Ambroise Kinhoun (43) je kňaz z afrického Beninu. Na Slovensko sa prišiel poďakovať za tri roky fungovania projektu adopcie seminaristu, do ktorého sa Slováci štedro zapájajú. V rozhovore pre Postoj hovorí, ako ovplyvnilo tradičné africké náboženstvo kresťanstvo v jeho vlasti. Prezradil, prečo učia seminaristov aj manuálnej práci, a tiež hodnotil, ako žijeme vieru v Európe.

Keď Slovák počuje Benin, v tom lepšom prípade vie, že ide o Afriku. Čo by sme mali vedieť o vašej krajine? 

Benin sa nachádza v západnej Afrike a susedí s Togom, Nigerom, Nigériou a Burkinou Faso. Od roku 1960 je nezávislou republikou. Benin je krajinou mieru, pretože pod zemou sa nenachádza žiadna ropa, zlato ani diamanty. Takže nikto zvonku nemá záujem rozdúchavať v Benine oheň a nepokoj. 

Ako je na tom Benin z pohľadu náboženstva?

Zaujímavosťou je, že už v samotných tradičných náboženstvách je prítomná otvorenosť duchovnej a náboženskej pestrosti. Preto je v Benine bežné, že v rámci jednej rodiny stretnete katolíka, protestanta, moslima aj takého, čo praktizuje tradičné náboženstvo. A všetko funguje bez akýchkoľvek konfliktov. 

V čom to spočíva? 

Ako som povedal, už v tradičnom náboženstve existuje princíp, že Boh zjednocuje, je veľkým tajomstvom a každý má svoj prístup k tomuto mystériu. 

"Nepamätám si, že by v mojom živote bolo obdobie, kedy by som nemal túžbu stať sa kňazom." Zdieľať

Aj z tohto dôvodu, keď v roku 1861 prišli do Beninu prví misionári ohlasovať zvesť o Kristovi, boli prijatí bez konfliktu, hneď dostali príležitosť vyznávať vieru a zakladať školy a nemocnice. Svojou láskou a svedectvom presvedčili veľa ľudí konvertovať, a tak vznikla naša mladá cirkev, dnes veľmi živá s mnohými iniciatívami. Škola v Benine je vlastne katolícka škola, takisto zdravotníctvo, prvotné sociálne a zdravotné služby boli katolícke. Cirkev je v krajine veľmi prítomná a tiež aj obľúbená. 

Čo sa týka politiky, aj vy ste zažili komunizmus. 

Sedemnásť rokov bol u nás komunizmus. V súčasnosti je Benin demokratický štát s prezidentským režimom. Vojnu sme nemali. Ľud Beninu je mierumilovný už vo svojej podstate. 

Spomínate si na dobu komunizmu? 

Áno, ale bol som dosť mladý. Pamätám si populizmus, prvé roky v škole sme spievali budovateľské piesne, oslavovali štát. Cirkev bola prenasledovaná, mnohí kňazi boli vo väzení. 

Existovalo niečo ako podzemná cirkev? 

Nie, tento typ štruktúry sme nepoznali. Cirkev nebola protežovaná, štát jej vzal všetky majetky, školy a nemocnice sa stali štátnymi, ľudia však pokračovali v praktizovaní viery. Nemáme známych mučeníkov. Ale medzi štátom a cirkvou boli mnohé ťažkosti.

V akej rodine ste vyrastali?

Som vďačný Bohu, že som mohol vyrastať v hlboko veriacej rodine. Otec je katechéta. U nás v Benine je tradícia stálych katechétov, ktorí majú svoj pôvod ešte v časoch misionárov, keď boli pre nich akoby spojkami s miestnym ľuďom. Otec je pre mňa teda veľký svedok viery, celý život zasvätil službe Cirkvi. 

Koľko je vás súrodencov? 

Sme desiati, päť chlapcov a päť dievčat. Z toho dvaja sme kňazmi. Starší brat je jezuita. Rodinu sme od malička vnímali ako malú cirkev, kde sa modlí spoločne ráno aj večer, v nedeľu sa rozprávame o Božom slove, keď každý povie, čo ho zaujalo a podobne. Žili sme vo veľmi nábožnom detstve. 

Vaše povolanie ku kňazstvu sa teda zrodila zrejme ľahko…

Vždy som chcel byť kňaz. Vlastne môžem povedať, že si nepamätám, že by v mojom živote bolo obdobie, kedy by som nemal túžbu stať sa kňazom. 

Mohol za to starší brat? 

Nie, práveže brat nastúpil do seminára až po mne. Jedna z mojich prvých spomienok, na ktoré sa pamätám, bolo, že sa ako triapolročný hrám na kňaza.

Takisto som bol vo farnosti súčasťou skupiny ašpirantov na kňaza. Takéto skupiny povolaní, teda tých, čo túžia stať sa kňazmi alebo rehoľníkmi, sú u nás pri každej farnosti. Bol som tam najmladší. 

To znamená?

Mal som päť rokov a už som bol v tejto skupine. Bol som tam jediné dieťa, ostatní mali pätnásť či osemnásť rokov. U nás totiž ešte existuje aj malý seminár, kde sa nastupuje v jedenástich, dvanástich rokoch. Aj ja som ho absolvoval. 

Čo sa robí v tej skupinke ašpirantov? 

Raz za mesiac sme mali stretnutie, kde kňaz rozprával svedectvo o živote svätých, čo bolo pre nás veľmi inšpiratívne. Neskôr kňaz hovoril o živote v seminári a podobne. 

Koľko kresťanov žije v Benine? 

Podľa posledných prieskumov z minulého roku je v Benine 11,5 milióna obyvateľov, z ktorých je 53 percent kresťanov. Katolíkov je 25,5 percenta, ostatní sa hlásia k protestantom a rôznym novým evanjelikálnym komunitám. Moslimov je približne 23 percent a sú viac koncentrovaní na severe krajiny. Tradičné náboženstvá vyznáva približne 17 percent obyvateľov. 

"Ak v Taliansku poviem na svätej omši „Pán s Vami“, tak mi potichu odpovie desať ľudí. To sa v Benine nestane." Zdieľať

Treba však povedať jednu vec: tradičné náboženstvo, ktoré je veľmi naturalistické, s kultom duchovna a prírodných síl, vytvorilo istý druh kultúry, spôsobu života a myslenia. Zvyknem hovoriť, že v Benine sú protestanti, katolíci, moslimovia, ale všetci žijú v perspektíve tradičného náboženstva.

V čom sa to prejavuje na kresťanstve? Na čom by som to zbadal, keby som prišiel do Beninu?

Uvidíte veľmi zbožné kresťanstvo. So silným zmyslom pre posvätné, pre modlitbu. Keď vidíte ľudí modliť sa, vidíte výnimočnú nábožnosť, úctu k tradícii, veľmi silný zmysel pre sakrálnosť. Z toho potom vyplýva aj to, ako navonok vyzerá kresťanský život. Ten je veľmi živý. 

Presne takú predstavu majú ľudia, že v Afrike sa počas svätej omše tancuje…

Nie, nie. To nie je presný obraz o realite. Pravda je, že máme aj emotívne prežívanie viery, ale skôr v tom, ako chóry spievajú. Dostane vás to. Neexistuje africká svätá omša, je iba jedna omša, rozdielne môžu byť prejavy. Napríklad ak v Taliansku, kde som študoval, poviem „Pán s Vami“, tak mi potichu odpovie desať ľudí. To sa v Benine nestane. Už na začiatku omše začujete hlasný spev a hudbu, ktorá svedčí o tom, že sme prišli do chrámu pre radostnú vec. 

Ale hlavne, v Benine sa nikto nehanbí za to, že je kresťan. Takže ak hovoríme o živej viere, nemyslíme len na prežívanie liturgie. 

Aj v práci? 

Jasné. Ľudia majú bežne na stoloch v kanceláriách sošku Madony alebo kríž, čo je v takom Francúzsku zakázané. U nás je to bežné. Nechcem povedať, že cirkev u nás nemá problémy a že všetci sú svätí. Ale hovorím o všeobecnom ponímaní. 

Sú tieto prejavy, o ktorých hovoríme, záležitosťou len Beninu alebo aj širšieho regiónu? 

Podobné je to aj v susedných krajinách, v celom zálive, v Togu, Južnej Ghane, Pobreží Slonoviny, všetky tieto krajiny majú silné náboženské prežívanie. 

V Benine existuje navyše jedno špecifikum, že tradičné náboženstvo dosť vyzdvihuje disciplínu. Toto si ľudia preniesli aj do kresťanstva. Negatívna stránka je, že ľudia začnú brať vieru pragmaticky, ako niečo, čo im za dobré správanie prinesie pozitívne veci. Preto čelíme pastoračnej výzve naučiť ľudí pozerať sa na vieru ako vzťah lásky s Bohom. 

V súvislosti s Afrikou sa hovorí aj o tom, že niektoré tradičné náboženstvá a kultúra okolo nich núti mladých katolíckych kňazov sa oženiť.

Toto v Benine neplatí. Ešte dávno pred príchodom kresťanstva bolo v tradičnom náboženstve prítomné vedomie, že existujú kulty, ktoré radikálne žiadajú svojich kňazov, aby sa vzdialili od vlastnej rodiny a nečistých kontaktov. Čiže už v tradičnej mentalite bola idea, že posvätno si vyžaduje vzdať sa niektorých vecí v živote, dokonca aj vzťahov. 

Žili ste osem rokov v Ríme, kde ste študovali. Keď máte porovnať kresťanstvo v Európe a doma v Benine? 

Poviem to na analógii. Niekto pozná istú realitu ako peknú, živú, mladú a jeden deň stretne to isté, ale vo svojej starej forme. V Taliansku vidím kresťanstvo, vidím ho v symboloch a znakoch, ktoré dokazujú, že v minulosti tu bolo veľmi silné a vytvorilo celú kultúru. Ale už sa nežije tak ako v minulosti. Ako povedal Benedikt XVI., viera v Európe je unavená. 

Štatistiky hovoria, že v Afrike duchovné povolania pribúdajú. Vy ste profesorom v seminári, od októbra sa stanete novým rektorom. Koľko máte bohoslovcov? 

Náš seminár sa nachádza v malom mestečku, povedal by som na dedine, na juhu Beninu. Máme v ňom seminaristov aj z Konga a Toga. 

Kňazské štúdium je rozdelené na filozofiu a teológiu, preto sú aj dva druhy seminárov. V našom seminári máme 97 seminaristov, v troch ročníkoch teológie. Dokopy sú v Benine štyri semináre – dva semináre teológie, kde je dokopy asi dvesto chlapcov, plus na juhu je seminár filozofie, kde študuje asi 120 až 130 študentov, a druhý seminár filozofie je na severe, ale ten je menší, má asi 30 bohoslovcov. A to nerátam rehoľníkov, ktorí majú formáciu v zahraničí.  

Prišli ste na Slovensko, kde Pápežské misijné diela prevádzkujú projekt adopcie seminaristov. Ľudia si môžu za finančný príspevok „adoptovať“ seminaristu u vás v Benine. Máte problém udržiavať semináre? 

Tri roky funguje spolupráca medzi slovenskou cirkvou a seminárom, kde som od jesene rektorom. Chcem zdôrazniť, že nesmieme pomoc redukovať len na finančnú spolupatričnosť. Nejde len o adopciu a finančný príspevok, ale o cirkevné spoločenstvo. Ľudia sa najmä modlia za povolania. Mladý chlapec sa len tak nepostaví a nepovie: Tu som, chcem byť kňazom. Za tým sú hodiny a hodiny modlitieb. 

Navštívil som Šaštín, kde som sa stretol so skupinou veriacich, ktorí sa modlia za povolania. Dal som im fotku jedného seminaristu, zaniesli ju k Madone. Bol som hlboko dotknutý. Keď som im povedal, že ten a ten seminarista bol nedávno vysvätený za diakona, začali tlieskať a tešiť sa, akoby to bol ich vlastný syn.

Prišiel som sa teda predovšetkým poďakovať za vyjadrenie viery. Peniaze sú sekundárne. Hoci je pravda, že máme v Benine veľa povolaní, rovnako riešime aj veľa potrieb. Naše krajiny sú na tom ekonomicky tak, ako sú. Seminár, kde som rektorom, bol postavený len pred tromi rokmi a stále je tam čo robiť. 

O seminároch sa hovorí, že sú to pomerne prísne ustanovizne. Aké pravidlá máte v tom vašom? 

Máme disciplínu ako na vojne (smiech). Je to komunita viery, kde sa učí, ako žiť kňazské povolanie. Program je fixný, 5.45 sa vstáva, deň sa končí o 23.00. Súčasťou programu je okrem vyučovania, modlitieb a osobného štúdia aj fyzická práca. 

Manuálna práca? 

Áno, neformujeme totiž len myseľ, ale aj telo, ruky. Kňazi budú slúžiť medzi ľuďmi a mali by vedieť pomôcť. Vedieť pracovať v záhrade, starať sa o zvieratá. 

To je v programe každý deň?

Áno, od pondelka do soboty. 

O niektorých seminároch v Ríme sa hovorí, že majú veľmi prísne podmienky, napríklad že bohoslovci nemôžu chodiť na pláž, ba dokonca, že by sa nemali rozprávať so ženou dlhšie ako 15 minút…

(Smiech.) Nie, tak pozor, to by bolo divné. Disciplína neznamená podivnosť, žijeme prirodzene. Keď bude náš bohoslovec kňazom vo farnosti, kde bude mať 70 percent žien, tak by mal vedieť s nimi normálne komunikovať. 

"Žiaľ, najmä pre ľudí Západu platí, že poznajú novinky z Vatikánu, ale nepoznajú cirkev ako realitu, nemajú bezprostredný prístup k tomuto srdcu kresťanstva." Zdieľať

Navyše, po troch rokoch filozofie nasleduje pastoračný ročník, keď idú bohoslovci na prax. Plus každé leto musí seminarista absolvovať stáž v nejakej pastoračnej realite. 

Študovali ste v Ríme, okrem teológie a patristiky aj spiritualitu Josepha Ratzingera. To je odkedy možné? 

Pred dvomi rokmi Nadácia Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. vytvorila dvojsemestrálny program, ktorý ma za cieľ poskytnúť teologickú iniciáciu pre študentov, ktorí chcú spoznať teologické a spirituálne myšlienky Josepha Ratzingera a ich teologické aplikácie. Tento program sa študuje na Patristickom Inštitúte Augustinianum. 

Pápež Benedikt XVI. hovoril a písal veľa o Európe a cirkvi na Západe, sám ste ho citovali. Nie je pre vás ako afrického kňaza ťažšie aplikovať jeho myšlienky vo vlasti? 

Dobrá otázka. Kto však pozná teologické myslenie Josepha Ratzingera, ktorý veľa hovorí o koreňoch našej viery, tak vie, že tieto korene nie sú kultúrne, ale kultúru prevyšujú. Preto sú jeho teologické princípy aplikovateľné všade.

Často hovorím, že pápež František môže robiť to, čo robí – napríklad hovoriť o periférii, láske a charite či milosrdenstve –, pretože pred ním tu bol Joseph Ratzinger, ktorý spravil veľkú prácu na poli fundamentov. Na ich základe sa teraz dá baviť o témach, ktoré otvára pápež František. Ten, kto nepozná učenie Benedikta XVI., nemôže pochopiť diškurz, ktorý robí František. 

Aj preto je tak veľa dezinterpretácií slov a krokov pápeža Františka? 

Presne tak, robíme z neho pápeža, ktorý ide všetko meniť, ale veď ak poznáme učenie Benedikta XVI., vieme, že ide o kontinuitu. 

Veľmi nahováram mladých, či už v Benine, ale aj tu, vašich, aby čítali jeho diela, najmä Úvod do kresťanstva. Žiaľ, najmä pre ľudí Západu platí, že poznajú novinky a správy z Vatikánu, kauzy a škandály, ale nepoznajú cirkev ako realitu, nemajú bezprostredný prístup k tomuto srdcu kresťanstva. 

Pri štúdiu človek zistí, že táto kultúra, hoci je veľmi sekulárna, má vo svojej podstate kresťanské korene. Napríklad to, že dnes sa obzrieme, ak vidíme na ulici samo dieťa alebo nejakého chudáka, to nebolo vždy prirodzené, ale je to vynález kresťanstva. 

Alebo že niekoho blízkeho nazveme „brácho, bráško“, to prišlo s kresťanstvom. Koncept bratstva neexistuje v žiadnej latinskej alebo gréckej literatúre. Je za ním kreatívnosť kresťanstva.



Ambroise Kinhoun sa narodil 28. decembra 1975 v Benine, jednej z najchudobnejších krajín sveta. Za kňaza bol vysvätený v roku 2005. Najprv pracoval štyri roky v pastorácii mládeže a laických združení. Neskôr strávil osem rokov v Ríme, kde pokračoval v univerzitnom štúdiu patrológie, filozofie a teológie a spirituality pápeža Benedikta XVI.

V septembri 2017 sa vrátil späť do Beninu. Odvtedy pôsobil ako profesor a formátor v kňazskom seminári sv. Gala v Ouidahu a na teologickom a pastoračnom inštitúte v diecéze Cotonou. V máji ho vymenovali do funkcie rektora druhého kňazského seminára v Benine v Tchanvédji. Tento seminár zriadil a požehnal kardinál Jozef Tomko, vtedajší prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Otec Kinhoun pricestoval na Slovensko s cieľom poďakovať sa za trojročné fungovanie projektu Pápežských misijných diel, ktorý umožňuje slovenských veriacim podporovať seminaristov v africkom Benine. Viac informácií TU.

Na snímke otec Kinhoun počas slávnosti v seminári sv. Gala. Foto: Facebook/Grand Séminaire Saint-Gall de Ouidah


Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo