Vy ste nielen kňazom a rehoľníkom, ale aj novinárom, spisovateľom, prekladateľom... Akým spôsobom by mali zasvätené osoby vstupovať do dialógu so súčasným svetom?

Dôležité je pestovať kultúru stretnutia. U nás v Poľsku často moderujem verejné diskusie s ľuďmi, ako sú spisovateľka Olga Tokarczuk či režisérka Agnieszka Holland. Sú to osoby, ktoré majú voči cirkvi mnohé výhrady, ale to vôbec nevadí. Práve naopak. Tieto diskusie nám umožňujú stretnúť sa, rozprávať sa a takto sa spoznať, priblížiť k sebe.

Ako ste sa k tomu dostali?

Je to akási misia poľských dominikánov. Staršia generácia našich bratov sa už počas komunizmu venovala pastorácii akademického prostredia. Nie priamo na univerzitách, ale v našich kláštoroch, kde sme pozývali nielen veriacich, ale aj neveriacich. Alebo lepšie povedané hľadajúcich. V zmenených podmienkach sme len nadviazali na toto dedičstvo.        

Niekedy akoby proti sebe stáli dve koncepcie rehoľného života. Jednu by sme mohli charakterizovať ako oddelenie sa od sveta s cieľom posväcovať ho modlitbou a obetou. Druhú predstavuje spolužitie so svetom a jeho pretváranie zvnútra. Mali by byť kláštory priestorom mimo sveta alebo uprostred neho?

Musíme rozlišovať medzi pustovníkmi, mníchmi, ako sú cisterciáni, kartuziáni, trapisti či benediktíni, a rehoľníkmi. Františkáni a dominikáni v 13. storočí vznikli uprostred miest. Sme rád kazateľov, ktorý je poslaný medzi ľudí. Naším heslom je „Contemplata aliis tradere“, čo by sme mohli preložiť ako „kontemplované podávať ďalej“. Ovocie nášho uvažovania ponúkame ľuďom.  

Keď som v roku 1990 prišiel do Prahy, otec Dominik Duka poznal aktivity poľských dominikánov a chcel, aby sa čosi podobné rozbehlo aj v Prahe. Tak vzniklo Centrum kresťanskej kultúry, v rámci ktorého sme niekoľko rokov organizovali diskusie na teologické, filozofické, literárne či umelecké témy. Boli sme skutočným kláštorom uprostred mesta. 

Na svoje pôsobenie v Československu ste sa pripravovali ešte pred pádom totality. Ako k tomu došlo?

V Československu pred rokom 1989 pôsobilo mnoho poľských robotníkov. Malo ich byť až okolo 40-tisíc. Rovnako ako nám záležalo na akademickej pastorácii, sme považovali za potrebné venovať sa aj pracujúcim. Podarilo sa nám to najmä vo východnom Nemecku, kde pôsobil jeden z našich bratov, konkrétne v Lipsku. Inému spolubratovi sa zasa ako turistovi podarilo vycestovať do Sovietskeho zväzu, kde sa na viacerých miestach stretol s poľskými robotníkmi.

Takže vy ste mali byť takýmto robotníckym kňazom v Československu?

Skôr by som povedal, že kňazom pre robotníkov. Došlo aj k vzájomnej dohode medzi českým prímasom, kardinálom Tomáškom a poľským prímasom, kardinálom Glempom. Bol tu však jeden problém – v Československu nemohli pôsobiť duchovní, ktorí nemali československé občianstvo. Medzitým však socializmus padol a problém sa pominul. Po roku 1989 som sa tak stal prvým poľským kňazom, ktorý začal pôsobiť v Československu.

Slovenskí a českí dominikáni boli hybnou silou podzemnej cirkvi. Boli ste s nimi v kontakte už pred zmenou režimu?

Samozrejme. Viacerí mi pomáhali počas prípravy na moju československú misiu.

Ktorí to boli?

Napríklad žijúca legenda páter Akvinas Gabura, ďalej Peter Fotta či Vojtech Rakovský, ktorý, žiaľ, pred niekoľkými rokmi zomrel. V Čechách to bol najmä otec Dominik Duka, Josef Zvěřina, Oto Mádr či Tomáš Halík. V živom kontakte som však bol aj s karmelitánmi, premonštrátmi a ďalšími tajnými rehoľníkmi.

Vy ste dominikán, oficiálny názov vašej rehole znie Rehoľa bratov kazateľov. Kazateľstvo máte teda priamo v názve. Pripravujú sa dominikáni nejako špeciálne na toto poslanie?

