Štvrťhodina, ktorú stratíš službou lásky, je najlepšie využitou chvíľou života

Štvrťhodina, ktorú stratíš službou lásky, je najlepšie využitou chvíľou života

Ilustračné foto: Flickr.com/Parekh Cards

Zatiaľ čo si myslíme, že nemáme čas, v skutočnosti má naše odrieknutie hlbšiu príčinu, ktorá nás ostatne dosť často zvádza odmietnuť láskavosť. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

                                                 „Navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5,13)

Svätá Katarína z Janova dostala raz od Boha vnútorné poučenie, ktoré je najkrajším a najzrozumiteľnejším vysvetlením apoštolových slov: „Dcéra moja“, povedal jej Boh, „nech nikdy nepočujem slovo: nechcem. Nikdy sa neospravedlňuj, keď ťa budú prosiť o láskavosť; usiluj sa vždy konať vôľu druhých!“

Nikdy sa neospravedlňuj! „Šľachetné srdce nezná vytáčok, bo vlastnou sa mu cudzia vôľa stáva!“ (Dante)

Láskavosť je jedna z najkrajších vlastností dobrého človeka. Mohli by sme ju voľne zadefinovať takto: je to priateľskosť, ktorej prejavom je pripravenosť človeka pomôcť tomu, kto ho o to požiada. Mali by sme, samozrejme, byť ochotní pomôcť aj tam, kde nás o to nepožiadajú, keď cítime, že naša pomoc je potrebná, no o tom si budeme hovoriť nabudúce pri dare úslužnosti. Láskavosť je pozitívna reakcia na prosbu.

Niekedy tá reakcia nemusí byť okamžitá. V evanjeliu čítame príbeh o dvoch synoch, ktorých otec požiadal o pomoc. Prvý syn svoju pomoc najprv odmietol, no nakoniec otcovi pomohol. Druhý svoju pomoc najprv sľúbil, no potom otcovi nepomohol. Tieto dva postoje sú bežné. Ten druhý – sľúbi, ale nesplní – je častý u ľudí, ktorí si to s nikým nechcú rozhádzať. Sľúbia, ale myslia si svoje. Nakoniec však skončia ako nespoľahliví a ich sľuby nikto nebude brať vážne, ani keby to nakoniec vážne mysleli.

Prečítajte si tiež:
Maličkosti sú často pre človeka ťažšie ako hrdinské činy Zdieľať

Prvý postoj je síce v evanjeliu pochválený, lebo otec nakoniec pomoc dostal, no ani ten nie je ideálny. Treba vedieť, že pri medziosobnom styku hrajú veľkú rolu aj pozitívne city a momentálna pripravenosť. Radikálnym odmietnutím pri prvom kontakte môžeme ľudí raniť a ponížiť. Naša eventuálna pomoc im potom bude nanič. Často to, čo sa tu hodnotí v skutočnosti najviac, je náš postoj, a nie naša práca.

Inými slovami, ľudia i Boh potrebujú viac nás a naše srdce ako našu prácu. Nemali sme už každý z nás skúsenosť, kedy nám ten druhý vyhovel, lebo sme ho k tomu doslova dokopali, no v skutočnosti sme z toho, čo nám dal, nakoniec v sebe prežívali pocit poníženia?

Ako ilustráciu uvediem známy príbeh od nemeckého spisovateľa Rainera Maria Rilkeho o žene-žobráčke a ruži. Príbeh hovorí o tom, ako jedna žena sedávala na rohu ulice a žobrala. Mala vytrčenú ruku a hľadela stále do zeme. Keď jej niekto hodil mincu, uklonila sa hlavou, ale na darcu sa nepozrela. Raz jej ktosi (neviem, či to nebol práve Rilke) dal ružu. Žena ju prijala, pozrela sa na neho a usmiala sa. Potom si pobrala svoje veci a i s ružou odišla preč. Neobjavila sa na svojom „stanovišti“ asi týždeň. Keď tam znova prišla, darca ruže sa jej opýtal: „Kde ste boli? Nežobrali ste? Z čoho ste žili?“ Ona odpovedala: „Žila som z ruže!“ Preto najideálnejším postojom je na prosbu aj pozitívne reagovať pri jej prednesení a aj ju podľa svojich možností naplniť.

Čo však, ak sa nám nedá? Nie je možné predsa plniť prosby každého a byť ustavične k dispozícii. Kedy budeme plniť svoje povinnosti, ktorých máme nemálo a ktorých splnenie očakávajú od nás iní ľudia? Ako sa vyhnúť zneužívaniu?

Toto sú všetko dôležité otázky a nie je naozaj ľahké na ne odpovedať. Na to, aby sme to dokázali, by sme si mali budovať láskavé srdce, ako mal Ježiš. Láskavé srdce vie láskavo zmapovať situáciu a vhodne sa vždy zachovať. Láskavé srdce vie i odmietnuť službu, ak to nie je možné, no urobí to láskavo a tomu, kto prosí, vždy vlieva do duše nádej. Od láskavého človeka nikto neodchádza naprázdno. Nakoniec náš príbeh o žene-žobráčke odpovedá aj na tento problém: keď nemáš peniaz, daj ružu alebo úsmev, alebo dobré slovo... Hoci niekto povie „z toho sa nikto nenaje“, pravdou je opak.

Čo je príčinou toho, že ľudia u nás nepochodia? Kto alebo čo nám vnuká tie rôzne ospravedlnenia, ktorými odopierame láskavosti, o ktoré nás ľudia prosia, a obchádzame službu lásky?

Inými slovami, ľudia i Boh potrebujú viac nás a naše srdce ako našu prácu. Zdieľať

Gary Champan, autor knihy Päť jazykov lásky v inej svojej knihe Päť znakov milujúcej rodiny píše, že v milujúcej rodine si ľudia navzájom slúžia. Duch služby je prvým znakom milujúcej rodiny (ďalšími sú: intimita medzi manželmi; rodičia, ktorí učia a vychovávajú svoje deti; deti, ktoré poslúchajú a ctia si rodičov; a manžel ako milujúca hlava rodiny). Mnohí z nás nie sme ochotní pomôcť iným, lebo nás k tomu nikdy nevychovávali.

V milujúcej rodine si jej členovia svoje potreby navzájom nielen vytušia – o tom budeme hovoriť nabudúce –, ale vedia navzájom i prosiť jeden druhého o pomoc a na tieto prosby vedia reagovať. To, kedy a ako prosiť a kedy a ako na prosbu o službu reagovať, sa človek na prvom mieste naučí vo svojej rodine. Taktiež sa v rodine človek učí aj tomu, ako iného nezneužívať a ako sa nenechať zneužívať.

Čo sa týka prosenia, k tomu možno treba tiež čosi povedať. Povedali sme si, že láskavosť je pozitívna odpoveď na prosbu druhého o službu a pomoc. No sú ľudia, ktorí prosiť nedokážu. Je to pre nich príliš pokorujúce. Radšej nič nemajú, ako by mali prosiť. Za takýmto postojom je pýcha a prehnaná hrdosť. Spomínam si na jeden svoj osobný zážitok. Keď som pred rokmi prišiel do Ríma do generálneho domu našej rehole na štúdiá a začal som po prvý raz žiť v rehoľnej komunite (počas komunizmu to u nás nebolo možné).

Bolo mi veľmi zaťažko si na niečo, čo som potreboval (napr. oblečenie...), ísť vypýtať peniaze. Radšej som sa rozhodol nič nemať. Keď som to raz povedal svojmu predstavenému, ktorý ma povzbudzoval, aby som si vypýtal, keď budem čosi potrebovať, povedal som mu, že nie je ľahké pýtať si... On mi na to povedal zaujímavé slová: „Rehoľný sľub chudoby neznamená, že nič nemáš. K svojmu životu i k svojej práci predsa isté veci potrebuješ. Sľub chudoby však znamená, že si vlastne žobrákom: keď potrebuješ čosi, pokoríš sa a ideš si pýtať. A riskuješ, že možno to, čo žiadaš, i nedostaneš!“

Zaujímavá myšlienka! Platí však zaiste nielen u rehoľníkov: byť často nesebestačný; nemať na to, čo potrebujem; pýtať si, keď potrebujem; riskovať odmietnutie, a pri tom všetkom prežívať pokoru nie je jednoduché. No ak sme vyrástli v zdravej rodine, tomuto všetkému nás rodičia naučili.

V milujúcej rodine si jej členovia svoje potreby navzájom nielen vytušia, ale vedia navzájom i prosiť jeden druhého o pomoc a na tieto prosby vedia reagovať. Zdieľať

Každá rodina má svoj obmedzený rozpočet a preto jej členovia sa takýmto postojom musia učiť. Musia sa učiť prosiť, svoju prosbu formulovať, svoje potreby odôvodniť, niekedy prijať odmietnutie, lebo prosbu (momentálne) nie je možné splniť, musia vedieť čakať, byť ohľaduplní, lebo práve teraz niekto iný má potrebu väčšiu a naliehavejšiu než ja, a pod. Ak sme sa tomu v rodine nenaučili, potom sa treba tomu učiť dnes, v prostrediach, v ktorých sa nachádzame. Nikdy nie je neskoro. Preto, konečne, o tom aj dnes rozprávame.

Sú aj iné dôvody, prečo odmietame vypočuť prosbu iného o pomoc. Napríklad akási skúposť na čas. Máme toľko práce – aspoň tak to tvrdíme –, že nemáme čas splniť túto alebo tamtú obyčajnú prosbu, žiadanú prechádzku, vykonať návštevu, prečítať rukopis; nechceme stratiť ani štvrťhodinku. Je nápadné, že často tí istí ľudia, čo sa nazdávajú, že teraz musia odmietnuť prosbu pre nedostatok času, o polhodinu neskôr premárnia a preflákajú azda na rôzne hlúposti možno omnoho viac času, než čo by ich bolo stálo splnenie prosby.

Ale keby aj niekto naozaj vážne nechcel stratiť ani štvrťhodinku zo svojho života, mohlo by sa i takému povedať: „Neospravedlňuj sa, keď ťa prosia o láskavosť!“ Štvrťhodina, ktorú obetuješ na splnenie prosby, nie je nijaká strata – štvrťhodina, ktorú obetuješ v službe lásky, patrí skôr k najvýnosnejším a najlepšie využitým chvíľam tvojho života.

Neviem, či budeš na smrteľnej posteli cítiť šťastie z toho času, ktorý si venoval vede, písaniu alebo čítaniu kníh, obchodným cestám a účtovníckym prácam – jedno však viem, že sa budeš tešiť z času, ktorý si venoval láskavostiam a že by si si rád želal, keby si bol ešte viac času strávil plnením cudzích prosieb. Svätý Alfonz Mária Liguori urobil raz sľub, že nepremárni nijaký čas – a pritom sa nezdráhal spĺňať prosby, kde len mohol; a práve takto najlepšie dodržal svoj sľub.

Zatiaľ čo si myslíme, že nemáme čas, v skutočnosti má naše odrieknutie hlbšiu príčinu, ktorá nás ostatne dosť často zvádza odmietnuť láskavosť. Bolo by nám to nepohodlné, obťažné, namáhavé, trápne, pokorujúce, stálo by to obeť, keby sme splnili prosbu blížneho.

Kde je však láska, keď preukazujeme iba také láskavosti, čo nás nestoja nijakú obeť? Láska myslí a koná inak. Zdráhaš sa prevziať od svojho blížneho malú prácu, lebo si už unavený? Pozri, večná Láska sa nezdráhala vziať na seba ťažký kríž – a jednako, aká bola ráno na Veľký piatok unavená.

Zatiaľ čo si myslíme, že nemáme čas, v skutočnosti má naše odrieknutie hlbšiu príčinu, ktorá nás ostatne dosť často zvádza odmietnuť láskavosť.  Zdieľať

Nechceš sa rozhodnúť vykonať niekoľko krokov pre človeka v tiesni, lebo ti je to trápne? Pozri, láska Boha sa nehrozila pre teba aj tej najtrápnejšej, najpokorujúcejšej cesty, cesty najpotupnejšej, cesty kríža ulicami Jeruzalema.

Odmietaš prosbu, lebo by to bolo prekríženie nejakej tvojej malej túžby? Kristus sa pre teba zriekol túžby po Božej blízkosti, svojej najvyššej a najvrelšej túžby.

Nie, neverím, že v tebe žije čo len iskierka pravej lásky, ak vzdoruješ láskavostiam tam, kde ťa ony stoja nejakú obeť! Áno, je pravda, človeka, ktorý je láskavý, ľudia využívajú, a to až tak, že sa napokon stáva sluhom a otrokom všetkých! Bolo by to naozaj také zlé?

Zo služby iným máš i ty prospech: Veď či nedosiahli dobré duše, ktoré ľudia naozaj využívajú, nakoniec najväčší úžitok, nádherné víťazstvo nad svojím sebectvom a vrtochmi, nesmiernu vnútornú slobodu a podľa svedectva knihy Nasledovanie Krista aj veľký pokoj?

A či nedosiahli tí, čo sa naozaj svojou dobrotou stali sluhami a otrokmi všetkých, i vysokú dôstojnosť? Človek sa nestane menším, keď sa zohne, aby druhému rozviazal remienky na obuvi. Naopak, ľudia si takého človeka omnoho viac vážia.

Nič neubudlo z veľkosti Marka Aurélia, keď jeho blízki po jeho smrti čítali v jedných jeho zápiskoch slová: „Poslúž ľuďom vždy nejakým spôsobom a to nech je tvojím jediným potešením!“ A je to tak, kto sa z lásky skloní k druhému, stane sa tým iba väčším. A Ježiš k tomu dodáva: „Kto chce byť medzi vami prvý, nech je sluhom všetkých!“ (Mk 10, 44). Nie je on, ktorý sa stal sluhom všetkých a každému slúžil a posluhoval, kde len mohol, najväčším spomedzi všetkých ľudí? Spĺňať prosby, to je niečo kráľovského, ba božského.

Bol by to významný krok, ktorého dosah by nám slúžil pre celú večnosť, keby sme urobili závažné a pevné predsavzatie, že nijakému človeku bez nutnosti neodmietneme prosbu. Všetci máme nejakú prosbu na srdci a na perách, prosbu k Bohu. Komu inému ju Boh vyplní skôr, ak nie tým, čo sami spĺňajú prosby iných?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo