Zakazujú kánony spoločnú modlitbu s veriacimi iných konfesií?

Svojím „Hodnotením novších faktov vo vzťahoch medzi pravoslávím a ekumenickým hnutím“ z mája 1998 sa delegáti všetkých pravoslávnych cirkví postarali o rozruch, keď v prípravnom štádiu VIII. plenárneho zhromaždenia Svetovej rady cirkví v Harare/Zimbabwe v decembri 1998 vyhlásili pri svojej kritike štruktúry, spôsobu práce a tematiky Svetovej rady cirkví, že sa nechcú ani zúčastňovať „na ekumenických bohoslužbách, spoločných modlitbách, bohoslužbách a ďalších náboženských ceremóniách počas zhromaždenia“ (§ 13c). Predstava, že práve cirkev, ktorej hlavným charakteristickým znakom je modlitba, sa chce pustiť do spoločnej práce, ktorej cieľom je jednota, bez modlitby s ľuďmi bojujúcimi za jednotu, vyvolala počudovanie a nepochopenie.

Medzičasom zaisťujú v evanjelických kruhoch namrzenosť „Odporúčania zvláštnej komisie k pravoslávnej spolupráci vo Svetovej rade cirkví“. Túto komisiu z rozhodnutia hore uvedeného plenárneho zhromaždenia ustanovil centrálny výbor Svetovej rady cirkví. Odporúčania, ktoré 2. septembra 2002 prijal a schválil centrálny výbor, venujú zvláštnu pozornosť problematike spoločnej modlitby, ako to nápadne dokumentuje dominantný rozsah príslušných odsekov dokumentu. V rozlišovaní medzi „konfesionálnou“ a „medzikonfesionálnou“ spoločnou pobožnosťou, medzi bohoslužbami s ekleziálnou kvalitou a pobožnosťami, ktoré nemajú ekleziálny status, sa nevytvára obsahovo nový fakt, ale jasne sa formuluje, ako pravoslávna cirkev vždycky chcela mať chápanú svoju účasť na takzvaných ekumenických bohoslužbách, že totiž nemôže ísť o bohoslužby ekleziálnej kvality, resp. o liturgické zhromaždenia nejakej „nad-cirkvi“. Napokon odporúčanie zrieknuť sa používania zavádzajúceho pojmu „ekumenická bohoslužba“ je odvážne, lebo vzbudzuje falošný dojem spätného kroku v ekumenizme, predovšetkým v tých kresťanoch, ktorí Ženevu považujú za ekleziálny antipód Ríma.  

Toto odporúčanie ničí obvyklý obraz, ktorý však prekrýva tragédiu rozkolu tým, že vzbudzuje falošný dojem cirkevného spoločenstva. Evanjelickí biskupi a biskupky, ktorí sa cítia urazení, by sa mali pýtať na ekleziologickú kvalitu ekumenických bohoslužieb, pri ktorých pôsobia zdanlivo par cum pari, na rovnakej úrovni s biskupmi katolíckej cirkvi, pre ktorých nie sú ich cirkevné spoločenstvá vzniknuté z reformácie „cirkvami v pravom zmysle slova“, pretože „neuchovali platný episkopát a pravú, plnú podstatu eucharistického tajomstva“ (Vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery „Dominus Iesus“ zo 6. augusta 2000 § 17). Pravoslávna cirkev je tu zdržanlivá a usiluje sa vyhnúť nedorozumeniam.

Zvláštna komisia odkazuje na normatívny význam liturgie, pričom pripomína starovekú cirkevnú formulu lex orandi – lex credendi, ktorá si uchovala v pravoslávnej cirkvi svoju váhu: „Čo hovoríme na bohoslužbe (lex orandi), má veľký význam, pretože vyjadruje naše spoločné vieroučné presvedčenie (lex credendi)“ (príloha A, § 3). Bohoslužba cirkvi je rečou jej viery.

Ako eucharistické spoločenstvo pravoslávna cirkev považuje bohoslužbu za stredobod, okolo ktorého sa zoskupujú všetky jej bohoslužobné stretnutia, ktoré doxologicky vyjadrujú jej vieru. Tak 24-hodinový liturgický cyklus, ktorý sa začína večierňou a svoj vrchol dosahuje v Eucharistii, ako aj týždenný cyklus s nedeľou ako dňom zmŕtvychvstalého Pána a ročný cyklus, v ktorého centre stojí Veľká noc, sa vzťahujú na tajomstvo spásnej ekonómie, ktoré sa sprítomňuje v Božskej liturgii. Z toho sa dá vysvetliť v mnohých pravoslávnych veriacich vznikajúci dojem interkomúnia pri ekumenických bohoslužbách, ktoré sú však myslené ako modlitba, ktorá spája ľudí ponad všetky konfesionálne rozdiely a rozpory na základe ich spoločnej kresťanskej identity a zhody v zásadnom obsahu viery, takže spoločne chvália Boha a prosia o pomoc. Bohoslužba v pravoslávnom chápaní nie je súkromnou modlitbou, ale zhromaždením cirkvi, ktoré sprítomňuje Boží spásny čin v Ježišovi skrze Svätého Ducha. Tento dar Božieho milosrdenstva sa uskutočňuje v Kristovom tele, t. j. v cirkvi, ktorá je jedna. Bohoslužba znamená účasť na tomto tele ako život v pravde. Preto nemožno oddeľovať bohoslužbu a cirkevné spoločenstvo.  

Odporcovia akejkoľvek medzikonfesionálnej modlitby si to však priveľmi zjednodušujú, keď upozorňujú na kánony, ktoré sú v ich porozumení jednoznačné. „Klerika alebo laika, ktorý ide na zhromaždenie židov a heretikov k modlitbe, treba zosadiť a exkomunikovať“ (64. Apoštolský kánon; porov. aj 33. kánon Laodicejského koncilu). Aplikácia takýchto kánonov, ktoré všeobecne zakazujú spoločné slávenie s heretikmi (kánon 73 Laodicejského koncilu), dokonca im zakazujú vkročiť do pravoslávneho chrámu (kánon 6), ako aj pravoslávnym vkročiť do heretických chrámov (3. otázka 2. kánonického listu konštantínopolského patriarchu Nikefora), na vzťah pravoslávnej cirkvi k cirkvám, s ktorými je v dialógu, sa rovná falšovaniu zmyslu týchto kánonov a predstavuje eklatantný nesprávny výklad kánonickej tradície, pretože tieto kánony mali na mysli ochranu veriacich pred útokmi heretikov, a nie zatracovanie ľudí, ktorí sa usilujú o jednotu cirkví.

Ježišov prísľub, že bude medzi ľuďmi, ktorí sú zhromaždení v jeho mene (Mt 18,20), vyzýva ľudí, aby svoje pôsobenie na jednote zverili Kristovi a v modlitbe podávali svedectvo o svojej spoločnej viere. Že toto, čo ich spája, nemôžu konať ako zmierené cirkvi, ukazuje tragédiu rozkolu, ktorý protirečí Kristovej modlitbe: „Neprosím však len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno..., aby svet veril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,20nn).    

Anastasios Kallis, Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 314-318. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.