Za podstatné považujem tri formy prípravy – duchovnú, intelektuálnu a školu života. Nemôžeme hlásať evanjelium bez toho, žeby sme ho neprežili. Je potrebné každý deň čítať Sväté písmo, rozjímať nad ním, modliť sa breviár... Ale aj čítať noviny a stretať sa s ľuďmi, vedieť, čo prežíva súčasný človek.

Kázanie nie je umelecká tvorba. Kto si to myslí, mal by sa vrátiť do baroka. Bratia, ktorí majú na starosti formáciu, sa v novicoch snažia objaviť a znásobiť tento dar. Veľká väčšina mužov, ktorí vstupujú do našej rehole, už má vyštudovanú nejakú vysokú školu, takže je na čom stavať.

Keď spomínam novicov, musím sa trochu pochváliť. V tomto roku ich máme až sedemnásť, čo je naozaj dosť. Myslím, že je to jedno z ovocí našej práce s vysokoškolskou mládežou.

Problémom mnohých kázní je, že sa nedotýkajú srdca človeka. Je nám jasné, že chyba môže byť aj na strane príjemcu. Zároveň však platí, že mnohé kázne naozaj pôsobia príliš umelo, strojene, neosobne...

Kázeň by mala byť krátka a zrozumiteľná. Nesmie to byť prednáška, ktorej jazyku nikto nerozumie. Nemala by byť ani príliš psychologizujúca, čo je dnes pomerne moderné. Ani politizujúca. Kázanie má byť kerygmatické, má v človeku vyvolať potrebu vnútorného obrátenia. Mala by obsahovať jednu-dve myšlienky, ktoré si človek môže odniesť so sebou a nechať ich na seba pôsobiť.  

Kňaz by sa z ambóny nemal vyjadrovať k politicko-spoločenskému dianiu?

Vôbec. Na to sú médiá, kde môže vyjadriť svoj názor. Ale do liturgie to nepatrí. Pred voľbami môže ľudí vyzvať, aby počúvali hlas svojho svedomia, aby sa rozhodli zodpovedne, nie len na základe emócií, ale aby si pozreli aj volebné programy. To je však asi tak všetko.  

Aké dlhé by mali byť kázne?

Bratia z našej komunity v Lubline zvyknú počas týždňa kázať päť až šesť minút. Nedeľná a sviatočná homília môže byť pokojne aj raz taká dlhá. Ale určite nesmie trvať dvadsať minút. Pri takejto dĺžke už ľudia vypínajú. Juhopoľská diecéza Opole má dokonca vnútorné usmernenie, že homília nemá presiahnuť desať minút.

„Nemôžeme hlásať evanjelium bez toho, že by sme ho neprežili. Je potrebné každý deň čítať Sväté písmo, rozjímať nad ním, modliť sa breviár... Ale aj čítať noviny a stretať sa s ľuďmi, vedieť, čo prežíva súčasný človek.“ Zdieľať

Poviem to ináč. Ak mi dáte pol hodiny, aby som rozprával o nejakom evanjeliovom úryvku, môžem spustiť aj hneď. Ak budem mať pätnásť minút, tak si obsah kázne musím premyslieť vopred. A ak mi dáte minútu, potrebujem aspoň jeden deň na prípravu. Jednoducho, čím kratšia má byť kázeň, tým dlhšiu prípravu si vyžaduje.

Je dobré, ak kňazi vo svojich príhovoroch používajú príbehy zo života? Najmä také, ktoré pôsobia ťažko uveriteľne? Človek sa občas nedokáže ubrániť dojmu, že kazateľ si to stiahol niekde z internetu alebo to našiel v Slepačej polievke pre dušu.

Ak má použiť nejaký príklad, musí byť naozaj zo života. Najlepšie je, ak to skutočne sám zažil. Ináč to nemá zmysel. Dobrým príkladom je pápež František, s ktorým má cirkev trochu ťažkosti. Aj preto, že nehovorí ako jeho predchodca Benedikt XVI. Nie je akademickým profesorom, používa jazyk, akým sa latinskoamerickí kňazi prihovárajú obyčajným ľuďom. Ale je to vierohodné.

Vravíte, že cirkev má problém so súčasným pápežom. Hlasných prejavov nespokojnosti je naozaj nemálo. Ako je to u vás v Poľsku? 

Dvadsaťsedem rokov stál na čele cirkvi Poliak Ján Pavol II. Bezprostredne po svojom zvolení z balkóna Baziliky sv. Petra povedal, že prichádza z ďalekého kraja. A svet sa musel naučiť prijať pápeža z východného bloku. Pamätáte si, čo povedal po svojom zvolení pápež František?

Použil podobné slová ako Ján Pavol II.

Presne tak. Povedal, že prichádza z konca sveta. Povinnosťou cirkvi, aj tej v Poľsku, je prijať tamojší svet a pápeža, ktorý z neho vzišiel, tak, ako oni museli prijať nás a nášho pápeža. Musíme porozumieť jeho jazyku a mentalite. No my sme leniví a máme malú vieru.

„V pápežovom programovom dokumente Evangelii gaudium sú naozaj niektoré časti natoľko tvrdé, až sa zdá, že ich napísal nejaký antiklerikál.“ Zdieľať

Ale čo je zaujímavé, v Poľsku som nezachytil ani jedno verejné vystúpenie katolíckeho biskupa, ktoré by bolo namierené proti Františkovi. Kňazov kritizujúcich súčasného pápeža je naozaj dosť, ale biskupi medzi kritikmi nie sú. Neviem, či to možno povedať aj o biskupoch okolitých krajín.

Nemožno s vami celkom súhlasiť. Predseda poľských biskupov Stanisław Gądecki si počas synody o rodine servítku pred ústa určite nekládol.

Áno, ale treba si uvedomiť, že synoda o rodine bola časom, počas ktorého pápež priamo pobádal biskupov, aby hovorili, čo si skutočne myslia. Pápeža možno kritizovať, ale malo by sa to diať na úrovni kultivovanej diskusie. Hlasovania o jednotlivých článkoch záverečnej správy na konci synody ukázali, že diskusia pomohla ku vzájomnému konsenzu.

Až na inkriminované články o prístupe k rozvedeným a homosexuálom...

... ale aj tam došlo k silnej zhode a tieto články bez problémov prešli.   

Nielen pápež František čelí kritike, ani on sám sa nevyhýba kritike do vnútra cirkvi. Nešetrí pritom ani biskupov a kňazov. Niektorí vravia, že kritizuje až príliš, že by si mal všímať aj iných ľudí a iné problémy.

Aj v Poľsku sa objavujú podobné výhrady. Ak to trochu preženiem, tak v pápežovom programovom dokumente Evangelii gaudium sú naozaj niektoré časti natoľko tvrdé, až sa zdá, že ich napísal nejaký antiklerikál. Ale osobne si nemyslím, že by to František s kritikou nejako preháňal. On dobre pozná stav cirkvi a každý by sa mal nad jeho slovami zamyslieť.

Len v samotnom Poľsku sa počas posledných desiatich rokov objavili štyri prípady biskupov, ktorí boli dotlačení k rezignácii. Či už kvôli spolupráci s tajnou službou, ale najmä z dôvodu sexuálnych deliktov. Dvoch z nich František aj laicizoval. Išlo o bývalého nuncia v Dominikánskej republike Józefa Wesołowskeho, ktorý medzičasom zomrel, a o bývalého biskupa kazašskej Karagandy Janusza Kaletu.

Na to niektorí môžu reagovať spôsobom, že poľský episkopát tvoria desiatky biskupov a štyri negatívne prípady za desaťročie nemožno absolutizovať. 

Ak niekto povie, že boli len štyria, tak ja mu na to odpoviem, že boli až štyria. O prípade nuncia Wesołowskeho a varšavského arcibiskupa Wielgusa písal celý svet. Ľudia majú, našťastie, od cirkvi ešte stále vysoké očakávania, takže sa nemôžeme čudovať, keď schytáme kritiku za každé zlyhanie.  

Medzi kritikov pápeža Františka, minimálne čo sa týka prístupu k utečencom, patrí aj váš rehoľný spolubrat, kardinál Duka.

Keďže sa stretávame často, poznám jeho názory. Pripravil som s ním aj knihu rozhovorov. Rovnako som pripravil knižný rozhovor aj s Tomášom Halíkom. Keďže oboch poznám viac ako tridsať rokov, nechcem verejne komentovať ich názory. Snažím sa pochopiť, o čo ide jednému aj druhému, a myslím, že budúcnosť ukáže, kde je pravda.

Tým ste pochovali našu ďalšiu otázku, keďže sme sa vás chceli pýtať aj priamo na spory, ktoré sa medzi Dukom a Halíkom objavujú stále častejšie.

Asi nie je ťažké odhadnúť, čie názory sú mi pri niektorých témach bližšie. Ale viac o tom naozaj nechcem hovoriť.

V rozhovore pre český Respekt ste kedysi povedali, že Halík je priekopníkom komunikácie v laickej spoločnosti. Ako ste to mysleli?

Tomáš Halík sa dokáže prihovárať ľuďom, ktorí sú hľadajúci. Často používa termín plachá zbožnosť, ktorý však nevymyslel on, ale patrí Petrovi Pithartovi. V tomto sú zajedno s Dominikom Dukom, ktorý sa aj u nás v Poľsku viackrát ohradil proti nálepke ateistické Čechy. Podľa oboch Česi nie sú ateisti, ale sú hľadajúci. Česká republika je akýmsi laboratóriom viery. Nie sekularizácie, ako to vo svojej knihe napísal bývalý rektor Masarykovej univerzity a súčasný predseda ODS Petr Fiala.

A Tomáš Halík hľadá kľúč k tejto spoločnosti. Má na to všetky predpoklady, lebo hoci bol pokrstený už v detstve, jeho rodičia boli pražskí intelektuáli, ktorí mali odstup od cirkvi. Halík je už takmer tri desaťročia farárom v akademickej farnosti Najsvätejšieho Salvátora, kde prijali krst stovky ľudí. Zjavne k nim dokáže nachádzať cestu.

Niektorí jeho úspechy pripisujú tomu, že ľuďom podáva zriedené kresťanstvo, ktoré je síce atraktívne, ale zároveň plytké.

Je to neoprávnená kritika. Poznám ľudí, ktorí prešli vnútornou konverziou vďaka stretnutiu s Tomášom Halíkom. Napriek tomu, že život konvertitu nie je ľahký, vytrvali. Aj vďaka tomu, že on ich nesprevádzal len ku krstiteľnici, ale aj od nej na ďalšej ceste životom. Spýtal by som sa tých, ktorí ho kritizujú, čo robia oni pre to, aby našli kľúč k dnešnému človeku. Kritiku si však nezliznú len tí, ktorí nič nerobia.

Vy prekladáte Halíkove knihy do poľštiny a vravíte, že je u vás vyhľadávaným autorom. Čím to je, že dokáže osloviť tak hľadajúcich Čechov, ako aj relatívne stále religióznych Poliakov?

Halík je po Hrabalovi najprekladanejším českým autorom v Poľsku. Je potrebné si uvedomiť, že cirkev u nás je veľká. Určite máme mnoho veriacich ľudí, ale početná je u nás aj skupina hľadajúcich. Sú to ľudia, ktorí nie sú v cirkevnom jadre, ale skôr na okraji. Oni kladú vážne otázky a vďaka Halíkovi na ne často dostávajú odpovede.

Z toho, čo naznačujete, vyplýva, že Poľsko už nie je tradičným katolíckym národom. Lebo túto nálepku máte ešte stále. 

To isté sa u nás hovorí o Slovensku a platí to? Keď pred niekoľkými rokmi v jednej malej poľskej dedine, v ktorej máme exercičný dom, slúžil omšu náš rehoľný spolubrat Christoph Schönborn, prišlo na ňu množstvo jednoduchých ľudí. Kardinál na nich apeloval, aby si udržali tradičné kresťanstvo. Vysvetlil však, že pod slovom tradičné rozumie autentické, živé kresťanstvo.

V mnohých prípadoch tradiční katolíci nie sú zároveň autentickí. Možno chodia pravidelne do kostola, dodržiavajú prikázania, ale len preto, že sa to musí alebo patrí. Ich viera je len formálna. 

Základnou podmienkou je, že živá viera je vždy osobná. Môže byť prežívaná uprostred tradície, ale aj mimo nej. U vás aj u nás nájdeme ľudí, ktorých rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia boli veriaci, ale pre nich to nič neznamená. Na druhej strane máme takých, ktorí vyrastali v nenáboženskom prostredí, a napriek tomu našli cestu živej, osobnej viery. 

Mnoho ľudí, nielen kňazov, ale aj laikov, sa ocitá v situáciách, keď majú problém s cirkevnou autoritou. Sú praktizujúcimi veriacimi, ľuďmi cirkvi, ale nevedia sa stotožniť s niektorými príkazmi a nariadeniami.

Kedysi som napísal esej s názvom Sloboda a poslušnosť. Neraz na túto tému rozprávam aj počas duchovných cvičení. Často sa totiž zdôrazňuje, že veriaci majú poslúchať cirkev. Tomáš Akvinský však hovoril o poslušnosti vlastnému svedomiu. Keď dôjde ku konfliktu medzi svedomím človeka a učením či postojmi cirkvi, vzniká ťažko riešiteľný problém. Kľúčové je mať dobre formované svedomie, vtedy sú takéto situácie ľahšie zvládnuteľné. 

„Keď dôjde ku konfliktu medzi svedomím človeka a učením či postojmi cirkvi, vzniká ťažko riešiteľný problém. Kľúčové je mať dobre formované svedomie, vtedy sú takéto situácie ľahšie zvládnuteľné.“ Zdieľať

Vysvetlím to na príklade nášho kňaza Adama Bonieckeho, ktorý bol dlhé roky šéfredaktorom Tygodniku Powszechneho. Keď už mal skoro 80 rokov, jeho predstavený, ktorý bol oveľa mladší, mu zakázal verejne vystupovať v médiách. Boniecki toto rozhodnutie prijal a dnes je jeho autorita ešte silnejšia, ako bola predtým. Má 83 rokov a na stretnutia s ním prichádzajú stovky až tisícky ľudí.

Podobným prípadom bol dominikán Yves Congar, ktorému zakázali verejné pôsobenie, on to prijal a napokon sa stal jednou z kľúčových postáv Druhého vatikánskeho koncilu a neskôr dokonca kardinálom. Máme však aj kňazov, ktorí takéto situácie nezvládli a boli suspendovaní.     

Pred časom sme mali na Postoji rozhovor s českým kňazom pôsobiacim v severných Čechách, ktorý vyzýval, aby sme si chránili vieru a ubránili sa sekularizácii. Dá sa to vôbec?

Nečítal som ten rozhovor, takže neviem posúdiť, v akom kontexte to povedal. Ale, ak termín sekularizácia chápeme správne, teda že ide o slobodné pôsobenie cirkvi v slobodnej spoločnosti, tak na tom nie je nič zlé. Práve naopak.

Osobne som rád, že môžem vydávať svedectvo viery v sekulárnej spoločnosti. Oveľa väčšie nebezpečenstvo vidím v krajinách, kde sú cirkev a štát vzájomne prerastené. A to nehovorím len o moslimskom svete. Aj v Európe máme štátne cirkvi a asi nikto z nás o Švédsku či o Veľkej Británii nepovie, že sú to religiózne krajiny.

Nebezpečenstvo však predstavuje aj radikálny sekularizmus, ktorý chce náboženstvo úplne vytlačiť z verejného priestoru.   

S tým súhlasím. My však nesmieme urobiť tú chybu, že začneme kopať zákopy a stavať hradby. Prví kresťania mali odvahu vnášať evanjelium do rímskeho a gréckeho sveta, ktorý ich určite nevítal s nadšením. Rovnako aj my musíme prežívať svoju kresťanskú identitu v sekulárnom prostredí.



Kto je Tomasz Dostatni?


Poľský katolícky kňaz a člen Rehole bratov kazateľov (dominikáni) sa narodil 17. septembra 1964 v Poznani. Štúdium filozofie a teológie ukončil na Pápežskej teologickej akadémii v Krakove. Zároveň na Jagellonskej univerzite v Krakove absolvoval prednášky z poľskej a ruskej literatúry. Na začiatku 90. rokov minulého storočia začal pôsobiť v Prahe, kde bol poverený funkciou novicmajstra v kláštore dominikánov a funkciou správcu poľskej katolíckej farnosti. Taktiež pôsobil ako korešpondent Vatikánskeho rozhlasu a poľskej Katolíckej informačnej agentúry (KAI).

Počas svojho pôsobenia v Prahe založil Centrum kresťanskej kultúry, neskôr sa stal riaditeľom dominikánskeho vydavateľstva W drodze v Poznani. Takmer tri desaťročia organizuje rôzne stretnutia, diskusie, prednášky, koncerty a výstavy s českými umelcami, intelektuálmi a teológmi. Takisto bol vydavateľom a promotórom takmer všetkých prekladov kníh Tomáša Halíka do poľštiny. Napísal niekoľko kníh a autorsky sa podieľal na tvorbe niekoľkých desiatok televíznych programov W drodze. V súčasnosti pôsobí v dominikánskom kláštore v Lubline.


Foto – Katarína Berešová, FMA 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo