Jedna súčasná ikona znázorňuje pravoslávnu cirkev ako loďku, ktorú riadi Kristus, zatiaľ čo apoštoli tvoria posádku. Nad pasažiermi, Božou Matkou Orantkou a „svätými otcami“, sa vznáša v oblaku Svätý Duch, ktorého dary spájajú v podobe stĺpa loďku s nebom.

Na búrlivom mori sa usilujú dobyť loďku okrem iných Antikrist, nová doba, znázornený ako drak chrliaci oheň, Julián Odpadlík, Luther, pápež a – oproti Antikristovi – „ekumenista“ vybavený biskupskými insígniami bez kríža, hnaný obludou, ktorá znázorňuje Satana.

Toto znázornenie nesie názov: „Tajuplná ikona našej svätej cirkvi, proti ktorej v priebehu času bojovali mučitelia a heretici, no nedokázali ju premôcť.“

Toto znázornenie zodpovedá „antiheretickej“ literatúre, ktorá považuje Svetovú radu cirkví a ekumenické hnutie všeobecne za taviaci kotol všetkých heréz a vidí v nej apokalyptického „veľkého draka“ (Zjv 12,9).

S odvolávaním sa na kánony a cirkevných otcov, ktorí zápasili s herézami svojej doby, sa akýkoľvek kontakt s nepravoslávnymi kresťanmi posudzuje ako priestupok proti pravovernej tradícii, resp. ako zrada pravoslávnej cirkvi. To je plagátové znázornenie, ktoré presvedčí predovšetkým ľudí, ktorí hľadajú istotu v absolútnom systéme.

Tak sa dá vysvetliť, že v postkomunistickom období vo východnej Európe vzniká tendencia zamieňať si pravoslávie s fundamentalizmom. V pravosláví sa hľadá náhrada za zrútený doktrinálny komunistický totalitarizmus, ktorý nepripúšťa nijaký dialóg.

Tu spočíva dvojité fatálne nepochopenie: tak kánonov, ktoré upravujú život cirkvi v nejakej konkrétnej dobe a situácii a nesmú sa aplikovať schematicko-analogicky, ako aj herézy, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre Cirkev primárne nie ako náuka, ale ako postoj a spôsob života.

V postkomunistickom období vo východnej Európe vzniká tendencia zamieňať si pravoslávie s fundamentalizmom. V pravosláví sa hľadá náhrada za zrútený doktrinálny komunistický totalitarizmus, ktorý nepripúšťa nijaký dialóg. Zdieľať

Lebo pravdou viery, ktorá je napádaná, nie je dogma, ale skutočnosť pravdy viery ako spôsob života Kristovho tela, ktorý je popisovaný v dogme. Cirkevní otcovia, ktorí sú tu volaní za svedkov, neodmietali dialóg, ale bojovali proti heréze, pretože predstavovala nebezpečenstvo pre cirkevný organizmus.

Ak vezmeme do úvahy horlivosť, ktorá sa ukazuje pri nasadení proti ekumenizmu, a nepriateľský postoj voči nepravoslávnym cirkvám a pravoslávnym biskupom a teológom, ktorí s nimi pestujú dialóg, vynára sa otázka, kto tu vlastne vykazuje charakteristické znaky herézy, pretože ide o postoj, ktorý sa previňuje proti všepravoslávnemu konsenzu.

Pravoslávna cirkev sa nielenže vyhla ľahkovážnej klasifikácii kresťanstva na heretické a schizmatické spoločenstvá, ktoré pre ňu predstavujú nebezpečenstvo, ale na svojej Tretej predkoncilovej všepravoslávnej konferencii v novembri 1986 uznala „faktickú existenciu všetkých kresťanských cirkví a konfesií“ (text predlohy „O vzťahu pravoslávnych cirkví k ostatnému kresťanskému svetu“, Úvod, § 2).

Konferencia konštatuje, že „dnešné bilaterálne teologické dialógy... vyjadrujú jednomyseľné rozhodnutie všetkých miestnych pravoslávnych cirkví“, a svoju účasť na týchto dialógoch označuje za „najvyššiu povinnosť“ (§ 4).

Herézou našej doby nie je ekumenické hnutie ako ekumenizmus, ale egocentrické zmýšľanie, sebestačnosť, samospravodlivosť a nevšímavosť, ktoré stoja v ceste jednote cirkvi a oslabujú vierohodnosť jej svedectva pred svetom. Zdieľať

Ani keby pravoslávni boli pevne presvedčení, že katolíci a protestanti sú napr. kacíri, nemohli by sa odvolávať na antiheretické kánony a cirkevných otcov, pretože katolíci a protestanti neohrozujú integritu pravoslávnej cirkvi, ale v pokojných kontaktoch a úprimných teologických rozhovoroch chcú prekonať hanbu rozkolu.

Uniatizmus a prozelytizmus, ktoré sa zvyknú uvádzať, aby sa spochybnila úprimnosť partnera v dialógu, skutočne zaťažujú vzťahy medzi cirkvami, no nemožno ich spratať zo sveta zatracujúcimi výrokmi. Ako jednotlivé konkrétne deštruktívne fenomény na ceste k jednote musia byť zahrnuté do tematiky dialógu.

Odvolávanie sa na svedectvá stredoveku znamená hrubý anachronizmus, ktorý vo svojom formalizme necháva mimo pozornosti historickú zmenu. Po tom, čo kresťanstvo vyšlo z katakomb do katedrál a „kresťanskí“ cisári kládli dôraz na vnútorný pokoj cirkvi, heretici predstavovali samosplodené nebezpečenstvo, ktoré bolo nebezpečnejšie než prenasledovanie politickou mocou a polemika zo strany vyššej vrstvy pohanskej spoločnosti. To je kontext, v ktorom stoja kánonické rozhodnutia cirkvi a postoj cirkevných otcov ako pastoračno-pedagogické opatrenia proti heréze.

Obývaná zem – Ekuména – sa zásadne zmenila spoločensky, politicky, ideologicky i cirkevne. Herézou našej doby nie je ekumenické hnutie ako ekumenizmus, pred ktorým varujú horlivci samonavrhnutého pravoslávia, ale egocentrické zmýšľanie, sebestačnosť, samospravodlivosť a nevšímavosť, ktoré stoja v ceste jednote cirkvi a oslabujú vierohodnosť jej svedectva pred svetom.

Anastasios Kallis, Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 318-321. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.