Osudný rok 1204: latinská Konštantínopolská ríša

Osudný rok 1204: latinská Konštantínopolská ríša

Spustošenie Konštantínopolu v roku 1204. Miniatúra zo 17. storočia.

Nechýbajú historici, podľa ktorých k veľkej cirkevnej schizme došlo až o poldruha storočia po roku 1054.

V roku 1198 nastúpil na pápežský trón Inocent III. (1198 až 1216), muž vysokej duchovnej úrovne, teológ Parížskej univerzity, kanonista Bolonskej univerzity a presvedčený stúpenec gregoriánskej reformy, ktorý úprimne veril, že „Kristus ustanovil len jedného apoštola ako hlavu všetkých, totiž Petra, ktorému zveril vedenie (principatum) Cirkvi“, a že svetská moc kniežat je nižšia než duchovná moc a je podriadená tejto „ratione peccati“ (kvôli hriechu).

Tohto významného pápeža ovládali dve idey: opätovné dobytie svätých miest a jednota Cirkvi (v tomto poradí). Navyše bol odhodlaný urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, pre cirkevnú reformu.

Na začiatku pontifikátu mu prialo šťastie. Zomrel Henrich VI., kráľ Nemecka a obidvoch Sicílií, a na sicílsky trón vzniesol nárok jeho trojročný syn Fridrich, zatiaľ čo nemecký trón bol predmetom sporu medzi Henrichovým bratom Filipom Švábskym a Otom z Braunschweigu. V dôsledku toho boli obidvaja priveľmi zaneprázdení na to, aby hodili žiadostivým očkom po Taliansku.

Inocent tak bol oslobodený od mory obkľúčenia dominantnou mocnosťou, ktorá mala v rukách územia severne a južne od Ríma. Pápež sa teda mohol venovať svojim plánom križiackej výpravy a ihneď vyslal legátov ku kresťanským kniežatám. Ale od tých neprichádzala odpoveď. Preto apeloval priamo cez biskupov na šľachtu a docielil tým úspech. Potiaľ to bola jeho križiacka výprava, t.j. križiacka výprava vedená cirkvou.

No baróni čoskoro sami vzali túto záležitosť do rúk, zvolili si hlavu a uzavreli zmluvu s Benátkami, ktorým sľúbili 85 000 strieborných mariek ako odplatu za transport po mori do Sýrie (8. máj 1201). Tieto záležitosti sa však ďalej nevyvíjali hladko. Thibaut zo Champagne zomrel a na návrh Filipa Švábskeho bol zvolený za vodcu križiackej výpravy Bonifác z Montferratu (16. august 1201).

Alexios Angelos, synovec Filipa Švábskeho, utiekol z väzenia (jar 1201), navštívil pápeža a šiel potom k svojmu strýkovi. Sľúbil celému svetu, že podporí jednotkami a peniazmi križiacku výpravu a zjednotí cirkvi Východu a Západu, keď Latiníci dosadia jeho oslepeného otca späť na konštantínopolský trón.

Križiaci neboli schopní zohnať peniaze, aby vyplatili Benátky. Nedostatok striebra vnukol Benátčanom iný spôsob vyplatenia. Uhorsko sa usilovalo rozšíriť svoj vplyv na východnú stranu Benátskeho zálivu a prisvojilo si mesto Zara. Benátky pozerali s obavou na prítomnosť cudzej mocnosti vo vodách, ktoré považovali za svoje. Preto navrhli križiakom, aby svoje dlhy vyrovnali dobytím Zary. Napriek hnevu a zákazu Inocenta III. to križiaci prijali a v novembri 1202 dobyli a zničili toto mesto.

No malo prísť ešte niečo horšie. Križiaci pristúpili na plány Alexia Angela. Podnietil ich k tomu pravdepodobne Filip Švábsky a Benátčania zaiste neboli proti tomu, lebo sa obávali možných dôsledkov nepriateľstva Grékov pre ich obchod (no boli tiež odhodlaní nedovoliť križiakom zničiť ich obchodné vzťahy s Egyptom). Navyše tu bolo žiarlivosť Benátok na obchodné privilégiá, ktoré boli udelené Janovu a Pise. To všetko podnietilo križiakov k ťaženiu proti Konštantínopolu, kam došli 24. mája 1203.

Križiaci dosadil Izáka Angela späť na trón a čakali na splnenie prísľubov. Avšak konštantínopolský ľud odmietol chránencov Latiníkov a urobil cisárom Alexia Dukasa. Kvôli tomuto zosmiešneniu svojich práv križiaci zaútočili na Konštantínopol druhý raz, tri dni rabovali paláce, chrámy a domy a zriadili latinskú ríšu (1204).

Reakcia pápeža

Pri prvej správe o dobytí mesta napísal Inocent v momentálnom nadšení blahoprianie a dokonca udelil Benátčanom absolúciu cirkevných trestov, ktoré na seba pritiahli skrze epizódu v Zare.

Pápež veril, že si jednou ranou zaistil obidva ciele, ktoré mu tak veľmi ležali na srdci: križiacku výpravu do Svätej zeme a úniu cirkví.

No pápež bol trpko sklamaný, keď sa dozvedel, že pri plienení nositelia kríža, „ktorí nemali hľadať svoj vlastný, ale len Kristov prospech, zhanobili svoje meče krvou kresťanov namiesto toho, aby ich obrátili proti neveriacim, že vraždili bez rozlišovania, bez ohľadu na náboženstvo, vek alebo pohlavie, že verejne konali znásilňovanie, cudzoložstvo a smilstvo, že vydali matky rodín, dokonca Bohu zasvätené panny, svojim vojakom na zhanobenie“ (Brief an den päpstlichen Legaten, Kardinal Petrus von St. Marcelus, PL 215,701).

Pápež sa tiež dozvedel, že jeho legáti v Sýrii opustili svojej miesta a ponáhľali sa do Konštantínopolu, aby na jeden rok zbavili križiakov sľubu ponáhľať sa na pomoc Svätej zemi. Dobyvatelia si rozdelili grécke cisárstvo medzi sebou, pričom s cirkevným majetkom nakladali podľa svojej ľubovôle rovnako ako so svetským majetkom. Ustanovili latinského patriarchu.

Toto všetko sa stalo bez ohľadu na Svätú stolicu. Grécky patriarcha utiekol do Nicey, kde Teodor I. Laskaris vo vyhnanstve založil ríšu, ktorá bola najskôr slabá, no čoskoro bola upevnená.

Či pápež schvaľoval alebo neschvaľoval existenciu a metódy novej latinskej ríše, ona skutočne existovala, a pápež napokon videl v týchto udalostiach vedenie Božej prozreteľnosti, ktorá dokáže aj zo zla vyťažiť dobro.

Pápež nakoniec prijal zvolenie Tomáša Morosiniho za latinského patriarchu  - bola to skutočne dobrá voľba -, ale nástojil na požiadavke prísahy vernosti a poslušnosti Svätej Stolici. Pápež vyslal jedného legáta s ďalekosiahlymi plnými mocami, umierneného kardinála Benedikta zo Sv. Zuzany (1205-1207). S veľkou námahou Inocent dosiahol u barónov určitú ochranu pre duchovné osoby a cirkevný majetok.

Voči Grékom začal pápež jasnú politiku: v tom istom meste nesmú byť dvaja biskupi, jeden latinský a jeden grécky. Grécki biskupi, opáti a ďalší nositelia duchovných úradov, ktorí už boli v úrade, nemajú byť opätovne vysviacaní, no novovymenovaní biskupi atď. mali byť vysviacaní výlučne v latinskom obrade, pretože tento obrad je nadradený gréckemu obradu.

Inocent zamýšľal pomaly nahradiť grécky obrad latinským, aj keď ešte prechodne toleroval grécky obrad. Všetci grécki duchovní sa mali podriadiť latinskému patriarchovi a museli odprisahať poslušnosť Svätej stolici a opäť spomínať pápežovo meno na zvyčajnom mieste v liturgii.

Reakcia ponížených Grékov

Niektorí grécki biskupi prijali tieto podmienky. Ale tí najvýznačnejší medzi nimi uprednostnili opustiť svoj stolec a vysťahovať sa do Nicejskej ríše. Kardinálsky legát dostal inštrukciu pre svoje poslanie v nasledovnom zmysle: „Grécku cirkev treba pretvoriť... v zbožnosti a čistote viery podľa zriadení najsvätejšej Rímskej cirkvi“.

Legát sa usiloval uvádzať túto inštrukciu do života s mierou a pochopením pre Grékov. Bol v spojení s vedúcimi gréckymi biskupmi, medzi iným s odhodlaným aténskym biskupom Michaelom Choniatesom. Aj usporadúval v Konštantínopole rozhovory o rozdieloch v náuke, no nič nedosiahol.

V roku 1211 zomrel Morosini a cirkevné strany sa nevedeli zhodnúť na nástupcovi. Mimochodom, cirkevné zjednotenie robilo pozoruhodné pokroky. Pápež sa preto rozhodol poslať ďalšieho legáta povereného právomocami, ktorého hlavná úloha bola tá istá ako Benediktova úloha, totiž priviesť Grékov k poslušnosti Svätej stolici a zjednotiť cirkvi.

Grécky konštantínopolský patriarcha Teodor, ktorý sídlil v Nicei, vystúpil proti tomu, a to tým, že napísal svojim veriacim v meste a nabádal ich, aby neochvejne vytrvali vo svojej viere.

Novým pápežský legátom bol Španiel Pelágius, kardinál mesta Albano, ktorého prvé opatrenia v Konštantínopole boli skutočne príznačné pre jeho charakter. Začal tým, že mníchom, ktorí ho neposlúchali, sa vyhrážal vyhnaním a žalárovaním, ba dokonca smrťou. Náležite svojmu povereniu však začal vyjednávania s Niceou.

Postoj pápeža voči novej gréckej ríši nebol v žiadnom prípade zmierlivý. Pápež robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby podporoval latinskú ríšu v jej nárokoch na celé grécke územie, a preto dal Teodorovi Laskarisovi, hoci tento bol v Nicei korunovaný za kráľa, len titul „nobilis vir“ (vznešený pán).

Napriek tomu všetkému Laskaris nestratil ochotu podľa možnosti urovnať vzťah s Rímom. Laskaris poslal efezského metropolitu Mikuláša Mesaritesa do Konštantínopolu. V dlhých diskusiách, ktoré nasledovali, sa Mesarites prejavil ako ústretový v disciplinárnych záležitostiach, no keď sa začalo hovoriť o starých rozdieloch v dogme, diskusia sa stala búrlivejšou a skončila sa bez nejakého pozitívneho výsledku. Dvaja Pelágiovi zástupcovia sprevádzali Grékov na dvor do Nicei a vrátili sa späť po priateľskom prijatí cisárom.

Z menčiny preložil o. Ján Krupa 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo