Slovo kňaza Jedno staré prikázanie alebo ako naštartovať embéčku

„Jeden z farizejov, učiteľ zákona, sa Ježiša spýtal: ,Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?‘ On mu povedal: ,Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie.‘“

Minulú nedeľu v našom kostole pri večernej bohoslužbe kázal Ambroise Kinhoun, rektor kňazského seminára z afrického Beninu. O jeho návšteve na Slovensku v čase zbierky na misie sa písalo aj na Postoji v článku s provokujúcim nadpisom: „Je Európa pripravená prijať misionárov?“

Dotýkal sa skutočnosti, že skúsenosť viery v Afrike, Ázii či Latinskej Amerike je živá, plná elánu a nadšenia, kým kultúrna a náboženská kríza premieňa krajiny Európy na misijné územie.

Dianie v našom kostole počas svätej omše s otcom Ambroisom dobre znázornilo kontrast africkej a slovenskej náboženskej praxe. Nášmu hosťovi stačil jeden pohľad na naše zhromaždenie, aby začal kázať na tému radosti a nádeje.

„Počas uplynulého týždňa, ktorý som strávil na Slovensku, som stretol veľa ľudí,“ hovoril taliansky svojím energickým, zápalistým hlasom. „Niektorí ľudia, ktorých som stretol, mali veľké, otvorené oči plné radosti. Ale videl som aj ľudí, ktorí mali akoby zhasnuté oči. Všetkým som chcel povedať: Pán Boh vás miluje, Pán Boh nás miluje! Bez ohľadu na to, v akej ťažkosti sa nachádzame, ako kresťania nemáme dôvod byť smutní. Pretože vďaka Ježišovi máme vždy nádej.“

Slová „vždy nádej“ zopakoval štyrikrát a potom ešte dvakrát slovensky.

„Som presvedčený,“ pokračoval, „že keď spolu budeme niesť túto radosť, stane sa jeden veľký zázrak, budeme môcť zmeniť svet. Ste pripravený meniť svet s Ježišom? Áno alebo nie,“ chcel počuť odpoveď.

„Áno,“ zaznelo z kostola ako z hrobu. „Hovoríte to nejako nesmelo,“ konštatoval otec Ambroise. „Áno! Aleluja!“ Odpoveď znela, ako keď sa každý spolieha, že zaňho odpovie druhý. „Aleluja!“ zvolal Ambroise neúnavne. „Aleluja,“ odpovedal náš Boží ľud, ako vždy, bez života.

Po omši sme si s naším hosťom z Beninu dali na fare večeru a zhovárali sa s ním v rôznych rečiach, ktoré sme jednotlivo ovládali: taliansky, nemecky a anglicky. Kolega zosumarizoval jeho úsilie preniesť nadšenie na ľudí v kostole: „Akoby sa snažil naštartovať embéčku.“

Zaujímavý pohľad nadhodil farár Martin, ktorý niekoľko rokov pôsobil v nemeckej pastorácii: „Ten kontrast medzi Ambroisovým nadšením a nami mi pripomína časy, keď sme zo Slovenska pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi chodili do Nemecka.“

S tiesňou v srdci uvažujem o rýchlej premene našej spoločnosti v priebehu niekoľkých rokov. Iste, sme iná kultúra ako ľudia z Afriky. Nezvykneme ochotne prejavovať svoje emócie. Nie sme „slneční“ ľudia ako možno iní. Jednako sa mi zdá, že nám niečo na Slovensku začína chýbať.  

Raz som v jednej kázni počul aj tieto slová: „Možno sa nám Ježišovo evanjelium zdá staré, vyčerpané a nezaujímavé. A vôbec si neuvedomujeme, že to my sme starí, unavení a vyčerpaní.“ Láskou k Bohu človek prežíva večnosť už na zemi. Bez nej sa nám náš život paradoxne veľmi skrátil... a vyprázdnil.

Azda je načase pripomenúť si, čo je Ježišovo prvé a najväčšie prikázanie.