Keď pravoslávne cirkevné obce 6. januára, na sviatok Teofánie (Bohozjavenia) alebo Kristovho krstu, slávia v morských prístavoch, na vnútrozemských jazerách a riekach bohoslužbu plnú symbolov, pri ktorej je stredobodom symboliky voda, v širokej verejnosti vzniká dojem, že pravoslávna cirkev oslavuje sviatok Kristovho krstu tým, že požehnáva jazerá, moria a rieky.
K tomuto nedorozumeniu prispieva aj mätúce označenie Posvätenie vody, ktoré sa síce vykonáva, avšak v kozmicko-symbolickom zmysle, ktorý zahrňuje do vodného prvku obnovu celého stvorenia. Na to poukazujú aj označenia sviatku Teofánie – Sviatok svetla a Deň osvietenia.
Agiasmos (posvätenie), ako sa nazýva táto bohoslužba, pričom sa rozlišuje Veľký agiasmos a Malý agiasmos, je zameraný nielen na posvätenie vody, ale prostredníctvom posvätenej vody na celé stvorenie.
Voľba vody tkvie v jej dôležitosti ako život udržiavajúcej i život ničiacej sily, ktorej voda vďačí za svoju náboženskú symboliku, ktorou si posluhujú mnohé kultúry a náboženstvá.
Rozhodujúca pre kresťanskú symboliku je spätosť vody s dejinami spásy, ktorá sa začína stvorením. Liturgická podoba Veľkého agiasmu má svoje biblické základy, ako ukazujú aj čítania, prevažne v Starom zákone, ktorý sa vykladá alegoricky vo vzťahu k spásnodejinnému významu Kristovho krstu, ktorý prisľubuje obnovu stvorenia.
K tomu patria okrem iného míľniky spásnej skúsenosti Izraela: „Boží Duch sa vznášal nad vodami“ (Gn 1,2), z ktorých neskôr vyšli „živé tvory“ (Gn 1,20). Izraeliti dospeli k slobode prejdením cez Červené more, ktorého prúdy ako múr uvoľnili suchú zem, aby následne pokryli faraónovo vojsko (Ex 14,15-30).
Analogické je aj rozprávanie o potope (Gn 6,1-8,19), pri ktorej Boh potrestá zlobu ľudstva prúdmi vody, zatiaľ čo ušetrí spravodlivého Noema, s ktorým uzavrie novú zmluvu a otvorí sebe a svojim potomkom novú šancu na spásu (Gn 9,1-17).
K slobode izraelský ľud vedie Mojžiš, ktorého nájde faraónova dcéra v plávajúcom košíku v tŕstí Nílu (Ex 2,5-10). Počas cesty na Sinaj premení Mojžiš v púšti Šúr horkú vodu na sladkú (Ex 15,22-25).
Starozákonné čítania agiasmu, v ktorých sa objavujú ďalšie odkazy na úlohu vody v dejinách spásy, sa končia Izaiášom 12,3-6, t. j. Pánovým prísľubom: „S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy...“
Čítanie z listu apoštola (1Kor 10,1-4) a evanjelium (Mk 1,9-11) stavajú most medzi starozákonnou symbolikou vody a Kristovým krstom v Jordáne, ktorý sa stáva symbolickým obrazom nového stvorenia: „... Kristus prišiel, aby obnovil celé stvorenie“ (tropár predsviatku Bohozjavenia).
Voľba vody tkvie v jej dôležitosti ako život udržiavajúcej i život ničiacej sily, ktorej voda vďačí za svoju náboženskú symboliku, ktorou si posluhujú mnohé kultúry a náboženstvá. Zdieľať
Preto cirkevná obec prosí o „požehnanie Jordána“, a to „k osvieteniu zostúpením Svätého Ducha..., k odpusteniu hriechov, k posväteniu duše i tela a ku každému úžitku..., k večnému životu..., k zdolaniu všetkých útokov viditeľných i neviditeľných nepriateľov..., k posväteniu domov..., duší a tiel všetkých, ktorí s vierou z nej čerpajú a majú na nej podiel, aby sme účasťou na tejto vode boli uznaní za hodných byť naplnení svätosťou z moci neviditeľného príchodu Svätého Ducha...“
Tieto prosby opakuje a zintenzívňuje kňaz v modlitbe posvätenia, ktorej epikléza sa začína chválospevom, ktorým sa začína aj posvätenie krstnej vody: „Veľký si, Pane, a zázračné sú tvoje diela, a niet slova, ktoré by dokázalo ospievať tvoje zázraky!“
Tieto prosby, ktoré dosvedčujú vieru v uzdravujúcu a posväcujúcu silu posvätenej vody, umožňujú vyjasniť aj nedorozumenie, ktoré sa vkradlo do pravoslávnej zbožnosti: chápať posvätenú vodu Veľkého agiasmu ako náhradu za eucharistické dary.
Aj keď modlitba posvätenia a eucharistická modlitba vykazujú vo svojej štruktúre nápadné paralely, ktoré sa ukazujú v epikléze, zvolávaní Svätého Ducha, dokonca vo formulácii, predsa len Veľký agiasmos, ktorý možno rátať ku klasickým sviatostiam, nemožno stavať na roveň s eucharistickou hostinou, s úplným tajomstvom, skrze ktoré sa spoločenstvo stáva Kristovým telom a podielnikom na Kristovi.
Do 11. storočia siahajúci druhý Veľký agiasmos, ktorý sa neslávi v prírode, ale v chráme, predstavuje protirečenie k predmetu sviatku, ktorým je udalosť zjavenia Božej Trojice pri Kristovom krste: „Pri tvojom krste v Jordáne zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica...“ (tropár Bohozjavenia).
Viackrát počas roka sa slávi Malý agiasmos, ktorý je mladšieho dátumu než Veľký agiasmos a ako kresťanská alternatíva k pohanským obradom s vodou bol slávený najskôr len na začiatku každého mesiaca. Navyše sa dnes slávi pri rozličných príležitostiach v chráme, byte, obchodoch a iných zariadeniach ako požehnanie a posvätenie ľudí a ich diel.
Čítanie z evanjelia (Jn 5,1-4), v ktorom sa hovorí o vode ako znamení milostiplných posvätení, vykazuje inú súvislosť než Veľký agiasmos, hoci prosby vykazujú spoločný úmysel: agiasmos (posvätenie) stvorenia.
Anastasios Kallis, Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 189-192. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.