Naše náboženstvo je o šanciach

Naše náboženstvo je o šanciach

Foto: Flickr.com/Maciej Stankiewicz

Dobre mienený skutok, ktorý prejavíme iným, ak aj neslúži iným, určite slúži nám samým. Pre nás je dôležité, aby sme nasledovali svoje povolanie pomáhať. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

                                                                     „Pomôž nám!“ (Sk 16,9)

Núdza je stav, keď si človek nevie pomôcť sám, čo ako by chcel. Pomoc mu môže prísť iba zvonka. Peknou ilustráciou je spomienka istého kňaza na udalosť, ktorá sa mu stala v minulosti. Keď mal asi desať alebo jedenásť rokov, videl raz ženu, z jej neopatrnosti zachvátenú ohňom, vybehnúť v horiacich šatách na ulicu. „Jej volanie «Pomoc! Pomoc!» bolo také hlasné a také až do špiku kostí prenikajúce, že,“ hovorí, „bude mi silno znieť v ušiach po celý život.“

Každý máme možno podobnú skúsenosť či doslova traumu, keď sa nám neustále v mysli vynára výkrik zúfalého, núdzneho, totálne bezmocného človeka: či už horiaceho, ako spomína predchádzajúci príklad, alebo topiaceho sa, či ležiaceho niekde v kaluži krvi. Spomienka na ľudí zúfalo volajúcich o pomoc, lebo si nedokázali pomôcť sami. A jednako – aj napriek silnej osobnej skúsenosti – takéto konkrétne, na vlastnej koži zažité volanie o pomoc je iba jedno z tisícov, ba z miliónov.

Milióny chorých volajú v noci, aby niekto prišiel a napravil im podušku alebo podal dúšok vody. Milióny žobrákov stoja na uliciach všetkých krajín a prosia okoloidúcich o dar. Tisíce ľudí, na ktorých sa chce náhle spustiť s roztiahnutými krídlami dravý vták smrti, kričia ako ustrašení vtáci a volajú o pomoc a záchranu. Milióny ľudí sa denne nachádzajú v núdzi a v tejto núdzi volajú o pomoc. Všetky tieto výkriky o pomoc tvoria dovedna akýsi mohutný akord biedy, ktorý nepretržite napĺňa vzduch.

Prečítajte si tiež:
Úslužnosť musí byť bez hnevu, ak má byť pravá Zdieľať

Nie sú však iba oni. Jestvuje i nemá bieda, jestvuje núdza, ktorá sa neodváži nič povedať, jestvuje duševné súženie, ktoré nenachádza slov, jestvuje ohrozovaný život, ktorý nikdy nemôže volať. Alebo nevie volať, lebo je zmätený. Čítal som nedávno príbeh: Mladí manželia sa vybrali na návštevu svojich známych, iných mladých manželov, ktorí mali malého synčeka. Naši štyria dospelí sa hneď po privítaní dali do družného rozhovoru pri šálke čaju. Dieťa sa zatiaľ potichu hralo v kútiku miestnosti so svojimi hračkami. Nikto si ho ani nevšimol.

Po asi hodine chlapec sa zdvihol a prišiel k nim, k ich stolu, a položil naň svoje dve malé autíčka. Pritom nešťastne narazil do otcovej šálky. Trocha čaju skončilo na obruse. „Ty blbeček, nemehlo! Čo to robíš...?“ osopila sa na neho jeho matka. A otec mu vyťal po zadku. Nezainteresovanému pozorovateľovi by bolo jasné, že dieťa volalo o pozornosť. Keď sa mu jej nedostávalo, šlo si ju nenápadne vynútiť. Incident s vyliatym čajom bol možno dôsledkom jeho túžby po pozornosti. Dieťa bolo zúfalo núdznym a ticho volalo o pomoc.

I takáto bieda volá o pomoc. Podobne je na tom i slepec, čo namáhavo hmatá palicou pozdĺž radu domov, alebo stará, neohrabaná, nadmieru unavená slúžka, ktorá má toľko práce, že nikdy nie je schopná byť s ňou hotová, alebo slabá žena, čo má vyniesť po schodoch svoje ťažké, preťažké bremeno.

Autor Dan Montgomery píše vo svojej knihe Cesta k osobní zralosti o istom manželskom páriku. On je úspešný právnik, ona žena v domácnosti, starajúca sa o ich dieťa. Spočiatku šťastné manželstvo sa skončilo v kríze. Žena je v totálnej depresii. Muž to nevie pochopiť, pretože podľa neho si žije ako na zámku. No ona sa cíti ako v zlatej klietke. Síce má všetko, no je osamelá, počuje ustavičné výčitky. Jej manžel jej neustále pripomína, ako sa on o ňu stará a ona sa nemusí. Keď robia spoločné rozhodnutia, napríklad vo veci dovolenky, vždy je po jeho. Jej hlas nezaváži.

Keď po čase trápenia prídu konečne na rozhovor k poradcovi, ten upriami pozornosť na bolesť ženy, ktorú jej jej manžel spôsobuje. Ten to nevie pochopiť. „Bolesť? Aká bolesť? Veď má všetko!“ Nevšimol si, že jeho žena nepotrebuje jeho peniaze. Potrebuje jeho láska, úctu, pozornosť. Jej duša kričala doslova: „Pomoc!“ ako duša biednej. Keď to po počiatočnom hneve a zdesení si bol schopný tento jej manžel vypočuť a dokonca i pripustiť, zostal zmätený.

Milióny ľudí sa denne nachádzajú v núdzi a v tejto núdzi volajú o pomoc. Všetky tieto výkriky o pomoc tvoria dovedna akýsi mohutný akord biedy, ktorý nepretržite napĺňa vzduch. Zdieľať

Koľko podobných biednych ľudí sa nachádza okolo nás, v našej prítomnosti. Dokonca i medzi tými, o ktorých si myslíme, že ich milujeme, lenže oni majú na to svoj názor. A nemyslime si, že núdzni ľudia sú nejaká špeciálna kategória ľudí, ktorí sú už na prvý pohľad rozpoznateľní. Dôkazom je príklad od Montgomeryho z jeho knihy. Iný pochádza z knihy Pacienti od Jürgena Thorwalda. Sú tam príbehy o ľuďoch so špeciálnymi chorobami.

Veľmi ma zaujal príbeh jedného tzv. modrého dieťaťa. Modré deti je názov pre deti, ktoré majú dieru v srdci medzi komorami, a to spôsobuje, že sa im zmiešava okysličená krv s neokysličenou a ony pri tom okrem iných problémov zmodrievajú. Kedysi sa tento problém nedal riešiť, preto sa ľudia s touto chorobou dožívali nízkeho veku. To je dôvod, prečo ich nazývali deťmi. Dnes je ten problém riešiteľnejší a ľudia s ním sa už dožívajú i vyššieho veku.

Spomínaný príbeh hovorí o jednom veľmi žoviálnom mládencovi menom Malvin, ktorý rozdával okolo seba množstvo radosti. Robil to rôznymi spôsobmi, okrem iného i divadlom. Ľudia ho mali radi a mysleli si, že „tomu je hej“. No jedného dňa spáchal samovraždu. Zanechal po sebe list, v ktorom opisoval tmu a bezvýchodiskovosť svojho vnútorného sveta. A hlavne to, ako sa cítil v tom všetkom sám. Ľudia v jeho okolí boli zdesení a, samozrejme, plní výčitiek: „Ako sme si to mohli nevšimnúť? Prečo sme sa o neho nezaujímali viac? Ako sme mohli prehliadnuť jeho volanie o pomoc?“

Takíto ľudia sú pre nás Kristom, ktorý pod svojím ťažkým krížom znova a znova padá na zem, títo všetci tichí – aj keď paradoxne možno často veselí – ľudia nepovedia ani slova a predsa i z nich vychádza volanie: „Pomôž nám!“

Je toľko a takej rozmanitej biedy v tomto slzavom údolí a všetka tá bieda volá o pomoc. A práve volanie o pomoc iba nemej, zatajenej biedy dáva výkriku pozemskej núdze prenikavú, až do nebies vystupujúcu silu, ktorá dojíma i srdce Boha a jeho anjelov.

Volanie o pomoc iba nemej, zatajenej biedy dáva výkriku pozemskej núdze prenikavú, až do nebies vystupujúcu silu, ktorá dojíma i srdce Boha a jeho anjelov. Zdieľať

Ako toto volanie zachytiť? Ako ho rozpoznať? Niektorí by sme i radi pomohli, no povieme: „Nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie!“ Jestvuje nejaký orgán, ktorým by sme mohli zachytiť a rozpoznať núdzu iného človeka a jeho volanie o pomoc? Áno, jestvuje. Ako človek dostal ucho, aby počul šepkanie chorého, žobranie chudobného, volanie umierajúceho, práve tak dostal aj orgán, aby zachytával volanie mlčanlivej biedy, volanie o pomoc všetkej nemej núdze. Tým nástrojom je súcit. Súcit je komôrka ľudského srdca, v ktorej sa bezhlasná a predsa taká hlasitá reč pozemskej biedy premieňa na slovo, každému dieťaťu zrozumiteľné: Pomôž nám! Súcit nám nedovolí prejsť bez pomoci popri biede. Vždy a zakaždým nám pripomína: Pomôž!

Súcit je možno najsilnejšou charakteristikou osoby Ježišovej v evanjeliách. Veľmi často evanjelisti pripomínajú, ako bolo Ježišovi ľúto ľudí a ako sa potom pod vplyvom tejto ľútosti rozhodol ľuďom pomôcť. Napríklad keď videl zástupy, ako nemajú čo jesť, bolo mu ich ľúto a on ich nasýtil (Mt 15,32); alebo mu bolo ľúto matky mŕtveho naimského mládenca, preto ho vzkriesil (Lk 7,13); ľúto bolo milosrdnému Samaritánovi ozbíjaného pocestného (Lk 10,32), preto mu pomohol; otcovi bolo ľúto svojho márnotratného syna, preto ho prijal a usporiadal párty (Lk 15,20; Samaritán a otec sú symbolom Ježiša); ľúto mu bolo zástupov, ktoré boli ako ovce bez pastiera, preto im dal apoštolov (Mk 6,34).

Toto sú aspoň niektoré miesta z Písma, kde sa spomína Ježišov súcit. Tam, kde sa používa slovenské „bolo mu ľúto“ je v skutočnosti reč o súcite a v pôvodnom gréckom texte sa na to používa slovo splagchnizomai. Toto slovo však vyjadruje niečo omnoho viac, než len súcit (alebo v prípade slovenského prekladu „byť niekoho ľúto“). Toto slovo sa vzťahuje na silný pohyb, ktorý vychádza z nášho vnútra a z ktorého ako z gejzíru vytryskne energia. Doslova to znamená „mútiť vnútornosti“ tak, ako sa múti maslo.

A presne tento „orgán“, toto mútenie v našom vnútri, keď vidíme biedu iného, je orgánom, ktorý, ak je kultivovaný, funguje presne a spoľahlivo: a to nielen tak, že mám umožní biedu človeka správne rozpoznať, ale že človek sa za jeho pomoci bude cítiť volaný pomôcť.   

Toto vnútorné volanie v človeku je povolanie. Sme na svete, aby sme pomáhali. „Naším povolaním je láska,“ pripomína sv. Terezka Ježiškova. A kňaz D. Funke vo svojich spomienkach z mladosti rozpráva, ako istý otec veľmi naliehavo vštepoval túto pravdu svojim synom. Keď raz šiel otec so svojimi synmi na prechádzku a rozprával im práve nejakú historku, tu uvideli na ceste dokaličenú ženičku, ktorá sa bezvýsledne namáhala prehodiť na plecia nôšku dreva.

Chlapci so zvedavosťou a uprene hľadeli na ňu. Vtom si ich otec premeral tvrdým pohľadom a šiel žene pomôcť. Nato sa spýtal zmätených chlapcov: „Viete, načo sme na svete?“ Nijaká odpoveď. „Tak vám to poviem: ľudia sú tu nato, aby si vzájomne pomáhali. Ak to nekonajú, je to na nevydržanie.“

Sme na svete, aby sme pomáhali. Zdieľať

Volanie pomáhať, aké krásne to povolanie; napomína nás, aby sme sa stali lekárom, ktorý zranené lieči a bolestivé utišuje a zomierajúce zachraňuje. Napomína nás, aby sme sa stali kňazom, ktorý zmieruje duševnú trýzeň, počúva vyznania, vyjasňuje pochybnosti, zamedzuje hriechy. Áno, napomína nás, aby sme sa stali podobnými Bohu a konali ako on nebeské skutky. „Lebo Boh môže pomôcť,“ (2 Krn 25, 8) hovorí sa v Starom zákone. Božie milosrdenstvo sa nepretržite usiluje mierniť, odsávať biedu, utrpenie, ktoré úbohý človek priniesol na seba a na zem a stále denno-denne prináša tak, ako kedysi slnko vysušilo zvyšky potopy sveta.

Usiluje sa nastoliť dobu, keď sa všetka bieda sveta premení na nebeskú radosť. Je to predovšetkým Boh, ktorý vypočúva volanie ľudstva o pomoc, vystupujúce k nemu vo všetkých jazykoch. Zákon „Napodobňuj Boha!“, ako krásne hovorí filozof, znamená toľko ako: „Pomáhaj, kde len môžeš pomôcť!“ Božím spolupracovníkom je každý, čo si koná svoju povinnosť, aby zmierňoval biedu tohto sveta; aby spoznal a našiel najkrajšie povolanie, ktoré nám ľuďom určil Boh. „V každom čase buď pripravený pomáhať!“ – toto je povolanie Božích detí!

Je to predovšetkým Boh, ktorý vypočúva volanie ľudstva o pomoc, vystupujúce k nemu vo všetkých jazykoch. Zdieľať

Niekto by mohol namietať: ľudia si sami svojou hlúposťou priviedli na seba utrpenie. Nech teraz jedia, čo si navarili! Povedal tak Boh, keď sme si „navarili“ svojím prvotným hriechom? Nenaplánoval pre nás vykúpenie z neho? Nie je Ježiš odpoveďou na biedu, ktorú sme si priviedli a neustále si privádzame na seba sami? Nie je naše náboženstvo o stále nových šanciach? Ak si niekto myslí, že naše náboženstvo je o súde a odsúdení, mýli sa. Súd príde len na tých, ktorí odmietajú každé pozvanie k novým šanciam. A aj to bude súd, ktorý si nad sebou vykonajú oni sami. No naše náboženstvo je o šanciach.

Iní namietajú, že núdzni našu pomoc zneužívajú. Súcitný sa takýmito námietkami nezaoberá. Jeho srdce vie ľahko rozpoznať, kde je a kde nie je naozajstná núdza. A aj keby bol zneužitý či podvedený, jeho skutok pomoci neostane prázdnym. Dobre mienený skutok, ktorý prejavíme iným, ak aj neslúži iným, určite slúži nám samým. Pre nás je dôležité, aby sme nasledovali svoje povolanie pomáhať.

Keby sme toto svoje povolanie pomáhať nesplnili, keby sme volanie núdznych o pomoc nenasledovali, nemohli by sme sa viac podívať Bohu, ktorý sa so záľubou dáva nazývať „pomocníkom“, do očí, a ani my by sme sa nemohli odvážiť v budúcnosti prosiť jeho o pomoc. Hádam by na naše volanie o pomoc odpovedal záporne – azda by si nevšímal naše volanie o pomoc, ktoré neprestajne vychádza z našej úbohosti, k Stvoriteľovi a ktoré sa v mnohých ťažkých chvíľach stupňuje, až nakoniec v poslednej hodinke narastie do chvejúceho sa výkriku. Taká je kliatba Boha nad zatratenými: „Nebudeš mať človeka, čo by ti pomoc poskytol“ (Deut 28, 31). Večné volanie o pomoc derie sa z hĺbky a zaniká v prázdnote.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo