Založenie melchitského katolíckeho patriarchátu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Založenie melchitského katolíckeho patriarchátu

Stretnutie pápeža Pia XI. a patriarchu Demetriosa I. v roku 1923. Foto: wikimedia

Túto úniu možno považovať za obnovenie Florentskej únie, na ktorej sa podieľal aj vtedajší antiochijský patriarcha prostredníctvom svojich zástupcov.

Treba ďakovať činnosti Propagandy a ňou vyslaným latinským rehoľníkom, že na Blízkom východe bol sčasti prekonaný rozkol. V každom prípade cieľom Svätého stolca bola únia s celými spoločenstvami, ktoré boli do toho obdobia oddelené. Intenzívnou drobnou prácou rehoľníkov bola pomaly značná časť veriacich vnútorne získaná pre katolícku cirkev.

Keď si mysleli, že už nastal ten správny čas, usilovali sa jednou ranou skrze ustanovenie katolíckeho patriarchu spojiť celú komunitu s univerzálnou cirkvou. To sa však nepodarilo ani v jednom prípade. Odporcovia únie stavali proti patriarchovi, ktorého ustanovil Rím, nekatolíckeho patriarchu, ktorý až teraz bol naozaj v opozícii voči všetkému katolíckemu. A tak v skutočnosti dochádzalo, no veľmi proti zámeru Svätého stolca, k zdvojeniu hierarchie.

Čiastkové únie

Práve v poslednom období bol zo strany východných katolíckych kresťanov vyjadrený názor, že Rím by bol väčšou trpezlivosťou a dlhším vyčkávaním dosiahol pravdepodobne viac, azda aj totálnu úniu. Táto otázka sa dá ťažko rozhodnúť. V každom prípade musíme zdôrazniť, že Svätý stolec nechcel zdvojenie hierarchie. To, pravdaže, bolo následkom rímskeho postupovania. Tento následok sa dal pri triezvom hodnotení situácie predvídať.

To, že Rím „stratil trpezlivosť“, malo hlavný dôvod zaiste v odmietavom postoji Svätej stolice k bohoslužobnému spoločenstvu s inovercami. Bez jasnej separácie katolíkov od nekatolíkov sa jednoducho tomu nedalo vyhnúť. Dokiaľ v tej istej komunite a pod tým istým hierarchom boli katolícki i nekatolícki kresťania, dekréty Ríma proti účasti katolíkov na bohoslužbe tých druhých boli nevykonateľné. Rím nechcel túto účasť, lebo v nej videl uznanie nekatolíckych hierarchov a kňazov za legitímnych vysluhovateľov sviatostí a oddelených spoločenstiev za skutočné cirkvi v plnom teologickom zmysle slova.

Zastretá absorpcia a nezdarená latinizácia?

Proti Svätému stolcu sa vznáša ešte druhá výčitka, ktorá je ešte závažnejšia, totiž, že ním poháňaná únia, napriek všetkým prísľubom o rešpektovaní duchovného dedičstva Východu, bola v skutočnosti „zastretou absorpciou, nezdarenou latinizáciou“.

Nemôžeme tu predstaviť celé dejiny únie na Blízkom východe, čo by bolo vlastne potrebné, aby sme zistili, či a do akej miery táto výčitka jestvuje právom. My tu chceme, náležite téme tohto spisu, vybrať len jeden prípad, totiž prípad melchitov, ktorí patria k byzantskému obradu, teda pochádzajú z gréckeho pravoslávia.

Najskôr treba zdôrazniť, že Svätý stolec v skutočnosti nikdy nedal prísľub, že bude rešpektovať celkové duchovné dedičstvo Východu. V Ríme mali sotva dostatočne jasnú predstavu o tomto duchovnom dedičstve, aby vôbec mohli dať takýto prísľub.

No pápeži opakovane ponúkali oddeleným východným kresťanom úniu za podmienok Florentského koncilu. V nich sa nachádzalo ubezpečenie o zachovaní liturgických obradov a „práv a privilégií patriarchov“. No táto druhá časť prísľubu bola zaťažená celkovou neúmyselnou dvojznačnosťou florentskej klauzuly, o ktorej sme už hovorili.

V Ríme sa pri centralizme vládnucom v druhom tisícročí jednoducho vytratil cit pre možnosť skutočnej autonómie patriarchov. Ešte menej tam mali jasno v otázke možnosti samostatnej východnej teológie a spirituality. Na druhej strane pri samotných východných kresťanoch rozsiahlo vymizla spomienka na duchovné poklady ich veľkej minulosti. Zavinil to všeobecný úpadok v dôsledku stáročia trvajúceho útlaku islamom.

Únia antiochijských melchitov v roku 1724

Vychádzajúc z tejto situácie musíme chápať aj úniu melchitov Antiochijského patriarchátu, pre ktorú sa zvyčajne udáva ako dátum rok 1724. V tomto roku damaský klérus a ľud zvolili katolíka Serafíma Tanasa za patriarchu celkového melchitského Antiochijského patriarchátu. Prijal meno Cyril VI. Na voľbe sa zúčastnili katolíci, ale i nekatolíci, ktorí v tej dobe žili ešte neoddelene v tom istom spoločenstve.

Patriarchát už bol, zvlášť v Damasku, ktorý bol sídlom patriarchu, silno preniknutý katolíkmi. A tak sa považovalo za možné získať ho jednou ranou skrze zvolenie katolíckeho patriarchu. Totálna únia sa však nepodarila. Odporcovia znovuzjednotenia postavili protipatriarchu Sylvestra, ktorý dostal bezpodmienečne potrebné uznanie zo strany sultána, zatiaľ čo Cyril VI. sa nemohol zdržiavať v Damasku a musel vyhľadať útočisko v horách Libanonu.

V roku 1728 na synode v Konštantínopole Silvester spolu s patriarchami Konštantínopolu a Jeruzalema uvalil anatému na Cyrila a jeho stúpencov. Únia jednej časti komunity, ktorá sa uskutočnila, nebola hmatateľným aktom ani dvojstranovou zmluvou, ani jednostranným podrobením pod Rím. To, čo sa stalo v roku 1724, bolo len korunováciou pomalého vývoja, ktorý sa začal už sto rokov predtým a viedol k získaniu mnohých kresťanov Antiochijského patriarchátu, ba niektorých biskupov a dokonca aj niektorého patriarchu pre katolícku cirkev.

Právom možno považovať túto úniu za obnovenie Florentskej únie, na ktorej sa podieľal aj vtedajší antiochijský patriarcha prostredníctvom svojich zástupcov. Tým platil aj pre nich, pravdaže, neúmyselne viacznačný prísľub Rímskej cirkvi, že zachová „všetky práva a privilégiá patriarchov“.

Rímska obrana liturgických obradov a zvykov

Otázkou je, v akom rozsahu bolo v skutočnosti rešpektované pri čiastkovej únii melchitov duchovné dedičstvo Východu. V tej dobe Rím prísne dbal na zachovanie liturgických obradov a s nimi súvisiacich zvykov, pretože to považoval za nevyhnutnú podmienku pre získanie oddelených kresťanov.

To sa ukázalo aj pri uznaní v roku 1724 zvoleného patriarchu Cyrila Tanasa. Rím váhal s jeho potvrdením, pretože Cyril stál v podozrení, že chce zmeniť obrady a zvyky melchitov. Jeho strýko, týrsky arcibiskup Eutymios, prejavil pod vplyvom latinských rehoľníkov silný sklon k modifikácii obradov a adresoval do Ríma mnohé žiadosti v tomto zmysle. Svätý stolec však o tom nechcel ani len počuť.

Cyril zamýšľal predovšetkým odstrániť zvyk prinášať len raz denne svätú obetu na tom istom oltári. Táto zmena sa mu javila potrebná z pastoračných dôvodov. Navyše naliehal na zmiernenie priveľmi prísnych predpisov o pôste. Ani tomu sa nedalo natrvalo vyhnúť. Rím udelil vyžiadané potvrdenie patriarchu až v roku 1730, a ten musel pri tejto príležitosti odprisahať, že nezmení nič na obradoch a zvykoch. Až v roku 1744 dostal pálium od pápeža Benedikta XIV.

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo