Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
24. marec 2018

Hlbšie dôvody veľkej schizmy z roku 1054

Takmer neuveriteľný príbeh čo všetko si latiníci a byzantínci navzájom vyčítali.
Hlbšie dôvody veľkej schizmy z roku 1054

Keď sa pýtame na hlbšie dôvody doteraz, žiaľ, definitívneho rozkolu, tak najskôr treba skonštatovať, že v tej dobe konštantínopolský patriarcha už v žiadnom prípade nebol ochotný uznávať pápežský primát založený na božskom práve. Vo Fotiovej dobe bola ešte nejaká ochota. Teraz sa vytratil aj jej posledný zvyšok.

Patriarcha Michal Kerullarios chce rokovať s pápežom na úrovni absolútnej rovnoprávnosti. Píše mu napr.: „Keď sa skrze teba proklamuje moje meno len v rímskej cirkvi, tak tvoje meno sa skrze moje sprostredkovanie stane známym vo všetkých cirkvách sveta.“ Michal je ochotný obnoviť prerušené spoločenstvo, ale len pod podmienkou, že Rím uzná úplnú rovnoprávnosť obidvoch cirkví.

Pápež mohol na to pristať len za vzdania sa svojich práv, ktoré mu udelil božský zakladateľ cirkvi a ktoré sú súčasne aj povinnosťami. Podstatná zodpovednosť za schizmu sa týka – to musíme jasne povedať – patriarchu, ktorý už neuznával Bohom ustanovený poriadok v cirkvi, a tým sa oddelil od stredu cirkevnej jednoty.

Tým, samozrejme, nemá byť povedané nič o subjektívnom zavinení tohto postoja, pretože rozsudok o tom prináleží jedine Bohu. Tým ale nemá byť povedané, že Západ je zbavený akejkoľvek zodpovednosti. Spôsob, akým kardinál Humbert zo Silvy Candidy uplatňoval primát v Konštantínopole, a síce primát nielen božského práva, ale aj s úplne ľudskými prísadami, bol bezohľadný ku Grékom. K tomu ešte vzniesol neoprávnené a rovno falošné výčitky voči Grékom.

Nová pápežská idea

Bola to pápežská idea clunyjského reformného hnutia, ktorá sa obhajuje v Humbertom redigovaných listoch pápeža Leva IX. Toto hnutie chcelo oslobodiť cirkev z pút poručníctva svetskou mocou, a preto povyšovalo pápeža na najvyššiu hlavu celého kresťanstva aj vo svetskej oblasti, aj keď svetský meč odovzdal cisárovi, ktorý ho však musí používať v jeho mene a z jeho poverenia.

V Levovej dobe vznikla zbierka kánonov Diversorum Patrum sententiae, v ktorej sa jasne ohlasuje nárok na svetový primát. V tejto koncepcii zohrávala rolu falošná Konštantínova donácia, na ktorú sa výslovne odvoláva aj Humbert. Podľa tohto falzifikátu, ktorý vznikol okolo polovice 8. storočia alebo na začiatku 9. storočia v kuriálnych kruhoch, Konštantín udelí pápežovi Silvestrovi cisársku plnú moc a zvrchovanosť nad všetkými ostatnými patriarchátmi, aj nad Konštantínopolským patriarchátom. Túto cisársku plnú moc má pápež uplatňovať v celej Itálii a všeobecne v západných regiónoch, zatiaľ čo Konštantín si vyhradzuje Východ.

Humbertovo počínanie

Humbert sa výslovne odvoláva na túto sfalšovanú donáciu a odvádza z nej a zo pseudo-izidorských dekretálií najďalekosiahlejšie dôsledky. Humbert oslavoval Rím „ako hlavu, ktorá sa rovnako ako kráľ týči nad všetkými úradníkmi, ako matku, ku ktorej sa musí opäť obrátiť aj cisár, ako vysoko čnejúci vrchol, ktorý vystaval samotný Pán, ba aj ako pôvod každej kresťanskej, teda aj byzantskej cisárskej moci“. Bola to dobovo podmienená idea primátu, ktorá ďaleko prekračovala božské právo. Očakávať od Byzantíncov uznanie takýchto ideí bolo utópiou.

Humberta by však uspokojila prax, keby cisár a patriarcha opäť pripustili apeláciu na pápeža. S patriarchom jednal ako s podriadeným, presne ako s nejakým západným biskupom, chcel ho priviesť k skladaniu účtov a skúmať jeho priestupky.  Takto úplne nesprávne posúdil skutočnú situáciu v Konštantínopole. Humbert vo všeobecnosti uznával grécke zvyky. Píše: „Cirkev vie, že spáse veriacich neškodia zvyklosti rozličné podľa času a miesta, keď jedna viera, účinná skrze lásku, odporúča všetkých jednému Bohu.“

Ikona s cisárom Konštantínom (v strede) a nicejským vyznaním viery. Foto: wikimedia

Humbert bol v tomto bode tolerantnejší než protistrana. Tu a tam sa však aj kardinál nechal strhnúť k invektívam proti jednotlivým gréckym zvyklostiam, takto vo svojom spise proti Niketovi Stethatovi, kde zavrhuje užívanie kópie pri príprave darov, ďalej horúcej vody, ktorá sa primiešava do kalicha, a odkladanie krstu až po siedmom dni.

Aj o ženatých kňazoch a používaní kvaseného chleba sa vyjadruje nepriaznivo, hoci uznáva platnosť  konsekrácie s kvasenými chlebmi. K najťažším výčitkám proti Grékom a zvlášť proti patriarchovi pristúpi Humbert v exkomunikačnej bule proti Michalovi a jeho stúpencom. Michal sa nazýva patriarchom neoprávnene. Pre Humberta bol len konštantínopolským biskupom. Kardinál obvinil Grékov z celého radu heréz a vzniesol, ako už bolo povedané, dokonca priam hlúpu výčitku, že vyškrtli Filioque z kréda.

Inzercia

Reakcie Byzantíncov

Ani Gréci s patriarchom na čele neboli skúpi na výčitky proti latinským „heretikom“. Michal napadol rozdiely v obradoch, urobil z nich otázku viery a v povedomí kultúrnej nadradenosti vyhrešil barbarov na Západe ako heretikov. Byzantské zvyky považoval za jediné správne. Západ sa má obrátiť k pravej ortodoxii Grékov. Podľa Michala len tak bolo možné obnoviť jednotu.

Až skrze Michala sa otázka obradov skutočne stala jablkom sváru medzi Východom a Západom. Predtým sa rozličnosť vo všeobecnosti ponechávala pokojne v platnosti. Takto sa Michalovi podarilo poštvať ľud proti Latiníkom; lebo týmto veciam ľud rozumel oveľa lepšie než zamotaným teologickým otázkam, ako napríklad otázke o vychádzaní Svätého Ducha.

Išlo o záležitosti, ktoré nám dnes pripadajú priam smiešne, napríklad o otázku, či pri Eucharistii treba používať kvasený alebo nekvasený chlieb. Gréci tvrdili, že len kvasený chlieb je pravým chlebom a obrazom „dokonalého baránka“. Nekvasený chlieb je židovským zvykom, ktorý Ježiš odstránil uzavretím Novej zmluvy. Sobotný pôst Latiníkov bol preto interpretovaný ako slávenie soboty.

Foto: wikimedia

Ďalej im vyčítali holenie brady, kňazský celibát, požívanie zaduseného, zdržiavanie sa spevu aleluja počas pôstneho obdobia, slávenie svätej obety počas všetkých dní pôstneho obdobia a ďalšie „nehoráznosti“.

Čo si treba zapamätať

Na obidvoch stranách už neboli ochotní chápať toho druhého a akceptovať ho. Obidve časti považovali svoj spôsob za ten jediný správny a pokúšali sa ho nanútiť tomu druhému. Pápež Ján XXIII. to videl správne, keď o rozkole povedal: „Zodpovednosť je na obidvoch stranách.“

Dosiaľ definitívna schizma je výsledkom dlhého vývoja, v ktorom, ako sme videli, zohrávali rolu aj politické faktory a udalosti nezávislé od vôle jednotlivého človeka, ktoré však boli hnané dopredu aj ľudskými zlyhaniami a ľudskou malosťou a povýšenosťou. V každom prípade by bolo pomýlené pripisovať zodpovednosť za schizmu len niekoľkým jednotlivcom, napríklad Fotiovi alebo Michalovi Kerullariovi. Oni, ale ešte aj mnohí ďalší, majú svoj podiel na zodpovednosti.

Ak ale hľadáme prostriedky a cesty k prekonaniu schizmy, musíme pátrať po hlbších dôvodoch, a tým najhlbším sa nám javí ten, že obidve časti zabsolutizovali svoj vlastný ráz a nechceli chápať a akceptovať odlišnosť toho druhého.

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Inzercia

Inzercia

Odporúčame