Nepriatelia lásky: Lenivosť

Nepriatelia lásky: Lenivosť

Flickr.com/m,

Človek, ktorý miluje, aj koná. A to, čo koná, koná rád. A to nielen pre tých, ktorých miluje. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

                                                  „Zlý a lenivý sluha...“ (Mt 25,1-13)

Spomínam si na jeden zážitok, ktorý som mal kedysi dávno, ešte ako študent, vo Vysokých Tatrách so svojimi priateľmi. Vystupovali sme každý deň na nejaký štít. Po čase som bol k smrti unavený. Nechcelo sa mi. Avšak nechal som sa prehovoriť, a tak sme si dali poslednú túru na Kriváň.

Zo začiatku to šlo, avšak postupne síl ubúdalo, a tak som sa rozhodol takmer pod vrcholcom: „Nejdem!“ Prehovárali ma, ale ja som trval na tom: „Nejdem! Nevládzem!“ Moji priatelia teda odišli a ja som im sľúbil, že ich tu budem čakať a že sa znova stretneme, keď oni pôjdu dolu.

Vtom, po istom čase, vidím ísť okolo dve staršie panie. Určite mali vyše 60 rokov. Mali na sebe sedliacke sukne, na nohách jednoduchú športovú obuv. Čo ma zaujalo, bolo to, že išli pomaly, avšak vytrvalo... To bol pre mňa moment zmeny. Hovorím si: „Žeby som ja vo svojich 20 rokoch bol unavenejší ako tieto vyše 60-ročné ženy?“ A tak som vstal a vybehol s plnou energiou zvyšok cesty, ktorú som mal, na vrchol Kriváňa.

Tento príbeh rád rozprávam. Niečo podobné asi zažili mnohí z vás. Lenivosť, o ktorej chceme uvažovať dnes, má veľa tvárí. Dúfam, že sa dotkneme, aj keď nie všetkých, aspoň tých výraznejších. Príbehy typu, ako som zažil aj ja, nám hovoria o jednom druhu lenivosti: o nedostatku motivácie.

Mnohí ľudia, ktorí sa rozhodnú čosi vo svojom živote zmeniť, napríklad sa rozhodnú, že začnú športovať, že sa budú viac modliť, menej jesť alebo viacej učiť a toto im nevyjde, sa často sťažujú na slabú vôľu. „Keby som tak mal silnejšiu vôľu, zaiste by mi to šlo!“ Ja osobne však v slabú a silnú vôľu neverím. Verím v slabý a silný motív. Čo sa napríklad zmenilo vo mne po stretnutí sa so staršími dámami pri mojej túre? Ako to, že som náhle dostal energiu, ktorú som predtým nemal? Moja vôľa bola rovnaká ako predtým: slabá.

No zrazu aj napriek svojej únave a otlakom na nohách som vyskočil a za pár minút som bol na vrchole hory. Zmenil sa motív. Uznávam, že ten motív bol v tej chvíli márnivý, ale čo na tom? Pomohol. Preto ak sa mi nechce, potom nemám slabú vôľu, ale slabý motív. Nietzsche k tomu poznamenáva: „Kto vie prečo, vie aj ako!“ Motív znamená vedieť prečo.

Ak teda nevieme, prečo by sme mali ráno vstávať načas, prečo by sme sa mali viacej modliť, viacej študovať, viacej sa hýbať, potom budeme tieto veci sotva vykonávať, a to aj napriek tomu, že sa k nim budeme nútiť takmer nadľudskou energiou. Samozrejme, mnohé veci treba robiť, aj keď nemáme pre ne motív: napríklad keď matke plače v noci dieťa, musí ho nakŕmiť, aj keby nemala motív.

Prečítajte si tiež:
Nepriatelia lásky: Pýcha Zdieľať

Mnohí trpíme na tzv. prokrastináciu, odkladanie povinností na neskôr. A je to nepríjemné, pretože povinnosti, ktoré máme (napríklad pošta, telefonáty...), sa samy neurobia a my nemáme radosť ani z toho, čo práve robíme, pretože kdesi vzadu vo svojej hlave cítime, že čosi na nás čaká. A aj naše príjemné veci budú tým otrávené. A nehovoriac o ľuďoch, ktorí na to, čo im dlžíme, čakajú. A čím viac to budeme odkladať, tým viac sa tá kopa bude len zväčšovať. Povinnosti si treba teda robiť, aj keď nemáme pre ne motív, no v konečnom dôsledku ten motív predsa len hľadať musíme. Celý život sa nedá prežiť nútením sa do vecí, ktoré nás nebavia. Taký život by bol pre nás bremenom.

Kde zobrať silný motív? Odpoveď na túto otázku nie je ľahká. Treba ho hľadať, a to aj za cenu veľkej námahy. V prvom rade predkladať správne motívy je úlohou rodičov, vychovávateľov i kňazov. Čo sa týka tých posledných, nás kňazov, v tejto oblasti máme veľké resty. Pred ľuďmi dosť často moralizujeme: t. j. vysvetľujeme vám, čo máte robiť a čo nerobiť.

Ale vy sa pýtate: „Prečo by som mal toto robiť a tamto zasa nerobiť? Aký je na to dôvod?“ A máte pravdu, keď sa takto pýtate. Našou úlohou by malo byť asi viac ľuďom, ktorí nám načúvajú, vykladať krásu ideálu a silu hodnoty, ktoré vás (a, samozrejme, i seba samých) voláme nasledovať. Povedať, že „toto je tak a hotovo!“ je síce ľahké, no je to neúčinné a i neférové voči tým, ktorí takéto otázky majú. V tomto zmysle vedia svoje i rodičia: keď im napríklad dieťa dorastie do puberty, jeho základné otázky sa točia okolo zmyslu toho, čo od nich požadujú. Keď boli deti, na zmysel sa nepýtali. Robili, čo im prikázali. Alebo nerobili, a rodičia im to patrične zrátali. Zmysel dieťa začne hľadať až v puberte. A hľadanie zmyslu možno hľadať aj za všetkými jeho rebéliami.

Keď je človek už dospelý, musí si zmysel – samozrejme, aj za pomoci iných –  hľadať sám. Ak si ho nenájde, bude mu chýbať energia k tomu, aby robil, čo robí dobre, nadšene a s horlivosťou. Horlivosť je opakom lenivosti.

Na myšlienke hľadania zmyslu je založená napríklad tzv. logoterapia od Viktora Frankla. Táto teória, aj napriek niektorým svojim nedostatkom, je v súčasnosti zo strany kresťanstva jednou z najakceptovateľnejších spôsobov terapie ľudí, ktorí stratili zmysel života, lebo silne korešponduje s učením evanjelia. Frankl poukazuje na tzv. existenciálne vákuum (prázdnotu), ktoré je podľa neho zodpovedné za nešťastia, samovraždy a mnohé neresti ľudí dneška.

Podľa Frankla je existenciálne vákuum pri koreni veľkého počtu samovrážd, zvlášť medzi zjavne úspešnými a zámožnými ľuďmi. Výskum samovražedných pokusov medzi univerzitnými študentmi odhalil, že príčinou samovražedného správania sa bola u 85 % týchto študentov strata zmyslu. „Najdôležitejšia je však skutočnosť, že 93 % týchto študentov, trpiacich zjavným nedostatkom zmyslu v živote, sa aktívne spoločensky angažovalo, dobre študovalo a malo dobré vzťahy so svojimi rodinami.“

„Ak si človek nenájde zmysel, bude mu chýbať energia k tomu, aby robil, čo robí, dobre, nadšene a s horlivosťou.“ Zdieľať

Frankl popisuje aj tzv. nedeľnú neurózu, čo je problém ľudí, ktorí celý týždeň pracujú a zrazu majú deň alebo víkend voľna. Títo ľudia upadajú do depresie, pretože počas toho voľna ich pocit prázdna zasiahne plnou silou, lebo majú čas uvažovať o svojom živote. Podľa neho „tak veľmi rozšírené javy, ako je alkoholizmus a delikvencia mládeže, by sa nedali pochopiť, ak by sme nevedeli o existenciálnej prázdnote, ktorá je ich základom. To isté platí aj o krízach dôchodcov a starnúcich ľudí.“

Podľa istého výskumu, ktorý sa konal na Univerzite Johna Hopkinsa na University of Michigan, ľudia dávajú prednosť práci zmysluplnej pred prácou dobre platenou. Najlepšie je, samozrejme, keď tam je oboje, ale ak nie je a človek si má možnosť vybrať, potom si radšej vyberie prácu, ktorá ho napĺňa a má pre neho zmysel, ako prácu, pri ktorej každé ráno vstáva z postele s nechuťou a depresiou, hoci je dobre zaplatená.

Ako sa zmysel hľadá? Podľa Frankla sú na to tri rôzne spôsoby: vykonanie činu, zážitok hodnoty a utrpenie.

(1) Čo sa týka vykonania činu, tam platí zásada, že každá činnosť v sebe obsahuje skrytý zmysel. Len ho treba objaviť. Tesár môže napríklad objaviť zmysel svojej práce, keď sa pozrie na kvalitu svojho diela a na poctivú námahu, ktorú do jeho výroby vkladá. Upratovačka v hoteli môže svoj zmysel nájsť v čistote a poriadku izby, ktorú práve upratala, a v radosti, ktorú v tejto čistej izbe bude prežívať hosť.

Naproti tomu aj práca, ktorá je vznešená a hodnotná, sa môže stať nezmyselnou, ak ju človek koná len so zameraním na seba samého a bez ohľadu na druhých. Napríklad umelec, ktorý maľuje obraz len pre zisk, tvorí „módne“ obrazy, podľa štýlu, ktorý práve frčí, a teda sa dobre predávajú, no nie je verný skutočnej kráse diela a tomu, aby jeho obraz bol vyjadrením toho, čo sám v sebe cíti, jeho dielo mu nebude prinášať pocit naplnenia.

Aby človek urobil z rutinnej činnosti zmysluplné ľudské dielo, musí ho nasmerovať na hranice svojho „ja“ a  pohnúť sa poza neho. Toto sa robí snahou o tzv. sebaprekročenie. Sebaprekročenie nepotrebuje nejaké veľké hrdinské skutky. Akýkoľvek malý a bezvýznamný čin, ktorý sa koná s ohľadom na druhých – teda z lásky k druhým ľuďom – sa stáva sebapresahujúcim, naozaj ľudským a vskutku zmysluplným. Na tejto metóde je postavené aj liečenie mnohých narkomanov a iných závislých, napríklad v komunite Cenacolo: títo ľudia sa starajú o hendikepovaných. Človek sa stáva závislým vtedy, keď je príliš zameraný len na seba. Opak ho uzdravuje. Aké nádherne evanjeliové je toto posolstvo!

„Aj práca, ktorá je vznešená a hodnotná, sa môže stať nezmyselnou, ak ju človek koná len so zameraním na seba samého a bez ohľadu na druhých.“  Zdieľať

(2) Zážitok hodnoty je ďalšou cestou k nájdeniu zmyslu. To je to, čo sme si opísali vyššie pri predstavovaní krásy hodnoty alebo ideálu. Človek by mal sám hľadať zážitky, ktoré by ho presvedčili o hodnote vecí, ktoré robí, a o tom, že stojí za to ich robiť. Treba povedať, že sú zážitky, ktoré síce majú svoju silu a aj nás dokážu naplniť energiou, no v skutočnosti nejde o hodnotu. Takéto zážitky – ak v nich nie je naozajstná hodnota – nás v konečnom dôsledku zotročia. Dôraz je preto na slove „hodnota“, teda zážitok hodnoty.

Najhodnotnejším ľudským zážitkom je láska. Láska mimoriadne zvyšuje našu vnímavosť voči plnosti hodnôt. Ako keby sa pre nás náhle otvorili brány k celému vesmíru hodnôt. Človek, ktorý miluje, aj koná; a to, čo koná, koná rád. A to nielen pre tých, ktorých miluje. Milujúci človek je schopný objímať celý svet. Keď hovoríme o láske, máme tu na mysli rôzne typy lásky: medzi dvoma zaľúbencami, medzi priateľmi, medzi rodičmi a deťmi, ale hlavne duchovnú lásku človeka, ktorý sa oddáva službe iným (agapé). Táto láska je však – podľa kresťanskej vízie – odpoveďou. Človek ňou reaguje na lásku, ktorú sám zažíva: zo strany iných, ale hlavne zo strany Boha.

(3) Utrpenie – aj keď mnohí sú presvedčení o opaku – tiež mnohých posúva od pocitu prázdna k pocitu zmyslu. Utrpenie dáva človeku príležitosť k najhlbšiemu ľudskému rastu. „Kedykoľvek je človek vystavený nevyhnutnej situácii, z ktorej niet úniku, kedykoľvek sa musí postaviť údelu, ktorý nemôže zmeniť... dostáva tým poslednú príležitosť k naplneniu najvyššej hodnoty, naplniť najhlbší zmysel, zmysel utrpenia. Lebo na čom najviac záleží, je postoj, ktorý zaujme voči utrpeniu,“ hovorí Frankl.

Trpiaci človek sa podľa neho stáva hrdinom vtedy, keď premení svoje utrpenie v morálne víťazstvo, a tým objaví konečný zmysel svojho života. Frankl ostro kritizuje neochotu modernej spoločnosti vyrovnávať sa s utrpením a na dôkaz toho cituje Edith Wieskopfovú-Joelsonovú, ktorá poukazuje na „nezdravé trendy v súčasnej kultúre v Spojených štátoch, kde sa nevyliečiteľne chorým dostáva veľmi málo príležitostí k tomu, aby mohli hrdinsky niesť svoje utrpenie a aby ho vnímali nie ako pokorujúce, ale ako čosi, čo ich zušľachťuje. ... Tak je veľa chorých nielen nešťastných, ale sa aj hanbia za to, že sú nešťastní.“ Pre kresťana toto potrebuje byť dotiahnuté ešte trocha hlbšie: zmysel svojho utrpenia dostávame v zjednotení sa s utrpením Kristovým a v jeho vzkriesení vidíme aj svoje vlastné víťazstvo. To, že zomierame dôstojne a hrdinsky zmierení, môže znieť pre neveriaceho vznešene, no sotva mu to dá plné svetlo (Myšlienky citované z knihy Victor Drapela: Přehled teorií osobnosti). 

Tieto myšlienky Viktora Frankla sú iste veľmi pozoruhodné. Vidíme teda, že motív naozaj hrá kľúčovú rolu v tom, či máme alebo nemáme energiu na pokračovanie v kráčaní po ceste, na ktorú sme sa vydali. Za zmienku tu stojí ešte jedna vec. Ja osobne som presvedčený, že motív sa mení. Alebo povedané ešte lepšie: motív musí byť očisťovaný. Osobne neverím v čisté motívy. Čo mám na mysli, je to, že mnohí ľudia robia svoje životné rozhodnutia pod vplyvom rôznych motívov. Niektoré sú viacej šľachetné, iné menej.

„Láska mimoriadne zvyšuje našu vnímavosť voči plnosti hodnôt. Ako keby sa pre nás náhle otvorili brány k celému vesmíru hodnôt.“ Zdieľať

Človek by nemal nikdy robiť svoje rozhodnutia z jasne nesprávnych motívov. No čakať na to, že všetky naše motívy budú stopercentne čisté, je tiež nereálne, lebo to budeme čakať celý život a rozhodnutie nikdy neurobíme. Nech sú motívy aj nie príliš pravé, Boh sa postará o to, aby nám ich na našej ceste pomohol očisťovať. Celá duchovná cesta je o očisťovaní motívov. Nech som sa rozhodol pre štúdium, alebo pre zamestnanie, alebo pre manželstvo, alebo pre kňazstvo: môžem si byť istý, že život ma bude nútiť svoje motívy si očisťovať. Vždy, keď sa zaseknem a začnem mať pocit, že nevládzem kráčať, nastáva čas očisty motívov. A toto očisťovanie ma bude viesť k tomu, že buď svoje rozhodnutie zanechám (ak je to možné), ak som sa rozhodol z nesprávnych motívov, alebo musím ísť do hĺbky.

Napríklad, ak som do manželstva vstúpil z dôvodu, že chcem mať niekoho, kto sa bude o mňa starať, či preto, že chcem mať sexuálnu partnerku, môžem čakať, že takéto motívy ma zradia. Pravým motívom na manželstvo je iba na-seba-zabúdajúca láska. Takto je to vo všetkom. Ak si toto neuvedomím a moje pôvodné motívy ma zradia, sotva budem mať energiu, aby som vo svojej pôvodnej ceste pokračoval a budem to možno nazývať lenivosťou, no v skutočnosti to lenivosť nebude.

Existuje ešte jeden fenomén, ktorým sa v starej mníšskej tradícii popisovala lenivosť: akēdeia, tzv. démon popoludnia. Všimnime si, ako nám popisuje akēdeiu v živote mnícha Evagrius Ponticus: „Démon akēdeie, tiež nazvaný démonom popoludnia, je najnebezpečnejším zo všetkých démonov. Na mnícha zaútočí o štvrtej hodine a dušu oblieha až do ôsmej hodiny. Najprv spôsobí, že slnko sa hýbe pomaly alebo že sa dokonca vôbec nehýbe a tak sa mu zdá, že deň má 50 hodín. Potom vedie mnícha k tomu, aby sa neustále pozeral cez okno a aby vychádzal stále z cely hľadieť na slnko, či je ešte ďaleko od deviatej hodiny a aby sa presvedčil, či náhodou neprichádza brat.

Neskôr nainfikuje mnícha averziou voči miestu, kde žije a voči samotnému jeho spôsobu života, voči telesnej práci, nakazí ho myšlienkou, že láska sa vytratila spomedzi bratov, a že nie je na svete nikoho, kto by ho potešil… (démon) mu začne maľovať obraz toho, aký dlhý je život a aký nesmierne ťažký je asketizmus…“ Možno poviete: čo nás do mníchov, ktorí majú svoje problémy, ktoré my nemáme. No múdremu človeku je jasné, že démon popoludnia je démonom druhej polovice života človeka, a hovorí o tzv. kríze stredného veku. Popoludnie má svoje špecifické otázky a väčšina ľudí sa musí v tomto čase nanovo hľadať a definovať.

Vždy, keď sa zaseknem a začnem mať pocit, že nevládzem kráčať, nastáva čas očisty motívov. A toto očisťovanie ma bude viesť k tomu, že buď svoje rozhodnutie zanechám, alebo musím ísť do hĺbky."  Zdieľať

Pre niektorých je lenivosť formou strachu. Strachu pred životom vôbec, pred prostredím, ktoré je preňho drsné, pred dospelosťou. Pekne to opisuje dielo veľkého ruského spisovateľa Gončarova Oblomov (1859). Hovorí o Oblomovovi, ktorý nevie vstať z postele. Celých 200 strán knihy musíte prečítať, kým sa Oblomov dostane z postele. Až príde k nemu jeho nemecký priateľ Stolz (pýcha) a presvedčí ho, aby sa zaangažoval do spoločenského života. Lenže Oblomovovi sa aktívny život zdá prázdny, nudný a nezmyselný, a preto z neho ujde.

Potom sa zaľúbi do Oľgy. Táto láska ho naplní energiou. Lenže zistí, že Oľga je náročná, a preto ju nechá. Jediná, ktorej sa konečne podarí Oblomova prebrať k novému životu, je materská statkárka Agafija (dobrá). Táto dobrosrdečná dáma v ňom prebudí idylku z jeho detstva. Jeho život sa, podobne ako kedysi, začne odvíjať okolo náboženských a svetských sviatočných dní, až jedného dňa zomrie v tichosti, bez bolesti a bez hluku.

Toto je príbeh mnohých ľudí: strach z dospelosti. Strach opustiť detstvo, materskú škôlku, mamičku. Opisuje to aj vtip o istom Jaimem: Jeho otec prichádza k nemu zavčas rána a hovorí mu: „Jaime, vstávaj!“ „Nechce sa mi“, hovorí Jaime. „Vstávaj, treba ti ísť do školy“, pokračuje otec. „Nejdem do školy, otec,“ hovorí Jaime. „Prečo?“ pýta sa otec. „Pre tri dôvody“, hovorí Jaime. „Po prvé, lebo v škole je nuda; po druhé, lebo deti si zo mňa uťahujú; a po tretie, lebo nenávidím školu.“ „A ja ti dám tri dôvody, prečo tam pôjdeš,“ hovorí otec. „Po prvé, lebo je to tvoja povinnosť; po druhé, lebo máš už 45 rokov; a po tretie, lebo si riaditeľom školy.“ Toľko k tej našej odvahe zahryznúť sa do života a statočne sa s ním boriť a tak žiť svoju dospelosť.

Na záver si uveďme ešte jeden dôvod lenivosti: únavu. Sú chvíle, keď sme v živote unavení. Život je občas náročný. A my nemáme chuť na nič. Toto je znak, že náš život nebol vyvážený. A to sa nám vypomstilo. Teraz sme bez energie a bez chuti. Je to varujúci signál. Ak čosi s tým neurobíme, hrozí nám vyhorenie – burnout.

Mnohí odpočinok podceňujeme, a to z mnohých dôvodov: z túžby po falošnej dokonalosti či dokonca svätosti, niektorí zo závislosti od práce (workoholizmu), iní z neschopnosti povedať nie na niektoré požiadavky ľudí, ktorí na nás tlačia zo všetkých strán.  Riešením je dobre vyvážený život a schopnosť povedať – keď je na to dôvod – aj nie. Potrebujeme mať v živote povinnosti, ale aj oddych, relax, pohyb i hobby. Robil to aj Ježiš.

„Život je občas náročný. A my nemáme chuť na nič. Toto je znak, že náš život nebol vyvážený. A to sa nám vypomstilo.“ Zdieľať

Okrem nespočetného množstva prípadov v evanjeliách, kde sa hovorí, že Ježiš sa utiahol sám na osamelé miesto, pozornosť si zaslúži aj Ježišov postoj, opísaný u Marka (Mk 3, 7-12): Ježiš sa so svojimi učeníkmi utiahol k moru. Šiel za ním veľký zástup z Galiley a Judey i z Jeruzalema a z Idumey; ba aj zo zajordánskych krajov a z okolia Týru a Sidonu prišlo k nemu veľké množstvo ľudí, lebo počuli, čo robí. Tu povedal svojim učeníkom, že mu majú pripraviť loďku, aby ho zástup netlačil (grécky «thlibo», čo znamená skôr neroztlačil, ako sa napríklad roztláča bobuľa hrozna, keď sa z nej robí víno). Lebo mnohých uzdravil, takže všetci, čo mali nejakú chorobu, tisli sa k nemu...

Tento text jasne poukazuje na to, že Ježiš si dával pozor na to, aby ho dav, okolnosti, situácie nezmoržovali (neroztlačili). Mal pripravenú loďku, ktorá mu v prípade, že sa dostane do stresovej situácie, pomôže z nej uniknúť. Čo je moja loďka, ktorú mám pripravenú, aby som odišiel, keď budem cítiť, že je toho priveľa? Mám vôbec nejakú?

Iste sme nevyčerpali všetky motívy k lenivosti. Možno v nás tieto myšlienky naštartujú uvažovanie nad svojím vlastným stavom lenivosti a jeho konkrétnymi podobami i príčinami.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo