Nechceme katolícky štát, ale Božiu vládu na zemi

Nechceme katolícky štát, ale Božiu vládu na zemi

S evanjelizátorom Pavlom Strežom sme sa rozprávali o charizmatikoch v politike, napätí medzi kňazmi a laikmi aj o kajúcich tryznách za obete holokaustu.

V cirkevných kruhoch ste pomerne známou osobou, ale mnohí vás nepoznajú. Pochádzate z Dolného Kubína.

Áno, mama bola riaditeľkou detských jaslí, otec pracoval vo Výskumnom ústave lúk a pasienkov. Moje detstvo výrazne poznačila nadváha a problémy so zrakom – škúlil som a nosil štvorky dioptrie. Spolužiaci mi smiali, že som „tučko bombička, vyliahol sa z vajíčka“ a „okuliarnik indický“.

Je to pre vás traumatická spomienka?

Dlho som musel bojovať s pocitom odmietnutia. Prehĺbilo sa to šesťtýždňovou hospitalizáciou v žilinskej nemocnici súvisiacou s mojím zrakom. Mal som štyri roky a ostal som tam úplne sám, bez rodičov. Dodnes si pamätám, ako ma priviedli do miestnosti, kde deti pozerali Matelka, a keď som sa po chvíli obzrel, mama bola preč. Strašne som plakal. Vtedy sa vo mne zakorenil pocit, že všetko musím zvládnuť sám.

Niečím podobným prechádzajú aj iné deti, ktoré sa s tým postupom rokov vyrovnajú.

Mne osobne pomohla jedna prednáška o odpustení. Najprv som mal pocit, že som s každým zadobre a táto téma sa ma netýka, ale potom som si uvedomil, že stále vo mne pôsobí bolesť z detstva. Nasledovala modlitba, kde som precítil, že aj v tých ťažkých chvíľach bol nebeský Otec so mnou, pretože on je Emanuel – Boh s nami.

Až vtedy som si uvedomil, že v nemocnici trpela aj moja mama, ktorá musela v cudzom svete nechať svojho syna. Zlomilo sa vo mne aj presvedčenie, že všetko musím zvládať sám, a myslím, že odvtedy som tímovým hráčom.

Aký vzťah ste mali s otcom?

Stále na mňa kládol nejaké nároky. Myslel si, že práve týmto spôsobom zo mňa vychová dobrého syna. Keď som dosiahol jednu métu, ktorú predo mňa položil, ani som sa nestihol potešiť, lebo už som sa hnal za ďalšou. Aj preto ma ako vzorného syna veľmi zabolelo, že mi neprišiel na promócie.

Prečo?

Lebo ani jemu otec neprišiel na promócie. Často to spomínal. Ono je to tak, že čo dostaneme v rodine, to si neskôr prenášame do svojich rodín. Môj otec nemal dobrý vzťah so svojím otcom, a preto si ho nevedel vytvoriť ani so mnou. Niežeby mu na mne nezáležalo, ale nevedel to dať najavo ináč ako svojimi požiadavkami.

Indiskrétna otázka, ale vyplýva z toho, čo hovoríte: vám sa darí byť akým otcom?

Manželka mi často vyčíta, že som domased. Ale my sme s rodičmi nikdy nechodili na výlety, takže na to ani nie som naučený. Musím na sebe naozaj pracovať, aby som bol iný ako moji rodičia.

Svoje skúsenosti s otcom si ľudia neraz projektujú aj do Boha.

Úplne s tým súhlasím. Kedysi som mal pocit, že Bohu musím neustále dokazovať, že som dosť dobrý, dosť šikovný, že si zaslúžim jeho lásku. On však dokáže všetko zlé obrátiť na dobré, a preto jednou z mojich najsrdcovejších služieb je dnes škola Otcovho srdca.

To je čo?

Ide o kurz zameraný na precítenie Božej otcovskej lásky.     

Niekto si môže povedať, že aj milujúci Boh je len vašou projekciou, ktorou si kompenzujete nedostatočný vzťah s otcom.

Každý človek je náboženskou bytosťou a túži po nadprirodzene. Aj keď tieto túžby sú neraz deformované prostredím, v ktorom vyrastal. Evanjelista Ján píše, že Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, nám o ňom priniesol zvesť.

My ľudia sa snažíme Boha pochopiť a dosiahnuť zdola nahor, čo je nemožné. Preto Ježiš prichádza zhora nadol, aby nám Boha predstavil, priblížil a priviedol nás do jeho lona. Preto povedal, že kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal.

Čo tým chcete povedať?

Že som sa v mladosti snažil, pracoval na sebe, aby som si zaslúžil otcovu lásku. Ale Boh Otec nepovedal Ježišovi „ty si môj milovaný Syn“ až potom, čo ľudí vykúpil a vrátil sa do neba, ale povedal mu to hneď na začiatku jeho účinkovania pri krste v Jordáne.

V tom spočíva rozdiel medzi sirotskou a synovskou mentalitou. Sirota robí, aby získala prijatie; syn je prijatý, a preto robí. Niektorí ľudia robia dobré skutky, aby pred Bohom nadobudli pocit, že sú dosť dobrí, no iní vedia, že sú dosť dobrí, a preto konajú dobré skutky. Nastavenie srdca je v živote kresťana naozaj kľúčové. 

„Niektorým sa naozaj môžeme zdať čudnými.“ Zdieľať

Tomu, čo hovoríte, budú určite rozumieť veriaci ľudia, ale iným to asi nebude dávať veľký zmysel.

Boh je láska, a každý jeden človek má v sebe túžbu milovať a byť milovaný. Birmovancom som nedávno vysvetľoval, že náš život je ako pohár. Až keď je úplne naplnený láskou, tak prežívame šťastný život.

Ale keď sa nám od rodičov, priateľov, od nášho okolia nedostalo prijatia, tak ten pohár dopĺňame kadečím. Prejedáme sa, pijeme, flirtujeme, kupujeme si zbytočnosti... Lenže on je stále poloprázdny, nedokážeme ho tým všetkým zaplniť. Hráme rôzne roly – dobrého chlapca, zbožného miništranta, tvrdého chlapa –, len aby sa nám dostalo rešpektu a uznania.

Potom som birmovancom pustil Rytmusovu pesničku List otcovi, v ktorej sa vyznáva, ako mu vždy chýbal otec, ako sa ho nemal kto zastať, keď mu chlapci nadávali do cigánov... Končí tým, ako stále dúfa, že otec raz k nemu príde a on mu všetko odpustí. Aj keby sme sa cítili všetkými odmietnutí, stále je tu Boh, ktorý nás prijíma takých, akí sme, a pohár nášho života napĺňa až po okraj svojou láskou.

Používate rôzne myšlienky a obrazy z Biblie, ktoré sú síce jasné pre veriacich, ale pre iných je to cudzí, možno až infantilný jazyk. Často k nemu inklinujú niektorí kňazi, kazatelia, evanjelizátori... Nakoľko je nevyhnutné používať pri ozrejmovaní kresťanskej viery takýto jazyk a nakoľko sa dá nahradiť bežným slovníkom?

Niektorým sa naozaj môžeme zdať čudnými. Ale Božie slovo je živé a účinné – pokiaľ ho nepoužívame ako nejakú náboženskú fázu. To vyčítal aj Ježiš farizejom. To, čo hovoríme, musíme aj žiť. Sila slova musí byť podčiarknutá našimi skutkami.

Anglický kňaz Peter Hocken, ktorý zomrel minulý rok, hovoril, že v mladosti si veľmi zodpovedne pripravoval kázne. Chcel, aby boli zrozumiteľné, aj argumentačne vyspelé, a ľuďom sa naozaj páčili. Keď neskôr zažil vyliatie Ducha Svätého, tak sa na kázanie začal pripravovať nie štúdiom, ale modlitbou. Aj potom za ním chodili ľudia, ale nie preto, že sa im vysvetľovanie Božieho slova páčilo, ale preto, že ich hlboko zasiahlo a tak chceli niečo robiť so svojím životom.

Takže podľa vás môže náboženský jazyk zasiahnuť aj neveriacich?   

Ak ho kňaz alebo evanjelizátor prepája so svedectvom a skúsenosťou, tak áno. Neznamená to však, že ho treba používať vždy a za každú cenu. Aj preto som birmovancom pustil spomínanú pieseň, ktorá absolútne svetským jazykom približuje hlbokú duchovnú pravdu. Samozrejme, to neznamená, že odporúčam aj ostatné Rytmusove skladby, ktoré sú neraz plné oplzlostí.

Väčšina evanjelizátorov sa často vracia k momentu svojho vnútorného obrátenia. Ako ste na tom vy?

Platí to aj o mne. Ten zlomový moment som zažil, keď som bol prvák na vysokej škole. Bratova frajerka ma vtedy zavolala na jedno stretnutie u nás v Kubíne, kde som zažil nielen Boží dotyk, ale prvýkrát som stretol aj svoju budúcu manželku.

Niektorí sa na takéto nárazové obrátenia pozerajú skepticky. Nachádzanie viery vnímajú skôr ako dlhotrvajúci proces.

Ale veď ja netvrdím, že keď sa ma Boh dotkol, tak som bol z minúty na minútu iným človekom. Keď sa chlapec zamiluje do dievčaťa a vyzná mu lásku, tak ona sa mu nehodí ihneď do náručia s tým, že zajtra sa ide zaňho vydať. Práve naopak, nastáva obdobie vzájomného poznávania, chodenia, ktoré v niektorých prípadoch trvá niekoľko mesiacov, ale niekedy aj rokov.

Ježiš rovnako dobýja naše srdce, ale kým sa mu človek úplne vydá, tak to chvíľu trvá. Aj ja som sa ho najprv zľakol, mal som rád svoj život, bál som sa, že Boh bude chcieť mať zo mňa človeka, ktorý sa len modlí. Ubehlo niekoľko mesiacov, kým som sa mu dokázal úplne otvoriť a dať mu svoj život.

Počas vysokoškolského štúdia ste sa angažovali v Spoločenstve pri Dóme sv. Martina, kde ste spoznali viacerých ľudí, ktorí časom prerazili aj v politike. Či už je to Branislav Škripek, Eduard Heger, priatelíte sa aj s Richardom Vašečkom a ďalšími. Ako hodnotíte ich pôsobenie v politike? 

Veľmi, veľmi pozitívne.

Prečo?

Lebo Boh nás vedie k tomu, aby sme nemali cirkevnocentrické myslenie, ale mentalitu Božieho kráľovstva.     

To znamená čo?

Niekedy sa príliš sústreďujeme na to, aby sme raz prišli do neba. Lenže my máme priniesť nebo už na túto zem. Prosíme o to aj v modlitbe Otče náš – príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi...

Mentalita kráľovstva vychádza zo židovských koreňov viery. Boh urobil z utečencov z Egypta veľký národ, a to tak, že im dal svoje zákony. Nielen bohoslužobné, ale aj hospodárske, sociálne, zdravotnícke... Boh chcel vždy spojiť nebo so zemou. Zmluva s ním nás chráni pred nepriateľmi. Boh nedáva odpoveď len na otázky, prečo som tu a čo bude po smrti, ale dokáže usporiadať naše životy tak, aby sme jeho kráľovstvo mohli žiť už tu na zemi.

„Boh nás vedie k tomu, aby sme nemali cirkevnocentrické myslenie, ale mentalitu Božieho kráľovstva.“  Zdieľať

Čo rozumiete pod budovaním Božieho kráľovstva na zemi? Lebo niektorí môžu tieto slová čítať ako snahu zaviesť nejakú formu teokracie.

To určite nie. Každý z nás vyznáva základné princípy, pri ktorých si ani neuvedomujeme, že sú biblické. Úcta k rodičom a starším, k majetku druhých, odmietanie kradnutia a zabíjania... Keď k tomu budeme viesť svoje deti, budú dlho a dobre žiť. To je Boží prísľub. S týmto sa nedokážu stotožniť budhisti, hinduisti alebo moslimovia?

Dokážu, lebo sú to nielen kresťanské či židovské, ale univerzálne ľudské princípy. Problematickým sa im ale môže zdať hovorenie o zavádzaní Božieho kráľovstva na zemi, lebo to evokuje budovanie nejakého katolíckeho štátu.

Myslím, že tí, ktorí poznajú spomínaných poslancov, vedia, že to nie sú žiadni náboženskí radikáli. Dokážu si sadnúť za stôl s každým, rešpektujú ich naprieč politickým spektrom. Možno Braňa berú ako toho, čo často rozpráva o Ježišovi...

Je nesporne veľa kresťanov, ktorí sú radi, že títo ľudia sú v parlamente. Ale stretám sa aj s názormi, rovnako z kresťanských kruhov, že Vašečka a spol. sú stále skôr evanjelizátormi, kazateľmi ako politikmi, ktorí by prinášali silné celospoločenské témy a zaujímavé riešenia nielen v nejakej náboženskej či ľudskoprávnej, ale napríklad aj v ekonomickej, zdravotníckej či sociálnej oblasti.

Tento názor rozhodne nezdieľam. Nehovorme však len o vrcholových politikoch, pozrime sa aj do župnej či komunálnej politiky. Napríklad v Trenčíne sa do mestského zastupiteľstva dostala skupina ľudí okolo môjho priateľa Eduarda Fila. Len za prvý rok sa vďaka ich návrhom a iniciatívam podarilo ušetriť pol milióna eur. Edo je v komisii pre školstvo a robí naozaj skvelú prácu, ktorú ocenila aj riaditeľka škôlky na jeho sídlisku Trenčín-Juh.

Politikov, ktorí si osvojili mentalitu slúžiť, a nie panovať, máme aj tu v Dolnom Kubíne a v ďalších mestách. Som presvedčený, že vďaka iniciatívam, ako sú Adoptuj si politika, Kresťan v politike či Naša voľba, sa podarilo napomôcť väčšiu prítomnosť kresťanov vo verejnom živote.

Ešte raz, aby to bolo úplne jasné – vnímate rozdiel medzi štátom postaveným na univerzálnych ľudských hodnotách, z ktorých mnohé sú zároveň kresťanskými hodnotami, a katolíckym štátom?

Ježiš hovorí, že Boh dáva vychádzať slnku nad dobrých aj zlých. Boh nemá v srdci nepriateľov, on má len synov a dcéry, aj keď niektorí sú stratení. Naším úmyslom nie je vybudovať nejaký cirkevný štát s kňazom na čele. To sme tu už v minulosti mali a vieme, ako to dopadlo. Usilujeme sa o to, aby Božie princípy, ako sú vzájomná úcta, spravodlivosť, čestnosť, boli súčasťou spoločnosti, v ktorej žijeme.

Pohybujete sa v prostredí kresťanských spoločenstiev, ktorým niektorí kňazi vyčítajú akúsi skupinovú mentalitu, drobenie farnosti na charizmatikov, neokatechumenov, fokolarínov... Vnímate tieto výhrady?

Samozrejme. Žiaľ, na niektoré miesta stále nedorazili slová Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí o farnostiach ako o spoločenstvách spoločenstiev. Vezmime si dolnokubínsku farnosť. Len v rámci Modlitieb matiek tu pôsobí 35 skupín. Ďalej máme ružencové bratstvá, saleziánskych spolupracovníkov, terciárov, mládežnícke spoločenstvo pri farskom kostole, naše Spoločenstvo novej evanjelizácie s desiatimi skupinkami, ako aj ďalšie rodinné spoločenstvá, ktoré nie sú nikde zaradené, ale stretajú sa, čítajú Sväté písmo, modlia sa.

Vytvárať spoločenstvo neznamená vyčleňovať sa. Naopak, je to prejav odhodlania nežiť svoju vieru anonymne v niekoľkotisícovej farnosti, ale prežívať ju v menších celkoch, ktoré sú súčasťou farského spoločenstva.      

Ako si potom vysvetľujete napätia medzi niektorými kňazmi a laikmi?

Ak je cirkev rodinou, tak správca farnosti by mal byť otcom, ktorý láskou prikrýva zlyhania svojich detí. Aj v charizmatickom hnutí, kde pôsobím, sa urobilo veľa chýb, to priznávam. Ale keď sa pozriete na nezrelé jablko, nemôžete povedať, že to nie je jablko. Musíte mu dať čas a starať sa oň, aby dozrelo. To je úloha aj duchovných otcov.

V cirkvi vždy vedľa seba fungovali dva princípy, hierarchický a charizmatický, ktoré vytvárali isté zdravé napätie. Je dobré, že v cirkvi máme pastierov, ktorí sa primárne starajú o zverené stádo. Ale rovnako je dobré, že sú v nej evanjelizátori, ktorí vychádzajú von z košiara, aby oslovovali tých, čo sú mimo neho. Nechcem však tieto princípy od seba nejako umelo oddeľovať – aj v charizmatických spoločenstvách vládne určitá hierarchia a rovnako mnohí biskupi a kňazi majú charizmatické dary.

„Naším úmyslom nie je vybudovať nejaký cirkevný štát s kňazom na čele. Usilujeme sa o to, aby Božie princípy, ako sú vzájomná úcta, spravodlivosť, čestnosť, boli súčasťou spoločnosti, v ktorej žijeme.“ Zdieľať

Ako to celé uhrať tak, aby tvorivé napätia neprechádzali do deštrukcie?

Nevyhnutná je pokora a dialóg. Lebo aj my charizmatici sme neraz pyšní, tvárime sa, akoby sme vlastnili Ducha Svätého.

Okrem charizmatického prostredia sa angažujete aj v medzináboženskom dialógu, organizujete kajúcne tryzny za obete holokaustu. Ako sa zrodila táto iniciatíva?

Asi pred desiatimi rokmi som stretol svoju učiteľku zo základnej školy, ktorú som mal veľmi rád. Až vtedy som zistil, že je pamätníčkou holokaustu. Keď mala dva roky, jej otca deportovali do koncentračného tábora, kde zahynul. Rozprávala mi, ako sa celý život hanbila za to, že je židovka, a všemožne to tajila. Veľmi sa ma to vtedy dotklo.

V spoločenstve sme potom zorganizovali kajúce stretnutie, ale uvedomoval som si, že to nestačí. Ak to malo mať dosah na celé mesto, potrebovali sme zaangažovať jeho vedenie, cirkevných predstaviteľov aj samotných preživších a ich potomkov.

V roku 2012 sme na celomestskej úrovni zorganizovali prvú kajúcnu tryznu, na ktorej sme nechceli len spomínať na to, čo sa stalo, ale aj pred Bohom verejne vyjadriť pokánie za tieto otrasné veci a poprosiť preživších a predstaviteľov židovskej náboženskej obce o odpustenie.

S akým ohlasom sa to stretlo?

S veľmi pozitívnym, čoho dôkazom je aj to, že podobné kajúcne tryzny neskôr prebehli v ďalších pätnástich mestách a obciach – od Myjavy až po Bardejov. A chystajú sa ďalšie, napríklad v Prešove, kde sa už dnes primátorka stretá s náboženskými predstaviteľmi. Pretože nejde len o samotnú tryznu, ale dôležitá je aj cesta, ktorá k nej vedie. Na viacerých miestach podujatiu predchádzali diskusie, svedectvá, premietanie filmov, aby si ľudia hlbšie uvedomili dôležitosť vyjadrenia ľútosti nad tým, čo sa stalo.

Kajúcna tryzna jednoducho nie je cieľ, ale prostriedok uzdravenia našich vzťahov so židmi. Rovnako je dôležité uzdravovať aj iné vzťahy. Organizovali sme už napríklad aj slovensko-maďarskú či česko-nemeckú tryznu.

Čo na to vravia samotní židia?

Pre nich takéto tryzny nie sú ničím novým, lebo ich sami organizujú. Prekvapení sú však z toho, že ich organizujeme my, kresťania, a že im dávame nielen spomienkový, ale priamo odprosujúci rozmer.

Asi najsilnejšie to bolo v Prievidzi, kde sme zástupkyňu židovskej náboženskej obce pred začiatkom tryzny požiadali, aby nám na konci udelila áronovské požehnanie. Ona to odmietla s tým, že prednesie len príhovor. Keď však videla, že my naozaj úprimne ľutujeme krivdy, ktoré boli spôsobené, so slzami v očiach odložila papiere, požehnala nám a povedala – odpúšťam.

Kto je Pavol Strežo



Narodil sa v roku 1980 v Dolnom Kubíne. Vyštudoval Chemicko-technologickú fakultu STU v Bratislave. Počas vysokoškolského štúdia bol členom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina. Po skončení a absolvovaní civilnej vojenskej služby pracoval v Mondi SCP v Ružomberku, neskôr ako vedúci predajne Orangeu v Dolnom Kubíne. V roku 2009 začal na plný úväzok pracovať pre Spoločenstvo novej evanjelizácie. Je ženatý, má tri deti.


Foto – Marek Hasák 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo