Pokusy o prekonanie rozkolu medzi Východom a Západom

Pokusy o prekonanie rozkolu medzi Východom a Západom

Zjednotenie sa nemôže uskutočniť absorbovaním Východu skrze Západ, ani opačne.

Rímske metódy únie do Lyonského koncilu (1274)

Ďalší vývoj na Východe a Západe, už aj v prvých storočiach po schizme, stále viac sťažoval prekonanie rozkolu. Napriek tomu od počiatku nechýbali pokusy preklenúť priepasť medzi Východom a Západom. Hlavnou prekážkou pre úspech týchto úsilí bola popri skutočne existujúcich rozdieloch, ba protikladoch, na obidvoch stranách sa prejavujúca náchylnosť považovať svoj ráz za ten jediný oprávnený. Tu by sme mohli hľadať najhlbší dôvod pre stroskotanie niektorých pokusov o úniu a pre malý úspech naozaj uskutočnených únií. Opätovné zjednotenie sa nemôže uskutočniť absorbovaním Východu skrze Západ a ani opačne, ale len skrze naozajstnou kresťanskou láskou nesené ponechanie v platnosti toho druhého v jeho celkovej osobitosti, pokiaľ táto nie je v rozpore s vierou.

Dnes je k tomu, pri nás na Západe v každom prípade, ochota na najvyššom mieste. Ako svedectvo o tom nech je tu uvedený úryvok z veľmi významného prejavu, ktorý mal Pavol IV. počas prijatia pre východných katolíckych patriarchov v Chráme sv. Anny v Jeruzaleme, kde pápež s jasnosťou, ktorá nepripúšťa inú možnosť, hovoril o možnosti, dokonca o nutnosti rozmanitosti v ráze jedného kresťanstva pri rozličných národoch:

„Každý národ prijal dobré semeno kázania apoštolov podľa svojej vlastnej duchovnosti a kultúry. Každá miestna cirkev dospievala so svojou vlastnou osobnosťou, s vlastnými zvykmi, so svojou povahou a so svojím spôsobom slávenia tých istých tajomstiev bez toho, aby toto škodilo jednote vo viere a spoločenstvu všetkých v láske a v úcte k poriadku založenému Kristom. Tu spočíva pôvod našej rozmanitosti v jednote, našej katolicity, hlavnej črty, ktorú cirkev stále vlastnila a ktorú Svätý Duch nám dáva nanovo zakúsiť práve v našej dobe a na koncile.“    

Pokusy o absorbovanie Východu

Keby mentalita, ktorý stojí za týmito slovami, bola vždy živá na Východe a Západe, tak by nikdy neexistoval rozkol. Keď univerzálna katolícka cirkev zásadne pozostáva zo síce v tom podstatnom zjednotených čiastkových cirkví, z ktorých každá smie, ba dokonca má mať svoju svojrázne vyformovanú osobnosť, potom je jednota v slobode možná. Keď však má byť ideálom absolútna uniformita vo všetkom, aj v obrade, v liturgickom jazyku, v cirkevnom poriadku a hierarchickej štruktúre, v spiritualite a v spôsobe vyjadrenia bezodných Božích právd viery v ľudských slovách, t.j. v teológii, potom je jednota možná len znásilnením všetkých ostatných národov národnou skupinou prevládajúcou v cirkvi, t.j. na úkor katolicity. Takáto jednota by bola utópiou, ktorá by protirečila najvnútornejšej podstate katolíckej cirkvi.

Keď katolícka cirkev bola skrze vypadnutie Východu v dôsledku rozkolu v 11. storočí naozaj obmedzená takmer úplne na latinský, v podstate jednotne vyformovaný Západ, tak sa ocitla v nebezpečenstve, ako už bolo naznačené, že tento abnormálny a nezdravý stav bude považovať za to jediné správne. Vznikla utópia jednotnej cirkvi uniformovanej až do poslednej maličkosti, do ktorej, napríklad, prvky iného rázu museli byť absorbované skrze úplnú asimiláciu. Pokiaľ sa to nejavilo ako možné, bolo možné ich nanajvýš tolerovať. Boli však považované v podstate za zriedkavý prívesok na skutočne katolíckej cirkvi, ktorá bola prirodzene latinská.

Od tejto mentality, ktorá skutočne kedysi vládla v cirkvi, je ďaleká cesta k postoju vyslovenému v hore uvedenom prejave Pavla VI. V inej publikácii sme sa pokúsili sledovať a presne dokumentačne opísať v jednotlivostiach tieto veľmi zamotané a komplikované cesty stáročiami (pozri: Wilhelm de Vries, Rom und die Patriarchate des Osten, Freiburg i. Br. 1963).

Pápeži nikdy nestratili z očí cieľ opätovného zjednotenia medzi Východom a Západom. No prostriedky a cesty k tomu si na Západe v rozličných dobách predstavovali rozlične. Keď v roku 1204 križiaci namiesto oslobodenia Svätého hrobu dobyli kresťanskú byzantskú ríšu a zriadili latinské Konštantínopolskú cisárstvo, zdalo sa, že nastal okamih odstrániť rozkol a priviesť Grékov späť k poslušnosti voči Svätej stolici. Aj Inocent III., ktorý síce ostro odsúdil hrôzu spáchanú križiakmi pri dobývaní Konštantínopolu, sa oddal tejto nádeji, ktorá sa, pravdaže, mala ukázať ako ilúzia.

Pápež videl v prenesení ríše z Grékov na Latiníkov dielo Prozreteľnosti, ktorá takto chcela obnoviť cirkevnú jednotu. Podľa neho obsadením konštantínopolského patriarchálneho trónu Latiníkom sa tento dovtedy rebelujúci patriarchát v princípe vrátil späť do poslušnosti voči Apoštolskému stolcu. Pápež sa usiloval prakticky zrealizovať úniu tým, že od gréckych biskupov požadoval prísahu poslušnosti voči pápežovi. Kto ju nechcel urobiť, musel odísť. Gréckych biskupov ochotných zložiť prísahu pápež podriadil latinskému patriarchovi a latinským arcibiskupom. Teda z tradičnej autonómie gréckeho patriarchátu nezostalo nič.

Svojim kardinálskym legátom dal Inocent inštrukciu v nasledovnom zmysle: „Grécku cirkev treba pretvoriť... v zbožnosti a čistote viery, podľa zriadení najsvätejšej rímskej cirkvi.“ Inocent pomýšľal najskôr úplne vážne na to, že pri Grékoch sa bez okolkov zavedie latinský obrad. Latinskému cisárovi napísal, že teraz impérium patrí Latiníkom, a preto by bolo nanajvýš vhodné, aby aj „ritus sacerdotii“ bol pripodobnený latinskému vzoru.

Potom sa však predsa len rozhodol inak a prebojoval sa k tolerancii voči ich osobitným zvykom, aj keď táto bola nedobrovoľná a sprevádzaná podozrievaním heretických Grékov. Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 vyhlásil zásadu strpenia: „Chceme trpieť vaše zvyky a obrady, pokiaľ je to možné v Pánovi. No nechceme a nesmieme vám vyjsť v ústrety, keď ide o veci, ktoré ohrozujú spásu duší a protivia sa cirkevnej slušnosti.“ V tej dobe na Západe už neexistovala skutočná vnútorná úcta k oprávnenému vlastnému rázu Grékov. Bez tohto základu únia mohla byť len násilná a nebola jej dopriata trvácnosť. V skutočnosti prestala existovať automaticky s pádom latinskej ríše (1260). 

Viac ústretovosti v dobe Inocenta IV. (1243-1254)

Oveľa viac ústretový než Inocent III. bol voči východným kresťanom Inocent IV., ktorý prejavil ochotu udeliť Grékom v oblasti ovládanej Latiníkmi nezávislosť od latinskej hierarchie a bezprostredné podriadenie Svätému stolcu. Takto priznal Grékom na Cypre vlastného biskupa, zatiaľ čo Honórius III. podrobil v roku 1223 gréckych biskupov na ostrove latinskému arcibiskupovi. Antiochijskému patriarchovi Dávidovi, ktorý sa zdal byť ochotný uzavrieť úniu, pápež ponúkol, že prijme jeho a jeho sufragánov do bezprostrednej závislosti od Svätého stolca. 

Pápež Inocent IV. s franiškánmi a dominikánmi, ilustračná foto, Zdroj: wikimedia

Povšimnutiahodný pre porozumenie a ústretovosť dokázané obidvoma stranami je projekt únie, ktorý v čase Inocenta IV. predložil grécky nicejský cisár Johann Vatatzes a ktorý pápež v tom podstatnom prijal. Vatatzes si od únie sľuboval mierové získanie späť svojho hlavného mesta Konštantínopolu, a pápež na počiatku rokovaní videl v opätovnom zjednotení prostriedok, ako odradiť gréckeho cisára od spojenectva s Fridrichom II. Že to však nebol jediný a určujúci motív, to vyplýva zo skutočnosti, že rokovania pokračovali aj po Fridrichovej smrti v decembri 1250. Vatatzes oznámil pápežovi svoje konkrétne podmienky ohľadom únie skrze delegáciu, ktorá na začiatku roka 1254 došla do Ríma. Walter Norden súdi o týchto podmienkach nasledovne: „Ústupky, ku ktorým prejavili ochotu grécky cisár a patriarcha spolu so svojou synodou, sú najďalekosiahlejšie spomedzi tých, ktoré boli vôbec niekedy navrhnuté pápežstvu z byzantskej strany.“

Gréci uznajú skutočný jurisdikčný primát pápeža a právo apelovať na Rím. Grécka hierarchia je ochotná prisahať pápežovi a uznať rozhodnutia pápeža, ak sa neprotivia, napríklad, kánonom, koncilom a evanjeliu. Pápežovi patrí právo predsedníctva na koncile. Čo sa týka Filioque, Gréci si, pravdaže, kladú podmienku, že pápežské rozhodnutie nebude pre nich záväzné.

To všetko zďaleka nebolo uznaním bezpodmienečnej autority, ktorú pápež vlastní z moci božského práva. Odpoveď Inocenta IV. poznáme len nepriamo z listu jeho nástupcu Alexandra IV. Inocent prijal podmienky Grékov prinajmenšom ako podklad na rokovanie, aj keď vyjadril svoju neľúbosť, že – málo logicky – vylúčili Filioque z rozhodovacej právomoci pápeža. Bol ochotný nechať gréckeho patriarchu sídliť vedľa latinského v Konštantínopole, a predovšetkým zásadne prijal návrh Grékov, aby sa o jednotlivostiach únie rokovalo na koncile. To bolo oveľa viac než to, čo bolo dovolené Grékom potom na druhom koncile v Lyone (1274), ktorý im jednoducho bez diskusie uložil podmienky Ríma.

Počas celého 14. storočia sa pápeži takmer vždy ježili proti Grékmi opakovanému návrhu únijného koncilu. Sľubné únijné plány Inocenta IV. neboli, žiaľ, uskutočnené, pretože pápež a cisár čoskoro zomreli a nový cisár Theodor Laskaris prejavil málo ústretovosti. 

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

     

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo