Poskytnúť druhému človeku útechu je anjelská služba

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Poskytnúť druhému človeku útechu je anjelská služba

Ilustračné foto – Flickr.com/Lisa Maudsdotter

Tí, čo sami veľa vytrpeli, ľudia, vyskúšaní súženiami, sú najlepšími, najohľaduplnejšími a najúčinnejšími utešiteľmi. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

                              „Posmeľujte malomyseľných!“ (1 Sol 5, 14)

Ježiš je v Getsemanskej záhrade v strašnej bolesti a je pri tom sám. Zoberie si síce so sebou i svojich učeníkov, no tí zaspia. Trápne! On sa potí krvou, trasie sa na celom tele, a oni spia. Čo to je v nich? Je to bezcitnosť alebo vari niečo iné? Na prvý pohľad sa môže zdať, že to je bezcitnosť alebo ľahostajnosť. No ak pôjdeme hlbšie zistíme, že je tam asi čosi iné.

Netreba byť voči Ježišovým učeníkom až príliš tvrdými. Evanjelista Marek, ktorý tiež píše o tejto udalosti, hovorí: „A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať: oči sa im zatvárali od únavy a nevedeli, čo mu povedať.“ (14,40). A evanjelista Lukáš hovorí: „Keď vstal od modlitby a vrátil sa k učeníkom, našiel ich spať od zármutku.“ (22,45). Z toho vidno, že išlo skôr o bezradnosť. No táto bezradnosť („nevedeli, čo mu povedať“), prerástla do zdanlivej bezcitnosti a ľahostajnosti.

Keď ich pozorujeme, ako sa v evanjeliách správajú aj na iných miestach, tento problém sa tam nachádza viackrát. Jedným z príkladov je, keď im Ježiš predpovedal svoje utrpenie. Jeho slová však ostali visieť vo vzduchu. Žiadna reakcia, žiadna otázka. Nerozumeli tomu. No namiesto toho, aby sa ho na to opýtali, spomalili, nechali ho odkráčať niekoľko krokov pred sebou a začali sa rozprávať na inú tému. Tou inou témou bolo, paradoxne, kto z nich je väčší (Mk 9,30-34). Trápne!

Prečítajte si tiež:
Chudoba na svete sa má zmenšiť o taký kúsok, o aký ju môžeš zmenšiť ty Zdieľať

A predsa cítime, že v apoštoloch máme svojich bratov. Reagujeme my vari inak? Jednou z najťažších situácií je stáť tvárou v tvár, zoči-voči trpiacemu človeku. Tam nám dochádzajú slová a my nevieme, čo máme povedať. Každý z nás neraz tento problém už pocítil: náš dobrý známy stratí pri autohavárii dieťa; iný známy sa dozvie, že má rakovinu v pokročilom štádiu a v zúfalstve sa o to s nami podelí; niekto zažije náhlu stratu majetku; iného opustí manželka.

Ich utrpenie je veľké a nám dochádzajú slová i fantázia. Neraz som tento problém sám pocítil ako kňaz, keď som pochovával mladého, náhle zomrelého človeka. Jeho najbližší sú zlomení, bezradní, zúfalí a vy stojíte bezmocne pred nimi a pri rakve a neviete, čo povedať.

Čo v takýchto situáciách dávať? Je toho viac. No na začiatku tohto procesu, skladajúceho sa z viacerých etáp, musí vždy stáť útecha. Keď už totiž láska nemôže konať nič iného, keď nemôže poskytovať priamu pomoc alebo dávať radu, či udeľovať almužnu, môže ešte stále darovať aspoň jedno: útechu. Keď blížny stojí v zármutku pri rakve svojho blízkeho, pri hrobe definitívne zmarených nádejí či na konci svojich životných radostí, prichádza čas pre lásku – utešovať.

Keď už totiž láska nemôže konať nič iného, môže ešte stále darovať aspoň jedno: útechu.  Zdieľať

Ako funguje útecha? Pocítili sme už niekedy, čo znamená dostať útechu? Najprv bola v duši a nad ňou tma a čierňava. Nikde ani svetielka, nikde ničoho, čo by nám poskytovalo nádej alebo radosť. Iba vírenie bolestných myšlienok podobné krútňave nočných mračien. Iba zachmúrená nálada podobná všetko pokrývajúcej, umárajúcej tme, v ktorej sa naša duša, čo hladuje po svetle a túži po radosti, ide zadusiť ako pod mŕtvolnou plachtou. Nič, iba noc. Ako hovorí spisovateľ: „Ďaleko je nebo a priepasť tak blízko – hviezdy, prečo nie ste ešte tuná?“ (C. F. Mayer). A k tomu všetkému telesné pocity: zvieranie žalúdka, v krku hrča, chrbát zhrbený, hlava v bolesti.

A tu zrazu, z ničoho nič v duši zažiari myšlienka a príde vyslobodenie. Do vášho vnútra vnikne pokoj, ťaživé pocity sa rozplynú a vy sa začnete doslova vznášať. Mŕtvy nám síce neožil ani majetok sa nám po strate nevrátil, ani manželský partner neprišiel naspäť. No naše vnútro sa zrazu zmenilo a naša myseľ sa vyjasnila.

Odkiaľ prišla táto myšlienka, ktorá priniesla do nášho vnútra takú výraznú zmenu? Možno nám ju vnukol sám milosrdný Boh. To sa občas stáva. Sv. Ignác to nazýva: útecha bez predchádzajúcej príčiny. Znamená to, že príde zrazu, bez očakávania, ako prekvapenie a jej účinky sú jasné: všetko sa zmení. Toto sú chvíľky milosti a sú to chvíľky, ktoré zanechávajú na živote človeka trvalú stopu.

Alebo nám ju môže Boh poslať ako výsledok našej modlitby a snahy o nájdenie svetla na konci tunela. To bol podľa všetkého aj prípad Ježišov v evanjeliu. Modlil sa v Getsemanskej záhrade o milosť prijať Božiu vôľu a ona prišla.

No najčastejšie nám takúto myšlienku posiela Boh cez súcitného človeka. Niekto, komu na nás záleží, príde a do nášho trápenia vstúpi. Možno to nie je v tej chvíli, na počiatku žiadna myšlienka, ktorú nám povie. Možno to je len prítomnosť. Možno je to láskavý dotyk; Ježiš často uzdravoval dotykom. A možno je to naozaj i slovo, myšlienka, ktorú nám ten dotyčný povie.

No nech je to čokoľvek, je to pre nás také jasné a také zrozumiteľné, že cítime, ako keby do našej kliatby prišlo požehnanie, do nášho nešťastia šťastie, do našej beznádeje nádej. Naše utrpenie sa skončí, do nášho života začne prenikať radosť. My začneme mať záujem o život, o priateľov, o stretnutia. V temnotách zrazu vyšla hviezdička. Do tmy našich dní nám zrazu začína svietiť svetlo. V tuneli sme zazreli svetlo a my sa z neho dostávame von.

Hoci takáto myšlienka, ako sme si povedali, môže prísť do našej duše i náhle a môže zaúčinkovať okamžite, predsa vo väčšine prípadov jej priebeh je postupný: spočiatku svieti iba nesmelým blikotom do našej noci; iba trblieta, opäť chce zhasnúť, ale udrží sa. Teraz už svieti pokojnejšie, istejšie, jasnejšie a hľa, vedľa nej sa zaligoce i druhá svetlá myšlienka. I tretia. A do nášho bôľneho vnútra sa vráti zlatá radosť – dostalo sa nám útechy.

A keď sa zdvihneme z kolien, na ktorých sme zápasiac v modlitbe kľačali, alebo pohliadneme so zaslzenými a predsa už od šťastia žiariacimi očami na svojho priateľa, ktorý sa k nám prihovoril slovami útechy, zdá sa nám, akoby vo svojej bolesti potešená myseľ bola to najkrajšie a najhlbšie na svete a naozaj tým pravým šťastím, opravdivým šťastím človeka v tomto slzavom údolí. Hviezdy v temnej noci zdajú sa nám krajšími a skutočnejšími než oslňujúco žiarivý, jasný slnečný deň.

Poskytnúť človekovi útechu, to je vskutku anjelská služba, svätá služba, ale i svätá povinnosť. Zdieľať

Poskytnúť človekovi útechu, to je vskutku anjelská služba, svätá služba, ale i svätá povinnosť. Boh, ktorého Písmo nazýva „Boh všetkej útechy“(2 Kor 1,3) a ktorý sám o sebe hovorí: „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť!“ (Iz 66,13), chce, aby mu ľudia i anjeli pomáhali pri uskutočňovaní slov: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5,4). Ako poslal anjela, ktorý posilňoval na smrť smutného Krista, tak poslal aj nás, aby sme mu tu a tam potešovali trúchliace Božie dieťa. „Posmeľujte malomyseľných!“ výslovne nás napomína Písmo.

Ale keby aj nič takého nebolo napísané, povinnosť potešovať, posmeľovať vyplýva zo všeobecného prikázania lásky. Toto prikázanie by veru nesplnil ten, kto by nechal ležať zomierajúceho v smrteľnej úzkosti a neuspokojil by ho, kto by nechal zarmúteného sužovať sa v jeho zúfalstve a neprihovoril by sa mu, kto by nechal vzlykať skľúčeného a nepovzbudil by ho, kto by nechal zaznávaného trápiť sa a nepovedal by mu priateľské slovo, kto by nechal prejsť toho, čo nesie kríž, a nepodal by mu ako Veronika šatku, aby si utrel pot. Kde niet vôle potešovať, tam niet ani Božieho zmýšľania, ani lásky.

Pravdaže, na jedno nesmieme zabudnúť: utešovať, to nie je iba svätá služba a svätá povinnosť, ale i sväté umenie. Nie každý dokáže potešovať v každom prípade; neobratná útecha iba zvyšuje trýzeň, zväčšuje vnútornú rozorvanosť a opusteného vženie do ešte väčšej opustenosti.

Čo je potrebné na to, aby sme vedeli potešovať? Ponajprv záujem. Ak som voči druhému človeku ľahostajný, útechy sa odo mňa nedočká.

Ďalej potrebujem odvahu. Práve tá mnohým chýba, keď sa dozvedia o utrpení druhého človeka a mali by si predstaviť, že by tohto človeka mali navštíviť a mali by ho utešovať. Odvaha mi pomôže prekonať strach, obavu z neschopnosti a trápnosti celej tej situácie.

Ďalej treba i vieru, že cez utešiteľa koná sám Boh. Ak idem za trpiacim pohnutý Božou láskou, potom – aj keď sa cítim trápne z toho, čo povedať – odovzdám sa v modlitbe Bohu a požiadam ho, aby on teraz cezo mňa pôsobil a aby dotyčnému človeku cezo mňa sprostredkoval to, čo najviac potrebuje. A uvidíme zázrak!

Ak idem za trpiacim pohnutý Božou láskou, potom – aj keď sa cítim trápne z toho, čo povedať – odovzdám sa v modlitbe Bohu a požiadam ho, aby on teraz cezo mňa pôsobil a aby dotyčnému človeku cezo mňa sprostredkoval to, čo najviac potrebuje. Zdieľať

A konečne potrebujeme súcitné srdce. Iba listami a rečami nemožno potešiť ľudské srdce, i keby boli v nich tie najkrajšie a tie najpotešujúcejšie myšlienky a slová. Čo vychádza len z pera alebo z úst, nemôže preniknúť k srdcu blížneho. Je známe slovo, na ktoré by sme si mali vždy spomenúť pri kondolenčných návštevách: Cor ad cor loquitur, iba srdce môže a smie hovoriť k srdcu. A naopak, ak srdce vysiela súcit, stačí často iba málo slov, aby sa zmierilo utrpenie druhého. Aký dobročinný účinok má niekoľko prostých slov!

Pravda, aj mäkké a súcitné srdce nevykoná vždy svoju vec dobre, keď volí nesprávne slová a rany smútku sa dotkne príliš nemotorne. Istá slávna žena písala svojmu synovi pri úmrtí svojej vnučky: „Nikdy som nemohla zniesť potešovanie; iba málo ľudí je v stave vžiť sa do položenia smútiaceho.“ Tieto slová sú možno prehnané, no nie sú úplne neopodstatnené. Mäkké, dobromyseľné srdce to ani neurobí; treba sa snažiť aj o pochopenie situácie a položenia dotyčného. Chápanie má však ten, kto má skúsenosť a zažíva azda také isté utrpenie ako smútiaci spolublížny alebo už sám zažil mnoho veľkej bolesti tohto sveta. Tí, čo sami veľa vytrpeli, ľudia, vyskúšaní súženiami, sú najlepšími, najohľaduplnejšími a najúčinnejšími utešiteľmi.

Preto sú ženy väčšinou lepšie utešiteľky než muži... „Ako muž, ktorého jeho matka potešuje...“ Preto majú ľudia, ktorí sami prežívajú alebo prežili utrpenie alebo trápenie, pre utrápených takú veľkú príťažlivosť. Na Turíce 1913 zomrela vo Viterbe rehoľnica Benedikta Freyová. Jej izba bola útočišťom mnohých trpiacich a trúchliacich, ktorí odchádzali od nej vždy potešení. Bola to izba človeka, ktorý musel 50 rokov stráviť nepohnute na posteli, trýznený nepretržitými bolesťami.

Tí, čo sami veľa vytrpeli, ľudia, vyskúšaní súženiami, sú najlepšími, najohľaduplnejšími a najúčinnejšími utešiteľmi. Zdieľať

„Jeho rany nás uzdravili!“ (por. Iz 53,5), hovorí sv. Písmo o Ježišovi. Či nebol Kristus, tým najlepším zo všetkých utešiteľov presne preto, lebo i on sám bol trpiacim, a tak všade niesol so sebou srdce plné starostí a smútku? Až toto utrpenie dodávalo jeho útechám hodnovernosť a silu, ktorá zdoláva srdce a svet. „Najsmutnejší potešil všetkých“ (Kierkegard).

V zápiskoch arcivojvodu Maximiliána Rakúskeho, neskoršieho nešťastného mexického cisára, čítame dojímavé slová: „Dnes zomrel na palube námorník. Cítil blížiacu sa smrť, bol plný úzkosti a strachu a prosil, aby sa s ním niekto modlil. Lekár požiadal o to dôstojníkov a mužstvo, ale všetci odmietli...“ Aké je to smutné, keď ľudia, kresťania, ktorí by predsa mali byť „synmi útechy“, nechcú a nevedia potešovať!

Ako ani Kristus, prvý zo všetkých utešiteľov, ktorý tak veľa ráz vyslovil slovo „neplač!“, nezostal v najbôľnejšom zármutku bez útechy, tak zaiste všetci, čo radi poskytujú smútiacim útechu, uvidia v noci utrpenia na nebi hviezdu útechy. Blažení, ktorí žalostia – a ktorí potešujú – lebo tí budú potešení.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo