sa stane priemerným. 
 

Ako vnímate fakt, že viacerí kňazi hovoria na spovedi manželským párom protichodné odpovede a rady na otázku antikoncepcie? Jeden kňaz volí individuálny prístup, iný len povie príkazy. Čo majú robiť veriace páry, zvlášť, ak nemajú kapacitu študovať encykliky a dokumenty pápežov?

Rozhodujúce je pochopiť, že dar sviatostného manželstva, táto špecifická milosť, robí dve osoby jednou a transformuje ich lásku. Je to dar, ktorý patrí manželom. Čo sa týka kňaza, on je povolaný pomáhať páru pochopiť, aký veľký je tento dar a čo z neho vyplýva. Ak kňaz len hovorí normy, ale nepomáha dvojici pochopiť ich zmysel, neplní svoje poslanie.  

Manželia dostali vo sviatosti manželstva dar, ktorý zahŕňa aj volanie po hľadaní pravdy, aby objavili, ako sa má dar rozvinúť do plnosti. Dvojica nemôže povedať: „Dobre, kňaz nám povedal toto a to stačí.“ Manželia sú povolaní k tomu, aby pochopili, čo vlastne dostali. 

Čo ak si manželský pár povie, že my sme to prebrali spolu medzi sebou a naše svedomie nám hovorí, že je to takto v poriadku. Stačí sa opierať o vlastné svedomie? 

Po zverejnení encykliky Humanae vitae malo mnoho teológov tendenciu presne takto vysvetľovať a aplikovať jej obsah. Tvrdili, že encyklika pomenovala ideál, ktorý mal byť neskôr konkretizovaný podľa svedomia každého človeka, podľa životných podmienok a možností človeka. 

Bolo teda na ľuďoch konfrontovať ideál so svojimi reálnymi možnosťami. Túto odpoveď šírili mnohí teológovia moralisti, avšak potom pápež Ján Pavol II. jasne povedal, ako to naozaj je. 

Ako? 

Norma Humanae vitae sa nevzťahuje len na ideál, ale vzťahuje sa na pravdu o láske. Veľakrát sa snažíme prispôsobiť si lásku tým, že pravdu ohýbame podľa svojich možností a predstáv, aby sme sa nemuseli zmeniť. Humanae vitae vysvetľuje pravdu o láske a takto dáva pochopiť, ako sa láska stáva veľkou a krásnou. Manželské páry chcú žiť takúto veľkú lásku. Úlohou Cirkvi je sprevádzať ich na tejto ceste.

Bežne sa stáva, že kňazi ani nechcú vypočuť manželov v otázkach sexuality a potom ani nedávajú odpovede. Európa a Západ v týchto otázkach úplne zlyháva. Zdieľať

Dnes je už ľudstvo unavené zo svedomia. Moje svedomie mi hovorí, moje svedomie ma ospravedlňuje... Dnes to už ľudí ale nezaujíma, ľudia už ani nepotrebujú sebaospravedlnenie, potrebujú pravú lásku. Nemyslím si, že musíme hľadať sebaospravedlnenie pre svoje konanie, lebo Ježiš nás už všetkých očistil a ospravedlnil na svojom kríži, keď povedal: „Pane odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ A myslím si, že práve v oblasti sexuality sami nevieme, čo činíme. 

Čo tým myslíte?

Ježiš nezomrel na kríži, aby nás ospravedlnil v tomto zmysle, ako si to my často nahovárame, ale aby ustanovil plnosť lásky. A ľudstvo aj hľadá túto plnosť lásky. Manželské páry to dobre vedia, lebo keď použijú antikoncepciu, tak prejdú na iný level lásky, ide v podstate o dekadenciu vzťahu.  
 

Asi nebude vysoký počet manželských párov, ktoré takto pristupujú k svojmu vzťahu, ktorí poznajú teológiu tela. Nemáte depresiu z toho, že tak málo ľudí sa tým naozaj zaoberá a vaša misia v podstate väčšinu ľudí nezasahuje? 

Som si istý, že tam, kde je toto posolstvo prezentované silne a jasne, ako niečo krásne, tak tam sa ujme, manželské páry tam rozkvitnú a aj napriek svojej zraniteľnosti napredujú. 

Ale tam, kde sa posolstvo nepodalo s potrebnou jasnosťou, kde sa nezdôraznila sila, akou pôsobí na vzťah, tam páry zakrpatejú. Kresťanstvo ale nikdy nebolo len záležitosťou početnosti, ale skôr plodnosti a ovocia, ktoré prináša. 

Keď sa rozprávam s manželmi, tak vidím, že chápu, lebo chcú rozumieť. A rozumejú, lebo akceptujú to, čo so sebou prináša ich veľké povolanie. Tieto dve veci idú ruka v ruke. Nie je to tak, že najprv sa pochopí a až potom sa akceptuje. 

Tvrdíte teda, že je tiež chybou samotnej Cirkvi, že sa učenie teológie tela nedostalo k veľkému počtu veriacich, respektíve že nezvolila dobrú formu?

Cirkev toto učenie presadzovala s veľkou silou. Záležalo však už na každom biskupovi, kňazovi, farskom spoločenstve rodín, či ho aj posúvali ďalej.

Veľkým problémom bola najmä chýbajúca formácia budúcich kňazov v seminári. Naši kňazi vychádzajú zo seminárov bez jasnosti postojov, v čom je špecifickosť povolania do manželstva. Keď samotný kňaz nemá vo veciach jasno, ako to môže učiť ďalej? Kňazi musia vedieť hovoriť o sexualite, láske, šťastí, túžbach či čistote. Ak nevedia povedať nič, čo by sa stalo svetlom pre veriacich v týchto životne rozhodujúcich témach, len ťažko budú môcť prinášať ovocie vo svojej službe. Preto je nevyhnutné, aby boli v seminároch formovaní v týchto témach.

Žiaľ, keďže táto formácia chýba, bežne sa stáva, že kňazi ani nechcú vypočuť manželov v otázkach sexuality a potom ani nedávajú odpovede. Európa a Západ v týchto otázkach úplne zlyháva. Lebo tieto témy neovplyvňujú iba súkromný život manželov, ale aj širšie spoločenské otázky, ako je napríklad demografia. 

Ale to raz pominie, lebo spôsob života, kde sa sexualita ako súkromná vec oddeľuje od spoločnosti, bude neúnosný. Lebo nie sme stvorení pre samotu, ale pre spoločenstvo.


Ak hovoríte, že kňazi nemajú vždy jasno v otázkach manželskej sexuality, tak po synode o rodine sa zdá, že jasnosti je ešte menej. Súhlasíte?  

Po dvoch synodách sa ukázalo, že v Cirkvi máme veľký problém. Analogicky náročnej situácii čelili aj veľkí pápeži ako bol Pavol VI. Ten v časoch sexuálnej revolúcie vydal s odvahou encykliku Humanae vitae. Niektorí si vtedy mysleli, že by sa mal pápež upokojiť a napísať dokument, ktorý by prijal očakávania doby. Chceli, aby neodsúdil antikoncepciu. Ale Pavol VI. povedal jasné nie. Vedel totiž, že v hre je šťastie osôb. A tým je plnosť ich lásky. 

Potom prišiel Ján Pavol II. ako titan so svojím veľkým učením, v ktorom má osobitné miesto teológia tela. Po ňom Benedikt XVI., ktorý nám priniesol teológiu lásky. 

Dve synody a reakcie masmédií priniesli dôkaz o tom, že je potrebné dávať svetlo v týchto aspektoch. Ten, kto daruje celý svoj život veľkej láske, potrebuje jasné svetlo.  

Teraz sme povolaní, aby sme dali opäť myšlienkam jasnosť a aby sa dostali až k ľuďom. Po synodách nás čaká výzva, ako vyjasniť učenie. Lebo komu raz veci objasním v pravde, tomu otváram cestu a môžem s ním rátať aj v budúcnosti. Tí, ktorí nedostanú jasnosť, nemajú budúcnosť. 
 

Ako majú exhortáciu Amoris laetitia uchopiť bežní ľudia, keď ju jednotlivé biskupské konferencie a rôzni teológovia vykladajú po svojom?

Amoris laetitia má v súčasnosti asi päť rôznych interpretácií a došlo aj ku konfliktu medzi nimi.

Ktoré sú to? 

Prvá interpretácia hovorí, že exhortácia je v kontinuite s predchádzajúcim magistériom, a tak sa nič nemení. Keďže nepomenovala jasne, v čom nastala zmena, tak to znamená, že sa nič nemení. 

Druhá interpretácia pochádza od biskupov z Buenos Aires, ktorí navrhujú akoby prechodné obdobie pre rozvedené osoby, ktoré žijú už v novom vzťahu. Po tomto období by kňaz mohol dať Eucharistiu za určitých podmienok osobám, ktoré spolu žijú bez toho, aby boli manželia. 

Keď niekto rozpozná pravdu o manželstve, vyhne sa kňazovi, ktorý mu ponúka skratku. Zdieľať


Treťou bola interpretácia nemeckých a maltských biskupov, ktorá hovorí o osobnej voľbe kajúcnika, ktorý príde za kňazom s túžbou pristupovať k sviatostiam, hoci aj ako rozvedený, ktorý žije už s novým partnerom. 

Štvrtá interpretácia je od rímskeho vikára, ktorý tvrdí, že posúdenie by malo byť na jednotlivom kňazovi, lebo takúto voľbu nemôže urobiť človek sám.

Piata interpretácia niektorých teológov dokonca pripúšťala, že nie je potrebné sa ani vyspovedať. Teda že človek sa rozviedol, lebo manželstvo už bolo mŕtve, zomrela láska, zomrelo manželstvo, tak sa teda bez problémov môže uzavrieť nové manželstvo. 

Čo to znamená pre bežných ľudí? 

V tomto konflikte interpretácií je zásadným bodom otázka, či bežní manželia majú naozaj dostatočné kritériá na zhodnotenie svojej situácie. Vedia, čo vlastne dostali v dare manželstva? Sú si vedomí toho, čo to znamená prijímať Kristovo telo a povedať potom amen? Hovorím vtedy amen celému Kristovi, celému jeho slovu, všetkému, čo učil. Keď sa rozvedieš a zoberieš si nového partnera, môžeš skutočne z plnosti srdca povedať toto amen?

Takže interpretácie treba chápať len ako interpretácie. Pápež František v takejto zásadnej otázke nemohol ísť za to, čo hlásali jeho predchodcovia.

Snahou exhortácie bolo teda uznanie veľkosti povolania manželstva zo strany Cirkvi a výzva k väčšej zrelosti manželov? Bolo potrebné ho takto viac vyzdvihnúť v rámci Cirkvi, aby manželia našli jeho pravú podstatu? 

Manželia dostali sviatosťou manželstva veľký dar a iba oni ho môžu opäť objaviť. V tomto informačnom chaose je zásadnou otázkou vyzvať manželov, aby vedeli vysvetliť dar, ktorý dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi. 

Dostali totiž od Boha neodvolateľné dary manželského zväzku, ktorým ich Boh spojil, a milosti vlastnej manželstvu. Tieto dary umožňujú manželom mať jasné kritériá pravdy. A takto samotní manželia práve vďaka sviatostnému daru môžu zhodnotiť to, čo im povie biskup alebo kňaz. Keďže kritérium vlastnia vďaka týmto darom samotní manželia, môžu hodnotiť, či to, čo cirkevný zástupca hovorí, zodpovedá daru, ktorý prijali.

Dnešnou výzvou pre kňazov, ale aj pre laikov je objasňovať ľuďom tento dar. Keď niekto rozpozná pravdu o manželstve, vyhne sa kňazovi, ktorý mu ponúka skratku.

Veď keď sa niekto dnes žení, určite nepovie svojej neveste: Raz, keď ťa zradím, budem naďalej prijímať sviatosť Eucharistie. Sám vo vnútri cíti, že by to bolo celé podvod. Veď ak zradím svoju ženu, zrádzam Krista. Ak žijem v spoločenstve so svojou manželkou, žijem v spoločenstve s Bohom. Takáto je radikálnosť manželstva. Toto je neslýchaná novosť kresťanského manželstva.

Dá sa povedať, že štyri z piatich interpretácií Amoris laetitia sú proti doktríne Cirkvi? 

Samozrejme. Tieto interpretácie sú v konflikte medzi sebou. Interpretácie, ktoré nepodporujú kontinuitu, sú problematické. Lebo kto v konečnom dôsledku rozhodne? Kňaz, laik alebo kto? 

Ak má rozhodnúť kňaz, tak sa môže stať, že v jednej farnosti farár povie, že akceptuje prijímanie pre všetkých; v druhej zase, že nie. Tak sa dostaneme k známemu Cuius regio, eius religio. (Koho panstvo, toho náboženstvo). Bude tu absolútny chaos. Takéto interpretácie idú proti srdcu Amoris laetitia a v podstate ju ničia. 

Nemyslíte si, že by pomohlo, keby pápež František alebo niektorý z kardinálov jasne pomenoval, kde je pravda? Alebo je dobré nechať veci otvorené?

Magistérium už s jasnosťou prehovorilo. Zmätok, v ktorom dnes žijeme, si od nás žiada novú jasnosť. Budúcnosť bude patriť tomu, kto dá svetlo, kto osvetlí skutočnú veľkosť a svätosť manželstva. Ľudia potrebujú byť potvrdení a posilnení vo svojich veľkých nádejach. A nádej bez svetla a jasnosti sa udusí.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo