Spory o nicejskú vieru

Už niekoľko mesiacov po skončení Nicejskej synody dvaja vedúci ariánski biskupi – Euzébius z Nikomédie a Theognis z Nicey – stiahli späť svoj podpis. Konštantín ich bezodkladne poslal do galského exilu, aby takto podporil nicejské uznesenia. Avšak návrat obidvoch oponentov z vyhnanstva v roku 328 oznamoval obrat.

Prečítajte si aj
Ako cisár Konštantín viedol cirkevný koncil (prvá časť)Zdieľať

Z dôvodu svojho zamerania na mier, svornosť a jednotu cisár zjavne prišiel k rezultátu, že musí adekvátne prihliadať na stále rastúci okruh Áriových stúpencov a musí sa postarať o politiku vyváženosti. A okrem toho Áriovi sa darilo stupňovať svoj vplyv na cisárskom dvore. Na tomto pozadí došlo napokon k zmene cisárskeho kurzu.

A tak biskup Euzébius z Nikomédie zaujal miesto, ktoré dovtedy zastával Ossius z Córdoby. Zárodok k tomuto obratu poskytlo azda samotné nicejské vyznanie viery. Lebo jeho označenie „homoousios“ – jednej podstaty – váhali uznať dokonca aj stúpenci nicejského kréda. Tento pojem koloval kedysi v inom význame v heretických kruhoch a tak poskytoval príležitosť pre nedorozumenia. Za týchto predpokladov sa vytvoril predovšetkým na Východe široký prúd, ktorý žiadal novú interpretáciu Nicey.

Eliminácia pronicejských biskupov

Biskupovi Euzébiovi z Nikomédie pripadla už čoskoro vedúca úloha. Ako skúsený cirkevný politik vedel, že nemôže viesť boj priamo proti cisárom potvrdenému nicejskému symbolu, pretože táto stratégia by vyprovokovala cisársky odpor. Ako sľubnejšie sa javilo eliminovať nicejsky rozmýšľajúce osobnosti etickými obvineniami.

A tak sa cisárovi donieslo, že biskup Eustathius z Antiochie, vedúca hlava homoousianov (stúpencov nicejského symbolu), je údajne mravne pochybný charakter, ktorý neustále narúša náboženský mier a vyjadroval sa s dešpektom o cisárovej matke. Konštantín zareagoval podľa želania! Dal súhlas k synode v Antiochii, na ktorej Eustathia zosadili biskupi kritickí voči Nicei, ktorých rady sa silne rozrástli, a cisár ho potom poslal do vyhnanstva v Thrákii.

Zasadanie Nicejského koncilu za účasti Atanáza z Alexandrie. Foto – Wikimedia

Celkom podobný osud postihol čoskoro nato ďalších biskupov nicejského smeru, takže ich protivníci – povzbudení svojimi úspechmi – prešli do útoku proti od roku 328 v Alexandrii ustanovenému biskupovi Atanázovi, ktorý v tejto významnej pozícii neúnavne vystupoval za nicejskú vieru. Opäť to boli porovnateľné kroky, ktorými sa postupovalo:    

prvý krok - osočovanie pri cisárovi, pričom Atanáza – ako sa malo ukázať, neprávom – obvinili z panovačnosti a násilnosti až po vraždu,

druhý krok - zvolanie cisárom podnietenej synody do Týru, kde Atanáza v roku 335 zosadila ariánska väčšina,

tretí krok - cisárom nariadené Atanázovo vyhnanstvo v Trevíre.

Takýmto spôsobom ariáni dokázali eliminovať najdôležitejších obhajcov nicejskej viery, zatiaľ čo Ária krátko predtým – na podklade viacznačne formulovaného vyznania viery – rehabilitovali na synode, ktorá zasadla v Jeruzaleme. Stúpenci Nicejského koncilu sa však dozvedeli so zadosťučinením, že Árius deň pred svojou rekonciliáciou naplánovanou na Veľkú noc roku 336 náhle zomrel. Jeho smrť však v žiadnom prípade neznamenala koniec jeho teológie.

Kolísavé pomery v ponicejskom období

Kvôli porozumeniu ďalšieho vývoja je potrebný krátky pohľad na politické pomery. Po Konštantínovej smrti v roku 337 sa impérium rozdelilo medzi troch synov. Skrze to sa cirkev a jej teológia ešte viac ako dovtedy ocitla pod tlakom cisárskej náboženskej politiky. Zatiaľ čo na Západe Konštans († 350), najmladší z Konštantínových synov, smeroval po odstránení svojho brata Konštantína II. († 340) svoj politický kurz na Niceu, Konštantius († 361), starší syn Konštantína a dedič východnej ríše, podporoval stále otvorenejšie ariánske postoje a dosiahol ešte väčší vplyv, keď sa v roku 350, po smrti svojho brata Konštansa, stal samovládcom v celej ríši.

V tomto rámci sa biskupskí teológovia i celý rad synod usilovali o správny výklad a pokračovanie Nicejského snemu. Na druhej strane aj cisári sa veľmi často intenzívne miešali do týchto sporov, pričom – zakaždým podľa osobného presvedčenia – podporovali jeden smer a zástupcov iného smeru posielali do vyhnanstva. A preto cirkevné pomery naberali občas zmätočné črty.

Atanáz z Alexandrie. Foto – Wikimedia

Neprekonateľne jasne sa dá vyčítať z osudu Atanáza z Alexandrie, akým striedavým prípadom bol vydaný biskup, ktorý sa neochvejne držal nicejského vyznania viery. Lebo zakaždým podľa vieroučného presvedčenia cisára Atanáz buď mohol vykonávať svoju službu, alebo musel – v prípade zmeny cisárskeho zmýšľania – odísť do vyhnanstva. Keďže chronológia jeho vyhnanstiev najzreteľnejšie odzrkadľuje kolísavé pomery v ponicejskom období, nech je v krátkosti predstavená:   

Prvé vyhnanstvo za cisára Konštantína do Trevíra: 335 – 337.

Druhé vyhnanstvo za cisára Konštantia do Ríma: 339 – 346.

Tretie vyhnanstvo za rovnakého cisára do egyptskej púšte: 356 – 362.

Štvrté vyhnanstvo za cisára Juliána do egyptskej púšte: 362 – 363.

Piate vyhnanstvo za cisára Valensa do egyptskej púšte: 365 – 366.

Päť ráz musel Atanáz odísť kvôli svojmu presvedčeniu do vyhnanstva, takže významnú časť svojho obdobia v úrade biskupa, totiž celkovo sedemnásť rokov, strávil v cudzine. Až po svojom poslednom vyhnanstve sa smel v roku 366 definitívne vrátiť do svojho biskupského mesta, kde 2. mája 373 v pokojných pomeroch zomrel. Týmito vylíčenými striedavými prípadmi bol poznačený nielen Atanázov život. V týchto búrlivých časoch sa odohrávali – ako ešte ukážeme – počas vyše piatich desaťročí spory medzi stúpencami a odporcami Nicejského koncilu.

Stúpenci a odporcovia nicejskej viery

Na jednej strane stáli striktní stúpenci nicejskej viery, ktorí sa preto nazývajú homoousiani alebo nicejskí. V opozičnom hnutí sa, naopak, dali rozlišovať zoskupenia homoioi, anomoioi a homoiousiani. Homoioi zastupovali stanovisko, že Syn je Otcovi „podobný (homoios)“, zatiaľ čo anomoioi vychádzali z toho, že Syn je Otcovi „nepodobný (anomoios)“. Napokon homoiousiani učili, že Syn je „podobnej podstaty (homoiousios)“ ako Otec, a preto sa sčasti približovali k homoousianom (stúpencom nicejského kréda).

Spor medzi týmito zoskupeniami a homoousianmi sa odohrával počas vlády samovládcu Konštantia v rokoch 350 až 361 predovšetkým v cisárskom sídelnom meste Sirmium (dnešná Sremska Mitrovica). Na štyroch synodách sa tam prijali vieroučné rozhodnutia, ktorých výsledky sú zachytené v takzvaných štyroch sirmijských formulách.

Prvá sirmijská synoda – prebehla v roku 315 – vylúčila učenie o jednej podstate Syna s Otcom, zatiaľ čo druhá sirmijská synoda v roku 357 sa pripojila k radikálnej pozícii anomoiov, pretože odmietla výrazy „jednej podstaty“ a „podobnej podstaty“ ako nebiblické a učila, že Syn je nepodobný Otcovi.

Zvyšky cisárskeho páláca v Sirmiu, dnešnej Sremskej Mitrovici (Srbsko). Foto – Wikimedia

Homoiousiani odpovedali na toto rozhodnutie v roku 358 novou synodou, na ktorej boli v tretej sirmijskej formule potvrdené skoršie synodálne rozhodnutia a Syn bol označený ako „Otcovi vo všetkom podobnej podstaty“. Došlo teda k priblíženiu sa k Nicei, vyhlo sa však nicejskej jednopodstatnosti (homoousios).

Toto rozhodnutie nedovolilo odmietnutým anomoiom vydýchnuť si dovtedy, kým cisár Konštantius po príprave v meste Sirmium nezvolal v roku 359 dvojitú synodu na oddelených miestach zasadania. Západniari zasadli v Rimini, zatiaľ čo Východniari sa zišli v Seleukii. Tak vznikla štvrtá sirmijská formula, v ktorej sa za odmietania pojmu „podstata (ousia)“  vyhlasuje, že Syn je „Otcovi podľa Písma vo všetkom podobný“. No hoci tu bolo úsilie presadiť túto formulu pod cisárskym tlakom pri Západniaroch, tí odopreli svoj súhlas.

„Na jednej strane stáli striktní stúpenci nicejskej viery, ktorí sa preto nazývajú homoousiani alebo nicejskí. V opozičnom hnutí sa, naopak, dali rozlišovať zoskupenia homoioi, anomoioi a homoiousiani.“Zdieľať

Následne cisár nechal v tom istom roku 359 zvolať synodu do Nike v Thrákii, ktorá formulovala, že Syn je „Otcovi podobný podľa Písma“. Pod masívnou hrozbou vyhnanstvom sa pomáhalo zo štátnej strany tejto formule k väčšinovému víťazstvu tak medzi západnými, ako aj medzi východnými biskupmi, takže cisár Konštantius na začiatku roku 360 mohol oznámiť náboženskú dohodu. Synoda, ktorá súčasne zasadala v Konštantínopole, napokon potvrdila tento teologický diktát a zakázala ďalšie zostavovanie formúl. Protiviacich sa biskupov, medzi nimi tých homoiousianskeho pôvodu, zosadili.

Táto politika stroskotala len v Egypte na rozhodnom „nie“ stúpencov biskupa Atanáza. Hieronym (†419/20) neskôr komentoval tento rozsiahly odpad k arianizmu týmito slovami: „Celý svet stonal a čudoval sa, že je ariánsky“ (Dialogus contra Luciferianos 19). Jestvovali však aj biskupi, ktorí napriek zmieneným prostriedkom nátlaku odopierali svoj podpis a odporovali cisárovi, napríklad Libérius z Ríma, Hilár z Poitiers a Atanáz z Alexandrie.   

Origenovo učenie o troch hypostázach

Skupiny ponicejských sporov však zamestnával nielen pomer Syna k Otcovi. Na synodách od počiatku vystupoval rad biskupov za Origenovo (†254) učenie o troch hypostázach, pričom so silným subordinačným dôrazom rozlišovali Otca, Syna a Ducha ako osoby.

K tomuto učeniu sa hlásila väčšina filozoficky a teologicky vzdelaných biskupov Východu. Oproti nim stáli iní biskupi, pre ktorých bola dôležitou požiadavkou jedinosť a jedinečnosť Boha. Ich reprezentovali predovšetkým Atanáz z Alexandrie a Marcell z Ancyry, pričom ten druhý nebol zbavený podozrenia z monarchianizmu, teda z trojičného učenia, ktoré nerozlišovalo reálne medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom.

Origenes. Foto – Wikimedia

Protiklad medzi obidvomi oprávnenými žiadosťami sa zakladal v neposlednom rade na terminologických nedorozumeniach. Lebo „pojem hypostasis, [– podľa dnešného jazykového úzu osoba – sa] v tej dobe často používal ako synonymum slova ousia [podstata]“ (1). Preto na synode, ktorá zasadala v roku 343 v Sardike (dnešnej Sofii), došlo k rozkolu medzi východnými a západnými synodálnymi otcami, pričom sa vytvorili dve od seba oddelené synody.

Synoda východných biskupov sa zasadzovala za tri veci (pragmata) alebo osoby (prosopa), aby tak zdôraznila skutočnosť trojičných osôb, zatiaľ čo západní synodálni otcovia odsúdili učenie o troch hypostázach a zasadzovali sa za jednu hypostázu, avšak bez toho, aby popierali rozličnosť osôb. Je teda jasné, že Východ a Západ si predstavovali pod pojmom hypostáza niečo iné.

„Keďže vieroučné vyjadrenia Nicejského koncilu, ako aj formuly sirmijských synod boli v origináli k dispozícii iba v gréčtine, tak Latincom sa tým značne sťažovalo ich pochopenie.“Zdieľať

V každom prípade nesmieme prehliadať, že k terminologickým nedorozumeniam pristupovali aj rečové a kultúrno-duchovné rozdiely. Lebo na Západe sa vo 4. storočí hovorilo väčšinou len po latinsky, takže západní intelektuáli ovládali gréčtinu stále menej. Východ spravidla používal gréčtinu, a preto nebol zvlášť intenzívne oboznámený s latinskou teológiou. A tak vzťah medzi východným a západným kresťanstvom dosiahol už v tej dobe štádium, v ktorom sa zreteľne prejavili rozdiely medzi obidvomi kultúrnymi okruhmi.

Bolo to tým závažnejšie, že tak vieroučné vyjadrenia Nicejského koncilu, ako aj formuly sirmijských synod boli v origináli k dispozícii iba v gréčtine, a tým sa Latincom značne sťažovalo pochopenie.

Riešenie nicejskej otázky Kapadóčanmi

V tejto situácii stavali mosty k porozumeniu traja veľkí Kapadóčania: Bazil z Cézarey († 379), Gregor z Nyssy († 394) a Gregor z Nazianzu († okolo 390), ktorí sú v odbornej literatúre označovaní ako mladonicejskí.  

Na prvom mieste treba uviesť Bazila, ich vedúcu hlavu, ktorý ako metropolita Cézarey zabránil – prinajmenšom vo svojej diecéze Kapadócia – homoiskej politike cisára Valensa (364 – 378). Bazil vyvinul natoľko presvedčivú teológiu, že sa mu s jej pomocou podarilo priviesť späť k sebe zoskupenia rozhádané celé desaťročia.

Lebo Bazil zmieril nicejské „homoousios“ s Origenovým učením o troch božských hypostázach tým, že zaviedol pojmové rozlišovanie medzi „ousia“ a „hypostasis“.  „Ousia (podstata)“ označuje to „spoločné“ božstva, „hypostasis (osoba)“ to „osobitné“ v tom istom božstve. Podľa Bazilových mysliteľských úsilí teda „tri osoby (treis hypostaseis)“ participujú na božskej „podstate (ousia)“.

Mozaika Gregora z Nyssy. Foto – Wikimedia

Spolu so svojím bratom Gregorom z Nyssy, smelým filozofom, mystikom a mysliteľom, a svojím priateľom Gregorom z Nazianzu, vynikajúcim rečníkom, tak Bazil dokázal kliesniť cestu predbežnému ukončeniu húževnatej diskusie okolo nicejského vyznania viery. Učenie o jednom božskom bytí v troch uskutočneniach rozlišuje pritom Otca, Syna a Ducha nie podľa ich pôsobení, ale podľa ich svojrázností, resp. znakov. „Nesplodenosť (agennesia)“ patrí Otcovi, „splodenosť (gennesia)“ Synovi a „vychádzanie (ekporeousis)“ Duchu (porov. Gregor z Nazianzu, Oratio 25,16; 31,8).

Túto teológiu recipoval aj latinský Západ, pričom „ousia“ – podstatu – prekladal ako „substantia“ a „treis hypostaseis“ – tri osoby – ako „tres personae“. Bazilovi patrí zásluha, že sa neúnavne zasadzoval za prekonanie vzájomného neporozumenia a mocne podporoval zbližovanie cirkví.

„Bazilovi z Cézarey patrí zásluha, že sa neúnavne zasadzoval za prekonanie vzájomného neporozumenia a mocne podporoval zbližovanie cirkví.“ Zdieľať

Keď sa v roku 370 stal metropolitom Cézarey v Kapadócii, už v nasledujúcom roku ako reprezentant gréckeho Východu začal rokovať s Atanázom a pápežom Damazom, aj keď sa tieto rokovania nezaobišli bez sklamaní. Bazil zomrel pred definitívnym zavŕšením svojho diela 1. januára 379. Avšak vďaka svojim vynikajúcim teologickým, cirkevno-politickým a pastoračným schopnostiam posunul do takej miery dopredu cirkevný konsenzus, že odvtedy rozsiahlo novonicejsky orientovaní biskupi – s pomocou učenia Kapadóčanov – boli v roku 379 v stave prijať na synode v Antiochii vyznanie viery pápeža Damaza, ktoré zjednocovalo cirkev.

V tom čase – po polstoročí ariánskej dominancie – boli na ťahu novonicejskí. Lebo Valens, posledný rímsky cisár, ktorý protežoval arianizmus, padol 30. mája 378 pri Adrianopole. Na Východe sa jeho nástupcom stal rímsky generál Theodózius pochádzajúci zo Španielska, ktorý bol horlivým kresťanom a presvedčeným prívržencom novonicejského prúdu.

V pozícii cisára Theodozius I. vydal 27. februára 380 edikt „Cunctos populos“, ktorým zaviazal svojich kresťanských poddaných k nicejskej viere rímskeho biskupa Damaza a alexandrijského biskupa Petra. Tým sa skončili pohnuté dejiny recepcie nicejského trojičného učenia. V jeho súvislosti sa od polovice 4. storočia vznášali nové otázky k pneumatológii a kristológii, ktoré sa potom riešili na nasledujúcom ekumenickom koncile v Konštantínopole (381).

Poznámky

1. Stockmeier, Peter/Bauer, Johannes B., Altertum, in: Lenzenweger, Josef u.a. (Hg.), Geschichte der Katholischen Kirche, Graz Wien Köln 1995, s. 113.

Preložil o. Ján Krupa.