V samom závere minulého roka (30. decembra) sme si pripomenuli 40. výročie zriadenia Slovenskej cirkevnej provincie pápežom Pavlom VI. Najskôr jeho apoštolská konštitúcia Praescriptionum sacrosancti oddelila územie Trnavskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy a povýšila ju na Trnavskú arcidiecézu. Následná apoštolská konštitúcia Qui divino vytvorila nezávislú cirkevnú provinciu, pričom za metropolu bola ustanovená Trnavská arcidiecéza s piatimi sufragánnymi biskupstvami: Nitrianske, Banskobystrické, Spišské, Rožňavské a Košické biskupstvo. Obe konštitúcie slávnostne vyhlásil 6. júla 1978 v Trnave v Katedrále sv. Jána Krstiteľa vtedajší pražský arcibiskup kardinál František Tomášek.

Týmto sa jubileá späté s náboženským životom katolíkov na Slovensku za posledné desaťročia nekončia. 1. januára 1988 rozbehli veriaci petíciu za odluku cirkvi od štátu. Išlo o vôbec najväčšiu podpisovú akciu počas totality, ktorú len na Slovensku podporilo asi 300-tisíc ľudí. 30. januára 2008 povýšil pápež Benedikt XVI. Gréckokatolícku cirkev na Slovensku na metropolitnú cirkev sui iuris so sídlom v Prešove. 25. marca 1988 sa v konala v Bratislave jedna z najsilnejších a najviditeľnejších manifestácií odporu voči totalitnému režimu vo vtedajšom Československu – sviečková demonštrácia. O niekoľko mesiacov neskôr, 12. júna 1988, prijal v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave Ján Sokol biskupské svätenie a 14. februára 2008 zriadil pápež Benedikt XVI. zatiaľ najmladšiu diecézu na Slovensku so sídlom v Žiline.

Udalostí, ktoré si v tomto roku v podobe okrúhlych výročí budeme pripomínať, je zaiste oveľa viac. Keďže sa pri tom bude analyzovať predovšetkým minulosť a bude sa bilancovať, myslel som si, že stojí za to zamyslieť sa v krátkej úvahe nad možnými trendmi budúceho spoločenského vývoja, ktoré sa týkajú aj náboženského života v našej krajine. Ide o hypotetický obraz Slovenska v blízkej budúcnosti, vytvorený na základe mojich vlastných skúseností v pastoračnej praxi, akademickej činnosti a aktivít v treťom sektore. Problematiku som sa nesnažil uchopiť tak, akoby sme sa už boli bývali ocitli o nejakých 10-15 rokov v budúcnosti. Opieram sa o prítomnosť s tým, že spomenutým javom pripisujem popri mnohých iných, ktoré nemenej stoja za zamyslenie, vo vývoji Slovenska v najbližších rokoch zásadný význam a domnievam sa, že v ňom môžu zohrať kľúčovú úlohu.

Kostol sv. Vavrinca v Zliechove. Foto: wikipedia.org/Volodka22

Spoločnosť

Z hľadiska spoločnosti považujem osobne za najväčšiu výzvu do budúcnosti sekularizáciu a našu schopnosť na ňu reagovať. Aj keď jej variácie sú už dávno predmetom diskusií a dnes jej kritika vyznieva tak trochu ako konzervatívne klišé, dovolím si na jej adresu niekoľko poznámok.

Vo verejnej rozprave na Slovensku ešte stále nie je celkom vyjasnený vzťah medzi vierou s jej požiadavkami a sekularizáciou s jej politickými nárokmi. Zdieľať

Tak ako je samo kresťanstvo vo svojej podstate dialektické, aj jeho vzťah k modernému sekularizmu balansuje na tej istej hrane ambivalentnosti. Preto vynesenie zjednodušenej unáhlenej anatémy nad sekulárnou spoločnosťou zo strany kresťana by bol veľký omyl. Nezabúdajme napríklad na skutočnosť, že trebárs katolicizmus sa v niektorých kútoch sveta mohol stať akceptovaným, resp. rovnocenným náboženstvom len vďaka procesom, ktoré sa v širšom zmysle slova nazývajú sekularizácia. Napríklad v Anglicku prostredníctvom série tzv. Catholic relief acts (podobne aj v Škandinávii) atď.

Pápež František je presvedčený, že zdravý sekularizmus môže byť príspevkom k úspešnému a mierovému štátu, zatiaľ čo štát viazaný len k jedinému náboženstvu nemá podľa neho budúcnosť. V roku 2015 v rozhovore pre francúzsky katolícky denník La Croix povedal: „Konfesionálne štáty skončia zle. Verím, že sekularizmus sprevádzaný silným zákonom, ktorý zaručuje náboženskú slobodu, poskytuje rámec pre posun vpred.“

Na druhej strane treba akceptovať skutočnosť, že vo verejnej rozprave na Slovensku ešte stále nie je celkom vyjasnený vzťah medzi vierou s jej požiadavkami a sekularizáciou s jej politickými nárokmi. Preto je možné konštatovať, že sekularizácia má aj také svoje podoby, ktoré vyúsťujú do ateizácie spoločnosti, konfrontácie s náboženstvom a niekde aj do antiklerikalizmu. Dôsledkom takýchto postojov je presvedčenie, že Boh sa nezjavuje v ľudských dejinách a že náboženstvo ako ľudské dielo nemusí byť nevyhnutnou dimenziou spoločenského života. Takto uchopená predstava neraz vedie ku škandalizovaniu náboženstva ako niečoho, čo už v postmodernej dobe nemá spoločenskú legitimitu vzhľadom na to, že poznanie Boha sa javí nejasné v dôsledku neschopnosti súčasného človeka vyvinúť metafyzické úsilie.

Pritom v evanjeliu sú obsiahnuté aj antropologické a filozofické hodnoty, ktoré pozitívne ovplyvnili celé ľudstvo. Práve tento nie striktne náboženský potenciál Ježišovho posolstva bude potrebné vedieť využiť na to, aby v značne sekularizovaných spoločnostiach mohli náboženstvá upevňovať mentalitu, ktorá vo všemohúcom Bohu vidí základ každého dobra, nevyčerpateľný zdroj morálneho života a oporu hlbokého zmyslu pre všeobecné bratstvo (Posynodálna apoštolská exhortácia Benedikta XVI. Verbum Domini).

Čiže požiadavka na spoločné dobro sa dá v sekulárnom prostredí realizovať aj bez hrozby desakramentalizovania kresťanstva, prípadne jeho redukcie na sociálny humanizmus a kultúrnu antropológiu. Uskutočniteľné to je prerozprávaním Ježišových požiadaviek jazykom, ktorému bude nenábožensky zmýšľajúci človek schopný porozumieť bez toho, že by z kresťanstva zostala len jeho lacná karikatúra.

Barack Obama ešte ako senátor za štát Illinois v roku 2006 povedal: „Môžete byť odporcami umelého prerušenia tehotenstva z náboženských dôvodov, ale ak sa pokúšate presadiť zákon zakazujúci prerušenie v praxi, nemôžete jednoducho poukazovať na učenie svojej cirkvi a odvolávať sa na Božiu vôľu.“ My by sme v takýchto prípadoch mali vedieť vysvetliť, prečo umelé prerušenie tehotenstva nie je prerušením, ale ukončením počatého života, a že to nie je v súlade s princípmi ľudskej dôstojnosti a práva nenarodeného dieťaťa. To všetko tiež argumentmi, ktoré explicitne nevychádzajú z rýdzo náboženského presvedčenia, lebo v spoločnosti je nemálo takých ľudí, ktorí zabitie nenarodených detí považujú za zlo aj z rýdzo prirodzeného zákona.

V prostredí superštátu si spoločenské elity, mohutne podporované médiami, dokážu vlastnú ideológiu a svetonázorové predstavy presadzovať ich implementáciou do zákonodarstva. Zdieľať

Spolu s autentickou kresťanskou hodnotovou orientáciou v každodennom živote kresťanov to pomôže kresťanstvu ako náboženstvu získať autoritu najmä v tých oblastiach života, ktoré boli pod rúškom pokroku, emancipácie, oslobodenia a revolúcie značne sprofanizované (manželstvo, rodina, sloboda svedomia či ochrana života od jeho počatia až po prirodzený koniec).

Ako už bolo naznačené, vzťah medzi sekularizáciou a náboženstvom je určovaný komplexnou dynamikou sociálnych, politických a kultúrnych faktorov. Niektoré jeho podoby vyúsťujú do tzv. politického sekularizmu, ktorým je etatizmus. Jeho nebezpečenstvo tkvie v sofistikovane presadzovanom novom kódexe, podľa ktorého práve štát a jeho inštitúcie prostredníctvom legislatívy preberajú kontrolu nad životným curriculom človeka. Napríklad tým, že rozhodujú, či sa má narodiť alebo nie, kedy a ako má zomrieť, podľa akých noriem sa má vychovávať, koľko toho smie vlastniť, za akých podmienok môže vyznávať svoje náboženstvo atď.

Formou právnych noriem (trebárs v zdravotníctve) dokáže tzv. superštát veľmi úspešne obmedzovať manévrovací priestor pre človeka, ktorého svedomie je formované katolicizmom. Netreba pripomínať, že v takomto zriadení si spoločenské elity, mohutne podporované médiami, dokážu vlastnú ideológiu a svetonázorové predstavy presadzovať ich implementáciou do zákonodarstva. Prípadný nesúhlas a kritika sa „ošetruje“ sankciami a trestnoprávnymi postihmi. Dejiny nám v týchto obavách dávajú za pravdu, lebo štátne zriadenia, ktoré mali ambíciu organizovať a kontrolovať ľudstvo ateisticky – bez Boha, poľahky skĺzli do totalitarizmov obludných rozmerov, pričom majú na svedomí dlhodobú civilizačnú deštrukciu a vyvraždenie azda až 200 miliónov ľudí (Francúzska revolúcia, nacizmus, komunizmus, maoizmus atď.). 

Spišská Kapitula. Foto: wikipedia.org/Pudelek

Cirkev

Do tohto prostredia bude nejakým spôsobom musieť predovšetkým vzdelaný katolík vstúpiť formou dialógu alebo, ak to bude nevyhnutné, aj na úrovni konfrontácie. Dnes už je profanizácia spoločenských princípov do značnej miery nezvratný proces, ktorý nie je možné ani negovať, ani ignorovať. Sme svedkami toho, že sa v živote odohráva radikálna zmena donedávna tradične kresťanských hodnôt, a hoci vo vzťahu k tomu môžeme oplývať rozdielnymi asociáciami, mali by sme k tomuto procesu skúsiť zaujať nie defenzívny a pasívny postoj, ale kreatívny. V praxi to znamená, že osobnou zaangažovanosťou sa pousilujeme o to, aby bolo kresťanstvo vytlačené len do čisto privátnej sféry jednotlivca, a budeme budovať mosty medzi cirkvou a spoločnosťou.

Ak sa cirkev nechce ocitnúť na periférii diania, bude sa musieť naučiť, ako čoraz častejšie zaujímať stanovisko aj k takým témam ako korupcia, zneužívanie politickej moci, politický extrémizmus alebo sociálna nespravodlivosť. Zdieľať

Tam, kde kresťanstvo už dávno nemá interpretačný monopol, sa cirkev bude musieť v pluralite foriem naučiť umne zaobchádzať s našimi kultúrnymi kresťanskými prameňmi. Ak chceme, aby si náboženské hodnoty aj v sekulárnom prostredí zachovali potenciál pravdy, mali by sme sa ich my vzdelaní kresťania naučiť formulovať a obhajovať vo verejnom prostredí podľa potreby raz v náboženskom, inokedy v nenáboženskom jazyku. Zaiste, prináša to riziko nepochopenia, možno až neúspechu, ale aspoň sa o to nepokúsiť by znamenalo vzdať sa bez boja a rezignovať.

Ak sa cirkev nechce ocitnúť na periférii diania, bude sa musieť naučiť, ako čoraz častejšie zaujímať stanovisko aj k takým témam ako korupcia, zneužívanie politickej moci, politický extrémizmus alebo sociálna nespravodlivosť. Je to dôležité najmä vtedy, keď sme svedkami dezinterpretácie „našich“ tém, ktoré si za svoju agendu berie kdekto a účelovo pri tom selektívne využíva reduktívne vysvetlenia. Výsledkom toho je vo verejnom priestore ďalší derivát sekularizácie – bezbrehý politický liberalizmus, ktorý v spoločnosti sotva nachádza rovnocenného protivníka, iba ak v rovnako nebezpečnom populizme. Pokiaľ sa nebudeme angažovať my, môže sa stať, že z nás budú už len do defenzívy zahnaní svedkovia procesu transformácie moderného sveta vyprázdneného od náboženskej skúsenosti.

Cirkev ako koinonia je podmnožina politei, čiže spoločenstvo existujúce v spoločnosti. To znamená, že spoločenstvo žijúce na sakramentálnej báze, ktorého život a prax sú formované nábožensky, má právo komunikovať svoje svetonázorové predstavy celej spoločnosti, ktorej je súčasťou. Cirkev má byť „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3,15). Preto by mala mať odvahu zohrávať vo svete, v ktorom lží a poloprávd bude len a len pribúdať, úlohu inšpirátorky, ktorá súčasne podporuje zdravý rozum aj pevnú vieru.   

Rozumiem, že niekomu sa tento diskurz môže javiť ako príliš akademicky a intelektuálne recipované kresťanstvo pre klubové elity. To určite nie je jeho zámerom. Majme na pamäti, že v postmodernej spoločnosti aj takto uskutočňovaná etika zodpovednosti za svet vyúsťuje do aktualizácie praktizovaného kresťanstva v jeho každodennej podobe. Každý z nás má na to mandát od Boha, konkrétnu pridelenú úlohu. Je to zároveň jedna z foriem, ako naplniť predstavu Karla Rahnera o prechode z tradičného a dedičného kresťanstva k dobrovoľnému kresťanstvu osobného rozhodnutia a svedectva. A to aj pri vedomí si skutočnosti, že už možno o jednu generáciu ďalej budeme my sami menšinou.

Našu krajinu čaká veľká generačná výmena cirkevných kádrov na všetkých úrovniach. Zdieľať

Poslednou vecou, ktorej by som sa v prípade cirkvi chcel ešte dotknúť, je v porovnaní so súčasným stavom budúci nedostatok duchovenstva. Možno sa to na prvý pohľad nejaví ako vážny problém, avšak pravdou je, že niekdajšie početné „ponovembrové“ ročníky kňazov, ktorí svoju formáciu absolvovali začiatkom 90. rokov, sa niekedy po roku 2030 ocitnú v dôchodkovom veku. To isté platí aj o časti episkopátu a nehovoriac o výraznom poklese počtu povolaní aj medzi rehoľníkmi a zasvätenými osobami. Našu krajinu čaká v tomto smere veľká generačná výmena cirkevných kádrov na všetkých úrovniach.

Dóm sv. Martina v pozadí s Bratislavským hradom. Foto: gop.sk

Človek

Pokiaľ ide o človeka vo všeobecnosti, mám najväčšie obavy z okliešťovania osobnej slobody v konfrontácii tzv. starých, tradičných ľudských práv a súčasných sociálnych konštruktov ako dôsledkov rigidného individualizmu. Predovšetkým agresívny politický spôsob ich presadzovania zbavuje oponenta slobody prejavu a znemožňuje uplatnenie slobody svedomia. V krajinách, kde sa tieto experimenty podarilo implementovať bez širšej diskusie a veľmi rýchlo je badateľný nárast relativizácie tých hodnôt, na ktorých koncepcia ľudských práv stála celé desaťročia. Len jednotlivec s dôkladne formovaným svedomím dokáže v takomto prostredí, ešte posilnenom jednostrannou mediálnou agendou, rozlíšiť, čo je z hľadiska katolíckeho objektívne prijateľné a čo nie.

Nebezpečenstvo toho, že niekde bude platiť „tradičný“ výklad katolíckej morálky a niekde „progresívny“, ohrozuje nedeliteľnosť morálky a narúša jednotu. Toto je už dnes jedna z najväčších výziev súčasného katolicizmu. Zdieľať

Z duchovného pohľadu sa jednotlivec ocitá v nebezpečenstve rozkladu nedeliteľnosti morálky. My vieme, že morálka zostáva nedeliteľná a z jednotlivých prípadov, ktoré sú výnimkami, nie je možné robiť pravidlo. To znamená, že ak niekto subjektívne nepovažuje porušovanie Desatora za hriech v kresťanskom zmysle slova, nemení to platnosť a závažnosť samotných Božích prikázaní. Zjednodušene povedané, prejavy neochoty (postupný prienik tzv. kreatívnej interpretácie svedomia) stotožniť sa navonok i vnútorne s katolíckou vieroukou vyjadrením „ale ja to tak necítim“ oslabuje integritu členskej základne katolíckej cirkvi. Nebezpečenstvo toho, že niekde bude platiť „tradičný“ výklad katolíckej morálky a niekde „progresívny“, ohrozuje práve nedeliteľnosť morálky a narúša jednotu. Toto je už dnes jedna z najväčších výziev súčasného katolicizmu s veľkými regionálnymi rozdielmi v rozličných spoločensko-ekonomických prostrediach.

Svätý Tomáš Akvinský učil, že milosť vyžaduje prirodzenosť. Vo sfére viery, resp. jej formácie by sa človek nemal prestať vyvíjať vo fungujúcej prirodzenej rodine, kde získa aj prvé náboženské návyky. Podpora a verejná obhajoba tohto spôsobu života by mala byť naším vkladom do človeka, a to najmä tam, kde sa ocitá v kríze. Momentálne je to azda najcitlivejšia diskutovaná spoločenská téma. Práve preto si rodina a podoba manželstva vyžaduje veľa investícií do toho, aby ich biblický obraz nebol marginalizovaný preto, lebo nezapadá do mediálneho a ideologického konceptu politickej podpory novodobých sociálnych experimentov.  

Je načase si zvyknúť, že dnes už ani tradičné kresťanské komunity nemôžu v tejto súvislosti považovať za samozrejmý konsenzus o jazyku a obsahu viery, lebo obidva konsenzy sa vyvinuli na pozadí klasických duchovných tradícií, ktorým sa moderná spoločnosť odcudzuje. V historiografii platí fundamentálna zásada, a síce, že dejiny sú nanovo písané každou generáciou. Niečo podobné platí aj v aktualizácii evanjeliovej agendy o pôvode a mieste človeka v Bohom stvorenom univerze.

V anonymnom prostredí samozvaných autorít internetu je jednotlivec vystavený riziku straty identity, nielen kultúrnej a náboženskej, ale aj osobnostnej. Jedinec, ktorý nie je schopný sa hodnotovo identifikovať, je potom ľahko manipulovateľný. Zdieľať

Isté obavy zdieľam z tzv. postfaktuálneho kresťanstva, ktoré odpovede na spoločenské a osobné problémy nehľadá z perspektívy katolicizmu opretého o katechizmus a magistérium, ale v zjednodušených, často rozporuplných instantných návodoch, založených na sentimentálnych emóciách, pocitoch a bezbolestných, podľa možností okamžitých a rýchlo dostupných riešeniach. V anonymnom prostredí samozvaných autorít internetu je jednotlivec vystavený riziku straty identity, nielen kultúrnej a náboženskej, ale aj osobnostnej. Jedinec, ktorý nie je schopný sa hodnotovo identifikovať, je potom ľahko manipulovateľný. Odtiaľ je už len krôčik ku strate zmyslu existencie, rezignácie a ľahostajnosti. Odpoveďou na to môže byť Boh ako prameň ľudskej odvahy k bytiu.

Záver

Dnes je takmer isté, že náboženstvo sa v budúcnosti v rôznych podobách stane čím ďalej tým viac predmetom politiky. A to na strane tých, ktorí budú obhajovať jeho viditeľnú prítomnosť v spoločenskom živote, ako aj na strane jeho odporcov. Politická agenda bude náboženské témy umne využívať vo svojej prospech, pričom v neprehľadnej informačnej spleti nebude jednoduché sa zorientovať. V takomto prostredí by mala byť Cirkev sprostredkovateľkou guráže na prenos evanjeliovej agendy do každodennej morálky a etiky ľudského správania v súlade so zjavenou pravdou.

Cirkev by v neprehľadnej informačnej spleti mala byť sprostredkovateľkou guráže na prenos evanjeliovej agendy do každodennej morálky. Práve mediálny priestor môže byť pre túto činnosť ideálnym miestom. Zdieľať

Práve mediálny priestor môže byť pre túto činnosť ideálnym miestom. Ako hovorí pastorálna inštrukcia Aetatis novae z roku 1992: „Cirkev považuje masmédiá za Boží dar, pretože pomáhajú Cirkvi uskutočniť jej prorocké poslanie a poznať znamenia čias, využívajúc na to technické možnosti masmédií.“ Súčasťou našej identity je aj láska k meniacemu sa svetu z perspektívy Ježišovej výzvy na to, aby sme šli a hlásali evanjelium všetkému stvoreniu. Najlepšie verbo et exemplo, ako to definoval už kresťanský stredovek.

Možnou reakciou na vyslovené obavy je preto autentické biblické kresťanstvo ako celoživotný savoir vivre. Vo formácii k tomu nám okrem osvedčených duchovných prostriedkov (sviatostný život) a autorít cirkevných otcov a učiteľov môžu pomôcť aj stále pomerne moderne vnímané osobnosti katolíckej teológie ako John Henry Newman, Ladislav Hanus, Romano Guardini, Yves Congar OP a mnohí iní. Ich pohľad na vieru nestráca nič z vnútornej podstaty katolicizmu, ale zároveň je súčasný, prerozprávaný civilne a úzko prepojený na každodenný život bežného človeka. Hovorí sa, že šťastie praje pripraveným, a preto aj bdelosť a ostražitosť sú na mieste. V tomto kontexte som jedným z tých, ktorí pre budúcnosť počítajú skôr s realistickým ako s prehnane optimistickým scenárom.

Text je upravenou verziou pôvodného článku, ktorý vyšiel v internetovom časopise pre novú evanjelizáciu Communio Missio, 2017, roč. XV, č. 1. Publikované so súhlasom vydavateľa. 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo