Niektoré politické práva, ako napríklad petície či protestné zhromaždenia, čoraz viac prenikajú aj do cirkvi.

Na Slovensku sme to mohli vidieť po odvolaní trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka – na jeho podporu sa konalo viacero podporných stretnutí a petícií, ale neúspešne.  

V iných prípadoch však nátlakové akcie veriacich dokázali byť úspešné – dokonca natoľko, že ovplyvnili aj rozhodnutie samotného pápeža – takže s nádejou na podobný úspech ich skúšajú ďalší a ďalší.

Jeden z takýchto prípadov sme mohli sledovať aj v uplynulých dňoch.

Pápež prehodnotil svoje slová

Januárovú návštevu pápeža Františka v Čile sprevádzali neutíchajúce protesty proti miestnemu biskupovi Juanovi de la Cruzovi Barrosovi. Keďže o celom prípade sme už na Postoji písali minulý týždeň, zhrňme len to najpodstatnejšie.

Biskup bol v minulosti študentom a osobným tajomníkom populárneho čilského kňaza Fernanda Karadimu, o ktorom sa však zistilo, že zneužíval maloletých. Podľa niektorých obetí mal samotný Barros Karadiho nielen kryť, ale byť aj očitým svedkom jeho zvrhlostí.

Napriek verejne známym obvineniam pápež František v roku 2015 poveril Barrosa vedením juhočilskej diecézy Osorno. Keď pod tlakom nespokojnosti miestnych veriacich biskup dvakrát predložil pápežovi svoju demisiu, František ju v oboch prípadoch odmietol.

„Prípad biskupa Juana Barrosa som dal preveriť a nie je zjavné, že by sa previnil. (...) Nemôžem ho odsúdiť bez niečoho zjavného a osobne som presvedčený, že je nevinný,“ povedal pápež počas tlačovej konferencie pri návrate z Čile.

Ubehlo niekoľko dní a všetko je ináč. Tlačové stredisko Svätej stolice tento týždeň oznámilo, že pápež posiela do Čile biskupa Charlesa Sciclunu, aby vypočul osoby, ktoré vinia Barrosa.

Biskup Scicluna pritom nebol vybraný náhodou. Už od čias Benedikta XVI. je maltský biskup na Kongregácii pre náuku viery zodpovedný za delicta graviora, teda najzávažnejšie delikty, medzi ktoré patria aj sexuálne zneužívania. Bol to práve on, kto viedol vyšetrovanie aj proti mexickému kňazovi a zakladateľovi Kristových legionárov Marcialovi Macielovi Degolladovi.

Zdá sa, že protesty obetí, ako aj veriacich z diecézy Osorno napokon prinútili pápeža Františka konať.

Farár, ktorý sa nestal biskupom

Poďme k inému citlivému prípadu. Pred deviatimi rokmi, 31. januára 2009, Svätá stolica oznámila, že pápež Benedikt XVI. vymenoval za pomocného biskupa rakúskej diecézy Linz dovtedajšieho správcu farnosti Windischgarsten Gerharda Wagnera.

Dva dni nato sa v rakúskych médiách objavili články o tom, že Vatikán chce vymenovať za biskupa ultrakonzervatívneho kňaza, ktorý hurikán Katrina označil za Boží trest.

Prírodná katastrofa, ktorá v roku 2005 takmer zrovnala americký New Orleans so zemou, zanechala po sebe viac ako 1 800 obetí.

„Nie náhodou bolo zničených päť kliník, na ktorých vykonávali potraty,“ vyhlásil na margo ničivého hurikánu farár Wagner, ktorý zároveň vzniesol otázku, či prírodná katastrofa nebola dôsledkom duchovnej katastrofy.  

Zakrátko médiá informovali o ďalších vyjadreniach, ktoré mali Wagnera diskreditovať. V roku 2001 mal deti a mládež varovať pred čítaním Harryho Pottera, pretože obsahuje prvky satanizmu.

Mediálna antikampaň živená liberálnymi katolíckymi kruhmi vyvrcholila rozhovorom v týždenníku Profil, v ktorom Wagner vyhlásil, že homosexualita je liečiteľná.

Proti Wagnerovi sa následne postavilo aj tridsaťtri dekanov diecézy Linz. Situácia bola natoľko vážna, že kardinál Christoph Schönborn zvolal mimoriadne zasadanie rakúskej biskupskej konferencie, no ešte predtým sa aj v sprievode Wagnera išiel poradiť do Ríma.

Deň pred stretnutím biskupov však Wagner oznámil, že požiadal pápeža Benedikta XVI., aby prijal jeho abdikáciu.

Do toho sa ešte objavilo svedectvo akejsi ženy, ktorá tvrdila, že Wagner jej núkal peniaze na potrat. Pohon na nechceného biskupa naberal šialené rozmery.

Proti protestujúcim proti biskupovi Barrosovi musela zasahovať aj čilská polícia. Foto – TASR/AP

Tlaku napokon podľahol aj kardinál Schönborn, ktorý sa najprv Wagnera opatrne zastával. Podľa vatikanistov Paola Rodariho a Andreu Tornielliho, ktorí celý prípad opísali v knihe Útok na Ratzingera, viedenský kardinál potichu loboval u vtedajšieho prefekta Kongregácie pre biskupov Giovanniho Battistu Re, aby Wagnerovu demisiu prijali.   

Tak sa napokon aj stalo. „Svätý Otec dišpenzoval Mons. Gerharda Wagnera od prijatia úradu pomocného biskupa Linzu,“ oznámilo začiatkom marca 2009 Tlačové stredisko Svätej stolice.    

Ako dodávajú Rodari s Torniellim, len pár dní nato dekan Josef Friedl, ktorý patril medzi najhlasnejších kritikov ultrakonzervatívca Wagnera, verejne oznámil, že už roky žije so svojou partnerkou, pričom veriaci aj biskup o tom vedia a akceptujú to.

Linecký biskup Ludwig Schwarz ho následne zbavil úradu dekana, ale zároveň ho nechal naďalej pôsobiť na svojom mieste.  

Petície „za“ a „proti“ Františkovi

Inú formu nátlaku predstavujú petície. Minulý rok v jeseni sa na internete objavilo tzv. Correctio Filialis, synovská korekcia pápeža Františka zo strany niekoľkých desiatok signatárov, ktorých počet medzičasom stúpol na 250. V dokumente pápežovi vyčítajú jeho údajné heretické tvrdenia.

Reakciou bola protipetícia, ktorú inicioval český kňaz Tomáš Halík a ku ktorej sa dodnes pridalo viac ako 70-tisíc ľudí.

Prečítajte si aj
Diskusia o pápežovi je oprávnená, ale takto sa kritika nerobí Zdieľať

Kým pod prvou petíciou je podpísaný len jediný katolícky biskup a hemží sa to tam osobami z lefèbvristického prostredia, pod druhý text sa podpísali aj mnohí kritici celibátu, podporovatelia svätenia žien či homosexuálnych zväzkov. Podporu Františkovi paradoxne vyjadrila aj spoluzakladateľka rakúskej iniciatívy Wir sind Kirche Martha Heizer, ktorú František v roku 2014 exkomunikoval.

Aj keď každý zo spomínaných prípadov je úplne odlišný, jedno majú spoločné – ukazujú, ako sa cirkev občas mení na politické bojisko. Na túto skutočnosť upozornil v dvoch svojich minuloročných komentároch aj vedúci českej redakcie Vatikánskeho rozhlasu Milan Glaser.

„Pokušenie politizovať spoločenstvo veriacich sa nezmenšuje. Začínajú mu čím ďalej, tým viac podliehať nielen nositelia všeobecného, ale aj služobného kňazstva,“ napísal jezuita Glaser.

„Je stále ťažšie sledovať a triediť rozmáhajúci sa myšlienkový a emocionálny zmätok, ktorý sa na dnešného človeka valí z každej strany a strháva ho na tú či onú stranu. Cirkev nielenže nie je ušetrená tohto prívalu, ale čím ďalej, tým viac sa zdá, že je jej privilegovaným cieľom. Symptómom toho je zbieranie podpisov pod rôzne petície, či už za pápeža, alebo proti nemu,“ myslí si český jezuita.

Radikálni kritici aj radikálni podporovatelia pápeža sa pritom podľa Glasera dopúšťajú tej istej chyby – vyberajú z jeho učenia len určité čiastky, ktoré následne prezentujú ako celok. „Tým napĺňajú význam pojmu heréza – z gréckeho slovesa hairein, vyberať,“ konštatuje vedúci českej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. A keďže väčšina ľudí nesleduje pápežove vyjadrenia v ich úplnosti, ľahko sa prikloní k jednej z týchto hlučných strán.

Cui bono?

V závere sa ešte vráťme k otázke z úvodu – možno využívať opísané nátlakové akcie pri riešení vnútrocirkevných problémov? Zdá sa, že jednoznačná odpoveď na túto otázku neexistuje.

Ak by čilskí veriaci neprotestovali proti biskupovi, pri ktorom majú odôvodnené pochybnosti o jeho bezúhonnosti, pápež by zrejme nevyslal biskupa Sciclunu, aby vec riadne došetril. V tomto prípade sa ich konanie javí ako správne.

Určite to však nemožno povedať o prípade farára Wagnera, kde liberálne skupiny urobili všetko možné aj nemožné preto, aby zabránili vstupu konzervatívca do vedenia diecézy.

Základným kritériom tak ostáva, čie dobro (cui bono?) sledujem svojím konaním. Svoje osobné? Svojej ideologickej skupiny? Alebo dobro spoločné?

Potrebná je pritom veľká dávka úprimnosti, pretože pokušenie povýšiť osobné či skupinové dobro na dobro spoločné dokáže zatemniť aj ten najzdravší úsudok.