Zámorská výzva pre slovenských gréckokatolíkov

Zámorská výzva pre slovenských gréckokatolíkov

Prešovský arcibiskup – metropolita Ján Babjak (vpravo) s niekdajším pomocným biskupom Milanom Lachom. Foto – TASR/Milan Kapusta

Je čas odvďačiť sa Slovákom v Kanade a USA za ich dlhoročnú podporu slovenskej cirkvi.

Som rímskokatolík, a napriek tomu, že pochádzam z východného Slovenska, nikdy som nebol s tunajšími gréckokatolíkmi v osobnejšom kontakte.

V posledných dňoch som však absolvoval niekoľkohodinové rozhovory s dvoma významnými gréckokatolíckymi kňazmi. Prvým je bývalý pomocný biskup Prešovskej archieparchie a súčasný biskup ruténskej (rusínskej) Eparchie Parma v USA Milan Lach. Druhým je nedávno menovaný biskup Eparchie svätých Cyrila a Metoda pre Slovákov byzantského obradu v Toronte Andrej Marián Pacák.

Obaja majú veľa spoločného – pochádzajú zo Spiša (Kežmarok, resp. Spišská Nová Ves), sú rehoľníci (jezuita, resp. redemptorista), dostalo sa im kvalitného vzdelania na pápežských univerzitách v Ríme a svojimi intelektuálnymi, organizačnými, ale najmä duchovnými kvalitami si vyslúžili menovanie za biskupov v nezvyčajne nízkom veku. Pacák má 45 rokov, Lach mal v čase menovania za pomocného prešovského biskupa dokonca len 39 rokov.

Spája ich ešte čosi omnoho podstatnejšie – pri oboch stačí len niekoľko chvíľ, aby ste pochopili, čo znamenajú slová horlivý kňaz.

Ani jeden z nich nebol až do svojho biskupského menovania známy nielen v spoločenských, ale ani v širších cirkevných kruhoch. Je prísľubom do budúcnosti, že medzi radovými slovenskými kňazmi, a nielen gréckokatolíckymi, stále máme kvalitné osobnosti, ktoré sa netlačia do funkcií, ale keď na to príde, vedia sa chopiť zvereného poslania.

Revitalizovať či zlučovať?

Počas rozhovorov s oboma biskupmi som mohol spoznať aspoň čosi z bohatého dedičstva a inšpiratívnych osobitostí východných cirkví.

A pochopil som aj čosi iné – prečo práve v čase 50. výročia obnovenia činnosti Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (1968 – 2018) boli dvaja schopní kňazi „prevelení“ do zámoria, kde pôsobenie východných cirkví nemá dlhšiu tradíciu a počty veriacich sa v prípade eparchií Toronto a Parma pohybujú na úrovni väčších farností.

Aby sme boli konkrétni. Eparchia Parma, ktorú zriadil pápež Pavol VI. v roku 1969, má oficiálne okolo deväťtisíc veriacich roztrúsených v 12 štátoch USA. V 30 farnostiach sa o nich stará 25 kňazov.

Eparchia pre Slovákov byzantského obradu v Toronte, ktorú zriadil Ján Pavol II. v roku 1980, má ešte o polovicu menej veriacich. Všetci žijú v provincii Ontario a spadajú do štyroch farností s troma kňazmi.


Nový eparchiálny biskup Andrej Marián Pacák (vľavo) s rodným bratom a rehoľným spolubratom Ondrejom. Foto – Postoj/Imrich Gazda 

Prirodzená otázka, ktorú som obom biskupom položil, znela – má zmysel držať pri živote eparchie s niekoľkými kňazmi a dvoma-troma tisíckami praktizujúcich veriacich?

Jednu odpoveď ponúka dekrét Druhého vatikánskeho koncilu Orientalium Ecclesiarum, ktorý vyzval k ochrane a rozvoju východných katolíckych cirkví. Ako to neskôr viackrát zopakoval pápež Ján Pavol II. – cirkev musí dýchať obomi stranami pľúc.

Neznamená to, že eparchie nemožno v prípade potreby reorganizovať – napríklad aj zlučovaním. Najprv však treba urobiť všetko pre ich revitalizáciu. Napríklad menovaním schopného biskupa.

Napokon, v prípade eparchie v Parme by bolo s kým zlučovať – na území USA pôsobia ešte ďalšie tri ruténske eparchie, ktoré spolu tvoria jednu metropolitnú cirkev so sídlom v Pittsburghu.

Eparchia pre Slovákov byzantského obradu v Toronte však nemá v Kanade sesterské eparchie a je podriadená priamo Svätej stolici. Buď bude existovať, alebo ju zrušia. Iná možnosť v podstate neexistuje.

Vrátiť požičané

Na vyššie položenú otázku existuje ale aj ďalšia odpoveď, ktorá zároveň predstavuje celkom konkrétnu výzvu.

Ruténsky exarchát (neskôr povýšený na eparchiu a archieparchiu) bol v Spojených štátoch založený v roku 1924 pre rusínskych vysťahovalcov, ktorí do veľkej miery pochádzali zo Slovenska. V 50. rokoch minulého storočia doň patrilo okolo 300-tisíc veriacich.

Príznačné sú mená jednotlivých exarchov (eparchov, archieparchov), ktorí tu pôsobili – Ivancho, Elko, Kocisko, Dolinay, Kudrick, Mihalik, Pataky, Kuzma, Skurla... Jedným slovom, ruténske eparchie v USA vznikli (aj) pre vysťahovalcov zo Slovenska a pôsobili medzi nimi (aj) kňazi so slovenským pôvodom.

Mimochodom, ruténskou (rusínskou) je aj Mukačevská eparchia, na ktorej čele je Slovák Milan Šašik a Apoštolský exarchát v ČR vedený ďalším Slovákom Ladislavom Hučkom.

Slovenský rukopis je ešte čitateľnejší v prípade eparchie v Toronte, ktorá priamo v názve nesie charakteristiku – pre Slovákov byzantského obradu. Pred tridsiatimi rokmi ich bolo okolo 30-tisíc a obaja doterajší eparchovia – Michael Rusnak a John Stephen Pazak – mali slovenské korene.

Prečítajte si aj
Aj v Amerike budem ohlasovať Krista. Čo iné má biskup robiť? Zdieľať

Povšimnutiahodný je aj rok jej založenia – 1980, teda len dva roky po zvolení pápeža Jána Pavla II. Bývalý krakovský arcibiskup veľmi dobre poznal situáciu prenasledovanej gréckokatolíckej cirkvi. Keď už na Slovensku nemohli veriaci slobodne vyznávať svoju vieru, umožnil, aby mohli plnohodnotne rozvíjať náboženský život aspoň vo vlastnej zámorskej eparchii. Na tú dobu to bolo významné a povzbudivé gesto zo strany Vatikánu, že na slovenských gréckokatolíkoch nezabúda.

Napokon, bol to práve pápež Ján Pavol II., ktorý po páde totality podporoval plnohodnotné oživenie činnosti Prešovskej eparchie, osobne vysvätil za biskupa Jána Babjaka, zriadil Košický exarchát a blahorečil komunistami prenasledovaných biskupov Pavla Petra Gojdiča, Vasiľa Hopka a kňaza Metoda Dominika Trčku.     

K prežitiu, novému nádychu a súčasnému rozkvetu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku veľkou mierou prispeli aj americkí a kanadskí Slováci byzantského obradu – či už svojimi modlitbami, obetami, alebo aj nezanedbateľnými finančnými darmi.

Dnes, keď sú slovenskí gréckokatolíci v pozícii tých silnejších, nemali by zabúdať na tých, ktorí predtým nezabudli na nich.

Keď som sa biskupov Lacha a Pacáka pýtal, akú formu podpory by zo Slovenska najviac uvítali, zhodne odvetili, že im chýbajú kňazi. Keďže v eparchii Parma je viacero farností neobsadených a niekoľkí kňazi sú v preddôchodkovom veku, biskup Lach by potreboval minimálne desiatich kňazov. Biskup Pacák bezodkladne aspoň dvoch.  

Biblicky povedané, chcelo by to dvanásť nových apoštolov. A prečo nie priamo zo Slovenska?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo