Ako cisár Konštantín viedol cirkevný koncil

Ako cisár Konštantín viedol cirkevný koncil

Strhujúci príbeh, ako sa cirkev vysporiadala s vplyvom a omylmi Áriusa.

Gréckokatolíci a pravoslávni si každoročne v siedmu nedeľu po Pasche  (28. mája 2017) pripomenú okolnosti, udalosti a protagonistov prvého ekumenického koncilu. Nicejskému koncilu predchádzal vášnivý teologický spor, ktorý sa odohrával na duchovnom pozadí končiaceho sa 3. storočia. V tom období vládol vo filozofii rímsko-helenistického sveta takzvaný stredný platonizmus, vplyvný filozofický smer, ktorý veľmi silno zdôrazňoval nadpozemskosť (transcendenciu) Boha, ako aj jeho absolútnu neprístupnosť. Tým danú priepasť medzi Bohom a vesmírom stredoplatónski myslitelia premosťovali množstvom prostredných bytostí, ktoré sú prostredníkmi medzi nebom a zemou. Príťažlivosti tohto fascinujúceho modelu myslenia sa nemohlo vyhnúť ani cirkevné ohlasovanie Boha a Krista, najmä keď kresťanským mysliteľom bola v tom čase v rastúcej miere kladená otázka, ako si treba predstavovať tri božské osoby v jednom božstve.  

A okrem toho významná kresťanská Alexandrijská teologická škola obhajovala  takzvaný subordinacianizmus, t. j. viac-menej jasnú, pravdaže ďalekosiahlo ešte nereflektovanú podriadenosť Syna Božieho pod Boha Otca.

Árius pôvodom z Líbye

Týmito filozofickými a teologickými predstavami ovplyvneného presbytera Ária, pôvodom z Líbye, v roku 313 alexandrijský biskup Alexander ustanovil v tamojšom chráme Baukalis, aby tam predovšetkým vykladal Sväté písma. Árius narazil na kritiku, keď počnúc 318/319 verejne prednášal vo svojej obci a mimo nej smelé tézy. Zatiaľ čo Boh je pre neho „absolútne a sám nestvorený, večný, bezpočiatočný, dobrý a úplne jeden jediný vládca a vodca, ktorý [existuje] dokonale mimo nášho sveta“ (1), v prítomnosti svojho biskupa Árius obhajoval názor, že „Syn Boží bol stvorený z nebytia, že jestvoval čas, keď nebol, že je schopný zlého, ako i cnosti, nie je nemenný, je tvor a stvorenie“ (Sozomenus, Historia ecclesiastica 1,15,3).

Árius, fragment z byzantskej ikony zo 16. storočia. Foto: wikimedia

Boží Syn je pre Ária teda sprostredkovateľská bytosť, ktorá je stvorená Bohom Otcom ako prvý a najvznešenejší tvor z ničoho, aby Mu slúžila ako nástroj pri vytváraní ostatných stvorení. Boží Syn je aj Logos, ktorý je okrem toho ešte menlivý a schopný vývoja. Ako takýto je nemennému Otcovi podľa podstaty cudzí a je s ním zjednotený len podľa otcovskej vôle. Otec ho totiž len v predvídavosti jeho zásluh aktom milosti prijal za svojho Syna. Boží Syn prijal svoj synovské bytie teda len z vôle Otca. Preto síce môže byť – ako to pripúšťa Árius – podľa tradičného jazyka Cirkvi nazývaný „Boh“, ale v skutočnosti ním nie je. Oveľa viac je Bohom len v nevlastnom alebo morálnom zmysle.

Thaleia – učme sa za spevu

Árius, pravdaže, nebol osamelý mysliteľ. Ako náboženská osobnosť veľkej príťažlivosti šíril svoje učenie kázňami, piesňami, rozhovormi a svojím hlavným dielom „Thaleia“, ktoré je zbierkou populárnych piesní s trojičným teologickým obsahom. V roku 318 zasadajúca synoda azda sto egyptských biskupov pod vedením alexandrijského biskupa Alexandra zosadila Ária a jeho stúpencov a vylúčila ich z cirkevného spoločenstva.

Avšak Árius odmietol poslušnosť synode a obrátil sa na spriatelených biskupov. Zvlášť mu bol naklonený nikomédijský biskup Euzébius, ktorý zvolal synodu v Bitýnii, ktorá vyhlásila Ária a jeho stúpencov za pravoverných, obnovila s nimi cirkevné spoločenstvo a vyzvala k tomu aj ostatných biskupov. K tomu pristúpili biskupi Palestíny pod vedením svojho cézarejského metropolitu Euzébia, ktorí na jednej synode priznali Áriovi právo, že môže pôsobiť v Alexandrii ako presbyter, ale sa má podriadiť svojmu biskupovi.

Takto sa pokúšali tlačiť na alexandrijského biskupa Alexandra, najmä keď sa v Alexandrii vytvorila vlastná obec Áriových stúpencov. Alexander sa však nenechal ovplyvniť a svojím okružným listom dosiahol, že sa 200 biskupov pripojilo svojím podpisom k odsúdeniu Ária. Spory okolo Ária a jeho učenia sa však nedarilo svorne urovnať a vyčkávalo sa rozsiahle riešenie.

Medzičasom cisár Konštantín nadobudol víťazstvom nad východorímskym cisárom Licíniom v roku 324 vládu nad celou Rímskou ríšou. Nový samovládca, ktorému veľmi ležala na srdci jednota cirkvi a ríše, videl v konflikte najskôr len neužitočnú dišputu teológov, ako to dal na vedomie v liste Alexandrovi a Áriovi. Vyslal teda svojho dlhoročného cirkevno-politického poradcu španielskeho biskupa Ossia z Córdoby do Alexandrie, aby sa pokúsil o sprostredkovanie. Avšak tomuto pokusu o dohodu zostal odopretý úspech.

Krst cisára Konštantína, ako si ho predstavoval Rafael. Foto: wikimedia

Ossius zvolal na prelome rokov 324/25 synodu v Antiochii, ktorá sa pripojila k Alexandrovmu postoju, predbežne odsúdila metropolitu Euzébia z Cézarey a ďalších dvoch biskupov, týmto však priznala možnosť dokázať svoju pravovernosť na synode v Ancyre. Takto si razil cestu ako rozsiahlejšia sprostredkovateľská inštancia celoríšsky koncil, najmä keď konflikt na Východe medzičasom spôsoboval veľký rozruch.  

Nicejský koncil

Iniciatíva k veľkému koncilu, ktorého akty sa stratili, vyšla od cisára Konštantína. Od biskupského zhromaždenia, do ktorého bude zapojená celá ríša, očakával stabilný vnútrocirkevný pokoj a tým aj skrze božskú pomoc upevnenú jednotu ríše. Preto preložil synodu najskôr naplánovanú v Ancyre a pozval biskupov celej ríše asi na jar 325 na valné zhromaždenie v Nicei v Bitýnii. Následne sa zišlo približne 250 biskupov zo všetkých častí ríše na určenom mieste:

„Sýrčania a Kilikijčania, Féničania, Arabi a Palestínčania, k tomu Egypťania, Tébčania, Líbyjčania, ako aj cudzinci z Mezopotámie; ba dokonca jeden biskup z Perzie sa zúčastnil na synode a v zástupe nechýbal Skýt; Pontus a Galácia, Kapadócia a Ázia, Frýgia a Pamfýlia ponúkli výber zo svojich [biskupov]. Ba dokonca Thrákovia a Macedónci, Achájci a Epiroti a muži, ktorí žili ešte za nimi, prišli sem, dokonca zo Španielska bol ten široko-ďaleko známy [Ossius z Córdoby] jedným z početných účastníkov zhromaždenia. Avšak z cisárskeho mesta [Ríma] biskup [Silvester] neprišiel kvôli svojmu veku, no objavili sa jeho presbyteri, aby ho zastupovali“ (Euzébius z Cézarey, Vita Constantini 3,7).  

Rozsah Rímskej ríše za cisára Konštantína. Foto: wikimedia

Staručký pápež

Aj keď tento výpočet znie pôsobivo, ukazuje sa, že jedna tretina biskupov pochádzala z blízkeho okolia Nicey a tí zvyšní z ostatných východných miestnych cirkví, zatiaľ čo zo Západu prišli len štyria biskupi. Staručkého pápeža Silvestra zastupovali napokon dvaja presbyteri. Preto na koncile bol bezpochyby teologicky a personálne rozhodujúci kresťanský Východ.

Otváracie zasadanie sa uskutočnilo 19. júna 325 (2) v prítomnosti cisára Konštantína. Tento vyzval biskupov, keď ho úctivo prijali, „aby zákonmi pokoja pretrhli celú reťaz škriepok“ (Euzébius z Cézarey, Vita Constantini 3,12,5). Práve skrze túto vedúcu funkciu vládcu sa Nicejský koncil zreteľne odlišuje od regionálnych synod predošlého obdobia. Lebo dovtedy nebolo koncilu, ktorý by zvolal a dokonca aj viedol cisár. Preto sa občas prirovnáva ku „consilium principis“, teda k poradnému orgánu, ktorý rímski cisári priberali ako pomoc pri rozhodovaní v kritických situáciách. V jeho vonkajšej organizačnej štruktúre sa skutočne odrážajú štátne spôsoby postupu. K tomu pristupuje, že cisár Konštantín mu predsedal a občas zasahoval aj do rokovaní. Napriek tomu je na rozhodovacích procesoch synody viditeľná vlastná dynamika, ktorá rozsiahlo presahuje zákonitosti štátno-inštitucionálnych postupov, a preto sa nedá vysvetliť čisto vnútrosvetskými hľadiskami.

Teologické spektrum na koncile

Čo sa týka teologického spektra, tak v Nicei boli zastúpené všetky smery, ktoré sa zaoberali trojičnou teológiou. Ani stúpenci, ani odporcovia Ária v žiadnom prípade nepatrili k jednotným cirkevným zoskupeniam. K odporcom Ária patril alexandrijský biskup Alexander, jeho učený diakon Atanáz, ako aj biskup Ossius z Córdoby, teda všetko osobnosti, ktoré od počiatku rozpoznali arianizmus ako nebezpečenstvo pre cirkevnú vieru vo Vykúpenie, a preto proti nemu intenzívne bojovali. K nim sa pripojili obhajcovia monarchiánskej tradície Malej Ázie, napríklad Marcell z Ancyry ( okolo 375), ktorý sa dlho vyznačoval ako obranca nicejskej viery bez toho, aby bol slobodný od podozrenia z monarchianizmu, teda od podozrenia z trojičného učenia, ktoré nerozlišuje reálne medzi Otcom a Synom. K tomuto smeru patrí napokon aj antiochijský biskup Eustathius. Aj keď táto protiariánska strana bola taká nehomogénna, v každom prípade tvorila väčšinu. Spomedzi biskupov sympatizujúcich s arianizmom treba uviesť Euzébia z Cézarey a Euzébia z Nikomédie.

Teologická diskusia

Teologická diskusia sa rozhorela pravdepodobne na vieroučnej formulácii, ktorú – zaiste po vyzvaní – predložila ariánska strana, avšak koncilová väčšina ju odmietla. Koncilová majorita totiž dôrazne trvá na neukrátenom božskom bytí Krista, aby videla zaručené plné vykúpenie človeka. Na základe sýrsko-palestínskeho krstného symbolu, pochádzajúceho azda z cirkevnej obce Euzébia Cézarejského, sa napokon vytvorí ako koncilový dokument takzvaný nicejský symbol. Tento znie v jadre svojej kristologickej časti takto:

[Veríme] v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, ako jednorodeného, splodeného z Otca, to jest z podstaty Otca (ek tes ousias tou Patros), Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého (Theon alethinon ek Theou alethinou), splodeného, nie stvoreného (gennethenta ou poiethenta),  jednej podstaty s Otcom (homoousion to Patri), skrze ktorého bolo všetko stvorené, čo je na nebi a čo je na zemi“ (DH 125).

Na základe štyroch nicejských kľúčových slov (interpolácií) vložených do krstného symbolu, ktoré pochádzajú od autorizovaného koncilového výboru a sú vyznačené tučným písmom, sa dá zvlášť jasne zachytiť teologický zámer koncilových otcov:

„To jest z podstaty Otca (ek tes ousias tou Patros)“

Toto slovné spojenie odmieta tvrdenie ariánov, že Logos je stvorený, a preto nemôže existovať ontologické spoločenstvo Otca a Syna. Príslušná interpolácia potvrdzuje, že Syn má podiel na podstate Otca: „ako jednorodený, splodený z Otca, to jest z podstaty Otca“.

Pravého Boha z Boha pravého (Theon alethinon ek Theou alethinou)“

Táto formulácia je namierená proti ariánskemu zvyku označovať Syna síce ako „Boha“, ale len ako Boha v nevlastnom alebo morálnom zmysle, pretože za svoje synovské bytie vďačí vôli Otca. V tomto zmysle napr. Euzébius z Cézarey označuje Boha Otca ako „pravého Boha“, zatiaľ čo Syn je pre neho iba „Boh“, teda Boh v menšej plnosti bytia. Tejto interpretácii príslušných biblických pasáží nicejská interpolácia kladie závoru tým, že podľa nej Syn je „pravý Boh z Boha pravého“.

Splodený, nie stvorený (gennethenta ou poiethenta)“

Týmto terminologickým spresnením sa odmieta jeden z najdôležitejších princípov ariánskeho výkladu Biblie: sémantické stotožňovanie slova „splodený“ so slovom „stvorený“, aby tým preukázali Syna ako Otcovo stvorenie (3). Tomuto hermeneutickému postupu konciloví otcovia odpovedajú, že Syn je z Otca „splodený, [a] nie stvorený“. Ako splodený Otcom je Syn ontologicky najužšie „príbuzný“ s božským Otcom.

Jednej podstaty s Otcom (homoousion to Patri)“

Formulou „jednej podstaty s Otcom“ koncil – ako sa zdá na odporúčanie cisára Konštantína – odmieta arianizmus azda najvýraznejšie. Touto formulou vyjadruje, že Syn neobmedzene zdieľa Otcovo bytie. Pri slove „homoousios“ ide o veľmi sporný výraz, ktorý kedysi koloval v heretických kruhoch, a preto v nasledujúcich desaťročiach vyvolá významné spory. Najskôr však túto formulu akceptuje prevažná koncilová väčšina. Zodpovedá aj latinskej teológii, ktorá od Tertuliána († okolo 220) prisudzuje Synovi atribút „consubstantialis Patri“, resp. „eiusde Patris substantiae“. 

Nicejský koncil s predsedajúcim cisárom Konštantínom uprostred a Áriusom pod jeho nohami. Byzantská ikona zo 16. storočia. Foto: wikimedia

Priložená anatéma

Tieto štyri predstavené interpolácie nicejského symbolu teda priraďujú Synovi ontologicky naskrze božský charakter, aby tak odmietli ariánsky názor, že Logos je stvorený. Preto aj dodatok pripojený k symbolu viery znie takto:

„Na tých však, ktorí hovoria [o Synovi Božom]: ‚Bolo kedysi, že nebol‘, a ‚prv, ako bol splodený, nebol‘ a ‚stal sa z ničoho‘, alebo na tých, ktorí hovoria, že Boží Syn je z inej hypostázy alebo bytnosti alebo je stvorený a nestály a premenlivý, katolícka cirkev uvaľuje anatému [t.j. kliatbu]“ (porov. DH 126).

Spísaním nicejského symbolu a priloženej anatémy padlo v priebehu trojičnej diskusie raného 4. storočia rozhodnutie, ktoré podpísali takmer všetci účastníci koncilu. Výnimku tvorili iba Árius a dvaja biskupi spomedzi jeho stúpencov, ktorých obratom poslali do exilu. Ostatní ariánsky zmýšľajúci biskupi, naopak, prijali nicejský symbol, čiastočne však s výhradou voči odsúdeniu Ária.

Otázky cirkevnej disciplíny

Po vybavení ariánskej otázky synoda prerokúvala niektoré otvorené otázky cirkevnej disciplíny, resp. cirkevných zvykov. Lebo termín Veľkej noci bol dovtedy dodržiavaný rozdielne. Aby dosiahli spoločné slávenie Veľkej noci všetkých kresťanov, konciloví otcovia stanovili rímsky zvyk ako normu. Podľa nej sviatok Vzkriesenia treba sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne a ten neustále po jarnej rovnodennosti (dominikálny štýl). Odmietnutý bol zvyk kvartodecimánov udomácnených v Malej Ázii, Sýrii a Mezopotámii, podľa ktorého sa Veľká noc slávi – ako židovský sviatok Pesach – 14. nisana, t. j. v deň prvého jarného splnu a bez ohľadu na jarnú rovnodennosť. Popri tom konciloví otcovia rozhodli o melitiánskej schizme v Egypte, pričom Melitius smie zostať vo svojom meste, zostáva mu biskupská hodnosť, no nesmie vysviacať klerikov. Melitiánski klerici sú prijatí do kléru, avšak v hierarchii stoja za duchovnými, ktorých vysvätil biskup Alexander.

Cisár Konštantín počas obradu pálenia Áriových spisov. Kresba z 9. storočia. Foto: wikimedia

Nakoniec boli prijaté niektoré cirkevnoprávne pravidlá k otázkam cirkevných štruktúr, dôstojnosti kléru, verejného pokánia, opätovného prijímania schizmatikov a heretikov, ako aj k liturgii, a zachytené v dvadsiatich kánonoch. Takto smú napríklad novopokrstení podľa kánonu 2 až po dlhšom osvedčení sa byť vysviacaní za presbyterov alebo biskupov. Kánony 4 a 6 stanovujú, že podľa možnosti všetci biskupi provincie, prinajmenšom však traja z nich, majú vykonať vysviacku novozvoleného biskupa, zatiaľ čo potvrdenie voľby biskupa je vyhradené biskupovi hlavného mesta provincie, takzvanému metropolitovi. Provinciálne synody majú podľa kánonu 5 zasadať dvakrát ročne. Kánon 6 potvrdzuje veľkopriestorový, cirkevným provinciám nadradený jurisdikčný okrsok Alexandrijskej cirkvi nad obcami Egypta, Líbye a Pentapolisu s odkazom na analogickú prednosť biskupa Ríma. Súčasne tento kánon pripomína príslušné práva Antiochie, zatiaľ čo Jeruzalemu sa priznáva v kánone 7 len čestný primát, ale žiadna jurisdikcia prekračujúca hranice miestnej cirkvi. Kánon 15 zakazuje, aby sa diakoni, presbyteri alebo biskupi sťahovali z mesta do iného mesta.

Nakoniec konciloví otcovia schválili synodálny list, v ktorom sa opisuje pohnútka koncilu, jeho priebeh a jeho rozhodnutia, ale nie kánony. Tento list bol poslaný najdôležitejším miestnym cirkvám, aj keď sa zachoval len list Alexandrijskej cirkvi a biskupom z Egypta, Líbye a Pentapolisu.

Konštantínovo jubileum

Záver koncilu sa časovo zhodoval s dvadsiatym jubileom vlády (vicennalia) cisára Konštantína. Pri tejto príležitosti cisár pozval biskupov na slávnostný banket, aby sa s nimi – bohato obdarovanými a napomenutými „zachovať mier medzi sebou“ (Euzébius z Cézarey, v. C. 3,21,1) – následne rozlúčil. Naplnený myšlienkou jedného kultu a jednej viery Konštantín vyjadril v rozličných listoch svoje uspokojenie nad výsledkom koncilu, pričom Alexandrijskej cirkvi ešte raz pripomenie Áriove omyly. Napokon cisár povýšil koncilové kánony na ríšske zákony.

Freska zobrazujúca pápeža Silvestra a cisára Konštantína. Foto: wikimedia

Ekumenickým koncilom v Nicei dosiahli dovtedajšie synodálne stretnutia Cirkvi prvý vrchol. Toto biskupské zhromaždenie zvolané cisárom Konštantínom na začiatku jeho samovlády odrážalo prvý raz začínajúce prepojenie medzi cirkvou a neskoroantickým štátom. Úlohu vysvetliť kresťanský obraz Boha položený vo Svätom písme so zreteľom na ariánsku výzvu koncil vyriešil bez toho, aby prepadol prúdom dobovej filozofie. Konciloví otcovia zároveň prijali disciplinárne opatrenia v presvedčení, že aj v týchto otázkach hovoria záväzne pre celú Cirkev. V budúcnosti sa ukázalo, že tieto nariadenia – na rozdiel od vieroučných rozhodnutí – sú niekedy podrobené zmene. Nicejský symbol naproti tomu skôr alebo neskôr prevzali jednotlivé miestne cirkvi ako „výrok Boží“, takže Nicejská synoda bola napokon recipovaná ako ekumenický koncil.

Proces recepcie koncilu v žiadnom prípade neprebehol bez treníc. Svornosť cisárskeho rozlúčkového banketu mohla oklamať povrchného pozorovateľa aj vo veci teologických napätí a osobných rivalít medzi koncilovými otcami. V politickej každodennosti bol cisár už čoskoro konfrontovaný s tým, že cirkevná a imperiálna harmónia, ktorú si želal, bola v rozklade.

Poznámky:

  1. Kany, Roland, Kaiser Konstantin und das erste Konzil von Nizäa, in: Schuller Florian / Wolff Hartmut (Hg.), Konstantin der Große: Kaiser einer Epochenwende, Lindenberg 2007, s. 102
  2. K datácii porov. Alberigo, Giuseppe u.a. (Hg) /Wohlmuth, Josef (Hg./Übers.). Conciliorum Oecumenicorum Decreta. Dekrete der ökumenischen Konzilien, Bd. 1, Paderborn München Wien Zürich 1998, s. 1, poznámka 4.
  3. Ide tu o ariánsky výklad pasáže zo starozákonnej knihy Prísloví 8,22-25.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo