Ako Gréci boli ochotní uznať pápeža ako nikdy predtým

Ako Gréci boli ochotní uznať pápeža ako nikdy predtým

Grécky cisár Ján III. Vatatzes bol svätorečený pravoslávnou cirkvou (sviatok má 4. novembra). Foto: wikimedia

Radikálne návrhy gréckeho cisára v snahe skoncovať s latinskou Konštantínopolskou ríšou v polovici 13. storočia.

Posledné roky vlády pápeža Inocenta III. videli počiatky nového konfliktu medzi pápežstvom a cisárstvom. Oto z Braunschweigu bezprostredne po svojej korunovácii za cisára 4. októbra 1209 začal dobývanie Talianska. Pápež ho exkomunikoval a jeho korunu ponúkol Fridrichovi II., synovi cisára Henricha VI. a sicílskemu kráľovi. Inocent ihneď zachytil nebezpečenstvo, ktoré všetci pápeži videli v obkolesení Ríma dominantnou veľmocou. Aby sa vyhol tomuto nebezpečenstvu, kládol podmienku (12. júl 1213), že Fridrich sa má zrieknuť Sicílskeho kráľovstva v prospech svojho syna, ktorý bol ešte dieťaťom, ďalej má uznať pápežskú zvrchovanosť nad kráľovstvom a vzdať sa všetkých nárokov na rozličné územia v severnom Taliansku.

Fridrich, prirodzene, prijal tieto podmienky a dodržiaval ich presne tak dlho, ako sa mu to hodilo. Keď bol v dôsledku Otovej smrti (19. marec 1218) oslobodený od každej opozície, nechal korunovať svojho syna za kráľa Rimanov, hoci aj on sám si ponechal tento titul, a s trochou námahy prehovoril pápeža Honória III., aby dal svoj súhlas a korunoval ho za cisára (22. november 1222). Pritom obnovil sľub, že bude držať oddelene Nemeckú ríšu a Sicílsku ríšu.

Už Inocentom III. plánovaná križiacka výprava (1217 – 1221) sa skončila úplným neúspechom a Fridrich sa na nej, hoci prijal kríž, nezúčastnil. Na naliehanie pápeža Honória III. sa podujal v auguste 1227 naplniť svoju križiacku prísahu (25. júl 1225). V medziobdobí sa sám urobil opäť pánom Sicílie a diplomaciou a intrigami nastolil svoju vládu vo veľkej časti Talianska.

Gregorova exkomunikácia Fridricha

Honóriova smrť priviedla na pápežský trón osemdesiatročného Gregora IX. (1227 – 1241). Nový pápež bol učencom a mal pevný charakter, navyše bol reformátorom a neoblomným zástancom pápežskej autority nad všetkými kniežatami. Keď Fridrich nedodržiaval svoj prísľub križiackej výpravy, Gregor ho exkomunikoval.

Keď exkomunikovaný cisár dorazil 28. júna 1228 do Palestíny, kde len diplomatickými prostriedkami dosiahol vlastníctvo Jeruzalema a jeho koruny, pápež oslobodil jeho poddaných na Sicílii spod prísahy vernosti. Politická situácia nútila Fridricha k mieru s pápežstvom. Ale v roku 1237 sa Fridrich, keď sa opäť cítil dosť mocný, znovu pokúsil nastoliť svoju vládu a výsledkom bola opäť exkomunikácia a vojna.

Sen pápeža Gregora IX. o sv. Františkovi z Assisi, podľa Giotta. Foto: wikimedia

Starosť o situáciu v Taliansku nenechávala Gregorovi veľa času na to, aby podporoval jednotu cirkví. Nicejská cisárska ríša robila pokroky na úkor latinskej Konštantínopolskej ríše. Cisár Ján III. Vatatzes dobyl v roku 1225 späť väčšiu časť Malej Ázie, navyše mnohé zo stratených ostrovov v Egejskom mori a mesto Hadrianopol. V roku 1235 dobyl Gallipoli, dvakrát napadol Konštantínopol a  v roku 1246 bol už pánom Solúna. A tak sa začal otriasať základ pápežskej stratégie na vytvorenie jednoty cirkví: existencia trvácnej latinskej Konštantínopolskej ríše.

Úsilie gréckeho cisára dohodnúť sa s pápežom

No napriek svojmu úmyslu dobyť späť Konštantínopol sa Vatatzes usiloval v rovnakom čase dohodnúť aj s pápežom. V roku 1232 napísal grécky patriarcha pri príležitosti prítomnosti piatich františkánov, ktorí po žalárovaní neveriacimi boli na ceste domov do Talianska, pápežovi Gregorovi. Ale tento list obsahoval len obvinenia a ponúkal vyjednávania na základe rovnoprávnosti, teda zaiste nie pokorné podriadenie sa (Mansi 23, 47-62).

Pápež vysvetlil vo svojej odpovedi (26. júl 1232) katolícke učenie a svoje vlastné presvedčenie o absolútnej autorite pápeža („Dodávame k tomu, že na základe autority evanjelia trváme na vete, že obidva meče patria Rímskemu pontifexovi“ (Mansi 23,60)). Pápež tiež sľúbil, že pošle dvoch františkánov a dvoch dominikánov ako svojich legátov. Títo prišli v roku 1234, donekonečna diskutovali o Filioque a Eucharistii a skôr rozmnožovali, než zmenšovali napätie medzi cirkvami. Latinské cisárstvo stále viac slablo. Pápež Gregor vyzval uhorského kráľa Bélu IV., aby ho zachránil pred Grékmi. Plánovanému ťaženiu však zabránilo nebezpečenstvo Mongolov (1241).

Inocent IV.

Po krátkej vláde Celestína bol zvolený za pápeža Inocent IV. (1243 – 1254). Inocent III. síce požadoval prevahu duchovnej moci, ale predsa len uznal svetskú moc ako skutočnú a pripúšťal pápežské intervencie len od prípadu k prípadu „kvôli hriechu“ a občas.

Inocent IV. obhajoval supremáciu pápeža bez akéhokoľvek obmedzenia: „Náš Pán... dal svätému Petrovi a jeho nástupcom opraty tak pozemskej, ako aj nebeskej ríše“, králi závisia vo veci svojho zvolenia a moci od pápeža. Pri takomto postoji pápeža bol zmier medzi ním a Fridrichom nemožný.

Lyonský koncil (1245) – pápež sa z opatrnosti stiahol do tohto mesta – mal za hlavný cieľ, ktorý bol aj uskutočnený, ekumenickú exkomunikáciu a zosadenie Rímskeho cisára. Inocent použil proti nemu všetky prostriedky: cirkevné tresty, križiacke výpravy, odpustky.

Pápež Inocent IV. na koncile v Lyone, foto: wikimedia

Fridrich zomrel 13. decembra 1250, zanechal Nemecko svojmu druhému synovi Konrádovi (IV.) a prenechal svojmu nemanželskému synovi Manfrédovi vládu nad Sicíliou v Konrádovom mene.    

V Lyone Inocent IV. len krátko spomenul núdzu latinskej Konštantínopolskej cisárskej ríše – bola jednou z piatich rán, ktoré ho gniavili. Ale nikdy neurobil ani to najmenšie, aby pomohol zomierajúcej ríši. Pravdepodobne bol názoru, že jej čas pominul a že predstavuje viac prekážku než pomoc pre zjednotenie cirkví.

Inocentovi prvé nadviazanie kontaktu s Niceou malo svoj dôvod takisto v jeho nepriateľstve voči Fridrichovi, ako aj v jeho horlivosti za úniu. Poslal generála františkánov s poverením, aby odhovoril Jána III. Vatatzesa od priateľstva so svojím svokrom Fridrichom a aby vyjednával o únii.

Ján z Parmy nedokázal splniť ani jedno z obidvoch týchto poverení. Ale Vatatzes poslal vyslancov do Ríma, ktorých však v Apúlii zadržiaval Fridrich a prepustil ich až vtedy, keď sa Manfréd začal uchádzať o priazeň pápeža (leto 1251).

Radikálne návrhy gréckeho cisára

Vyjednávanie s Grékmi uspokojili pápeža pravdepodobne málo, lebo v roku 1252 začal robiť opatrenia na posilnenie Konštantínopolu. Vatatzes na to reagoval vyslaním ďalších poslov (1253), ktorých vodcami boli tentoraz arcibiskupi miest Kyzikos a Sardis. Aj títo boli zadržiavaní v južnom Taliansku a prišli až v zime 1253 – 1254 do Ríma.

Arcibiskupi zastihli pápeža v Assisi. Návrhy, ktoré priniesli, boli radikálne:

1. Gréci sú ochotní pripustiť a uznať, že Rímskemu stolcu a jeho najvyššiemu pontifexovi prináleží autorita (principatus) nad patriarchálnymi stolcami. 2. Gréci uznávajú kánonickú poslušnosť pápežom. 3. Uznáva sa všeobecné právo apelovať na Rím. 4. Gréci budú poslúchať aj súdne rozhodnutia pápeža, ak tieto neprotirečia posvätným kánonom. 5. Pápežovi patrí prvý trón a má právo podpisovať ako prvý na konciloch. 6. „Vo veciach viery, keby sa také mali objaviť, (má pápež) mať právo vyjadriť svoj názor pred ostatnými a oznámiť rozhodnutie svojej vôle, ktoré – za predpokladu, že neprotirečí evanjeliu a kánonom – má byť ostatnými poslušne prijaté a nasledované.“ 7. „V iných veciach a záležitostiach, ktoré sa vzťahujú na cirkevné osoby a ktoré by mali byť pojednávané na cirkevných konciloch, tí ostatní prijmú rozsudok autority Rímskeho pontifexa za predpokladu, že neprotirečí dekrétom posvätných koncilov.“

„Navyše, vyslanci žiadali, aby Konštantínopolská ríša bola vrátená hore spomenutému kaloyiannimu (Jánovi III. Vatatzesovi). Takisto mali byť vrátené práva patriarchálneho trónu gréckemu patriarchovi tam a inde. Latinského cisára a latinského patriarchu treba odstrániť z mesta a z patriarchálneho trónu, zatiaľ čo antiochijský patriarcha by mohol byť tolerovaný, dokiaľ sídli v cirkvi tohto mena.“ – Jeruzalem po dobytí nevercami v roku 1244 už nemal latinského patriarchu (Raynaldi Annales ad annum 1256, XLVIII XLIX).

Reakcia pápeža

Reakcia pápeža – opierame sa pritom o inštrukciu Alexandra IV. svojim legátom, v ktorej sa informuje o tejto epizóde z obdobia vlády jeho predchodcu – bola krajne opatrná, azda preto, že si uvedomoval, že nemôže rátať s podporou latinskej cirkvi pre silnejšiu politiku. Nemohol nechať nevyriešeným dogmatický rozdiel, čo by malo len zlé následky pre budúcnosť, a pravdepodobne sa neodvažoval otvorene hodiť cez palubu Konštantínopolské cisárstvo, hoci bolo blízko smrti a boli potrebné ťažké obety pre jeho udržanie pri živote, zatiaľ čo jeho otvorené obetovanie by sa v očiach Latiníkov priveľmi podobalo kapitulácii pred Grékmi.

Námorná bitka z roku 1241, proti pápežovi Gregorovi IX. Foto: wikimedia

Keď Gréci – takto odpovedal pápež – sú po koncile ochotní prijať dogmatické rozhodnutie pápeža, prečo nie aj pred koncilom – a prečo nie aj rozhodnutie o Filioque, pre ktoré grécki legáti v skutočnosti urobili výnimku v zmysle, že „grécka cirkev by neprijala definíciu Filioque, keby táto nebola úplne jasne dokázaná z Písma alebo z božského zjavenia“. Pápež pripustil, že Filioque bez súhlasu Grékov nemusí byť doplnené do Kréda, keď v tejto veci Gréci súhlasia s latinskou vierou.

Inocent sa vyhol rozhodnutiu v otázke ustanovenia gréckeho cisára v Konštantínopole namiesto latinského, keď vyhlásil, že nikto nemá byť odsúdený bez vypočutia, no keď Vatatzes chce formálne uplatniť svoje nároky, jeho prípad má byť prerokúvaný s blahosklonnosťou. Sám pápež sa bude za neho zasadzovať. To bolo azda rovnoznačné s prísľubom výhodného rozhodnutia pre gréckeho cisára. Grécky konštantínopolský patriarcha mal byť ako taký uznávaný. V prípade, že grécky cisár dobyje späť Konštantínopol, tento patriarcha by tam mal sídliť a viesť svojich veriacich, zatiaľ čo latinský patriarcha by sa mal ďalej starať o svojich veriacich.

Gréci nikdy predtým neuznali tak otvorene a oficiálne latinské požiadavky, a síce na základe autority štátu, ako aj cirkvi, lebo aj patriarcha Manuel dal vyslancom list, ktorý odporúčal ich návrhy. Nanešťastie nezostal čas pre ďalšie vyjednávania alebo obidvaja hlavní zúčastnení čoskoro zomreli: Vatatzes 3. novembra a Inocent 7. decembra toho istého roku 1254.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo