Ignác, nazývaný aj Bohonosec

Ignác, nazývaný aj Bohonosec

Ikona mučeníckeho zápasu svätého Ignáca Antiochijského

V liturgickom kalendári latinskej cirkvi je 17. október venovaný spomienke na svätého Ignáca Antiochijského.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Ignác bol biskupom Antiochie na začiatku 2. storočia, keď Cirkev mala dobrých 50 rokov. Pútnik alebo turista by dnes márne hľadal mesto Antiochiu na rozhraní Turecka a dnešnej Sýrie. Turci, ktorí ju po druhej svetovej vojne požiadali späť a dostali, opatrujú len jedno pomenovanie: Antakya. Viac nezostalo. Z vtáčej perspektívy sa dá rozoznať rozsah mesta, ktoré svojho času bolo ohniskom a popri Ríme a Alexandrii jednou z veľkých metropol Rímskej ríše, spojivom medzi Východom a Západom.

Z Antiochie vyrážal Pavol, aby vztyčoval kríž v Malej Ázii a Grécku. Zjavenie Jána menuje názvy siedmich obcí, ktoré sú roztrúsené na západe Anatólie. Antiochia prevzala duchovné dedičstvo Jeruzalema po jeho zničení v roku 70. Stala sa jednou z bášt viery a kresťanského života. Jej liturgia prenikla a ovplyvnila grécku cirkev. V Antiochii vykonával svoj kňazský úrad Ján Zlatoústy pred povolaním za biskupa Konštantínopolskej cirkvi.

Ignácov pôvod

Ignác bol prvým spisovateľom tejto cirkvi, ktorý pochádzal z pohanstva a svoje vzdelanie dostal od gréckych filozofov. Medzi Pavlom a Ignácom jestvuje podobný rozdiel ako medzi misionárom, ktorý sa prispôsobí indickému svetu, a Indom, ktorý prijme evanjelium a premyslí kresťanstvo.

Zatiaľ čo prvá kresťanská literatúra žije ešte úplne zo židovského dedičstva, Ignácove listy si z neho ponechávajú pre seba len biblické a duchovné hodnoty. Sú to listy Gréka, ktorému je gréčtina jazykom jeho duše a jeho cítenia, jeho vzdelania a jeho myslenia. Z helenizmu Ignác prevzal literárnu formu a filozofické kategórie. Jeho reč a jeho obrazy zaodievajú jeho mystické prežívanie do formulácií, ktoré by platonik neodmietol. Vo výraze najčistejšej lásky ku Kristovi dostáva grécky jazyk a grécke myslenie svoju najvyššiu posviacku. Od tej chvíle slúžia novému Pánovi, ktorý svojou krvou pokrstil svet pohanstva a všetky jeho skutočné hodnoty.

Cirkev, ktorú viedol tento mladý biskup, mala čisto helenistický pôvod. Od konca 1. storočia sa kresťania neuspokojovali s obsadením čela lode, vedeli dosadiť ľudí aj ku kormidlu. Ignácom získali osobnosť vynikajúcej úrovne.

Tento biskup, ktorý bol taký starostlivý o svoje stádo a plný túžby po mučeníctve, sa jednako staral aj o ťarchu iných diecéz, ktoré zápasili s ťažkosťami. Nemusel čakať na odhlasovanie na koncile, aby uplatňoval kolegialitu biskupov. Preto je pre nich jedným z prvých svedkov, ktorý bol často citovaný na Druhom vatikánskom koncile.

Ignác mučeník

Počas vlády cisára Trajána (98 – 117) Ignáca zatkli a sudcovským výrokom odsúdili na boj so zvieratami. Vydal sa cestou vyznávačov viery. Popravili ho v Ríme, ktorý si vyhradzoval prominentné obete. Jeho vnútorná túžba po mučeníctve mu nebránila v tom, aby pranieroval cisársku ukrutnosť, ktorá mu poslala „desať leopardov“ na jeho stráženie, a aby karhal tvrdé zaobchádzanie vojakmi, ktorí „jeho žičlivosť odplácali zlom“.

Na ceste zo Sýrie do Ríma mal tento biskup zastavenie až vo Filadelfii, potom v Smyrne. Sme v auguste na pražiacom slnku. V meste, ktoré lemuje záliv, zvedavci vidia ísť okolo skupinu väzňov vo vojenskom sprievode. Kresťania na čele s mladým biskupom Polykarpom vedia, že medzi väzňami je biskup slávneho mesta Antiochia. Tisnú sa dopredu a prejavujú vyznávačom viery rešpekt, za ktorým stojí hlboká úcta.

Ignácove listy

Ignác požíval takú veľkú úctu, že cirkevné obce ázijských miest, ktorých sa jeho cesta nedotýkala, vyslali delegácie, „ktoré ho čakali od mesta k mestu“. Efez delegoval svojho biskupa Onesima, diakona Burrha a troch ďalších bratov. Magnézia vyslal biskupa Bassa, dvoch kňazov a jedného diakona.

V Smyrne Ignác napísal ďakovné listy rozličným obciam, ktoré ho pozdravili v jeho uväznení: Efezanom, Magnézijčanom, Trálčanom. Odtiaľ Ignác napísal aj svoj najkrajší, najstarostlivejší list: list Rímskej obci „úplne čistej cirkvi, ktorá predsedá v láske“. Prosil ich, aby nepodnikali kroky, ktoré by mu mohli prekaziť šťastie mučeníctva. „Som Božou pšenicou. Pomelú ma zuby šeliem, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom.“

Potom Ignác pokračoval ako Pavol po ceste do Traody. Skôr ako sa tam nalodil do Neapolis, dnešnej Kavaly v severnom Grécku, napísal ešte obciam vo Filadelfii a Smyrne a Polykarpovi, aby poslali delegácie do jeho biskupského mesta, okolo ktorého stále krúžila jeho starosť, aby im poblahoželali k medzičasom dosiahnutému pokoju po ukončenom prenasledovaní – taktné gesto jeho pastierskej lásky.

Ignácov charakter

Poznáme ho ako človeka len skrze jeho sedem listov, ktoré ako jediné nám dovoľujú vstúpiť do jeho vnútra. Platí tu veta: „Le style, c’est l’homme“ – štýl človeka je obrazom jeho charakteru. Ale aký človek a aká duša! V krátkych, hustých vetách, plných do prasknutia, v uštvanom nesúvislom štýle tečie prúd zápalu. Nijaký pátos, nijaká literatúra, ale výnimočný človek, rozpálený, neskrotný, hrdinský a pritom skromný, láskavý, ale priamy, s vrodeným darom vzbudzovať sympatiu, ako Pavol, istý a jasný v náuke, skôr dogmatický než morálny, jánovskej povahy a vyznačujúci sa mystickou skúsenosťou a svätosťou.

Významnosť týchto listov neunikla historikom. Dve storočia bola ich pravosť sporná, s dokazovaniami, pri ktorých tézy občas určovali závery. Dnes väčšina historikov uznáva ich pôvodnosť a pravosť.

Ignác mal zmysel ľudí a úctu k človeku. Ťažkosť nespočívala v milovaní všetkých, ale aby sme milovali každého, no najskôr drobného, slabého, otroka, toho, ktorý nás zraňuje alebo nám robí starosti, ako písal a odporúčal Polykarpovi. Ignác miloval ľudí dosť na to, aby ich mohol korigovať bez toho, aby ich zraňoval. S obľubou aplikoval slovo lekár na Krista. Hodilo sa aj na neho samého. Bezvýhradne slúžil pravde viery, kázal ju aj vtedy, keď bola nepohodlná a vynášala mu nepochopenie, ba nepriateľstvo. Náklonnosťou, ktorá ho obklopovala, bola najskôr veľká vážnosť. Táto „kovadlina pod kladivom“ nebola mužom kompromisov. 

Ignácovi dopomohla k majstrovstvu trpezlivosť. Rád o nej hovoril. Trpezlivosť ho charakterizuje. Tento výbušný človek sa stal miernym, pánom nad výbušnosťou, ktorú si vyčíta. Ako dobre sa pozná, keď píše: „Ukladám si mieru, aby som sa nestratil vo svojej vystatovačnosti!“ Proti vystatovačnosti staval pokoru, proti nerestiam modlitbu, proti omylom pevnosť viery, proti drzosti dokonalú zdvorilosť.

Čím zrelším sa stával, tým viac sa menila jeho ostrosť na ostražitosť, jeho sila na umenie presviedčať, jeho láska na nežnosť. „Nič vám nenariaďujem.“ Radšej by chcel presvedčiť, aj radšej čakať, nič nevynucovať. V Smyrne mu nič neuniklo. Vyčkáva, kým bude mať svojím ďakovným listom príležitosť zaobliecť svoju kritiku do skromných podnetov, ktoré dáva niekto, kto definitívne odchádza a koho pohľad nebude nikoho ponižovať.

Cez zodpovednosť za druhých sa Ignác neodnaučil skúmať seba samého. Pozná sa. Vie, že je prístupný lichoteniu a ľahko vznetlivý. Pokorne priznáva počas svojho triumfálneho sprievodu, keď je zavalený poctami: „Som v nebezpečenstve.“ Prejavy úcty ho nezatemňujú.

List Rimanom

Ak už do rozličných listov prenikne niekoľko dôverných vyjadrení, tak list Rimanom je priam vyznaním. K Smyrnčanom, Efezanom píše biskup; ďakuje a napomína. K Rimanom hovorí človek uchvátený Bohom. Táto osobitosť tohto listu vzbudila pozornosť historikov. Ernest Renan, ktorý odmietal ostatné listy, považoval tento list za „plný zriedkavej energie, temného ohňa, so všetkými znakmi osobitnej pôvodnosti“.

Táto reč je ako vyrazená. Vášeň a zápal rozpaľujú tento výraz a robia ho rozžeraveným dobiela. Čo záleží na slovách? Ignácovu dušu dvíha do výšok túžba dospieť k Bohu. „Je pekné zapadnúť podobne ako slnko zo sveta k Bohu. Kiež by som smel znovu vyjsť v jeho prítomnosti!“ Pri Ignácovi to jednoducho nie je očakávanie viery, ale vášeň, ktorá mu sťahuje a trhá hrdlo, láska, ktorá spaľuje, požiar, ktorý necháva ďaleko za sebou všetky požiare našich telesných sŕdc. Okrem Boha teraz všetkým pohŕda.

„Vo mne už nie je oheň, ktorý siaha po matérii, no zaiste živá voda, ktorá mrmle v mojom vnútri a dohovára mi: poď k Otcovi! Mňa už neláka pominuteľný pokrm, lákadlá tohto života. Túžim po Božom chlebe, ktoré je telom Ježiša Krista, Dávidovho syna, a na pitie túžim po jeho krvi, ktorá je nepominuteľnou láskou.“

Historici nech hĺbajú o zmysle týchto formulácií. Kto celkom bežne číta Ignácov list Rimanom, nájde v ňom jedno z najdojímavejších svedectiev viery, výkrik srdca, ktorý nemôže klamať a nemôže byť oklamaný, ktorý len dojíma, pretože je pravý.

Ignác ako pastier

Ignácove listy obsahujú mnoho informácií o Cirkvi na začiatku 2. storočia. Rozhodujúci prechod. Ani jeden z apoštolov už nežil. Tieň ich vážnosti sa odrážal v oblastiach, ktoré zevanjelizovali. Cirkev sa rozšírila a rozvíjala sa aj uprostred prenasledovaní. Organizovala sa, budovala svoje štruktúry a svoju hierarchiu. V cirkevných obciach Malej Ázie bol pevne založený episkopát, ako to dosvedčujú Ignácove listy. 

Prelom a pokrok narážali na ťažkosti, ktoré vyvolávali. Pestro nahádzaný dav nových veriacich podobne ako sieť v evanjeliu obsahoval kadečo. Obce boli obkolesené nebezpečenstvami. Autorita bola sporná, azda bola prijímaná s nevôľou. Ignác sa znova a znova vracia k jednote kléru a veriacich, ktorí sú zomknutí okolo biskupa a všetci spolu majú ladiť „ako struny citary“. Samotná viera bola ohrozená herézou. Malá Ázia sa javila ako zvlášť náchylná k tomu, čo Ignác nazýva „mor“. Biskup varoval obce v Efeze, Magnézii a Tráloch. Predvídal gnostický racionalizmus, ktorý mal trhať kresťanský Východ skazonosnejšie než moc impéria? Prenasledovanie utužuje Cirkev, heréza ju rozkladá.

Ignác je jeden z prvých a jeden zo zriedkavých svedkov Cirkvi na prahu, kde sa úplne otvorila grécko-rímskemu svetu. Keďže jeho listy patria viac k životu než k literatúre, výborne nám odkrývajú vieru, ktorá na vysokom mori duje do plachty lode. Obec sa sústreďuje okolo biskupa, v hlbšom základe okolo Eucharistie, ide o slovo, ktoré Ignác zavádza, aby vyjadril liturgické zjednotenie vo vďakyvzdaní. Jeho list Magnézijčanom dosvedčuje ustanovenie nedele na pamiatku veľkonočného víťazstva. V liste Smyrnčanom prvý raz nahlas zaznieva úsilie zaradiť uzatváranie manželstva do života obce.

Dve témy sú neúnavne otvárané v listoch: viera v Krista a láska k blížnemu. So záľubou Ignác hovorí o náuke o Kristovi: „Len jeden je lekár, telo a duch v jednom, splodený a nesplodený, Boh, ktorý sa vtelil, uprostred smrti pravý život, z Márie i z Boha, najskôr schopný trpieť a potom neschopný trpieť: Ježiš Kristus, náš Pán.“

Ignác ako napodobňovateľ Krista

Ignácovou jedinou vášňou bolo napodobňovať Krista. Po mučeníctve túžil len kvôli tomu, aby Krista dokonale nasledoval a ako Kristus obetoval svoj život: všetko stratiť, aby získal Krista: „Nič z viditeľného a neviditeľného ma nemá zadržať, aby som šiel ku Kristovi... Nech na mňa prídu všetky diablove trápenia, len nech dosiahnem Krista... Mne je slávnejšie zomrieť pre Ježiša Krista než vládnuť po koniec zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel. Chcem toho, ktorý kvôli nám vstal z mŕtvych. To je tá hodina, pretože prenikám do života.“

Všetkým cirkevným obciam Ignác odporúčal lásku. Toto slovo sa opakuje ako hlavný motív, podľa Ignáca zhrnuje vieru, ktorá stravuje jeho srdce. „Viera je počiatok, láska je naplnenie. Jednotou obidvoch je samotný Boh. Všetky ostatné cnosti nasledujú tieto cnosti“, aby viedli človeka k dokonalosti.

„Vyučovať je veľmi dobré, ak sa robí to, čo sa vyučuje,“ píše ďalej Ignác. Táto zásada určovala jeho život dávno predtým, ako sa zveril vo svojich listoch. Toto je prvý biskup Ázie, ktorého listy rezonujú aj dnes. Na prvý pohľad sa môže zdať, že pochádza z inej doby. No potrebujeme sa len prehrabať v popole: jeho riadky uchovali oheň, ktorý ho stravoval.

Zdroj: Alfons Fürst, Adalbert Hamman, Kleine Geschichte der Kirchenväter: Einführung in Leben und Werk, Herder 2011. Z nemčiny preložil otec Ján Krupa.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo