J. Duda: Biskupi by mali zamedziť prístup homosexuálnych mužov ku kňazstvu

Mons. Ján Duda je profesorom katolíckej teológie, základnú teológiu vyštudoval v Bratislave, kánonické právo na Lateránskej univerzite v Ríme a teológiu v Bratislave. Je cirkevným sudcom a predsedom Slovenskej spoločnosti kánonického práva.

Rozhovor s Miroslavom Kocúrom vyvolal veľké polemiky a vážne reakcie. Reportér Mravec, na ktorého sa v rozhovore bez uvedenia mena Kocúr odvolal, sa od jeho interpretácie dištancoval, odmietol, že by došlo k mocenskému zásahu voči nahrávke. Zdá sa, že z prípadu Chautur sa pomaly stáva prípad Kocúr. Kocúr v rozhovore Cirkev viackrát obvinil z pokrytectva. Aká je vlastne jeho pozícia v Cirkvi, keďže bol vysvätený za kňaza a podľa vlastných slov nemôže prijímať sviatosti?

Čítal som rozhovor, čítal som vyhlásenie Košickej eparchie, všímam si vyhlásenia k tomuto prípadu. Pána Miroslava Kocúra som spoznal v roku 1994, keď som po návrate z rímskych štúdií začal vyučovať cirkevné právo na Teologickom inštitúte UK v Spišskej Kapitule. Dochádzal som z farnosti Rudňany, kde som bol v tom čase farárom. Miroslav Kocúr bol vtedy študentom základnej teológie a ja som bol dva semestre jeho učiteľom cirkevného práva. Bol intelektuálne zdatným študentom, už v tom čase sa priatelil aj s niektorými vyučujúcimi. Na kňaza Spišskej diecézy ho vysvätil Mons. František Tondra, vtedajší spišský biskup.

Aj keď sme neboli v kontakte, viem, že absolvoval postgraduálne teologické štúdium v Ríme. Na štúdiá ho poslal pán biskup Tondra a aj vďaka jeho odporúčaniu Kocúr dostal na zahraničné štúdium štipendium. Neskôr odišiel z kňazskej služby a oženil sa.

Jeho pozícia v Katolíckej cirkvi je taká, že stále je kňazom Spišskej diecézy a spišský biskup je jeho biskupom. Avšak z dôvodu, že žije v manželstve, ktoré nie je platným manželstvom pred Katolíckou cirkvou, nemôže prijímať Eucharistiu, a keďže porušil aj cirkevnú disciplínu trestného kánonického zákona (kán. 1394), upadol do automatického cirkevného trestu suspenzie. Tento trest mu ukladá zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny a prijímať sviatosti. Stále však patrí do stavu klerikov Spišskej diecézy. Nie je mi známe, že by požiadal prostredníctvom spišského biskupa pápeža o oslobodenie od kňazských záväzkov a kňazského celibátu.

Čo tento trest znamená?

Sú tri medicinálne tresty, ktorých cieľom je zmeniť človeka. Exkomunikácia sa týka klerikov i laikov, suspenzia sa týka klerikov a interdikt laikov. Je otázne, nakoľko je možné zmeniť človeka, resp. kňaza, ak dlhodobo zaujíma značne negatívny postoj k štruktúram Katolíckej cirkvi. Pápež Benedikt XVI. v roku 2009 zaviedol možnosť, aby diecézny biskup aj sám mohol iniciovať v Rímskej kúrii proces prepustenia kňaza z klerického stavu. Nie je mi však známe, žeby v prípade pána Kocúra spišský biskup takýto proces inicioval.

Na konci spomínaného rozhovoru zaznejú veľmi sugestívne otázky a odpovede. Karol Sudor sa pýta: „Môžete vy ako človek, ktorý sa vzdal kňazskej služby, pristupovať k sviatostiam v katolíckej cirkvi?“ Miroslav Kocúr odpovedá: „Nie. Odmietol som poslušnosť, nemám nárok.“ Sudor: „Takže vrah môže, ale vy nie?“ Kocúr: „Presne tak.“ Aká je vaša reakcia?

Prirovnanie s vrahom je nenáležité a prehnané. Pán Kocúr sa môže obrátiť na pápeža prostredníctvom spišského biskupa a svoju situáciu v rámci Katolíckej cirkvi si usporiadať. Iste, už nebude vykonávať kňazskú službu, ale bude sa môcť zúčastňovať na bohoslužbách a vôbec živote Cirkvi ako katolícky laik.

Kocúr tvrdí, že k sviatostiam nemôže pristupovať preto, že odmietol poslušnosť. To je skutočný dôvod?

Porušil svoje slovo, ktoré dal Cirkvi, že bude žiť svoje kňazstvo v celibáte, porušil cirkevnú disciplínu, keď napriek manželskej prekážke kňazskej vysviacky uzavrel manželstvo neplatné pred Katolíckou cirkvou a žije v ňom.

Kocúrov rozhovor vyvolal škandál najmä kvôli opísaniu prípadu, ku ktorému sa následne prihlásil a súčasne jeho opis napadol biskup Chautur. Ako konal v tomto prípade biskup Chautur, myslím po obvinení ženou, nie Kocúrom, postupoval podľa cirkevných predpisov?

V takýchto prípadoch sa postupuje podľa noriem pápeža Benedikta XVI. z roku 2010. Obsah noriem je známy, lebo boli publikované vo vestníku Acta Apostolicae Sedis roku 2010. V nich sa uvádza, že riešiť takéto prípady má Najvyšší tribunál, ktorým je Kongregácia pre náuku viery. Kongregácia ich rieši bez publicity z dôvodu ochrany eventuálnych obetí eventuálnych páchateľov.

Zámerne som použil termín „eventuálnych“ obetí a páchateľov, lebo kým o prípade nerozhodne súd, platí prezumpcia neviny. Či tento prípad Kongregácia rieši alebo nie, k tomu sa neviem vyjadriť, lebo nemám o tom nijakú vedomosť. Z hľadiska trestného práva Slovenskej republiky sú kompetentné riešiť takéto prípady orgány činné v trestnom konaní, čiže polícia a prokuratúra.

V tomto prípade sa stalo, že bola zapojená aj štátna autorita, keďže na polícii vypovedala aj dotknutá žena, vyšetrovanie bolo odstúpené na prokuratúru.

V poriadku. Ale chcel by som sa vyjadriť k postoju, ktorý zaujal pán biskup, keď odmietol podať na údajnú obeť trestné oznámenie za prípadné krivé obvinenie.

Na jednej strane ho chápem, že nechce nikomu ublížiť a zaujal postoj odpustenia a ochrany záujmov prípadných iných obetí, aby nemali strach prípady hlásiť. Na druhej strane, je tu určitá povinnosť chrániť nielen nevinu svojej osoby, ale aj dobrého mena Katolíckej cirkvi. Lebo mnohí veriaci pod tlakom škandálov strácajú „pôdu pod nohami“ a Katolíckej cirkvi prestávajú dôverovať.

Som presvedčený, že treba voliť cestu, ktorá aj keď bude bolestnejšia, ale bude rýchlejšia, aby v Cirkvi nastúpil uzdravujúci proces čím skôr. Neviem sa totiž stotožniť s postojom, a teraz nemám na mysli pána biskupa Chautura, ak cirkevné autority mlčia a neodpovedajú. Podľa mňa je lepšie, ak kompetentná inštitúcia preberie na seba aj formálnu zodpovednosť za rozhodnutie v konkrétnych prípadoch.

Pripadá mi nenáležité, ak sa nejaký biskup vo svete vrhá na zem v katedrále a odprosuje obete za hriechy kňazov, hoci ešte nikomu nebola dokázaná vina. Ale rovnako mi pripadá nenáležité, ak bol delikvent prichytený pri čine a jeho nadriadený mlčí.

Vráťme sa k nášmu prípadu, znamená to, že biskup Chautur by mal podať aj žalobu na Miroslava Kocúra? Je takýto krok primeraný postaveniu biskupa?

Nie som kompetentný pánu biskupovi radiť a už vôbec nie takto cez médiá. Hovorím len svoj názor, ktorý je v súlade s mojím odborným poznaním.

Je na rozhodnutí pána biskupa, čo urobí. Len opakujem, že treba rozlišovať medzi odpustením, ak ho niekto krivo obvinil, a právnou cestou ochrany svojho dobrého mena.

Teraz obrátim optiku, ako má postupovať človek, aj veriaci, ak má vedomosť alebo podozrenie o zneužívaní maloletého kňazom, prípadne biskupom?

Treba sa obrátiť na Kongregáciu pre náuku viery, ktorá je kompetentná konať po cirkevnej línii, a na orgány činné v trestnom konaní v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Táto diskusia viedla vo viacerých krajinách k polemike o spovednom tajomstve, najmä sekulárne prostredie nemá preň v prípade obťažovania maloletých pochopenie. Ako je to s možnosťou rozhrešenia, môže napríklad kňaz rozhrešiť svojho spolubrata kňaza z takéhoto hriechu a zločinu, neuplatňuje sa špeciálne oprávnenie napríklad od biskupa alebo priamo pápeža, ako pri niektorých ťažkých hriechoch?

V Katolíckej cirkvi je pečať spovedného tajomstva nedotknuteľná. Rešpektuje to aj Základná zmluva medzi Svätým stolcom a Slovenskou republikou z roku 2000. Prakticky to znamená, že „pečať spovedného tajomstva“ je v Cirkvi hodnotou, ktorá si zasluhuje najvyšší stupeň ochrany, lebo sa to týka sviatosti zmierenia.

Miroslav Kocúr v rozhovore otvoril aj ďalšie veci. Hovorí napríklad o pomeroch v spišskom seminári, hovorí o tom, že povesť Cirkvi má byť dôležitejšia ako riešenie etického problému, Sudor sa predtým pýtal na tajné homosexuálne zväzky a sexuálne zneužívanie maloletých. Z kontextu sa zdá, že Kocúr opisuje praktizovanie homosexuality na pôde seminára, hovorí: „Pýtal som sa priamo svojho biskupa, či o tom vie. Vravel, že áno, ale že čo s tým má robiť. Pikantné je, že on sám bol apoštolským vizitátorom seminára, v ktorom sa to dialo. Všetkých zainteresovaných akurát pozval k hlbšej modlitbe, teda sa nič neriešilo a všetko sa tutlalo.“ Vy ste tam v tom čase pôsobili, váš komentár?

Ja som v kňazskom seminári nikdy nebýval, dochádzal som tam vyučovať cirkevné právo. Ak niekto informácie, ktoré uviedol pán Kocúr, má, mal by ich oznámiť.

Aký problém má naša Cirkev s homosexualitou vo vlastných radoch? Je pravdepodobné, že v cirkvi je voči spoločnosti nadpriemerný výskyt homosexulity?

To neviem posúdiť. Ale súhlasím s výkonným sekretárom Konferencie biskupov Slovenska, že biskupi by mali byť veľmi opatrní a mali by zamedziť prístup homosexuálnych mužov ku kňazstvu.

Ako často sa u nás stane, podľa vašej skúsenosti, že seminarista je vylúčený zo seminára alebo nevysvätený z tohto dôvodu?

Nikdy som v kňazskom seminári nepôsobil ako vychovávateľ. Dochádzal som tam vyučovať.

Historicky sa zvyklo u nás ticho tolerovať iné porušenie celibátu, heterosexuálne. Aký veľký problém to je?

Myslím si, že porušovanie celibátu a čnosti čistoty, či už homosexuálne, alebo heterosexuálne, by sa v Katolíckej cirkvi nemalo tolerovať. Je to porušovanie cirkevnej disciplíny a z hľadiska kresťanskej mravnosti je to hriech. Mravnosť v Cirkvi musí existovať na normálnej úrovni, ak chce Cirkev ohlasovať evanjelium.

Nedávno pripomenul aj pán kardinál štátny sekretár Parolin, že škandály robia Cirkev menej dôveryhodnou pre ohlasovanie evanjelia. Pripadá mi priam neskutočné, ako vysoko sa v cirkevných štruktúrach dostali ľudia, ktorí majú nízku úroveň kresťanskej mravnosti. Toto by sa malo zmeniť.