Pravoslávni kresťania pod nadvládou Osmanov

Pravoslávni kresťania pod nadvládou Osmanov

Dobytie Konštantínopolu v roku 1453. Foto: wikimedia

V období medzi 14. až 20. storočím sa mnohé cirkvi na Východe dostali pod nadvládu Osmanskej ríše.

Počas týchto storočí žili kresťania orientálnej, pravoslávnej, katolíckej – a neskôr aj anglikánskej, reformovanej a evanjelikálnej – tradície v osmanskom štáte, ktorý sa orientoval podľa sunnitského islamu.  

Vďaka výskumu Hacika Rafiho Gazera, arménsko-nemeckého teológa, ktorý je profesorom „Dejín a teológie kresťanského Východu“ na Erlangensko-norimberskej univerzite, môžeme spoznávať vtedajšiu situáciu pravoslávnych cirkví byzantskej tradície, ktoré sú navzájom v cirkevnom spoločenstve.

Osmanská ríša

Na väčšine území Osmanskej ríše boli udomácnené kresťanské cirkvi: v Anatólii, na Balkáne, na Kryme, v Gruzínsku, v Sýrii, v Palestíne, v Jordánsku, v Izraeli, v Libanone, v Egypte, na Cypre, v Iraku i v Jemene.

Územný rozsah

Od 14. do 16. storočia Osmanská ríša expandovala z územia dnešného východného Turecka do severozápadnej i juhovýchodnej Anatólie. Svoj najväčší územný rozsah dosiahla v 17. storočí. Počnúc 18. storočím začala strácať moc a vplyv. Napokon na začiatku 20. storočia zanikla.

Teokratický štát

Osmanská ríša bola teokratickým štátom. Zároveň bola najmocnejším islamským štátom na Blízkom východe.

Za vlády osmanského sultána Selima I. došlo v roku 1517 k preloženiu kalifátu z Egypta do Konštantínopolu/Istanbulu. A preto osmanský sultán bol súčasne hlavou štátu i kalifom. A tak až do zániku Osmanskej ríše (r. 1917) pravoslávni patriarchovia mali v styku so sultánom dočinenia nielen s hlavou osmanského štátu, ale súčasne aj s „následníkom Proroka“.

Zhodiť jarmo

Dejiny pravoslávnych cirkví v multináboženskej a multietnickej Osmanskej ríši, ktorá sa rozprestierala na troch kontinentoch, sa odvíjali odlišne od regiónu k regiónu a od epochy k epoche.

Dunajské kniežatstvá Valašsko a Moldavsko mali ako vazalské kniežatstvá daňové povinnosti voči sultánovi. V rumunských kniežatstvách nebola nijaká turecká prítomnosť.

Na Blízkom východe a v Severnej Afrike žili pravoslávni kresťania v čase osmanskej expanzie už niekoľko storočí ako kresťanské menšiny vo väčšinových islamsko-arabských spoločnostiach.

Od polovice 15. do začiatku 20. storočia bolo oslobodenie sa spod osmanského jarma na programe dňa všetkých pravoslávnych cirkví, ktoré žili pod osmanskou vrchnosťou.

Právne postavenie pravoslávnych cirkví

Sultán na Bospore ako hlava štátu a súčasne kalif spravoval Osmanskú ríšu podľa právnych noriem a princípov islamu. A preto kresťanskí poddaní, teda aj pravoslávni kresťania byzantskej tradície v novopripojených oblastiach Osmanskej ríše, neboli zrovnoprávnení s moslimskými poddanými.

V Osmanskej ríši boli kresťania trpenými obyvateľmi. Oproti moslimom mali dodatočné daňové povinnosti voči štátu. Pravoslávni kresťania museli z dôvodu svojej nepríslušnosti k islamu (gayrimüslim) znášať aj osobitné podmienky, ktoré sa týkali ich odevu, výstavby domov a chrámov a verejného praktizovania náboženstva. Takisto boli vylúčení z vykonávania určitých povolaní.

Pri utváraní svojho štátu osmansko-islamskí vládcovia síce prebrali veľa od (východo)rímskych vládcov, no cisársku úlohu podporovať cirkev vynechali. V každom prípade pravoslávni patriarchovia – a zvlášť ekumenický patriarcha – nadobudli dôležitejšie postavenie vo svojich cirkvách oproti byzantskej minulosti. No lepšia pozícia priniesla so sebou viac povinností, ako aj väčšiu závislosť od sultána. Jednou z hlavných úloh patriarchu a jeho metropolitov bolo vyberanie dane za ochranu (gizya) od pravoslávnych veriacich ako kresťanských poddaných, resp. chránencov (dimmi).

Dodatočné daňové zaťaženie v osmanskom období sťažovalo život kresťanom. Cirkev bola neustále pod tlakom povinnosti odvádzať požadované dane osmanským autoritám. A preto sa veriacim javila stále viac ako istý druh finančného úradu. Pravoslávni hierarchovia sa nezriedka vydávali na cesty za almužnami do Ruska alebo do rumunských kniežatstiev, aby zmiernili nedostatok finančných prostriedkov. Kresťania zakusovali v rastúcej miere, že v protiklade k obdobiu (východo)rímskej ríše majú teraz sotva možnosť slobodne praktizovať svoju vieru a rozvíjať sa ako Cirkev.

Prenajímanie úradu

Osmanský štát prenajímal úrad ekumenického patriarchu (mukataa). Patriarcha a metropoliti museli pred prevzatím úradu zaplatiť sultánovi špeciálny poplatok (pike). A patriarcha musel každoročne platiť ďalší poplatok. Táto prax mala za následok, že v priebehu 17. a 18. storočia dochádzalo k častému striedaniu patriarchov a k diskontinuite vo vedení pravoslávnej cirkvi.

Nielen ekumenický patriarcha, ale aj stály biskupský synod v Konštantínopole stratil vplyv na štát. V dôsledku povinných poplatkov sultánovi rozhodujúci vplyv na voľbu patriarchu a jeho uvedenie do úradu nadobudli bohaté grécke kupecké rodiny, ktoré žili v konštantínopolskej/istanbulskej štvrti Fanar.

Teologické vzdelávanie

Vzdelávacie zariadenie Ekumenického patriarchátu prežilo aj štrukturálne zmeny prvého storočia po osmanskom podmanení. No emigrácia popredných teológov na Západ, do Benátok, Padovy alebo Ríma oslabila úroveň miestneho teologického vzdelávania.   

Proti úpadku podnikol protiopatrenie v roku 1593 ekumenický patriarcha Jeremiáš II., keď pozval učencov z Benátok a Padovy vyučovať na teologickú akadémiu patriarchátu do Konštantínopolu. Pokus uskutočniť tento plán aj na iných miestach sa nepodaril úplne. Už v roku 1607 zavreli osmanské úrady teologickú akadémiu v Aténach pre údajnú špionáž. Dlhotrvajúcimi následkami bola izolácia a kultúrne schudobnenie.

Strata autokefálie

V priebehu 15. a 16. storočia viaceré pravoslávne etniká stratili svoju cirkevnú suverenitu. Mnohé patriarcháty, ktoré sa dovtedy spravovali nezávisle od Konštantínopolského ekumenického patriarchátu a sami si volili svoje cirkevné vedenie, boli znovu podriadené jurisdikcii ekumenického patriarchátu v Konštantínopole, pretože ich národy sa stali súčasťou Osmanskej ríše.

Pre mnohé národy prvé obdobie osmanskej vlády prinieslo stratu politickej i cirkevnej nezávislosti. Následkom toho bolo hospodársko-kultúrne zbedačenie v Grécku, Srbsku, Bulharsku, Rumunsku i Albánsku, ale aj v oblastiach pravoslávnych patriarchátov Antiochia a Alexandria a aj v Jeruzaleme. 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo