Chudoba na svete sa má zmenšiť o taký kúsok, o aký ju môžeš zmenšiť ty

Chudoba na svete sa má zmenšiť o taký kúsok, o aký ju môžeš zmenšiť ty

Ilustračné foto: Flickr.com/KaMilica713

Pomáhaj a teš sa, že môžeš aspoň trochu zmierniť tyraniu chudoby. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

             „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3,17)

Zatiaľ čo taký miliardár má peňazí, že nevie, čo s nimi robiť, sú ľudia, čo si nemajú za čo kúpiť večeru. Priepasť medzi bohatými a chudobnými, a to nielen v treťom svete, bola vždy veľkou hanbou civilizovaného sveta.

Našťastie, ponad tento ohromný kontrast, ponad túto rozsiahlu priepasť medzi chudobnými a bohatými, ktorá na svete odjakživa bola a zrejme po všetky časy zostane, predsa len v našich časoch existuje úsilie postaviť medzi týmito dvoma svetmi – svetom bohatstva a svetom chudoby – nové mosty. Chamtivosť zaiste nikdy neprestane a vždy bude veľa tých, ktorí budú chcieť nezmyselne bohatnúť na úkor iných.

No predsa jestvuje veľa projektov, ktoré robia opak, hlavne na spoločenskej úrovni. Stále novými sociálnymi dielami, osobitne účinným, ďalekosiahlym sociálnym zákonodarstvom sa človek usiluje oba tieto svety predsa len ako-tak navzájom spojiť – a tak je to správne.

Prečítajte si tiež:
Naše náboženstvo je o šanciach Zdieľať

No aj napriek tomu človek nikdy nesmie dovoliť, aby sa nad nimi úplne zrútila núdzová lavička, mostík almužny, ktorý už za dávnych čias postavila láska a ktorý z času na čas bol, a dosť často stále je, jediným spojivom medzi touto a onou stranou. Dobrovoľná almužna jednotlivých ľudí je a vždy zostane cestou, ktorá nikdy nesmie celkom spustnúť.

Po tejto ceste však treba dnes ísť opatrnejšie ako za predošlých čias; chudobnému treba naozaj zaopatriť radšej prácu ako zlato; chudobe treba radšej predchádzať, ako jej pomáhať; robotníkom treba radšej preukazovať spravodlivosť, za ich prácu poskytovať primeranú mzdu, zmenšovať nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú telo a život, a rodiny zabezpečovať sociálnymi a zdravotníckymi opatreniami, než dávať almužnu chudobnému, vyhladovanému, zrobenému.

To znamená radšej treba hľadať koreň biedy a chudoby a tú riešiť, ako sa zameriavať len na ich dôsledky. Známe príslovie to vyjadruje takto: „Nedávaj núdznemu rybu. Nauč ho chytať ryby. Ak mu dáš rybu, nasýtil si ho na jeden večer. Ak ho naučíš chytať ryby, nasýtil si ho na celý život!“ Ale aj napriek múdrosti týchto opatrení predsa sa vždy sa vyskytnú okolnosti, keď sa protiklad medzi chudobnými a bohatými dá vyrovnať iba tak, že bohatý prejde k chudobnému po moste almužny.

Dobrovoľná almužna jednotlivých ľudí je a vždy zostane cestou, ktorá nikdy nesmie celkom spustnúť. Zdieľať

Veď srdce napomenie v pravý čas tých, čo vlastnia bohatstvá tohto sveta, len si toto srdce nesmú uzavrieť, keď sa ono chce otvoriť. Nesmú ho uzavrieť námietkou, že sociálne pomery sú už také od nepamäti a nedajú sa zvrátiť. Toto je starozákonná argumentácia: ľudia boli presvedčení, že ak je niekto chudobný alebo sa mu nedarí, je to znak, že Boh ho nepožehnáva, že nie je v Božej priazni. Prečo by sa potom o takéhoto človeka mali zaujímať oni? No toto nie je kresťanský postoj! Rozhodne nie je úmyslom Boha, aby boli jedni chudobní a druhí bohatí.

Priepasť medzi ľudí priniesol hriech: chamtivosť jedných, lenivosť druhých, nešťastie ďalších, nerozumnosť možno našich predkov či neschopnosť deliť sa. No nie všetko, čo je, má tak aj zostať. Duch Boží nie je duchom nečinnosti, ale je večne tvorivý a pretrvávajúci. Duch Boží chce „revolúcie“ – revolúcie v pravom zmysle. Duch lásky chce pretvoriť svet; chce ho zlepšiť; to je jeho bezpodmienečná vôľa, aby slovo ako slovo istého autora nezostalo nijakou klamnou frázou: „Zem sa má stávať zo dňa na deň nebeskejšou“.

Nesmieme si srdce zavrieť ani námietkou, že bieda a chudoba musí byť na zemi stále. Zaiste, chudoba bude vždy, ale nesmie byť stále toľko chudoby. Chudoba na svete sa má zmenšiť o taký kúsok, o aký ju môžeš zmenšiť ty. Tu je hladné dieťa, ktorému by si mohol podať kúsok chleba, tu je chorý, ktorého by si mohol ošetriť, tu je nezamestnaný, ktorému by si mohol obstarať miesto: teda pomáhaj, pomáhaj! A teš sa, že môžeš aspoň trochu zmierniť tyraniu chudoby.

Dobročinná láska pozdvihne ducha z jeho skľučujúcej biedy k svetlu a nie je kúpením, ale vykúpením vlastnej duše. Zdieľať

Nedajme sa uchlácholiť myšlienkou, že si chudobní už navykli na svoje položenie, na svoju jednoduchú stravu, na svoju úzku izbičku, na svoje prosté šaty a že by ani inakšie nevedeli žiť. Pravda, chudobní nepoznajú všetky potreby, ktoré poznáme my; inak by bola ich chudoba neznesiteľná, ale aj napriek tomu cítia hlad, zimu, tesnosť svojho bytu a tvrdosť boháčov.

Napokon, nedajme sa premôcť ani pochybnosťami, že almužna chudobných demoralizuje, robí ich neúprimnými, ľstivými, nečestnými, štítiacimi sa práce. „Dávať almužnu,“ hovorí Fichte, „znamená kupovať si vlastnú dušu.“ I keď má almužna svoje nebezpečenstvá, sú tu nato, aby sme sa ich varovali a ich obchádzali. Práve naopak, almužna poskytovaná v duchu kresťanskom nezmierňuje iba pozemskú biedu, ale ušľachtilý, vznešený zjav dobročinnej lásky pozdvihne aj ducha z jeho skľučujúcej biedy k svetlu a nie je kúpením, ale vykúpením vlastnej duše.

Pozrime sa ako. Almužna sa od nepamäti spájala s pôstom a, naopak, pôst s almužnou. A toto všetko s modlitbou. A tak trojka: pôst, almužna, modlitba – ako to spomína Ježiš u evanjelistu Matúša (6,1-21) – je zaručená cesta k Bohu a k vlastnému duchovnému rastu. No nie vždy tieto veci spájame a nie vždy, ak ich aj praktizujeme, ich robíme dobre. Pouvažujme preto trocha aj o pôste, jeho tradícii a zmysle a o jeho napojení na almužnu.

Modlitbe sa budeme venovať v niektorej ďalšej úvahe. Možno uvidíme, ako nie je možná almužna bez pôstu a pôst bez almužny. Pôst je pre mnohých z nás silnou a obľúbenou náboženskou praktikou, ktorú radi robíme. No čo je pôst a ako by malo postenie naozaj vyzerať, aby bolo také, aké ho chce mať Ježiš?

Pôst sa praktizoval vo všetkých náboženstvách sveta. Všade však mal iné dôvody. V židovskej tradícii bol pôst: pokáním za hriechy; pripomienkou odpustenia hriechov zo strany Boha v minulosti; formou modlitby v časoch nešťastia; smútením za mŕtvymi a prípravou na nejaké veľké podujatie. Vo všetkých týchto prípadoch bol pôst symbolickou formou modlitby a pokory pred Bohom. Ľudia chceli dať Bohu najavo, že si uvedomujú závislosť od neho a že ho v pokore a poníženosti prosia o vstup do svojho života.

A tak trojka: pôst, almužna, modlitba je zaručená cesta k Bohu a k vlastnému duchovnému rastu. Zdieľať

V ranom kresťanstve pod vplyvom helenizmu sa pôst zameriaval hlavne na telesnú disciplínu: jednak aby telo urobil silným v boji proti pokušeniam, alebo aby ho očistil na kontempláciu o Bohu a spoločenstvo s ním. Človek si teda mal pôstom – čo je odriekanie sa jedla – cvičiť svoju pevnú vôľu. Mal dať zlu najavo, že on je ten, kto rozhoduje, a nie zlo. Tomuto sa, samozrejme, dalo naučiť iba postupne. Takto sa človek vyprázdňoval od toho, čo nebolo v zhode s jeho ideálom kresťana a postupne sa nalaďoval na spájanie sa s Bohom.

Neskoršie bolo chápanie pôstu rozšírené aj na prostriedok, ako sa zjednotiť s utrpeniami Kristovými. Kristus trpel a pôst je tiež utrpenie. Je to teda akási forma sebamučeníctva. Takto dávam Kristovi najavo, že mi nie je jedno, čo trpel on. Táto posledná téma nabrala svoju najvyššiu obľúbenosť v stredoveku. 

No zdá sa, že pri tomto všetkom nám kresťanom čosi unikalo a uniká. Čosi veľmi dôležitého. Totiž v evanjeliách je postenie, ako som to naznačil, vždy napojené na dávanie almužny. Ježiš zdôrazňoval viac slávenie ako postenie. Ježišovým cieľom bolo spájanie sa s tými, ktorými každý opovrhuje, a s týmito vytvárať spoločenstvo, tzv. communio. Hlavne išlo o spoločenstvo stola. A aj v prípadoch, kde Ježiš zdôrazňoval postenie, toto malo byť podľa neho vždy zamerané na chudobných alebo tých, čo sú v núdzi.

Ježiš často odsudzoval pôst alebo almužnu, či modlitbu, ktoré si boli zmyslom iba samy pre seba alebo ktorých cieľom bol iba obdiv zo strany druhých. Zdieľať

Takto by sa dal pochopiť aj jeho pôst na púšti. Ježiš sa postil jednak preto, aby prejavil svoju solidaritu s tými, ktorí nemajú nič; ale postil sa aj preto, aby sa dobre pripravil na svoju službu chudobným. Keď chcel ísť k chudobným, musel si zvyknúť na nepohodu, na hlad, na zimu, na núdzu, na neistotu, na podmienky, aké mali oni.

Zdôraznime to teda ešte raz: pre Ježiša bol pôst vecou, z ktorej mali vždy osoh chudobní. Preto často odsudzoval pôst alebo almužnu, či modlitbu, ktoré si boli zmyslom iba samy pre seba alebo ktorých cieľom bol iba obdiv zo strany druhých.

Vzťah medzi postením a almužnou je veľmi viditeľný hlavne v patristickej literatúre. Zdalo sa, že „otcovia vedia najlepšie“, čo Ježiš myslel pod pôstom. (Toto je termín, ktorý som prebral od Patrika Madrida, z jeho kníh Surprised by Truth 1, 2, 3. „Fathers know best!“: Mnohí konvertiti ku katolicizmu boli fascinovaní náukou cirkevných otcov (1.-6. st.), ktorí samozrejme, mnohé veci, ktoré učil Kristus, chápali najlepšie, lebo boli jeho dobe najbližšie.)

Hermasov Pastier napríklad píše: „V deň, keď sa postíš, neokúsiš nič, iba chlieb a vodu; a po spočítaní, koľko si ušetril na jedle, ktoré by si bol v ten deň jedol, túto sumu dáš vdove alebo sirote, alebo nejakému inému človeku, ktorý je v núdzi, a takto preukážeš pokoru mysle. Takto si potom ten, kto dostal plody tejto tvojej pokory, môže naplniť svoju dušu.“ (3.5.3)

Pre iného cirkevného otca, Jána Zlatoústeho, nebolo postenie bez almužny vôbec žiadnym postením. Origenes žehnal tých, ktorí sa postili, aby tak „poskytli pokrm chudobným.“ A pre sv. Augustína ak človek, ktorý sa postil, nedal niekomu inému to, čo svojím pôstom ušetril, tento človek bol obyčajným držgrošom. Postil sa len preto, aby ušetril (Citáty z cirkevných otcov pochádzajú z knihy The New Dictionary of Catholic Spirituality, ed. Michael Downey, The Liturgical Press, Collegeville, Minnesota, 1993, heslo Fasting, str. 390-392).

Myslím, že aj medzi nami je dosť takých, ktorí sa rozhodujú často pre pôst: či už počas pôstneho obdobia, alebo ako dôsledok mariánskej úcty ovplyvnení povedzme spiritualitou Medžugorja, alebo jednoducho ako dôsledok prehlbovania si svojho duchovného života. Pôstom môže byť čokoľvek: odriekanie si jedla, napríklad pôst o chlebe a vode, či iných vecí, ako napríklad cigariet, kávy, návštevy kina, dopravného prostriedku (namiesto toho ísť peši) a podobne.

Môže to byť však aj naopak: nie odriekanie, ale robenie niečoho, čo sme doteraz nerobili. Postenie môžeme robiť z mnohých dôvodov. Napríklad vedome to bude preto, ako sme si to už naznačili, lebo je napríklad práve pôstne obdobie alebo sa chcem zapojiť do výziev konkrétnej spirituality. No kdesi v podvedomí budú možno aj iné motívy: napríklad snaha schudnúť alebo snaha o vybudovanie si pevnej vôle a disciplíny. Toto sú nesporne šľachetné motívy, no sú ešte ďaleko od motívu, ktorý odporúča Ježiš: pôst pre chudobných.

Dovoľte mi, aby som si pred vami zaspomínal na pôst, aký sme zvykli praktizovať v našej formačnej verbistickej komunite v Chicagu. Počas pôstu sme sa rozhodli pre jeden deň, keď budeme jesť veľmi jednoducho s tým, že to, čo ako komunita ušetríme, niekomu darujeme. Keďže sme poznali približný denný rozpočet na jedlo, ľahko sme si vypočítali, koľko sme ušetrili. Na konci pôstneho obdobia sme si potom spolu sadli a rozhodli sa, komu ušetrené peniaze dáme. Podporili sme takto pomerne dosť rôznych projektov, z ktorých mali úžitok núdzni, napríklad deti v domove alebo bezdomovci.

Nemohol by tento príklad slúžiť ako inšpirácia aj pre nás, či už ako jedincov alebo ako komunity, či rodiny? Mohli by sme sa rozhodnúť napríklad pre ušetrenie peňazí z odriekania čohosi: napr. jedla, cigariet a toto potom niekomu venovať. Alebo venovať niekomu časť svojho času, napríklad s niekým, kto to potrebuje sa porozprávať, niekomu povarovať deti, niekomu pomôcť s úlohami, prípadne niekomu poupratovať.

Tipov je neúrekom, stačí si pustiť z uzdy fantáziu a vpustiť Ježišovho Ducha do svojho vnútra. Ten nám už povie, čo by sme mohli v snahe postiť sa tak, aby to malo rozmer i almužny, presne urobiť. Prejdime preto po moste pôstu a almužny na pochmúrny breh toho, kto to potrebuje, a prenesme naň časť svojho imania. Svojho imania? Apoštol hovorí o „pozemskom imaní“. Používa tu chladný, udivujúci výraz pre to, čo my nazývame „svojím vlastníctvom“. Ako keby chcel povedať: daj z toho, čo máš – i tak to nie je tvoje. Apoštol nechce pritom zaiste povedať, čo sa neskoršie vyjadrilo heslom, že „vlastníctvo je krádež“. Má zrejme na mysli, že naše tzv. vlastníctvo nie je naším úplným a neobmedzeným vlastníctvom.

Hlbšie zmýšľajúci kresťania mali vždy ten pocit, že bohatstvá tohto sveta sú čosi cudzieho, čo Boh iba požičiava, aby sme ich podľa Božej vôle používali a rozdeľovali. Svätý František Assiský, aby mohol darovať chudobnej žene plášť a dvanásť chlebov, zaodel tento pocit do slov jemu vlastnou bezprostrednosťou, keď povedal gvardiánovi malého kláštora: „Brat gvardián, cudzí majetok musíme vrátiť!“

Nie ten je bohatý, čo veľa má, ale ten, čo veľa dáva! Most almužny je zlatá obchodná cesta sveta! Zdieľať

Je tu iste dobrá pointa. No treba byť opatrní, aby sme neupadli do marxistickej ideológie: vlastníctvo nie je vôbec krádežou. No aj napriek tomu je mnoho vlastníctva, ktoré predstavuje nespravodlivý majetok, lebo buď bol nadobudnutý nespravodlivo, krádežou (rôzne tunelovania a prechmaty, ako napr. skrachované nebankové subjekty, ktorých bolo v našej krajine v 90. rokoch ako maku), alebo bol zadržaný chudobným proti Božej vôli (napríklad rôzne exekúcie, nespravodlivé „úroky“ a podobne). Kto sa pridŕža takéhoto vlastníctva, ten miluje Boha a Božiu vôľu presne tak málo ako zlodej a zbojník. Miluje iba seba a „Božia láska nie je v ňom“. A tak sa raz na boháčovi vyplnia slová, ktoré nikdy nevzťahoval na seba: „Ani zlodeji ani zbojníci nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor, 6,10).

So zbojníkmi a zlodejmi budú i bohatí hýrivci uvrhnutí do kráľovstva večnej biedy, večného hladu a smädu a nahoty. A keď tí, čo na tomto svete nikdy nevstúpili na most almužny a nenašli cestu k žobrákovi Lazárovi, ktorého anjeli zaniesli do lona Abrahámovho, budú zdola volať: „Otec Abrahám, pošli Lazára, aby si omočil koniec svojho prsta vo vode a osviežil mi jazyk!“, potom zaznie k nim z diaľky: „Medzi nami a vami je priepasť, ponad ktorú nevedie nijaký most!“

Kiežby boli bývali kedysi často a usilovne kráčali po moste almužny! Poklady zeme, ktoré požierajú mole a hrdza, „bohatstvá hnevu“ (Jak 5,3), ako hovorí Písmo, nesie bohatý cez tento most tam; pravé zlato, drahé klenoty, nebeské bohatstvá prináša zasa naspäť. Tam nesie ľudské požehnanie a sem zasa požehnanie Božie. Tam nosí chlieb a odev a peniaze, sem vnútornú slobodu, svätú radosť, blažený pokoj srdca, pravú bratskú lásku, takže svätý právom povedal: Nie ten je bohatý, čo veľa má, ale ten, čo veľa dáva! Most almužny je zlatá obchodná cesta sveta!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo