Je eucharistické prijímanie s lyžičkou ešte primerané dobe?

Je eucharistické prijímanie s lyžičkou ešte primerané dobe?

Ikona eucharistického prijímania. Foto: wikimedia

Pohľad moderného gréckeho pravoslávneho teológa.

Pravoslávna teológia veľmi dbá na vyzdvihovanie spoločenstva všetkých stavov v cirkvi, v ktorej klerici a laici bez ontologického rozdielu tvoria plnosť cirkvi. Občas to robí za poukazovania na rímskokatolícku cirkev, ktorá ukracuje laikov zadržiavaním eucharistického kalicha.

Medzičasom sa katolíckym laikom, zatiaľ za stanovených predpokladov, povoľuje prijímanie z kalicha a eucharistický chlieb sa [v Nemecku] už nekladie do úst – iba ak si to výslovne želajú –, ale na ruku. Nezávisle od zdôvodnenia skoršej praxe prijímania predstavuje liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile znak uznania svojprávnosti laikov, ktorý k tomu ešte zodpovedá esteticko-spoločenskému styku moderných ľudí.

Je to do istej miery pikantné, že argumenty [rímsko]katolíckej cirkvi na zdôvodnenie jej skoršej formy eucharistického prijímania laikov – bázeň pred svätými darmi, potrebná opatrnosť v zaobchádzaní s nimi a realizovateľnosť, ktoré sú v pravoslávnej cirkvi mnohokrát označované za ututlávanie diskriminácie laikov, sa predkladajú na ospravedlnenie eucharistického prijímania laikov s lyžičkou.

Tento obrad, ktorý vyvoláva prinajmenšom estetické pochybnosti, ktoré sa týkajú dôstojnosti svojprávneho človeka, nadobúda groteskné podoby, keď na bohoslužbách, na ktorých laici predstavujú sotva vnímateľnú menšinu, vysvätení účastníci na eucharistickej slávnosti idú prijímať do svätyne, nasadia si epitrachil (štólu) a tým prijímajú ako koncelebranti „primerane kňazskému stavu“.

Latentný klerikalizmus 

Uvedené argumenty nedokážu odstrániť rozhorčenie, ktorú vyvoláva táto prax, lebo nikto menší ako veľký liturgista pravoslávnej cirkvi Simeon zo Solúna (†  1429) považuje rozdielnu formu eucharistického prijímania klerikov a laikov za prax odôvodnenú primeranosťou stavu.

„Je povšimnutiahodné, že nevyhnutnosť eucharistického prijímania laikov s lyžičkou nebola pociťovaná v období, v ktorom bol eucharistický život čulý, ale až neskôr, keď ochabol.“ Zdieľať

Po tom, čo eucharistické prijímanie laikov s lyžičkou ospravedlnil potrebnou bázňou pred Kristovým telom a krvou, ako keby táto prax bola neprimeraná klerickému stavu, Simeon popisuje poriadok prijímania, pričom ťahá deliacu čiaru medzi klerikmi a laikmi: „Najskôr prijímajú subdiakoni..., v každom prípade nie vo svätyni, pretože taktiež boli vysvätení mimo nej, následne lektori a mnísi a po nich laici. Vo svätyni neprijíma nikto okrem biskupov, kňazov, a diakonov, pretože iba tieto tri stavy boli vysvätené vo svätyni. Ostatní prijímajú mimo svätyne a božský chlieb, keďže podľa stavu stoja dole, neprijímajú do rúk, lebo podľa odstupňovania stoja na konci, aj keby v cnosti prevyšovali ostatných“ (sac. lit. 99: PG 155, 300B-301A).

Táto argumentácia je príznačná pre latentný klerikalizmus, ktorý v spojení s mysticizujúcou pastoráciou vlieva laikom chorobnú bázeň pred Eucharistiou. Pritom sa necháva bez povšimnutia, že celé tisícročie laici prijímali rovnako ako klerici: svätý chlieb sa im kládol na ruku a podával sa im kalich na pitie.

Dnešná forma eucharistického prijímania s lyžičkou sa používala len pri ťažko chorých a malých deťoch. Je povšimnutiahodné, že nevyhnutnosť eucharistického prijímania laikov s lyžičkou nebola pociťovaná v období, v ktorom bol eucharistický život čulý, ale až neskôr, keď ochabol.

Návrat k cirkevným otcom

Pastoračné napomenutia cirkevných otcov majú inú kvalitu než neskorostredoveké ospravedlňovania chybného liturgického vývoja. Cyril Jeruzalemský († 386) vštepuje svojim poslucháčom, „aby nepristupovali k Eucharistii s roztiahnutými rukami a prstami, ale tak, že ľavá ruka sa drží pod pravou rukou, ktorá má prijať Kráľa... Po prijatí Kristovho tela sa má potom pristúpiť ku kalichu s krvou, nevystierajúc ruky, ale skláňajúc sa a v zbožnom a úctivom postoji, hovoriac amen, posväcujúc sa tým, že prijímame aj z Kristovej krvi“ (catech. V 21f.).

Tento obrad platil očividne nielen v jeruzalemskej cirkvi, lebo podobne Ján Zlatoústy († 407) napomína svoju obec: „Uvažuj, čo prijímaš na ruku, a uchovaj ju čistú od každej chamtivosti a túžby kradnúť. Zváž, že prijíma nielen ruka, ale aj ústa privádzaš k prijímaniu a udržuj jazyk čistý“ (catech. II 2: PG 49, 233).

Prečítajte si aj
Prijímať Eucharistiu do úst či na ruku? Dôležitý je vnútorný postoj Zdieľať

Pomýlenej bázni, ktorá viedla k používaniu vzácnych nádob na prijímanie Kristovho tela, čelí Trullský koncil (692) odkazom na to, že apoštol Pavol hodnotí človeka stvoreného na Boží obraz ako Boží chrám, ktorému by prijímajúci mali dať prednosť pred predmetmi zhotovenými z látky a zlata, pristupujúc s prekríženými rukami, aby prijali Eucharistiu (kánon 101).

Na konci starokresťanskej gréckej patristiky dosvedčuje Ján Damaský († pred 754) toto nariadenie koncilu: „Držiac ruky vo forme kríža prijímajme telo Ukrižovaného“ (expos. 85,124-126, Kotter).

Až na prelome tisícročia sa začína šíriť dnešná prax eucharistického prijímania, lebo ju kritizuje pápežský legát Humbert zo Silvy Candidy († 1061) vo svojom „Dialogus“ (33) ako odchýlku konštantínopolskej cirkvi od starého a pravého obradu, ktorý uchováva jeruzalemská cirkev.

O storočie neskôr veľký byzantský kanonista Theodoros Balsamom († 1195) hovorí vo svojom komentári k hore uvedenému kánonu Trullského koncilu „o niektorých cirkvách“, v ktorých sa presadil nový zvyk rozdávania prijímania laikom, a cíti sa byť nútený vysvetliť, že toto nemá svoje zdôvodnenie v nedôstojnosti laikov, ale v bázni pred Bohom a v zbožnosti“ (PG 137, 865B).

Avšak potrebná bázeň pred Kristovým telom a krvou míňa svoj cieľ, keď sa stane strachom, ktorý vytláča charakter Eucharistie ako hostiny. K živému spoločenstvu hodnému človeka pri eucharistickom stole patria určité „mravy pri stole“, ktoré spájajú navzájom bázeň a dôstojnosť.

V tomto ohľade má však nielen pravoslávna cirkev potrebu konať, lebo je to priestupkom, napríklad proti dobrým mravom, že predsedajúci spoločenstva pri stole obslúži najskôr seba a potom ostatných. Nástojiť na takýchto zvykoch by bolo nezmyselné, rozumnejšie by bolo pouvažovať o nových formách eucharistického prijímania, ktoré by boli primerané tajomstvu spoločenstva pri Pánovom stole a boli by hodné človeka.

Anastasios Kallis, Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 222-225.

Podnadpisy pridal prekladateľ. Z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo