Nepotrebuje naša doba takýto typ biskupa?

Nepotrebuje naša doba takýto typ biskupa?

Socha svätého Jána Zlatoústeho. Foto: Carl Christian Peters

Blíži sa 550. výročie, čo pápež Pius V. vyhlásil svätého Jána Zlatoústeho za „učiteľa Cirkvi“.

V liturgickom kalendári západnej cirkvi je 14. september venovaný spomienke na svätého Jána, ktorého neskoršie kresťanské generácie začali pre jeho výrečnosť prezývať „Zlatoústy“ (Ioannes Chrysostomos).

Životný príbeh tohto slávneho byzantského cirkevného otca vo svetle najnovších historických výskumov v roku 2007 zhrnul Sergio Zincone, profesor starovekej kresťanskej literatúry na rímskej univerzite La Sapienza.

Antiochijský rodák

Ján Zlatoústy sa narodil okolo polovice 4. storočia, azda v roku 349, v Antiochii nad Orontom, hlavnom meste rímskej provincie Sýria. Pochádzal zo zámožnej rodiny (Sokrates, Hist. eccl. 6,3,1). Jeho otec sa volal Sekondos a bol funkcionárom civilnej administratívy vojenského správcu Sýrie. Ján spomína (De sac. 1,2), že krátko po jeho narodení jeho matka Antusa ovdovela a už sa nechcela znovu vydať. Zlatoústy odkazuje (Ad vid. iunior. 2) na slová chvály, ktoré jeho matke adresoval jeho učiteľ. Obdivujúc postoj Antusy, ktorá ovdovela vo veku 20 rokov, no nevydala sa znovu, zvolal: „Aké ženy sú medzi kresťanmi!“ Niektorí bádatelia sa domnievajú, že týmto učiteľom bol slávny rétor Libánios.

Štúdium a konverzia

Podľa Sozomenovho rozprávania (Hist. eccl. 8,2,2) Libánios by na prahu smrti označil Jána za svojho nástupcu, keby mu ho neodviedli kresťania. Zlatoústy bol aj poslucháčom filozofa Andragatia.

Ako referuje jeho prvý životopisec Palladios (Dial. 5), Ján sa už ako osemnásťročný vzbúril proti tým, ktorí podávali rozvláčne náuky. Zlatoústeho priťahovalo Sväté písmo, preto následne navštevoval školu Diodora Tarzského.

V epoche antiochijského arcibiskupa Meletia prijal Ján krst i službu lektora. Po smrti matky sa oddával niekoľko rokov askéze v okolí Antiochie. Najskôr pod vedením starého eremitu, potom v osamelosti. Tvrdosť a útrapy takéhoto života natoľko podlomili jeho zdravie, že sa musel vrátiť do mesta.

V kňazskom úrade

Meletiov nástupca Flavián vysvätil Jána v roku 381 za diakona a v roku 386 za kňaza a poveril ho kázaním.

Počas obdobia v kňazskom úrade Ján dokázal svoje veľké rečnícke kvality a zložil väčšiu časť svojich homílií, pre ktoré je oprávnene slávny.

Zlatoústeho homílie sú veľmi zaujímavé aj preto, lebo často zachytávajú reakcie publika, s ktorým Zlatoústy nadväzoval veľmi živý osobný vzťah, čo dosvedčujú potlesky jeho poslucháčov a občas aj ich neochota prijať náročnejšie aspekty jeho morálneho posolstva.

Konštantínopolský arcibiskup

Keď v roku 397 zomrel konštantínopolský arcibiskup Nektários, cisársky dvor z iniciatívy hlavne mocného ministra Eutrópia vybral za jeho nástupcu Jána Zlatoústeho.

K voľbe antiochijského kňaza viedli rozličné pohnútky: Ján nebol zapletený do konfliktov náboženskej politiky v hlavnom meste (stačí spomenúť ariánsku krízu). Nemal k dispozícii takú moc ako Izidor, ktorý bol kandidátom alexandrijského patriarchu Teofila na konštantínopolský arcibiskupský stolec. Zlatoústy bol známy účinnosťou svojho rečníckeho umenia, asketickým životom a solídnou teologickou prípravou nicejského razenia. Navyše nemal politické ambície.

Proti popieračom Ježišovej božskosti

Jána vysvätil za arcibiskupa Teofil Alexandrijský. Slávnostná intronizácia v Konštantínopole sa konala 26. februára 398.

Zlatoústy najskôr podnikol kroky na posilnenie postavenia slabej kresťanskej komunity nicejského smeru v Konštantínopole, čím vlastne len pokračoval vo svojom protiariánskom pôsobení, ktoré úspešne rozvíjal v kňazskom úrade v Antiochii. Takéto protiheretické nasadenie sa zhodovalo so zámerom cisára Arkádia upevniť nicejskú ortodoxiu v hlavnom meste. Aj Jánom podporovaná misionárska aktivita v regiónoch Fenícia, Sýria, Galácia bola zameraná na šírenie nicejskej viery.

Byzantský cisár Nikeforos III. dostáva spis homílií od sv. Jána Zlatoústeho, vpravo archaniel Michal, manuskript z 11. storočia. Foto: wikimedia

Obnova cirkevnej disciplíny

S veľkým nasadením sa nový arcibiskup potom venoval reformovaniu zvyklostí konštantínopolského kléru, keďže v období Nektáriovho episkopátu nastúpila určitá laxnosť.

Podľa Zlatoústeho vážnosť kléru nezabezpečujú šaty a spoločenské styky, ale neustále prehlbovanie duchovného života. Zdieľať

Zlatoústeho reformátorská horlivosť zahŕňala aj administratívu cirkevných majetkov, ďalej štýl biskupského života a mníšstvo, ktoré v Konštantínopole bolo integrované do siete spoločenských vzťahov, ako mimochodom aj klérus.  

Ján bol zvlášť pozorný na ťažkú situáciu najslabších a zanedbávaných vrstiev obyvateľstva. Mnohým klerikom vyčítal, že dbajú viac o svetské záujmy než o pastoráciu duší a starostlivosť o chudobných. Podľa Zlatoústeho vážnosť kléru nezabezpečujú šaty a spoločenské styky, ale neustále prehlbovanie duchovného života. Tento postoj vyniesol Jánovi v niektorých cirkevných kruhoch obvinenia, napríklad z autoritárskeho vedenia arcibiskupstva, z nevľúdneho správania, z asociálneho štýlu života.

Zlatoústy zaviedol novú metódu administratívy cirkevných majetkov, všetky disponibilné zdroje využíval na charitatívne ciele. V prospech charitatívnych diel eliminoval všetky nákladné výdaje, ktoré zaťažovali arcibiskupský palác, napríklad na bankety.

Vzťahy s vládcami

Ján nespochybňoval cisársku autoritu. Bol pozorným pozorovateľom cisárskej moci a uznával jej pozitívne aspekty, keď bola zameraná na spoločné dobro, no nešetril kritikou, keď sa vyznačovala násilím a aroganciou.

Zlatoústy takto konal v kontexte svojho pastoračného pôsobenia, ktoré bolo zamerané na formovanie zvyklostí v záujme spásy. Postupne sa odcudzoval mocenským centrám a všeobecne pestovaniu spoločenských vzťahov. Uprednostňoval vzťah so svojimi poslucháčmi. Neustále ich vyzýval, aby sa odpútavali od márnosti pozemských vecí, ako sa to dá konštatovať z pamätnej homílie, ktorú predniesol v roku 399 pri príležitosti zosadenia ministra Eutrópia.

Byzantínsky reliéf sv. Jána Chryzostoma z 11. storočia, momentálne v múzeu v Louvre. Foto: wikimedia

Od toho času sa začína Jánova roztržka s cisárskou autoritou, zvlášť s Eudoxiou, manželkou cisára Arkádia, ktorá bola Zlatoústemu spočiatku určite naklonená, ale potom nezmieriteľne nepriateľská. Kontrast sa točil okolo podoby moci zosobnenej cisárovnou, ponad jednotlivé príhody alebo kritiky, ktoré sa jej mohli nepriamo dotýkať alebo mohli byť takto interpretované. Do tejto konfliktnej situácie boli zatiahnuté aj najvyššie vrstvy konštantínopolskej spoločnosti, ktoré zasiahla Zlatoústeho polemika proti zlému užívaniu bohatstva.

Kritický moment Jánovho episkopátu bol určovaný aj napätiami s gótskym generálom Gainom, keďže Zlatoústy neústupne odmietal jeho žiadosti o chrám pre ariánsky kult.

Podstatná bola ďalej Jánom podniknutá aktivita na obnovenie poriadku v niektorých diecézach Ázie, čo dosvedčuje jeho cesta v roku 402 do Efezu, kde ustanovil za biskupa svojho diakona Heraklida. Aj keď sa táto aktivita konala formálne za hranicami jeho úzkej jurisdikcie, predsa len, ako odhliadneme od otázky legitímnosti iniciatív takéhoto druhu, zapadala do právnej praxe tej doby a demonštrovala dôležitosť konštantínopolského arcibiskupa ako najvyššej apelačnej inštancie.

Zosadenie a vyhnanstvo

Nepoľavujúce nepriateľstvo alexandrijského patriarchu Teofilova voči Jánovi bolo neskôr vyživované faktom, že pri Zlatoústom našli prijatie štyria egyptskí mnísi, nazývaní pre svoj vysoký vzrast „dlhí bratia“, ktorých alexandrijský patriarcha prenasledoval s obvinením z origenizmu.

Mnísi sa odvolali proti Teofilovi pri Jánovi, ktorý sa správal dosť obozretne, a ďalej pri cisárovi, ktorý na urovnanie tohto sporu zvolal synodu, ktorej mal Zlatoústy predsedať. No Ján to odmietol a vtedy sa Teofilovi veľmi šikovne podarilo premeniť z obžalovaného na žalobcu, pričom si získal na svoju stranu všetky osoby nepriateľské voči Jánovi, medzi nimi niekoľkých biskupov, ako Severiána z Gabaly, Akákia z Beroy, Antiocha z Tolemaidy.

Výsledkom týchto manévrov bolo v roku 403 zvolanie ďalšej synody, nazývanej „Synoda pri dube“, podľa pomenovania lokality situovanej v blízkosti Chalkedónu. Táto synoda bola zložená prevažne z egyptských biskupov v Teofilovom sprievode. Odsúdila Jána na základe štyridsiatich šiestich bodov obvinenia (citovaných Fótiom, Bibl. cod. 59), ktoré boli väčšinou bezvýznamné, ak nie smiešne. Zlatoústy odmietal dostaviť sa na synodu, pretože negoval jej autoritu a poukazoval na jej zaujatosť, nepriateľstvo a odpor voči jeho osobe. Táto synoda ho zosadila.

Arkádius schválil tento rozsudok. Cisár bol už podráždený pre Jánovo odmietnutie predsedať synode proti Teofilovi. Arkádius sa chcel týmto svojím rozhodnutím vyjadriť proti typu biskupa, ktorý konal nezávisle od cisárskej autority a ktorého Ján Zlatoústy stelesňoval.

Zlatoústy mal podporu aj rímskeho pápeža Inocenta I., ktorý neuznal jeho zosadenie. Jána poslali do vyhnanstva, no vzbúrený ľud a pohromy vynútili jeho prechodný návrat do Konštantínopolu.

Návrat relikvií sv. Jána Chryzostoma do Konštantínopolu, zobrazenie vytvorené v 10. storočí. Foto: wikimedia

Veľmi skoro sa však znovu rozhorel Jánov konflikt s cisárskym dvorom a zvlášť s cisárovnou. Umiestnenie striebornej sochy Eudoxie, pretože bola augusta, v blízkosti baziliky svätej Sofie a sprievodné predstavenie komediantov vyvolali Jánovu reakciu. Zlatoústeho zásah cisárovná hodnotila ako útok na svoju autoritu (porov. Sokrates, Hist. eccl. 6,18,5; Sozomenos, Hist. eccl. 8,20,3).

Zlatoústeho nepriatelia vyprovokovali ťažké nepokoje počas veľkonočnej vigílie v roku 404. V júni toho istého roka cisár Arkádius poslal Jána Zlatoústeho do definitívneho vyhnanstva do mesta Kukusus (dnes Göksum) v Arménsku. Neskôr cisár rozhodol, že Zlatoústy má odísť do Pityusu, teda do odľahlej lokality pri Čiernom mori. Počas cesty, vysilený námahou a starosťami, ktoré stále viac ničili jeho už beztak podlomené zdravie, Ján zomrel pri Komane 14. septembra 407. Podľa Palládia posledné slová, ktoré Zlatoústy vyriekol, boli: „Sláva Bohu za všetko“.

1580 rokov od prenesenia relikvií

Cisárska autorita podnikla niekoľko pokusov, aby  zneškodnila a upokojila verných Jánových prívržencov, takzvaných Johannitov, ktorí boli podporovaní Západom. Znovu integrovať do oficiálnej Cirkvi sa ich podarilo až pri príležitosti slávnostného prenesenia Zlatoústeho ostatkov do Konštantínopolu 27. januára 438. Pri tejto príležitosti cisár Teodóz II., syn Arkádia a Eudoxie, poprosil o odpustenie za prenasledovanie, ktoré Jánovi spôsobili jeho rodičia (porov. Teodoret, Hist. eccl. 5,36,2).

Relikvie svätého Jána Zlatoústeho, konštantínopolského arcibiskupa, sú dnes uchovávané v patriarchálnej katedrále svätého Juraja v Istanbule.     

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo