Čo delí pravoslávnych a orientálnych pravoslávnych?

Čo delí pravoslávnych a orientálnych pravoslávnych?

Ilustračné foto – TASR/AP

Ozývajú sa hlasy nielen teológov, ale aj cirkví, ktoré v schválených dialogických dokumentoch vidia ohrozenú chalcedónsku kristológiu.

Treba ďakovať ekumenickému hnutiu, že sa pravoslávni teológovia stretali s kolegami z Koptskej, Etiópskej, Sýrsko-Jakobitskej, Arménskej a Indickej cirkvi z Malabarského pobrežia, teda z rodiny cirkví, ktorá od Chalcedónskeho koncilu (451) nabrala vlastný vývoj. Najmä kultúrne, politické a historické dôvody bránili obnoviť cirkevné spoločenstvo prerušené v 5. storočí, čo bolo bolestne pociťované predovšetkým v rodine východnej cirkvi.

Pri stretnutí s teológmi zo západnej cirkvi teológovia z obidvoch rodín cirkví nadobudli skúsenosť, že napriek svojmu protikladnému postoju k Chalcedónskemu koncilu a napriek rozdielnej kristologickej terminológii sú jedno vo viere. Tento dojem utužili ich štyri neoficiálne konzultácie (Aarhus 1964, Bristol 1967, Ženeva 1970, Addis Abeba 1971), ktoré mohli konštatovať veľkú mieru zhody a vykonali solídnu prípravnú prácu pre oficiálny teologický dialóg.   

Oficiálny teologický dialóg

Hoci už Prvá celopravoslávna konferencia (1961) vo svojom zozname tém a vo svojom posolstve zdôraznila blízkosť obidvoch rodín cirkví a tri ďalšie konferencie (1962; 1963 a 1968), ako aj Prvá predkoncilová celopravoslávna konferencia (1976) odporúčali začatie dialógu, Zmiešaná komisia pre teologický dialóg medzi Pravoslávnou cirkvou a Orientálnymi pravoslávnymi cirkvami sa dokázala zísť až v roku 1985 na svoje prvé plenárne zhromaždenie v Chambésy/Ženeve. Regionálne podmienené udalosti znemožňovali účasť všetkých cirkví, takže začiatok dialógu musel byť opakovane posúvaný. O to rýchlejšie však napredovala práca komisie.

Po dvoch ďalších plenárnych zhromaždeniach (Kláštor Anba Bishoy/Egypt 1989, Chambésy/Ženeva 1990) sa komisii podarilo ukončiť svoju prácu konštatovaním vieroučnej zhody medzi obidvoma rodinami cirkví. Avšak zostal otvorený rad otázok, ktoré sa netýkali kristologickej tematiky, ktorá bola dogmatickou príčinou rozkolu, ale života cirkví z dôvodu odmietnutia Chalcedónskeho koncilu. Touto tematikou  sa mali zaoberať zvláštne komisie jednotlivých cirkví v kontakte so svojimi delegátmi v Zmiešanej komisii a mali predložiť vlastné návrhy, aby mohli byť podniknuté ďalšie kroky k uskutočneniu plného cirkevného spoločenstva.

Keď sa táto cesta ukázala ako neschodná, tak aj táto úloha pripadla Zmiešanej komisii, ktorá sa zišla v roku 1993 na štvrtom plenárnom zhromaždení v Chambésy/Ženeve. V centre pozornosti bola problematika zrušenie cirkevných kliatob, ktoré boli vyrieknuté v minulosti proti osobám a koncilom, lebo toto by znamenalo štartovací signál pre uzavretie sviatostného spoločenstva. Liturgické a pastoračné opatrenia by podľa názoru komisie boli praktickými dôsledkami výsledkov dialógu a presadzovali by teologické poznatky do zakúsiteľného spoločenstva.

Na rozdiel od iných bilaterálnych teologických dialógov pravoslávnej cirkvi si Zmiešaná komisia uvedomovala pastoračnú dimenziu svojej práce, a preto zverila prerokovanie takýchto otázok podkomisii, ktorá pôsobila už počas dialógu a na treťom plenárnom zhromaždení Zmiešanej komisie (1990) mohla predložiť návrhy, ktoré boli jednomyseľne prijaté.

Sú zacielené na cirkevné spoločenstvo, ktoré nie je egocentrické, ale dialogické a otvorené: „1. vzťahy medzi obidvoma rodinami cirkví a naša príprava na jednotu; 2. vzťahy našich cirkví k iným kresťanským cirkvám a naša spoločná účasť na ekumenickom hnutí; 3. spoločná služba v oblastiach utrpenia, núdze, nespravodlivosti a konfliktov; 4. spolupráca pri šírení našej spoločnej viery a našej spoločnej tradície“ (pozri plné znenie návrhov in: Episkepsis 446/1990, 20-23).

Pastoračnú dimenziu dialógu podčiarkla aj Tretia predkoncilová celopravoslávna konferencia (1986) a vyjadrila svoju pevnú nádej, že nevybavené otázky môžu byť vyriešené. Arménsky arcibiskup Aram Keshishian, člen Zmiešanej komisie, bol natoľko presvedčený o akceptácii výsledkov dialógu, že sa vyjadroval za stanovenie pevného termínu realizácie plného spoločenstva medzi obidvoma rodinami cirkví a navrhoval rok 2000 (porov. Episkepsis 422(1989, 6).

Kritici dosiahnutých výsledkov

Podobný osud ako dialóg so starokatolíckou cirkvou teraz však prežívajú aj tieto teologické plody, lebo sa ozývajú hlasy nielen teológov, ale aj cirkví, ktoré v schválených dokumentoch vidia ohrozenú nielen kristológiu Chalcedónskeho koncilu, ale vyjadrujú aj zásadné pochybnosti vo veci problematiky uznania štyroch posledných ekumenických koncilov [Chalcedón 451, Konštantínopol 553, Konštantínopol 680/1, Nicea 787; pozn. prekl.] a vo veci zásahu do koncilových rozhodnutí v prípade zrušenie cirkevných kliatob.

List jeruzalemského patriarchu Diodorosa ekumenickému patriarchovi Bartolomejovi z 22. septembra 1992 je typický pre nedialogické stanovisko, ako aj pre teologický spôsob uvažovania, ktorý vidí pravdu v samotných formulách. Kontextuálne interpretácie pre kritikov výsledkov dialógu znamenajú skresľovanie stanovenej pravdy. S „heretikmi“, v tomto prípade „monofyzitmi“, sa nerobia žiadne kompromisy.

Rozhovory s nimi sa majú viesť len preto, aby sme ich pohli k tomu, aby sa zriekli svojich omylov. Sedem ekumenických koncilov patrí k základom pravoslávnej viery a nesmieme sa ich dotýkať. Kritikom nestačí, že „predchalcedónci“ uznávajú vieru Chalcedónskeho koncilu, ako aj vieru troch neskorších koncilov, na ktorých sa nezúčastnili a ktoré nerátajú do svojich dejín koncilov. 

V každom prípade táto problematika nie je praktickej povahy, ale predstavuje zásadnú otázku teologickej hermeneutiky a teológie koncilov, pričom komisia ju mala zaradiť medzi prolegomená. Na základe školskej dogmatiky, na ktorej je vystavaná argumentácia kritikov výsledkov dialógu, sa ťažko dá predstaviť dosiahnutý konsenzus.

Komisia premárnila šancu, aby na základe substanciálne existujúceho spoločenstva podnikla reflexiu o konciloch, ktorá by mohla mať oslobodzujúci účinok na ekumenickú prácu a predovšetkým na dialóg s katolíckou cirkvou, ktorá počíta dvadsaťjeden ekumenických koncilov. Nebola odvaha alebo sa považovalo za nepotrebné osvojiť si stanovisko štvrtej neoficiálnej konzultácie (Addis Abeba), ktorá vyhlásila, „že koncil je len jedným z hlavných prvkov, ktoré vyjadrujú autoritu cirkvi, a že cirkev má ustavične autoritu vysvetľovať rozhodnutia koncilu v súlade s ich pravým zámerom“ (Greek orthodox theological review 16 [1971] 212).

Zohľadniť duchovné dobro veriacich

V očakávaní, resp. k príprave celkového rozhodnutia musia jednotlivé cirkvi, predovšetkým cirkvi, ktorých života sa to dotýka, nabrať odvahu vyhovieť pastoračnej núdzi svojich veriacich tým, že v bilaterálnych dohodách pri zachovaní svojho jurisdikčného statusu nadviažu kat'oikonomian (1) sviatostné spoločenstvo.

Poznámky

  1. V pravoslávnom myslení princíp oikonomie dovoľuje porušiť nejaký cirkevný predpis kvôli spáse človeka. Oikonomia je primeraná, keď nepoužitím nejakého všeobecne platného predpisu sa dá očakávať väčší duchovný úžitok než jeho aplikáciou (akribeia), pozn. prekl. 

Zdroj

Anastasios Kallis, Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 338-342.

Podnadpisy pridal prekladateľ. Z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo