„Dušičky“ Spomienka na všetkých verných zosnulých v byzantskom obrade

V rímskokatolíckom cirkevnom kalendári na Slávnosť všetkých svätých nadväzuje 2. novembra Spomienka na všetkých verných zosnulých. V nej sa spája cirkevná náuka o posmrtnom živote, očistci a spoločenstve svätých.

Katolíci veria, že ich zosnulí časnou smrťou prešli do večného života, dúfajú, že z Božieho milosrdenstva boli uchránení od večného zatratenia, avšak pre svoje nedostatky sú v stave očisťovania a oni im svojimi modlitbami a záslužnými skutkami môžu pomôcť.

Pre prirodzené spoločenstvo, ktoré ich spájalo v časnom živote, a pre spoločenstvo svätých, ktoré prekračuje hranice smrti, západní katolíci aspoň raz v roku chcú pamätať na svojich zosnulých. Svojou spomienkou im chcú prejaviť patričnú úctu a modlitbou zas svoju lásku a duchovné milosrdenstvo.

Spomienke na všetkých verných zosnulých zodpovedá v gréckokatolíckom cirkevnom kalendári päť zádušných sobôt. A práve o nich podrobne hovorí leták Pittsburskej byzantsko-katolíckej archieparchie.  

Zádušné soboty

„Svätí otcovia boli presvedčení, že spomienka na zosnulých almužnou a obetami (božskými liturgiami) im prináša veľkú útechu a úžitok.“

(Synaxár na Mäsopôstnu sobotu)

V cirkvi – rovnako pozorované na Západe i v jednej z najúctyhodnejších tradícií na Východe – je spomienka na zosnulých v našich liturgických modlitbách. Je to neustála náuka cirkvi od apoštolských čias (porov. Synaxár), že zosnulým môžeme pomôcť našimi modlitbami, obetnými darmi a dobrými skutkami. Keď svätý Ján Zlatoústy († 407) hovoril o zosnulých veriacich, svojmu ľudu pripomínal:

„Pomôžme im podľa svojich síl. Pouvažujme o nejakom dobrodení pre nich, hoci by bol malé, ale pomôžme im. Ako a akým spôsobom? Modlitbou za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužny) chudobným v ich mene!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Je to veľká útecha pre nás, pozostalých priateľov a príbuzných našich zosnulých veriacich, že sme schopní im pomáhať a takto zostať s nimi spojení putom večnej lásky. Keď svätý Ambróz († 397) kázal pri spomienke na cisára Teodóza na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval týmito slovami:

„Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Žalm 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná chváloreč na Teodóza, 37)

Modlitby a obety za zosnulých

Zvyk prinášať modlitby a obety za zosnulých pochádza zo Starého zákona. Sväté písmo chváli tento zvyk ako svätý a zdravý alebo nábožný, ako je napísané v Druhej knihe Makabejcov (12, 44-45):

„Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych ... Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“

V Katolíckej cirkvi je spomienka na zosnulých považovaná za jeden z hlavných skutkov milosrdenstva. Svätý Pavol sa modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2Tim 1, 18)

Všetky rané liturgie cirkvi vrátane tej najstaršej, liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých. V liturgiách svätého Bazila Veľkého († 379) a svätého Jána Zlatoústeho († 407) sú tiež zahrnuté modlitby za zosnulých. Svätý Ján Zlatoústy to vykladá týmito slovami:

„Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných Tajomstvách (t. j. na liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zosnulým) z toho plynie veľký zisk a veľký úžitok. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a odohráva sa táto úžasná Obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Apoštolské konštitúcie (4. stor.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomenúť, aby sa modlili za zosnulých:

„Modlime sa za našich bratov, ktorí zosnuli v Kristovi, aby im Boh, ktorý miluje človeka a prijal ich duše, odpustil každý dobrovoľný i nedobrovoľný hriech a bol k nim milosrdný a milostivý a umiestnil ich do krajiny spravodlivosti ..., kde niet bolesti, zármutku ani stonania.“ (Apost. konšt., VIII, 41)

A tak otcovia Druhého vatikánskeho koncilu oprávnene vyhlásili, že cirkev „už od prvých storočí kresťanstva veľmi nábožne pestovala pamiatku zosnulých“ a „prednášala za nich modlitby“. (porov. Konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, č. 50)

Spomienka na zosnulých v byzantskom obrade

V byzantskom obrade si na zosnulých spomíname každý deň na božskej liturgii bezprostredne po konsekrácii prosbou: „A rozpomeň sa na všetkých, čo zosnuli v nádeji na vzkriesenie a večný život, ... N. N. ... Daruj im pokoj tam, kde žiari svetlo tvojej tváre.“ (Liturgia sv. Jána Zlatoústeho)

V našom liturgickom kalendári sú soboty špeciálne venované modlitbe za zosnulých. Synaxár, ktorý nasleduje sv. Jána Damaského, nám dodáva tento dôvod: „Sabat (sobota) v hebrejčine znamená odpočinok, keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. (Gn 2, 2-3) V tento ‚deň odpočinku‘ slávime pamiatku zosnulých, pretože ‚odpočívajú‘ od všetkých svojich pozemských starostí.“

Pri spomienke na našich zosnulých neustále prosíme Boha, aby im dal večný odpočinok, keďže podľa Písma vstúpiť do Božieho odpočinku znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3-11; Zj 14, 13) Svätý Ambróz to vysvetľuje slovami: „Je to veľký odpočinok, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub.“ (Chváloreč na Teodóza, 37)

V súlade s týmto Byzantská cirkev už v 9. storočí zaviedla špeciálny deň modlitby za zosnulých, ktorý je ľudovo známy ako „zádušná sobota“ (gr. psycho-sabbaton), čo v doslovnom preklade znamená „sobota duší“. Synaxár vyzýva na „všeobecnú spomienku“ a modlitbu za „všetky duše zosnulé vo viere“.

Päť zádušných sobôt

V byzantskom liturgickom roku je päť zádušných sobôt: Mäsopôstna sobota, Druhá, Tretia a Štvrtá sobota Veľkého pôstu a Sobota pred Päťdesiatnicou.

Mäsopôstnu sobotu ako špeciálny deň modlitby za zosnulých možno vysledovať do šiesteho a siedmeho storočia, do obdobia, keď sa vyvinul Typikon sv. Sabu, známy ako Jeruzalemský typikon.

Synaxár, ktorý je liturgickým opisom sviatku alebo spomienky toho dňa, vychádza z traktátu O tých, ktorí zomreli vo viere, ktorý sa pripisuje sv. Jánovi Damaskému. (porov. Migne, PG. 95, 247-278)

V Mäsopôstnu nedeľu si liturgicky pripomíname Posledný súd (Mt 25, 31-46). Preto sa v predchádzajúci deň zo svojej lásky prihovárame u milosrdného Sudcu za zosnulých, aby boli umiestnení po jeho pravici, keď príde súdiť živých i mŕtvych.

Čítajte tiež

Od mučeníkov po askétov Najstaršie dejiny kresťanského kultu svätých

Ján Krupa

Keď sa skončilo obdobie mučeníkov, začal byť okruh uctievaných svätých rozširovaný o celoživotných martýrov.

Keď sa počas 9. storočia tvorili základy Triody, liturgickej knihy pre veľkonočný cyklus, tak aj Druhá, Tretia a Štvrtá sobota Veľkého pôstu boli venované spomienke na zosnulých.

Dôvody na ustanovenie týchto dní boli nasledujúce: 1) vynahradiť a-liturgické dni Veľkého pôstu, pretože v liturgii vopred posvätených darov, ktorá je predpísaná na Veľký pôst, nie je žiadna spomienka na zosnulých; 2) pripomenúť nám našu vlastnú smrť a urobiť naše kajúcne skutky počas Veľkého pôstu zmysluplnejšími; a 3) dať nám príležitosť praktizovať dobré skutky v mene našich zosnulých veriacich a obnoviť našu lásku k nim.

V Sobotu pred Päťdesiatnicou si spomíname na „všetky zosnulé duše od Adama“ (porov. Pentekostarion).

Zostúpením Svätého Ducha, ktoré sa oslavuje v Nedeľu Päťdesiatnice, bola dokončená ekonómia našej spásy. Keďže Božou vôľou je, „aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2, 4), deň predchádzajúci tomuto sviatku je vyčlenený ako deň modlitby za všetkých zosnulých, aby boli zahrnutí do Kristovho spásonosného diela.

Hramoty

Od počiatku kresťanstva miestne cirkvi viedli registre svojich živých i zosnulých členov. Tieto registre boli skladacie tabuľky vyrobené z dreva, slonoviny alebo drahých kovov, umelecky ozdobené rezbami a zviazané krúžkami. Sú známe ako diptychy, ide o slovo prevzaté z gréckeho díptychon, čo znamená čokoľvek „zložené na dve časti“. Od štvrtého storočia sa diptychy používali v cirkvi na spomínanie živých i mŕtvych na božskej liturgii.

V Byzantskej cirkvi tieto diptychy hrali dôležitú úlohu, pretože mená heretikov a exkomunikovaných sa z nich odstraňovali a rovnakým spôsobom sa vylučovali aj z liturgických modlitieb. Diptychy sa prestali používať niekedy počas 14. storočia a nakoniec ich nahradili oficiálne zoznamy zosnulých členov jednotlivých rodín vydané farárom.

Tieto zoznamy sa nazývali „hramoty“, z gréckeho slova grammata, čo znamená „písaný list“ alebo „písomný dokument“. Zoznam zosnulých členov rodiny, vyhotovený v zošitovej forme, sa nazýval pomjanik, ide o pojem prevzatý zo staroslovienčiny: pomjanuti, čo znamená „spomínať na“, a používal sa na bohoslužbách za zosnulých. Zvyk vyhlasovania mien zosnulých počas liturgických služieb, ako je uvedené vyššie, možno vystopovať v prvých storočiach kresťanstva. Už vo štvrtom storočí túto prax silno bránil svätý Epifán († 403) ako „pevne zavedenú tradíciu“ v cirkvi. Vo svojom Panarione píše:

„Čo sa týka rituálu čítania mien zosnulých, čo môže byť užitočnejšie alebo vhodnejšie; čo môže byť hodnejšie obdivu?“ (Panarion 75, 8)

Tento úctyhodný zvyk nám odovzdali naši predkovia ako súčasť nášho krásneho duchovného dedičstva. Každý rok, tesne pred Mäsopôstnou sobotou, rodiny odovzdajú zoznamy svojich milovaných zosnulých (hramoty) farárovi so žiadosťou, aby boli spomenutí na bohoslužbách slúžených za zosnulých v zádušné soboty.

A svätý Ján Zlatoústy nás uisťuje: „Je to veľká česť byť hodný zmienky, keď prebieha slávenie Svätých Tajomstiev.“ (Homília na Skutky apoštolov 21, 4)

Členovia rodiny sú povzbudzovaní, aby sa osobne zúčastnili na týchto bohoslužbách počas zádušných sobôt, pretože svojou prítomnosťou a svojimi osobnými modlitbami a prijatím svätého prijímania posilňujú puto lásky so svojimi blízkymi zosnulými a večne uchovávajú ich pamiatku!

Pohrebný dar

Svätý Gregor z Nazianzu († 390) po slávení pohrebných obradov za svojho brata Cézaria ukončil svoju chváloreč nasledujúcimi slovami: „Časť môjho pohrebného daru je teraz dokončená. Zostávajúcu časť splatíme tým, že mu každý rok, pokým budeme žiť, preukážeme naše pocty a spomienky!“ (Reč VII, 17)

Aj my by sme mali napodobniť sv. Gregora tým, že budeme spomínať na svojich milovaných zosnulých, špeciálne počas zádušných sobôt, pokým žijeme, a prichádzajúcich po nás upozorníme na prospešnosť tohto krásneho a chvályhodného zvyku spomínania a modlenia sa za svojich milovaných zosnulých.

Na pohrebnej bohoslužbe podľa byzantského obradu cirkev vkladá nasledujúce slová do úst zosnulého, keď spievame hymny predpísané na poslednú rozlúčku so svojím milovaným zosnulým:

„Príďte všetci, ktorí ma milujete, a rozlúčte sa so mnou, pretože už s vami nebudem chodiť ani sa s vami rozprávať, lebo idem k svojmu Sudcovi, ktorý neuprednostňuje a odmeňuje alebo trestá každého podľa jeho skutkov. Preto vás všetkých prosím, neustále sa za mňa modlite ku Kristovi, nášmu Bohu, aby som nebol odsúdený na miesto utrpenia pre moje hriechy, ale aby mi bolo darované miesto tam, kde žiari svetlo života!“

Modlitba za zosnulých – pripisovaná sv. Jánovi Zlatoústemu

Bože duchovného i telesného tvorstva, ty si premohol smrť, zvíťazil si nad zlým duchom a tvojmu svetu si daroval život: Ty sám, Pane, obdaruj pokojom dušu tvojho zosnulého služobníka na mieste svetla, blaženosti a pokoja, kde nieto bolesti, zármutku ani stonania. Bože, odpusť mu všetky hriechy spáchané myšlienkami, slovami a skutkami, lebo ty si dobrý a láskavý k ľuďom. Veď nieto človeka, ktorý by počas života nezhrešil. Len ty jediný si bez hriechu, tvoja spravodlivosť je spravodlivosť naveky a tvoje slovo je pravda. Lebo ty si vzkriesenie a život i pokoj tvojho zosnulého služobníka ... N. N. ..., Kriste, Bože náš, a tebe vzdávame slávu spolu s Otcom, ktorý nemá počiatku, s tvojím presvätým, dobrým a životodarným Duchom teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

„Kňaz vystupuje ako veľvyslanec v mene celého mesta – aj v mene celého sveta – a modlí sa, aby Boh bol milosrdný a odpustil hriechy všetkým, nielen živým, ale aj zosnulým.“ (sv. Ján Zlatoústy, O kňazstve VI, 4)