Naším poslaním je prinášať pokoj a pohodu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naším poslaním je prinášať pokoj a pohodu

Ilustračné foto - Flickr.com

Ak máme ľudí napätých a vystrašených v našej prítomnosti, mali by sme urobiť všetko pre to, aby sme si ich „skrotili“ – nie k našim službám, ale preto, aby sme im dali najavo, že si ich vážime. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

Ktorýsi autor napísal: „Ľudia zabudnú, čo si im povedal! Zabudnú i na to, čo si pre nich urobil! Ale nikdy nezabudnú na to, ako sa v tvojej prítomnosti cítili!“ Každý poznáme ten pocit, keď sa máme stretnúť s človekom, ktorý je nepríjemný: neustále nás kritizuje, je voči nám nadmieru náročný, je nemilosrdný, zlostný, nevrlý... a pri tom všetkom má veľkú moc. Až takú, že to môže ovplyvniť našu budúcnosť.

Keď sa máme s ním stretnúť, v našom vnútri sa objaví úzkosť a nepokoj. Ruky sa nám začnú potiť, do žalúdka príde ťažoba, do hlavy nevoľnosť. A my len túžime, aby to bolo už za nami. A keď to je, do duše sa nasťahuje pokoj, uvoľnenie, relax.

Na druhej strane máme ľudí, v ktorých prítomnosti sa aj napriek ich vysokému postaveniu cítime dobre. Radi sa s nimi stretáme a keď k takémuto stretnutiu má prísť, vo svojom vnútri cítime radosť, uvoľnenie, pokoj. A keď sa stretnutie skončí, pocítime smútok, že je už po tom. A tešíme sa na ďalšie stretnutie.

Prečítajte si tiež:
Poskytnúť druhému človeku útechu je anjelská služba Zdieľať

Samozrejme, nie vždy, keď sa v prítomnosti iného cítime nesvoji, musí byť chyba na jeho strane. Poznáme situácie, keď sme sa mýlili: ľudí sme ohodnotili zle. Keď sme sa o nich nakoniec sami presvedčili, zistili sme, že dotyční nie sú démoni; to len my sme si ich takých vytvorili vo svojom vnútri. Alebo sú ľudia, ktorí sú od prirodzenosti akísi neurotickí: boja sa každého a na svet pozerajú iba z bezpečia svojho bunkra.

No príjemný človek, ak je nositeľom pokoja, sa snaží tento pokoj vysielať do svojho prostredia a ľudí všemožne presviedčať, že chce byť nositeľom pokoja. Napríklad ak zbadá pred sebou napätého človeka, bude sa snažiť ho nejako osloviť, aby sa ľady prelomili a aby sa ten človek uvoľnil. Nie vždy to musí byť úspešné; no pokojamilovný človek sa o to bude určite aspoň snažiť.

Z týchto príkladov vidíme, že pokoj je veľkým darom lásky. Človek, ktorý žije lásku, bude sa určite snažiť z celých svojich síl prinášať do prostredia, v ktorom žije, pokoj. Ak prináša nepokoj, potom je to znak, že nie je človekom lásky, ani keby si to akokoľvek namýšľal, ani keby bol v akejkoľvek významnej, hoci i duchovnej funkcii.

Človek, ktorý žije lásku, bude sa určite snažiť z celých svojich síl prinášať do prostredia, v ktorom žije, pokoj. Zdieľať

Čo to však pokoj je? Poznáme veľa verzií pokoja. Napríklad Pax Romana. Hoci na jednej strane toto obdobie Rímskej ríše (27 – 193 po. Kr.) bolo považované za obdobie prosperity, na strane druhej bolo obdobím útlaku, pretože to bola doba nadvlády nad tými, ktorých si Rimania podrobili proti ich vôli. Známe je napríklad povstanie Britov počas tohto obdobia (r. 60 po Kr.), pri ktorom Rimania pobili 150 000 Britov a tak ich na dlhé obdobie takzvane „upokojili“, alebo zničenie Jeruzalema a rozmetanie židov r. 72.

V novodobých dejinách niečo podobné poznáme z éry prezidenta Tita v bývalej Juhoslávii alebo ešte predtým v habsburskej monarchii. Pokoj na desaťročia, ale ono to vrelo pod pokrievkou a len čo sa to uvoľnilo, pokoj bol fuč a nastala vojna. Je toto pokoj? Pokoj podrobených, zviazaných, umlčaných? A toto sa dá chápať i v sym­bolickom zmysle. Môže mať v sebe pokoj napríklad človek, ktorý v sebe čosi – čokoľvek – potlačí, umlčí či zviaže? Nie. Bolo by to, ako keby ste zviazali leva do klietky a nechali si ho vo svojej izbe. Síce v klietke, ale stále lev. Žili by ste v takej izbe v pokoji? Zaiste nie. No čo by ste mali s ním spraviť? Zabiť ho? Nie. Mali by sme ho skrotiť a urobiť si z neho „baránka“, svojho priateľa a pomocníka.

Tento proces zahŕňa tri kroky: uznať, pomenovať a skrotiť. Uznám, že zviera jestvuje. Potom mu dám meno, aby som vedel, čo to je za zviera a čo presne takéto zviera robí, čoho je schopné. A potom si ho skrotím, urobím si ho priateľom. Mať niekoho za priateľa znamená byť s ním v pokoji. Toto platí o veciach, ktoré nám spôsobujú nepokoj vonkajší, tzn. ľuďoch, ale aj o veciach, ktoré nám spôsobujú nepokoj vnútorný, tzn. našich vášňach.

Mať niekoho za priateľa znamená byť s ním v pokoji.  Zdieľať

Najdôležitejším krokom v tomto procese je, ako vidíme, krok tretí: skrotiť si. Pokoj sa dosahuje skrotením si toho, s kým alebo s čím som v nepokoji! Toto slovo nám ale pripadá akési čudné, keď hovoríme o ľuďoch. Nepripadá nám čudné, keď hovoríme o zvieratách. Ani keď hovoríme o svojich vášňach. No ako ho chápať, keď ho používame v súvislosti s ľuďmi? Ako je možné skrotiť si človeka?

Pekne nám to vysvetľuje v príbehu o princovi a líške Antoine de Saint-Exupery vo svojej knihe Malý princ.

Malý princ je v smutnej nálade. Preto prosí líšku, aby sa s ním hrala. Líška mu však hovorí: „Nemôžem sa s tebou hrať. Nie som skrotená.“

Princ chvíľu premýšľa a potom sa pýta: „Čo to znamená skrotiť?“

„To je stará, dávno zabudnutá vec,“ hovorí líška. „Znamená to «dôverne sa zoznámiť».“

Táto odpoveď malého princa prekvapila, preto mu to chcela líška bližšie vysvetliť: „Ty si pre mňa iba obyčajný malý chlapec, akých je na státisíce. Ale keď si ma skrotíš, budeme sa navzájom potrebovať. Staneš sa pre mňa na svete jediným a ja sa stanem jedinou pre teba.“

„Začínam rozumieť,“ hovorí princ.

Ale líška pokračuje ďalej: „No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom. Spoznám zvuk tvojich krokov, ktorý sa bude odlišovať od všetkých ostatných. Tie ostatné kroky ma budú zaháňať pod zem. Tie tvoje ma budú vyvolávať z nory von ako nejaká hudba.“

Líška zamĺkla a nadlho sa zahľadela na malého princa. Potom mu hovorí:

„Prosím ťa, skroť si ma!“

„Veľmi rád,“ odpovedá malý princ. „Ale nemám veľa času. Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.“

Líška mu hovorí: „Spoznávame len tie veci, ktoré si skrotíme. Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si hotové veci u obchodníkov. Ale pretože nejestvujú obchodníci, ktorí by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!“

„Čo musím pre to urobiť?“ pýta sa malý princ.

„Musíš byť veľmi trpezlivý. Najprv si sadni do trávy, trochu ďalej odo mňa... Ja sa budem na teba ukradomky pozerať a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení... Ale každý deň si budeš môcť sadnúť trocha bližšie.“

Na rozlúčku povedala líška malému princovi svoje tajomstvo: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné... Tvoju ružu urobil takou dôležitou čas, ktorý si jej venoval... Ľudia zabudli na túto pravdu, ale ty na ňu nesmieš zabudnúť. Za svoju ružu si zodpovedný... Malý princ si opakoval každú vetu, aby si ju dobre zapamätal.

Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. Zdieľať

Tento príbeh vlastne kopíruje mnohé príbehy zo života Ježišovho. Napríklad príbeh o Samaritánke pri Jakubovej studni. Ježiš si z tejto ženy urobil „priateľku“, a to tým, že sa k nej priblížil, uznal ju, pomenoval ju (identifikoval) a tak vlastne skrotil. Do jej duše prišiel pokoj. Učeníci by to neboli urobili tak. Svedčí o tom ich reakcia, keď sa vrátili z nákupu. Preto žili so Samaritánmi v stave nepokoja. Ježiš ich však svojimi postojmi učí cestám pokoja (por. Jn 4,1-41). Niečo podobné vidieť aj v príbehu o Nikodémovi a ich nočnom stretnutí (Jn3,1-21) či o „krotení“ si mužov, ktorí sa neskôr stali jeho apoštolmi (Jn 1,35-51).

Takže ešte raz: Čo je pokoj? Benediktín, páter Bonifác Wöhrmühller ho opisuje takto: „Pokoj ... čo všetko dovedna znie v tomto jasnom, ľúbeznom slove? Pokoj duše, pokoj ľudí, pokoj ľudstva, pokoj Boží! A čo všetko dovedna znie s týmto tónom? Myseľ všetkých, naozaj všetkých ľudí, duše anjelov, ba i srdce Boha.

Krásny je pokoj, krásne je vidieť človeka, ktorý, zahrúžený do modlitby, vošiel do svätého pokoja. Krásne je vidieť dieťa, ktoré, v tichom spánku ležiac a v sne sa usmievajúc, dýcha blažený pokoj. Krásne je, keď sú v útlej izbe pohromade otec, matka a deti, keď susedia priateľsky besedujú pri plote alebo keď sa veľké národy spolu v pokoji pretekajú v práci a pokroku. Krásne je, keď vonku, v má­jovej nádhere a rannej rose vidieť rozkvitnuté lúky, po ktorých sa pasúc prechádzajú srnky, nad ktorými sa rozprestiera jasnosť belasej oblohy a rozlieha sa hlahol pokojných sviatočných zvonov. Krásny je pokoj prírody; aký krásny musí byť však pokoj nadprirodzený, ten večný pokoj, ktorý ako tichý, nepominuteľný sviatok spočíva v Božom srdci.

Aký krásny musí byť večný pokoj, ktorý ako tichý, nepominuteľný sviatok spočíva v Božom srdci. Zdieľať

Krásny je pokoj ako svetlo neba a potrebný ako každodenný chlieb. «Pokoj», hovorí jeden veľký ľudový stredoveký kazateľ, «pokoj je vec, po ktorej túži celý svet... Vták v povetrí, ryba vo vode, zviera v lese, červ v zemi a vôbec všetko tvorstvo, ktoré Boh stvoril, túži po pokoji ... a všetko, po čom túži človek alebo koná, nekoná pre nič iné ako pre pokoj.» Krajina horekuje, pokiaľ je vo vojne; vyzváňajú však všetky zvony, keď nastane pokoj. Tvár človeka je vystrašená, jeho činnosť hamovaná, jeho život biedny a cíti sa tak, akoby ho opustili všetci dobrí duchovia a všetko Božie požehnanie, keď upadne do nepokoja alebo sám so sebou, alebo s Bohom, alebo s nejakým človekom. Jeho pohľad zažiari, jeho duch zosilnie a jeho srdce sa teší zo života a pocíti blízkosť Božích anjelov, keď opäť nastane zmierenie. Čo je najväčšie utrpenie, ktoré Boh dopúšťa na človeka? Večný spor, «ktorý prekoná každé pomyslenie». «Jeruzalem», večné domovské mesto detí Božích, sa nazýva «miesto pokoja».“

Z toho opisu vidíme, že pokoj, to nie je len pokoj od vojny – čo je najčastejšie chápanie pokoja (mieru) –, ale je to akási vnútorná harmónia vo vzťahoch: vo vzťahu ľudí medzi sebou navzájom, vo vzťahu človeka k sebe samému i vo vzťahu človeka k Bohu. Hebrejsky sa pokoj povie šalom (שָׁלוֹם). Koreňom tohto slova sú slová shin-lamedh-mem (ש.ל.ם), čo znamená plnosť, naplnenie, kompletnosť, pohoda. Teda niečo, čo je opakom nenaplnenia, rozbitosti, rozháranosti, nepokoja.

Je nad rámec našej témy dnes, aby sme uvažovali o posledných dvoch formách pokoja: o vzťahu človeka k sebe samému a o vzťahu človeka k Bohu. Aj keď treba už vopred povedať – a my sa toho ešte dotkneme –, že nemožno mať pokoj medzi ľuďmi, ak nie je v nich, v ich vnútri, a nie je možné mať ani pokoj medzi ľuďmi, ak nemajú pokoj, a teda správny vzťah k Bohu, pred­sa sú to témy, ktoré si zasluhujú špeciálne rozpracovanie. Keďže sa my v tomto našom cykle zaoberáme láskou k blížnemu, chceme aj v téme pokoja ako prejavu lásky ostať iba na tejto pozícii.

Človek, tvorca pokoja, sa bude teda snažiť zo všetkých síl nastoľovať vo svojom prostredí pokoj. Rozpoznávať (uznávať, že takí sú) svojich „nepriateľov“, spoznávať ich (pomenovávať) a krotiť ich. Samozrejme, nie tak krotiť, aby mu slúžili. Z týchto ľudí si neurobí skrotených jedincov, ktorých by používal napríklad tak, ako používa sedliak poslušné voly. Keď by sme sa vrátili k nášmu prirovnaniu správneho pokoja – čo je vlastne pokoj Kristov – k Pax Romana, tam sa presne toto stalo: národy boli skrotené. No nebol tam pokoj. A to preto, lebo tam bolo skrotenie nesprávne.

Správne skrotenie znamená rešpektovať druhého človeka do krajnosti a otvárať sa pred ním tak, aby vedel, že mu chcem dobre a že sa ma nemusí báť, pretože nemám voči nemu žiadnu skrytú agendu. Preto pokoj bude môcť prinášať do prostredia len človek čistý, ktorý naozaj nemá zálusk na nikoho alebo na nič, čo mu nepatrí.

Sú ľudia, ktorí idú na iných ľsťou: lebo ich naozaj chcú zneužiť, použiť alebo orabovať. Aj takéto krotenie sa robí. Toto ale nie je krotenie v Kristovom zmysle, ktoré by prinášalo pokoj. Správneho krotenia, ktoré prináša do vzťahov a do sveta pokoj, je – teda ešte raz – schopný len čistý človek: človek bez podvodných úmyslov, skrytej agendy, bez sebeckých očakávaní. Taký, akým bol Kristus.

Preto pokoj bude môcť prinášať do prostredia len človek čistý, ktorý naozaj nemá zálusk na nikoho alebo na nič, čo mu nepatrí. Zdieľať

No aj napriek tomu vieme, že ani Ježiš nepriniesol pokoj všade! Ba čo viac: on sám dokonca povedal: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre“ (Lk12,51-53). Silné slová! Ako to myslel? Myslel to tak, že on sám nebude prameňom rozdelenia v tom zmysle, že by vedome a úmyselne vytváral nepriateľstvá. On jednoducho ohlasuje dobro.

No sú ľudia, ktorých dobro dráždi. A dráždia ich prirodzene i tí, ktorí dobro žijú. Máte ľudí, ktorí sa búria a sú vnútorne nepokojní, keď vidia vedľa seba človeka, ktorý je čistý a dobrý. To sa nedá inak vysvetliť, ako že sa v nich búri peklo. A títo ľudia budú prirodzene to peklo šíriť aj navonok: budú šíriť nepokoj, konflikt, zvadu, nepriateľstvá a rozdelenia.

Uvediem jeden príklad. Rozprával mi ho pred časom spolubrat, ktorý pracoval ako misionár v Rusku. Viete, že katolíci v Rusku nemajú na ružiach ustlaté, ako konečne nikde na svete, Slovensko nevynímajúc. V Moskve pôsobia františkáni. Snažia sa žiť a prežívať, ako sa dá. Ich životný štýl je jednoduchý. Keď tam prišli, podarilo sa im získať byt. Po čase z neho odišli na iné stabilnejšie pastoračné miesto. Byt si však nechali. Aby mali nejaké príjmy na splácanie výdavkov, byt prenajali. V naivite si však neoverili, kto to je ten ich nový nájomník. Nájomník nájomné neplatil. Po čase predsa súhlasil, aby sa stretli a nájom vraj zaplatí.

Kristov nasledovník musí odplácať nepokoj zo strany iných pokojom a láskou. Zdieľať

Stretnutie sa malo uskutočniť v prenajatom byte. Keď františkán aj so svojím spolubratom prišiel v rehoľnom rúchu do bytu, čakali ho tam kamery. So zdesením sa dozvedel, že z bytu sa stal verejný dom. Bol tam vo vnútri pasák, ktorý to prevádzkoval, a sporo oblečené ženy, ktoré pochybné služby ponúkali. Keď vošiel, kamery s nacvičenými pohybmi presne zachytávali príchod františkánov, ženy i to, ako pasák podáva františkánovi peniaze. Večer to bolo všetko v hlavných televíznych správach: ich idea bola, ako františkáni v Moskve zarábajú na prevádzkovaní bordelu.

Príbehy tohto typu nie sú zriedkavé. Nám verbistom, skôr než nás komunisti odviezli z Misijného domu v Nitre v 50. rokoch minulého storočia na nútené práce, do nášho kláštora trikom skryli zbrane a iné veci, ktoré potom slúžili v súdnom procese proti nám.

Toto sú extrémne príklady. No sú len ilustráciou toho, čo jeden môže, no druhý nemôže. Nepokojný, proti Bohu stojaci človek „môže“ všetko: správať sa ľstivo, podvodne a manipulačne... a potom z toho vzniknutý konflikt mu slúži. Nasledovník Kristov toto ale nemôže! Nesmie! No ak k takémuto niečomu príde, bude jasnou obeťou ľsti a konfliktu, ktorý sám nevyvolal. A nepokoja. No je to nepokoj, ktorý bol reakciou na jeho oddanosť Kristovi. Kristov nasledovník nie je tvorcom tohto nepokoja. On musí odplácať nepokoj zo strany iných pokojom a láskou. Ježiš sám bol obeťou takéhoto nepokoja, ktorý ho nakoniec i stá­l život. Ale nebol jeho pôvodcom.  

Na záver si to teda zhrňme: 1) Naším poslaním musí byť, aby sa ľudia cítili v našej prítomnosti dobre. Aby všade, kde prídeme, prišiel spolu s nami pokoj a pohoda. To je čosi, čo by sme mali mať stále jasne na mysli a vedome sa o to snažili.

2) Ak máme ľudí napätých a vystrašených v našej prítomnosti, mali by sme urobiť všetko pre to, aby sme si ich „skrotili“: nie k našim službám, ale preto, aby sme im dali najavo, že si ich vážime a že ich rešpektujeme a že sa nás nemajú dôvod báť.

3) Od tohto skrotenia nebudeme nič očakávať: jediné, čo budeme očakávať, je, aby Kristov pokoj bol medzi nami.

Boh nás žehnaj, aby sme sa stávali vo svojich prostrediach tvorcami pokoja. Zdieľať

4) Niekedy sa ľudia postavia proti nám a zasejú nepokoj: občas vymyslený a zaranžovaný, niekedy aj nevedomý. Niektorí ani sami nebudú vedieť, prečo im prekážame. Treba to skúmať. Možno im prekážajú naozaj naše zlé maniere. Ale ak nie, treba im dať jasne najavo, že ich milujeme, že my sa im za zlo nebudeme odplácať zlým, a to dokonca ani vtedy nie, keby ich aktivity prinášali do nášho života veľkú škodu. Samozrejme, budeme sa brániť legálnymi a legitímnymi spôsobmi, no ak to nepôjde, necháme Boha, nech on prevezme celú situáciu do svojich rúk. A my sa budeme za nich i za seba iba modliť.

5) Ak bude treba od ľudí dosiahnuť čosi, čo je veľmi dôležité, budeme to robiť bez konfliktu. Ak by konflikt hrozil, zastavíme to a budeme hľadať iné cesty. Ak žiadne nenájdeme, svojho cieľa sa zriekneme, ak nie je dôležitý. Ak je dôležitý, pôjdeme za ním s tým, že nech Boh berie na seba prípadné dôsledky. Pre Ježiša bol cieľ, ktorý sledoval – vykúpenie človeka z jeho vnútornej neslobody a hriechu – dôležitý, preto šiel za ním, aj napriek tomu, že to spôsobovalo nepokoj. No inak nemohol! Boh nás teda žehnaj, aby sme sa stávali vo svojich prostrediach tvorcami pokoja.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo